Ako dlho trvá inkubácia vajec vrabca a iné zaujímavosti o hniezdení vtákov
Hniezdne obdobie na Slovensku trvá od konca marca do augusta. Samotné hniezdenie pozostáva zo stavby hniezda, čo trvá aj viac týždňov, inkubácie vajec a u kŕmivých druhov aj starostlivosti o mláďatá.
Dĺžka inkubácie a starostlivosti o mláďatá:
- U drobných druhov inkubácia trvá do dvoch týždňov.
- U väčších druhov, napr. dravcov aj viac ako mesiac.
- Starostlivosť o mláďatá trvá od asi dvoch týždňov u väčšiny drobných spevavcov až do desať až 12 týždňov u orla skalného.
Kľúčová pre hniezdenie je prítomnosť hniezdneho substrátu, teda vhodného miesta na zahniezdenie. Z hľadiska výberu sa vtáky rozdeľujú na hniezdiče v dutinách stromov, na zemi, v krovinách alebo korunách stromov.
Niektoré druhy majú špeciálne nároky, hniezdia napríklad v norách vyhrabaných do hlinitých stien alebo brehov, na skalách či priamo na vodnej hladine. Viaceré sa tiež prispôsobili životu v ľudských stavbách. Na úspešnosť hniezdenia vplýva priaznivé počasie a dostupnosť vhodnej potravy.
Najviac limitované sú v lesoch stromové dutiny, ktoré sa vytvárajú buď prirodzene, napríklad vyhnívaním určitých častí kmeňa, alebo činnosťou ďatľov. V mladých lesoch do veku okolo 40 rokov stromy nedosahujú dimenzie dostatočné na to, aby v nich bolo možné hniezdnu dutinu vytvoriť. Preto je dôležité v týchto porastoch ponechávať ako zdroj stromových dutín staršie stromy a tzv. pionierske dreviny.
V mestskom prostredí sa stávajú limitovaným zdrojom otvory v budovách či okenné výklenky.
V médiách sa v súčasnosti často „preberá“ aj zmenšujúca sa veľkosť populácie vrabca domového (Passer domesticus). Dnes už vieme, že príčinou sú nielen chemizácia, ale aj úbytok zdrojov potravy, ktorými boli tradičné dvory so sliepkami a smetné koše. Dnes sa odpadky balia do igelitových vriec, ku ktorým sa vrabce nedokážu dostať. Sliepky chová, dokonca aj na vidieku, už len málokto. K tomu sa pridal úbytok hniezdnych príležitostí, ale aj rozširujúca sa populácia voľne žijúcich mačiek, ktoré sú v mestách významným predátorom drobných spevavcov.
Údaje o vtáctve sa využívajú aj pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie, sú tzv. bioindikátorom zmien. Populácie niektorých druhov vtákov sa v dôsledku rozširovania miest rýchlo zmenšujú, sú však aj také druhy, ktorým mestské prostredie naopak vyhovuje a pre ktoré je mesto akýmsi umelým ekosystémom.
Mesto týmto vtákom poskytuje nielen potravné podmienky v podobe zvyškov z našich kuchýň, ale aj hniezdne príležitosti na budovách. Niektorým druhom náš životný štýl vyhovuje a našli tu vítanú náhradu za prirodzené, pôvodne skalnaté, prostredie. Vtáky tu ale hniezdia aj vo zvyškoch zelene a v periférnych zelených plochách, akými sú lesoparky, parky a záhrady.
V poslednom desaťročí sa však niektoré podmienky v mestskom ekosystéme opäť výrazne menili a doplatilo a stále dopláca na to viacero vtáčích druhov. Tieto zmeny nastávajú paradoxne aj vďaka environmentálnej politike EÚ. Viac zatepľujeme panelové domy a viac rúbeme a podporujeme štiepkovanie dreva, z ktorého robíme potom tzv. biopalivo.
Ďalšie ohrozené druhy:
Potom je tu ešte celý rad ďalších druhov vtákov, ktoré nie sú typicky mestské, ale z miest sa aj tak vytrácajú. Dôvodom je nielen chemizácia a úbytok potravy, ale aj miznutie zelene, hniezdnych príležitostí v krovinnej vegetácii, na stromoch a prirodzených dutinách. Príčinou sú aj vyššie spomínané dôvody (napr. pri lastovičke) vrátane nevraživosti voči vtákom. Patria tu druhy ako lastovička domová (Hirundo rustica), vrabec poľný (Passer montanus), muchár sivý (Muscicapa striata), stehlík konopiar (Carduelis cannabina), stehlík pestrý (Carduelis carduelis), stehlík zelienka (Carduelis chloris), ale aj pipíška chochlatá (Galerida cristata) či skaliarik sivý (Oenanthe oenanthe).
