Kniha, zmrzlina, princ, kráľ: Recenzia a cesta sladkého potešenia
Prešli sme po Říčnej ulici a nie je také tajomstvo, čím mi je tá ulica blízka. Áno, môj záujem o Malú stranu nastal v čase, keď som vo vedeckej knižnici v Košiciach, písal svoju bakalársku prácu. V literatúre je pre mňa niekoľko ľudí, ktorí sú ako stromy. Občas sa potrebujem oprieť. Isteže, prichádzajú mi na myseľ ľudia ako Tolkien, Gulbranssen, Jean Giono, môj najromantickejší Antoine a mohol by som pokračovať ešte ďalej.
Keď som však čítal Kapesní povídky, cítil som sa akoby niekto pri mne stál. Nikdy odo mňa neodišiel, Karel Čapek. Najpevnejší strom. Ak existuje niečo ako literárny duchovný otec, on ním je. Nebyť jeho, nikdy sa nedostanem k túlaniu sa a bádaniu po Malej strane.
Iste, Malá strana je blízka ešte jednému spisovateľovi. Už samotný názov knihy je malostranský. Jan Neruda bol spisovateľ, ktorý z novín spravil literatúru. Po ňom to časom zdedil aj práve Karel Čapek. Ako otec a syn. Dokonca, keď ma pamäť neklame, Karel Čapek raz do daňového priznania napísal, že je nasledovateľom Jana Nerudu. Nikdy nebol jeho nasledovateľom. Bol jeho pokračovateľom.
Neruda vymyslel fejtóny. (Ak mám na mysli českú žurnalistiku.) Čapek vytvoril žáner, ktorý jediný používal. Bolo to niečo medzi fejtónom a poviedkou. Podpoviedka. Kráčať po Malej strane so zmrzlinou v ruke, je ako sa dostať do doby jedného alebo druhého. Jan Neruda vytvoril z Malej strany niečo ako kultúrnu pamiatku. Skúsme si predstaviť zmrzlinu v jeho poviedkach.
V noci spíme pri otvorenom okne, kde posteľ praská drevom. Mám na sebe obrovskú košeľu, do ktorej by sme aj dvaja vošli. Ráno dôjdem do kuchyne, cítim kávu a nejaké dobroty. Rodičia čítajú noviny a fajčia pri tom fajku. Cítim jahodový dym. Vezmem si nejaké vajce a cítim ako vonia párok. Pohľadom sa ma spýtajú, kde som včera bol a čo som so slečnou robil. Mama sa ma spýta, či som bol galantný alebo som ju nechal na pospas osudu. Pomaly upratujeme celý dom. Občas mi prebehne myšlienka na ňu a kútiky jamiek sa rozširujú. Na obed máme uležanú kapustu a čerstvé osolené údené. Voľakto nám doniesol novinku. Pivo Konrád. Chutí inak, ale veľmi dobre.
Poobede si všetci idú ľahnúť a ja naháňam kvetinárstvo. Samozrejme, že ja hromotĺk nenájdem nič. Preto sa potúlam v okolí vrchu Petřín a nazbieram aspoň nejaké nezabúdky, fialky, pastierskú kapsičku a upletiem takú kyticu, akú som kedysi nosil mame.
Vidím ju so zmrzlinami v ruke, je usmievavá, má krásne šaty a oči len a len pre mňa. Jednu má pri sebe a druhú pistáciovú. Kráčame po Malej strane a obaja sa držíme za lepkavé ruky. „Kde si ich odtrhol?“ opýta sa, pobavene, usmievavo.
„Bol som odtrhnúť kvietok v záhrade, lebo sa mi páčil. Ibaže som vyskočil cez plot a miestnemu psovi sa to neľúbilo. Oštara jedna, skoro ma pohrýzol v oblasti zadku. Preto som vzal za hrsť tohto tu a išiel som preč.“ rozpoviem svoj duchaplný príbeh a srdce mi tlčie sťa by som bežal argentínsky maratón. „Ty darmožráč! Mal si mu dať nejakú maškrtu!“ rehní sa.
