Koktail na rozlúčku: Rozbor diela a jeho kontext
V slovenskej literatúre existujú diela, ktoré svojou hĺbkou a témou rezonujú s čitateľmi rôznych generácií. Jedným z takýchto diel je aj Koktail na rozlúčku, ktorý si zaslúži podrobnejší rozbor a kontextualizáciu v rámci tvorby významných slovenských autorov.
Koktail na rozlúčku
Tridsaťšesťročná Eva má niekoľko týždňov pred svadbou. Rozhodne sa zorganizovať rozlúčku so slobodou a pozve na ňu tri kamarátky z gymnázia, ktoré už celé roky nevidela. Evine obavy, že si nebudú mať čo povedať, sa rýchlo rozplynú, no to, čo malo byť pôvodne odviazanou žúrkou, sa v jednom okamihu zmení na akúsi spoločnú spoveď. Šokujúce odhalenia rúcajú oporné múry Evinho konzervatívneho myslenia a vyplavia na povrch jej utajované zážitky. Stretnutie s priateľkami ju privedie k hĺbkovej inventúre svojho života, po ktorej nezostane kameň na kameni...
„Čo je to téma v literatúre?“: Literárny sprievodca pre študentov a učiteľov angličtiny
Ján Milčák: Lekár a umelec
V stredu 5. júna sa v Levoči konala posledná rozlúčka s Jánom Milčákom (9. 1. 1935 - 28. 5. 2024), lekárom a spisovateľom, čestným občanom mesta, kde sa narodil a kde prežil celý život. Zomrel vo veku 89 rokov. Smútočný obrad sa začal v Katedrále sv. Jakuba, preslávenej gotickými oltármi Majstra Pavla, sťaby išlo o opätovné symbolické stretnutie dvoch tvorivých duchov. Majster Pavol z Levoče je totiž protagonistom a témou viacerých prozaických a dramatických diel Jána Milčáka celoživotne fascinovaného jeho umením a osobnosťou.
Ján Milčák sa narodil 9. januára 1935 v Levoči. V roku 1953 začal študovať na Pedagogickej škole v Košiciach, ale v druhom ročníku prešiel na Lekársku fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po ukončení štúdia začal pracovať ako lekár v Krompachoch, neskôr ako obvodný lekár v Spišskom Hrušove a v rokoch 1980 - 1984 ako riaditeľ nemocnice s poliklinikou v Spišskej Novej Vsi.
Ako lekár a zároveň umelec Ján Milčák pozná liečivú silu krásy - či píše pre dospelých alebo pre deti, či tvorí knihu, divadelný text, alebo rozhlasový scenár. Majstrovstvo, originalita, pôvab a múdrosť jeho diel tešia čitateľov a poslucháčov všetkých generácií, a získali si tiež uznanie literárnej kritiky. Rozprávková kniha Chlapec Lampášik je zapísaná na Čestnej listine IBBY (Medzinárodnej únie pre detskú knihu), kniha Rozprávkový vláčik je zaradená do katalógu najlepších a najkrajších kníh pre deti a mládež z celého sveta (The Ehite Ravens).
Príbehy Jána Milčáka majú rozmanité podoby, je v nich vzlet fantázie aj ťažoba utrpenia, storaké odtiene radosti aj smútku, dávkované s priam alchymistickou presnosťou a vynaliezavosťou, no vždy nasýtené nádejou. Všetky však majú nezameniteľnú atmosféru, originálny literárny štýl. Zmysel pre metaforu a skratku je daný autorovým pohľadom na svet - aj vtedy, keď napríklad, odpovedá na otázku v časopiseckom rozhovore: „Ambulancia, v ktorej som roky pracoval, sa nachádza takmer v strede medzi kostolom a štátnou cestou. Kostol je domom pokoja, počuť v ňom ticho. Cesta je miestom neprestajného pohybu, víri sa na nej prach. Rovnako blízko je k ceste i ku kostolu. Rovnaké miesto by malo mať v mojich prácach ticho i pohyb.
Diela Jána Milčáka
Ján Milčák bol plodný autor, ktorý sa venoval rôznym žánrom. Tu je prehľad jeho tvorby:
- Poézia pre deti: Rozprávka o dedovi Mrázovi (1954), Zajko a líška (1957), Čarovná píšťalka (1958)
- Próza pre deti: Zajtra bude pekne (1959), My z ôsmej A (1960), Danka a Janka (1961), O Guľkovi Bambuľkovi (1962), Jasietka (1963), Stíhač na galuskách (1963), Majka Tárajka (1965), Útek z gramatiky (1967), Papierová rozprávka (1969), Sestričky z Topánika (1969), Danka a Janka v rozprávke (1970), Janček Palček (1970), O Katarínke a túlavom vrchu (1972), Jožko Mrkvička Spáč (1973), Biela kňažná (1974), Nie je škola ako škola (1976), Najkrajšie na svete (1976), Dunajská kráľovná (1978), Prešporský zvon (1981), Kľúče od mesta (1983), Domček, domček, kto v tebe býva? (1984), Jahniatko v batohu (1986), Čo si hračky rozprávali (1986), Zemský kľúč (1988), Emčo (1988), Panenská veža na Devíne (1989), Rozprávky Čierneho Filipa (1988), Zlatá priadka (1990), Bratislavské povesti (1995), Slncové dievčatko (1996), Dunajské povesti (1998), Vtáčik, žltý zobáčik (2003), O dvanástich mesiačikoch (2003), Kačička, chromá nožička (2003), Braček z tekvice a sestričky z Topánika
- Dramatická tvorba: Zlatá priadka (bábková hra, 1969)
Jozef Marušiak: Prekladateľ s dušou
Jozef Marušiak patril k najuznávanejším slovenským prekladateľom. Slovenskí čitatelia vďaka nemu spoznali niektoré ruské, ale najmä množstvo poľských diel. Prekladu zasvätil viac ako polstoročie svojho života.