Do skupiny vtákov, ktorým mesto naopak vyhovuje a dokážu sa mu, v procese tzv. synantropizácie, prispôsobovať patrí napríklad mestský holub (Columba livia f. domestica). Aj cez to je však neoddeliteľnou súčasťou mestského ekosystému. Nevraživosť a prenasledovanie týchto zvierat však viedlo v niektorých mestách k zásadnému poklesu veľkosti ich populácií. Inde, najmä v menej rozvinutých regiónoch, sa im naopak darí.
Z voľne žijúcich vtáčích druhov sa na mestské prostredie pekne adaptoval napríklad drozd čierny (Turdus merula). Naučil sa ale využívať aj rôzne časti domov a altánkov. Jeho trend nie je klesajúci, no jeho mestské populácie miestami vážne ohrozujú predátori. Tým azda najnekompromisnejším a najrozšírenejším sú naši mačací štvornohí miláčikovia, ale aj prirodzene sa šíriaci predátor, akým je straka čiernozobá (Pica pica) či kuna skalná (Martes foina). Z miest si urobili doslova „špajzu“.
S veľmi podobnými problémami sa stretáva aj populácia ďalšieho, už typického mestského vtáka, žltochvosta domového (Phoenicurus ochruros). Jeho početnosť je však podstatne menšia a rovnako trpí nedostatkom hmyzu ako preferovanej potravy.
Druh, ktorý v minulosti hniezdil takmer výhradne na stromoch v hniezdach krkavcovitých vtákov alebo na skalách, dnes úspešne osídľuje staršie aj novšie mestské sídliská. Je ním sokol myšiar (Falco tinunculus). Na hniezdenie si vyberá často kvetináče či debničky na balkónoch od 3. po 8. poschodie. Práve tento druh je častým zdrojom konfliktov vo vzájomnom spolunažívaní ľudí a vtákov.
Vzácnejšie sa stretávame v mestách aj so sovou, myšiarkou ušatou (Asio otus). Hniezdi v neobsadených hniezdach strák a vrán. Ďalším z vtáčích druhov, ktorý sa v procese synantropizácie stále viac prispôsobuje a približuje ľudským sídlam je holub hrivnák (Columba palumbus). Ľudia tieto holuby väčšinou nedokážu odlíšiť od mestských holubov a tak sa k nim správajú rovnako nevraživo, hniezda im vyhadzujú, vajcia ničia, strieľajú po nich a pod.
Špecifickým prípadom skupiny vtákov, ktoré iba nedávno objavili „čaro“ mestského prostredia sú ďatle. Konkrétne hovoríme o ďatľovi veľkom (Dendrocopos major) a žlne zelenej (Picus viridis), ktoré sa prirodzene vyskytujú v lesnom prostredí, ale aj v otvorenej krajine s rozvoľnenou drevinnou vegetáciou. V súvislosti so zatepľovaním fasád domov a panelákov sa veľmi rýchlo množia prípady hniezdenia a prespávania v zateplenej fasáde, najčastejšie v polystyréne.
Bariéry v meste:
Medzi zdroje konfliktov v meste patria, okrem spomenutých, aj bariéry. Množstvo jedincov hynie napríklad na cestných komunikáciách, ktoré predstavujú v krajine migračnú bariéru. Ďalšou bariérou, do ktorej vtáky často narážajú sú sklá. Veľký problém predstavuje, všeobecne, moderná sklenená architektúra. Mnohé predajne a kancelárske priestory uprednostňujú veľké sklenené plochy. Vtáky sklo nevidia a narazia doňho v plnej rýchlosti, čo končí v lepšom prípade „len“ otrasom mozgu, v horšom smrťou.
Systematická ochrana vtákov v mestách však vyžaduje podstatne viac než len pár paragrafov, často dostatočnú trpezlivosť, vysvetľovanie, vzdelávanie a spoluprácu s ľuďmi.