Nebudeme Julku ohovárať, ešte by sa pýrila. Dôležitým faktom bolo, že som okoštoval pistáciovu zmrzlinu. Tej nikdy nie je dosť, obzvlášť na Malej strane. Čo by bola Praha bez Malej strany? To, čo rozprávky Karla Čapka bez lúpežníkov. Alebo Charles Dickens bez Olivera Twista.
Recenzia knihy "Zvrhlý kráľ"
Ako verný fanúšik fantastiky a sci-fi si občas rád prečítam aj beletriu, ideálne niečo nenáročné na zresetovanie mozgu. Tentoraz moja voľba padla na dark romance hit od Riny Kent, úvodný diel jej série Royal Elite s názvom "Zvrhlý kráľ".
Zápletka a postavy
Hlavná hrdinka Elsa študuje na prestížnej škole pre bohatých a musí čeliť šikane od Aidena Kinga, "kráľa" školy, ktorý sa rozhodne ju zničiť. Elsa sa snaží znášať všetko s chladom, pretože sa chce dostať na Cambridge. V poslednom ročníku ju však Aidan začne naplno všímať a robiť jej zo života peklo.
Ide o tróp "enemies-to-lovers", ale napísaný veľmi drsným štýlom. Kniha obsahuje varovanie, že nejde o príjemné čítanie a Aiden nie je dobrý hrdina. Je to maniakálny psychopat a v knihe sa vyskytujú scény šikanovania a zneužívania.
Elsa spočiatku vyzerá ako silné dievča, ktoré sa snaží premýšľať a chrániť sa pred Aidanom. Od polovice sa však mení na ufňukanú školáčku, ktorej sa z neho podlamujú kolená a robí zbytočné žiarlivostné scény. Stále opakuje, že ho nenávidí, ale pritom je z neho totálne namäkko. Je ťažké pochopiť, že po všetkom zlom, čo jej robil, dokáže zniesť jeho dotyk.
Kritika a hodnotenie
Čítanie knihy bolo frustrujúce, pretože pripomínalo, aké sú ženy bezmocné a ako často trpia kvôli podobným úchylom. Aidan King je vážne narušená postava, ktorá je vďaka bohatstvu a postaveniu hrozbou pre spoločnosť. Autorka ho však napísala dobre - už dávno som knižného hrdinu tak literárne nenávidela ako jeho. Postupne nám odhalí trochu zo svojej jemnejšej stránky, ale moje sympatie si nezískal. Aiden je proste úchyl, bez ospravedlnenia, a vyhliadky na život s ním sú strašné.
Postava Elsinej nemesis Silver je príliš plná klišé. Autorský štýl je plný protichodných prvkov. Je tu množstvo klišé, ktoré sa kopírujú z fan fiction. Opakujú sa výrazy ako kovové oči, Aidan ako démon, úchyl, peklo, atď. Dej sa odohráva na strednej škole, ale erotické scény by sa skôr hodili na starších hrdinov. Mimo štipľavých scén sa zase správajú ako deti.
Zároveň je zo štýlu rozprávania cítiť autorské skúsenosti. Rina Kent vie písať tak, aby udržala pozornosť. Páčilo sa mi, ako pracuje s krátkymi vetami bez prísudkov, aby zmenila dynamiku textu. Najzaujímavejším prvkom bola Elsina a Aidenova minulosť, z ktorej autorka prezradila minimum, a dáva tak možnosť, aby si čitateľ vytváral teórie. Zaujímavo tak vyznievajú aj postavy Elsinej tety Briar a strýka Jaxona, ktorí na prvý pohľad znejú úžasne, ale čím ďalej som sa v príbehu dostávala, tým podozrievavejšia som voči nim bola. A to, že zakazujú Else jesť zmrzlinu, ma pravidelne vytáčalo dožerava.
Hodnotenie knihy je náročné. Na jednej strane neustále podráždenie z Aidena, na druhej strane pútavosť, pokiaľ ide o minulosť postáv. Niektoré pasáže boli pomalé a točili sa okolo toho istého, iné zase celkom slušne frčali. Celkovo to bolo napísane fajn, aj napriek množstvu klišé a trópov. Dávam nadpriemerných 3,3*/5.
História zmrzliny: Od staroveku po súčasnosť
Zmrzlina, obľúbená pochúťka po celom svete, je synonymom osvieženia a radosti.