Marušiak preložil z poľštiny napríklad diela Jerzyho Broszkiewicza, Stanisława Kowalevského, Wiesława Myśliwského, Zenona Kosidowského, Jana Parandowského, Edwarda Redlińského a mnohých ďalších. Neprekladal iba beletriu. Podpísaný je napríklad aj pod Poľsko-slovenským ilustrovaným dvojjazyčným slovníkom, ktorý obsahuje až 6¤000 poľských slovíčok a fráz, rozdelených do viacerých tematických kapitol.
Publikoval aj viaceré teoretické práce o preklade. „Čím viac znalostí máme - a nielen z teórie prekladu - tým bezpečnejšie sa v práci pohybujeme a tým menej chýb sa dopustíme. Ale samospasiteľné nie je nič,“ povedal študentom polonistiky. „Znalosť teórie prekladu nie je pre prekladateľa nevyhnutná.
Mária Ďuríčková: Život a tvorba
Mária Ďuríčková, rodená Piecková, občianskym menom Masaryková sa narodila 29. 9. 1919 vo Veľkej Slatine /od roku 1927 Zvolenská Slatina/. Vyrastala v gazdovskom dome, ktorý stojí dodnes na Malej strane. Podľa starodávneho sedliackeho zvyku v ňom žili tri pokolenia. Ľudovú školu a tri meštianky vychodila v Slatine. Keď končila školskú dochádzku, napísala v slohovej práci, že by veľmi chcela ďalej študovať a stať sa učiteľkou. Pán farár a učiteľ slovenčiny nakoniec otca prehovorili, aby ju pustil na štúdiá.
Svoje prvé diela začala publikovať v rôznych časopisoch (Zornička, Ohník) a jej prvý knižný debut vyšiel v roku 1954. Jej tvorba sa zameriavala výlučne na diela pre deti a mládež. Vo svojich dielach dokázala citlivo zachytiť životné zážitky dospievajúcej mládeže, jej citové kolízie a konflikty, často používala žiacky slang, no taktiež dokázala klásť veľký dôraz na charakter postáv.
Ocenenia Márie Ďuríčkovej:
- Súťaž vydavateľstva Mladé letá o najlepšiu poviedku zo života detí: 2. miesto
- Medzinárodná literárna súťaž „Pre mládež atómového veku“. Národné kolo - 3. miesto
- Umelecká súťaž národného výboru hlavného mesta Slovenska Bratislavy k 30. výročiu oslobodenia Bratislavy. 1. miesto
- Literárna súťaž Slovenského literárneho fondu. 3. Cena Jána Hollého
- Európska cena za detskú literatúru „P. P. Čestné uznanie a Európsku cenu P.P.
Dušan Makovický a Lev Tolstoj
Kto zo Slovákov čítal Jasnopolianske zápisky? Okrem hŕstky znalcov zrejme málokto. V slovenčine doteraz nevyšli tieto fenomenálne denníky Dušana Makovického, osobného lekára spisovateľa Leva Tolstého.
Dušan už ako medik na Karlovej univerzite v Prahe patril medzi tolstojovcov, vyznávačov učenia spisovateľa, ktoré hlásalo odpustenie, lásku k blížnemu, neprotivenie sa zlu násilím, skromnosť vo všetkom, ale napríklad aj umiernenosť v sexuálnych vzťahoch a vegetariánstvo. Usadlosť grófa Tolstého v Jasnej Poľane, vzdialenej od Moskvy asi 200 kilometrov, navštívil Makovický prvýkrát ako vysokoškolský študent.
V roku 1904 dostal Makovický list od manželky Tolstého, Sofie. Ich domáceho lekára Dmitrija Nikitina povolali do armády (práve sa začala rusko-japonská vojna), nechcel by ho zastupovať? Makovický sa bez váhania vydal na cestu do Jasnej Poľany. Pani Sofia bola od muža o 16 rokov mladšia, manželia mali dávno za sebou harmonické obdobie spolužitia, ale aj dve-tri veľké krízy. Ak bol Tolstoj v mladosti a čiastočne i v strednom veku pôžitkárom, a nič ľudské mu nebolo cudzie, na staré kolená prepadol asketizmu.
Makovický si ukradomky zapisoval obsah rozhovorov medzi rodinnými príslušníkmi, besied Tolstého s roľníkmi i s domácimi i zahraničnými hosťami Jasnej Poľany. Čo si Tolstoj myslel o tejto druhej, kronikárskej činnosti svojho lekára? Neraz prichádzal do rozpakov pred prítomnými hosťami, ktorí sa očividne necítili komfortne pri Makovickom - zapisovateľovi. Tolstoj to Makovickému aj mierne vyčítal. Ten sa ospravedlnil, tvrdil, že zapisuje pre históriu, a vo svojej „misii“ tvrdošijne pokračoval. Čítal niekedy Tolstoj Makovického denníky? Nie, nikdy.
tags: #koktail #na #rozlucku #rozbor #diela