Niektoré druhy vtákov a ich charakteristika
Brhlík lesný (Sitta europaea)
Brhlík lesný sa vyznačuje nápadným čiernym očným pásikom, ktorý siaha od koreňa zobáka až dozadu hlavy. Veľkosťou je ako vrabec so šedo modrým vrchom hlavy a tela. Letky sú tmavé a spodná časť tela je belasá, boky a spodné krovky tehlovo červenkasté.
Pri hľadaní potravy, ktorá je zvyčajne zložená len z bezstavovcov, presnorí všetky pukliny v kôre. Silným zobákom si vie vylúskať aj tvrdé semená. Na zimu si robí zásoby potravy, ktoré si ukrýva v štrbinách kôry stromu a ešte ich prikryje vrstvou machu. Niekedy si odnáša aj krmivo z kŕmidiel.
Brhlíky hniezdia v dutinách a s obľubou zaberajú staré dutiny ďatľov. Ak je otvor priveľký, samica ho zmenší „vymurovaním“ blatom na vyhovujúcu veľkosť. Brhlíky hniezdia 2 krát do roka, kedy kladie 5 - 8 vajec. Inkubačná doba trvá 14 dní a starostlivosť o mláďatá trvá okolo 25 dní, kedy sú kŕmené larvami, pavúkmi, žaluďmi, bukvicami, menej bobuľami.
Slávik červienka (Erithacus rubecula)
Červienky sa od iných slávikov vyznačujú robustne pôsobiacou hruďou, zaguľatenou hlavou a ba aj svojou dôverčivosťou. Na hrudi sa im vyníma hrdzavočervené sfarbenie. Samice a samce sú si veľmi podobné. Mladé červienky sú hnedé a fŕkané bez červeno zafarbenej hrudi. Hoci pôsobí veľmi milo, napriek tomu je dosť agresívny a teritoriálny.
Živí sa bezstavovcami ako sú napríklad chrobáky a mravce. Potravu si na zemi nevie vyhrabávať ani prevracať padnuté lístie, preto loví buď z posedu alebo v letku. Často sa zdržuje v blízkosti ľudí, alebo sprevádza veľké lesné cicavce, ktoré mu umožnia opadané lístie vyhriebsť. Požiera aj bobule a v jeho zažívacom trakte asi 80% semien nestratí svoju klíčivosť, čo napomáha šíreniu drevín (endozoochória).
Ich biotopom sú listnaté, zmiešané a ihličnaté lesy, parky a záhrady s hustým krovinovým podrastom. Bežne hniezdia v záhradách, pretože im poskytujú tieň, úkryt, ale aj otvorené priestranstvo. Hniezdia na zemi, alebo v nízkom hustom kroví 2 krát do roka. Začiatok prvého hniezdenia je v apríli a druhé v júni. Znáša 5 - 6 vajec bielych vajec so červeno hnedými škvrnitými vajcami, na ktorých sedia 14 dní.
Oriešok hnedý (Troglodytes troglodytes)
Oriešok hnedý je maličký vtáčik, ktorý sotva váži 10 g. Sfarbenie je na vrchnej strane tela hrdzavohnedé, na spodnej sivé. Celý vták je jemne tmavohnedo a sivo pásikavý. Je neprehliadnuteľný svojím pokyvkávaním hlavy a vztyčovaním chvosta, ktorý je krátky.
Ich domovom sú lesy v blízkosti potokov a vodných nádrží, ktoré sú bohaté na hustý podrast. Hniezdi v brehoch, v priekopách, ale aj často vo vývratoch stromov. Aj keď sa väčšinou zdržiava v podraste nízko nad zemou, rád vyhľadáva miesta, kde dopadajú slnečné lúče a vyhrieva sa.
Hniezdo stavia samec, ktorý ich vyhotoví až 6 a samice si potom vyberú to svoje, ktoré im najviac vyhovuje na hniezdenie. Samec má zvyčajne 2 až 3 samice, čo zvyšuje natalitu potomstva orieškov. Pretože počas tuhých zím veľa orieškov uhynie, tak sa nahradia tým zimné straty. Samička znáša 5 až 7 bielych vajec, ktoré sú červeno hnedým fŕkaním. Sedia na nich 15 dní a rovnaký počet dní sa o mláďatá starajú v hniezde. Potravu tvorí hlavne hmyz a to rôzne článkonožce a na jeseň neohrdnú ani plodmi.
tags: #ako #dlho #trva #inkubacia #vajec #vrabca