Najstaršie zmienky o zmrzline pochádzajú zo starej Číny, Indie a starovekého Ríma. Už rímski cisári posielali otrokov do hôr po prvý sneh, ktorý potom dochucovali a podávali na svojich stoloch. Takúto snehovú pochúťku vraj veľmi obľuboval nemilosrdný cisár Nero. Zmienky o prvých ľadových dezertoch by sme našli aj v Egyptských písomných záznamoch z roku 500 pred n.l. V starovekom Grécku sa sneh na chladenie nápojov používal už okolo roku 500 pred Kristom.
Prvé zmienky o zmrzline alebo jej predchodcovi pochádzajú z Číny, z obdobia rokov 618 - 907 po Kristovi. Byvolie, kravské a kozie mlieko sa vtedy nechávalo fermentovať a neskôr sa zmes podobná jogurtu zmiešala s múkou (na zahustenie) a s gáfrom (na chuť) a nechala sa schladiť.
Arabský prínos: Mlieko a cukor menia hru
Skutočného predchodcu zmrzliny majú na svedomí Číňania, ktorí dokázali 200 rokov pred n.l pripraviť jemnú mliečnu ryžovú zmes, ktorá tuhla zabalená do snehu. Arabi však urobili zásadný krok. Ako prví začali používať mlieko na výrobu zmrzliny a sladiť ju cukrom. Už v 10. storočí ju vyrábali v podobe "šerbetu".
Európska renesancia: Od šľachtických stolov k pouličnému občerstveniu
Zmrzlina sa do Európy dostala vďaka slávnemu moreplavcovi Marcovi Polovi. Počas návštevy Číny v rokoch 1271 až 1295 ho vraj výroba zmrzliny tak veľmi zaujala, že sa o nej snažil dozvedieť všetko. Keď sa vrátil do Talianska, so svojím know-how sa podelil s miestnymi cukrármi a zmrzlina tak stala populárnou najmä medzi šľachtou. Na starý kontinent sa tak zmrzlina dostala z viacerých smerov, priniesli ju križiaci, Marco Polo a je dosť možné, že aj maurskí obchodníci.
V roku 1550 prišiel Talian Blasius Villafranca na prevratný objav. Zistil, že potraviny sa dajú ochladiť na bod mrazu posypaním soľou a ľadom. Už nebolo potrebné ochucovať sneh, ktorý bol prirodzene studený. Dala sa ochladiť samotná vyrobená zmes. Túto malú revolúciu privítala najmä šľachta. O tri roky neskôr sú v kronikách zaznamenané zmrzlinové hody, ktoré sa konali pri príležitosti svadby Kataríny Medicejskej s Henrichom II. Francúzskym. Na zmrzline si veľmi rád pochutnával aj Kráľ Slnko Ľudovít XIV. V období absolutistického francúzskeho kráľovstva bol ľad luxusným artiklom, a preto sa zmrzlina dostala medzi prostý ľud až oveľa neskôr.
V prvej polovici 17. storočia pripravil osobný kuchár pre anglického kráľa Charlesa I. špeciálnu pochúťku, ktorou bola, ako inak zmrzlina. Prvú francúzsku kaviareň, ktorá ponúkala aj zmrzlinu, otvoril v Paríži v roku 1686 Talian Francesco Procopio di Cultelli, kuchár Ľudovíta XIV., a nazvali ju Café Procope. Okolo roku 1700 sa zmrzlina stala známou aj v ďalších európskych kaviarňach a začali o nej vychádzať aj knihy. Vtedy sa pripravovala najmä z cukru, zo soli, snehu, z citrónovej šťavy a rôzneho ovocia, prípadne aj s čokoládou alebo so škoricou. Takéto suroviny obsahuje napríklad taliansky rukopis napísaný okolo roku 1692.
Zmrzlina v Amerike: Od prezidentov k priemyselnej výrobe
Ak v Európe bola zmrzlina výsadou kráľov, v USA zohrali pri jej popularizácii dôležitú úlohu prví prezidenti. Záznamy, ktoré viedol obchodník z Catham Street v New Yorku ukazujú, že George Washington napríklad v lete 1790 minul na zmrzlinu približne 200 dolárov. Asi sa mu to zdalo veľa, keďže si neskôr kúpil aj do svojej súkromnej domácnosti stroj na výrobu zmrzliny. Thomas Jefferson sa o zmrzline dozvedel ako minister zahraničných vecí vo Francúzsku a po roku 1800 ju podával na oficiálnych štátnych banketoch v Bielom dome.
Prvý ručný výrobník zmrzliny bol vynájdený v roku 1846. V roku 1851 si dodávateľ mlieka z Baltimoru, istý Jacob Fussel, všimol, že v určitých ročných obdobiach sa smotana predáva menej. Ako správny podnikateľ dostal výborný nápad, vyrábať z nej zmrzlinu. Tú potom dodával aj ostatným mliekarom.
Zrod kornútika a nanuku: Revolúcia v konzumácii zmrzliny
V 19. storočí prišiel hotový zmrzlinový boom. Začali sa otvárať zmrzlinové kaviarne Café Procope a pre ľudí sa stala zmrzlina bežnou záležitosťou, ktorú si radi dopriali vždy, keď mali príležitosť.
Kornútok vznikol v Amerike roku 1904 vďaka sýrskemu prisťahovalcovi Ernestovi Hamwimu, ktorý vyrábal a predával torty. Jedného dňa došli zmrzlinárovi v stánku vedľa misky, ktoré používal na zmrzlinu. Ernest dostal spásonosnú myšlienku. Zroloval tortové oblátky, nechal ich vychladnúť a ponúkol ich ako pomoc zmrzlinárovi. Jeho patent sa okamžite ujal a zmenil spôsob konzumovanie lahodnej zmrzlinovej pochúťky od základov.
A ako vznikli nanuky, teda „zmrzlina na paličke“? Prvý si v roku 1923 dal patentovať americký výrobca limonád Frank Epperson. Podľa jeho vlastného vyjadrenia ju však vynašiel náhodou už v roku 1905, keď nechal vonku pohár limonády s lyžičkou - a limonáda cez noc zmrzla. Epperson nazval svoju zmrzlinu Eppsicle Ice pop, z čoho sa neskôr stal názov Popsicle, ktorý je dnes v USA ochrannou známkou pre tento typ zmrzliny.
20. storočie: Masová produkcia a rozmanitosť chutí
Vo Veľkej Británii spopularizoval zmrzlinu v roku 1922 výrobca párkov Thomas Wall. Mal starosti, ako zamestnať svojich zamestnancov v letných mesiacoch, kedy sa predávalo málo párkov. Nebál sa skúsiť nový druh podnikania a rozhodol sa pre výrobu balenej zmrzliny. Wall začal svoj tovar predávať na ulici z trojkolesových vozíkov s nápisom „Stop me and buy me“, teda „Zastav ma a kúp si jednu“ a stal sa nesmierne úspešným.
Súčasnosť: Taliansko, gurmánske zmrzliny a rekordy
V novodobých dejinách patrí prvenstvo v príprave, predaji a konzumácii Taliansku. Na rozdiel od priemyselných zmrzlín a amerických zmrzlín má menší obsah tuku, menej našľahanú štruktúru a je hutnejšia. V porovnaní s balkánskymi zmrzlinami má menej cukru. K „stáliciam“, ktoré si získali milovníkov zmrzliny patrí príchuť vanilky, jahody, lieskových orechov, čokolády a karamelu. Vyskúšajte napríklad zmrzliny značky Carte d´Or a Big Milk.
Pravdepodobne nikoho neprekvapí, že najväčšími svetovými konzumentmi zmrzliny sú Američania. Ročne v priemere zlížu až 22 litrov ľadového potešenia. Potom nasledujú obyvatelia Nového Zélandu a Austrálie s dvadsiatimi a osemnástimi litrami na osobu. V Európe sú prekvapujúco rekordmanmi Švédi a Dáni. V týchto severských krajinách je priemerná spotreba 15 litrov na osobu. Naopak, Turkom zmrzlina veľmi nechutí. Ročne spotrebujú len jeden liter na hlavu. Pri zdolávaní priemerného kopčeka zmrzliny potrebujeme 50 líznutí. Ľadovej pochúťke patrí aj rekord. Najväčšia zmrzlina bola vyrobená v Kanade v roku 1988 a vážila viac ako 24 ton. Medzi zmrzlinových extrémistov patria Japonci, ktorí posunuli ľadový dezert na novú úroveň. Vyrábajú skutočne šialené príchute.
Zmrzlina na Slovensku: Obľúbená pochúťka s jasnými preferenciami
Podľa údajov z prieskumu z roku 2019, Slováci majú veľmi pozitívny vzťah ku konzumácii zmrzliny. Našou najobľúbenejšou zmrzlinou je klasická kopčeková, ktorú si týždenne vychutnáva asi štvrtina slovenskej populácie. Najmenej obľúbená je zas strojová zmrzlina, ktorú počas leta neochutná ani raz až 42 % obyvateľov. Čo sa týka preferencie chutí, Slováci v nich majú jasno. Každá z opýtaných demografických skupín (15 až 79 rokov) uvádza, že majú najradšej čokoládovú príchuť.
Minulú letnú sezónu obleteli médiá správy o cenách zmrzliny v Chorvátsku, a nie v pozitívnom zmysle. Dva účty za to isté, no predsa je tam rozdiel. Známa talianska herečka, novinárka a moderátorka Selvaggia Lucarelli sa na sociálnych sieťach vyjadruje takmer ku každej téme a domáci vedia, že atraktívna blondínka si rozhodne servítku pred ústa nedáva.
Najnovšie ju poriadne rozhorčil krok jednej zmrzlinárne, ktorá je situovaná v meste Treviso, ktoré sa nachádza na severe Talianska v regióne Benátsko. So svojou bizarnou skúsenosťou sa s fanúšikmi podelila na Instagrame. Za zmrzlinu zaplatila 5,60 eur, čo je v Taliansku bežná cena. Toto bola však podľa jej slov suma za mrazenú pochúťku, iba keď platila v hotovosti.
Platba kartou bola už iná pesnička. "Dva rovnaké účty, ktoré sú od seba vzdialené niekoľko minút. Ten zaplatený kreditnou kartou s 3 % prirážkou," vysvetľuje talianska herečka, ktorá to rozhodne nenechala len tak a zavolala do zmrzlinárne, kde žiadala vysvetlenie. Odpoveď ju však zarazila ešte viac.
"Volám do zmrzlinárne a ospravedlnenie znie: Môžem urobiť zľavu aj pre blondínky. Nemôžem tomu uveriť," okomentovala ironický odkaz. Ako však informuje taliansky denník Il Messaggero, manažérka moderátorke a novinárke vysvetlila, že príplatok bol aplikovaný na celý cenník kvôli zvýšeniu nákladov na suroviny: od mlieka až po poháre. Je tam aj poznámka, v ktorej sa píše, že od júla došlo k nárastu produktov o 3 %.
Príspevok Selvaggie Lucarelli rozpútal veľkú diskusiu nielen na sociálnych sieťach, ale aj po celej krajine a rozdelil ľudí na dva tábory. „Dobre, musel si pýtať viac“, obraňuje zmrzlináreň jeden z užívateľov Instagramu. „Toto sa môže stať len v Taliansku," vyjadril sa kriticky ďalší komentujúci. Kým niektorí vravia, že je to úplne v poriadku, druhí známej žene radia, aby na podnik zavolala finančnú políciu.
Rázna reakcia majiteľa
"Od 1. júla sa na všetky produkty v cenníku bude vzťahovať zvýšenie o 3 %. Žijem z materiálnej práce, živím rodinu. A musím sa vyrovnať s obrovským nárastom cien komodít. Príklad? Vrecko plastových lyžičiek stálo predtým 5,60, teraz 37 eur, pretože sú kompostovateľné. Mlieko zdraželo z 87 centov na 1,90, cukor z 0,66 na 1,30 eura, inulín z 3,80 na 12,50 eura. Z kopčeka (ktorý tu stojí 1,50 eura) mi po odpočítaní výrobných nákladov, daní, DPH a nákladov na elektrinu zostalo 20 centov. A rozdiel medzi týmito dvoma dokladmi? Môžem dať zľavu komu chcem?" vyjadril sa nahnevaný majiteľ zmrzlinárne na záver.
Zmrzlina neodmysliteľne patrí k letu. Ako sa vyrába?
tags: #kniha #zmrzlina #princ #kráľ #recenzia
