Kremnické medovníky: Recept a história tradičnej slovenskej pochúťky
Medovníky sú neoddeliteľnou súčasťou jarmokov a vianočných trhov, ale aj mnohých slovenských domácností, ktoré si prípravu na obdobie Vianoc nevedia bez ich pečenia predstaviť. Ich prenikavá vôňa a jedinečná chuť majú tradičné zastúpenie takmer v každej domácnosti počas Vianoc. Medovníky však neodmysliteľne patria i k jarmokom a vianočným trhom a taktiež sa spájajú s ľudovými zvykmi. Keď sa v minulosti narodilo v rodine dievčatko, pripravilo sa medovníkové cesto a skladovalo sa až do dňa vydaja ako súčasť vena. Tak veľmi si ľudia medovníkové cesto vážili. Odkiaľ sa však vzalo a ako vznikla jeho tradičná receptúra?
Vývoj či rozvoj pernikárstva začal v minulosti výrobou medovníkov. Tie poznali už v starom Egypte, Grécku aj Rímskej ríši. Mali kultový význam a slúžili aj ako obetné pečivo. Aj v starej Rusi boli nevyhnutnou súčasťou tabule nielen na cárskom dvore, ale aj na každej dedinskej svadbe.
Medovníky boli známe už v starovekom Ríme a v Európe sa objavili okolo 14. storočia, keď sa sem v dôsledku križiackych výprav dostali rôzne koreniny a recepty z arabských krajín. Väčší rozkvet dosiahli v 16. storočí, keď začali vznikať aj prvé medovníkové formy. O rozšírenie sa zaslúžili najmä kláštory, keďže medovníky sa predávali prevažne v pútnických centrách a mestách. Takzvanou kolískou medovnikárskeho cechu sa napokon stalo nemecké mesto Norimberg.
V 16. a 17. storočí mala Bratislava najlepšie podmienky na rozvoj vďaka politickému i hospodárskemu významu, ale aj na základe počtu obyvateľov. Hlavným podnetom bol záujem zámožnejších obyvateľov miest a pútnických centier. Preto bola výroba medovníkov veľmi vzácna a tieto dobroty boli výsadou bohatšej vrstvy. Až v polovici 19. storočia už boli medovnikári rozšírení v každom meste.
V roku 1619 vznikol na našom území cech medovnikárov, ktorý podliehal do roku 1681 generálnemu cechu vo Viedni. Jeho členmi boli majstri z Bratislavy, Modry, Prešova, Levoče a z banských miest.
Výroba medovníkov na Slovensku
Najznámejšie strediská výroby medovníkov na západnom Slovensku boli v okolí Bratislavy, Trnavy, Pezinka, Modry, Hlohovca či Topoľčian. Hlavné oblasti medovnikárskej výroby v strednej časti dnešného Slovenska nachádzame okolo banských miest (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Nová Baňa), ale i v oblasti Zvolena, Ružomberka, Rajca, Žiliny, Martina či Trstenej. Na východnom Slovensku sa vytvorili centrá medovnikárstva na Spiši, kde dominantné postavenie patrilo Levoči.
Najrozšírenejším spôsobom výroby boli drevené formy, do ktorých sa vtláčalo cesto. Chuť medovníkov závisela od kvality múky, medu a od druhu korenín. Preto mal každý výrobca svoj tajný recept a výrobný postup, ktorý si chránil. Umením bola nielen príprava cesta, ale aj rezba drevených foriem. Vyžadovala si totiž profesionálnych rezbárov, ktorí pri práci využívali najmä drevo z ovocných stromov. Tvrdé drevo umožňovalo zachovať ostré hrany reliéfu aj po rokoch pravidelného používania.
Po roku 1872, keď sa cechy zrušili, sa medovnikárstvo ako také stalo súčasťou remesla pekárov a cukrárov. Vplyv nových technológií postupne menil aj spôsob výroby medovníkov. Do cesta sa pridávalo viac cukru, čo bolo spôsobené stále sa zvyšujúcim záujmom kupujúcich. Aj výzdoba menila svoju podobu. Už nestačil iba tvar, ktorý kopíroval výrez foriem z dreva. Žiadanou sa stala biela cukrová poleva, ktorá pôsobila krajšie a zaujímavejšie. Dôvody však boli aj iné - cukor bol na rozdiel od medu lacnejší, a tak bola lacnejšia aj samotná výroba.
Výroba a zdobenie medovníkov však mali základné rozdiely. Ak smerovali do miest, medovníky boli veľké a oplývali bohatou výzdobou. Ak na vidiek, boli menšie a zdobené jednoducho.
Aj v súčasnosti vnímame medovníky nielen ako chutnú cukrovinku, ale aj ako prezentáciu šikovných ľudí, ktorí povýšili ich zdobenie na umenie. Oplatí sa zastaviť pred medovníkovými stánkami a pokochať sa tou nádherou. Tematika medovníkov bola naozaj rôznorodá. Rozšírená bola napríklad náboženská, keď medovníky symbolizovali narodenie Ježiša Krista, Máriu s dieťaťom, Adama a Evu a pod. Námety na vzhľad medovníkov ľudia čerpali aj zo spoločenského života.
Obľúbeným sa postupne stalo i vytváranie náročnejších tvarov a podôb medovníkov, vďaka čomu vznikali domčeky, betlehemy, košíky, topánky, knihy či vláčiky. Takéto výrobky si vyžadovali pečenie jednotlivých dielov zvlášť. Potom sa postupne zlepovali múčnym lepidlom do požadovaného tvaru.
Základnou surovinou na medovníky, ako vyplýva už z názvu, bol práve med. Od jeho kvality závisela aj kvalita samotných medovníkov. Keďže správny výber medu bol kľúčový, výrobcovia si na ňom dali veľmi záležať. Najčastejšie nakupovali od miestnych včelárov, ktorí med sami spracovávali. Zvykli kupovať celé úle a z vosku, ktorý zostal, vyrábali rôzne predmety, napríklad sviečky.
Medovníky sa pripravujú niekoľko dní pred tým, než dôjde k samotnej konzumácii, pokojne aj dva týždne - o to lepšie chutia. Prečo? Toto pravidlo sa zachovalo z tradičného receptu, keď sa uvarený, ešte horúci med odkladal do drevených sudov. Pridala sa ražná múka a vymiešalo sa riedke cesto, ktoré sa vychladnuté odložilo na tmavé miesto a nechávalo sa stáť niekoľko mesiacov, niekedy i rokov. Jeho kvalita sa stále zvyšovala. Cesto na medovníky bolo výborne formovateľné. Rozdelilo sa na viac častí a pred spracovaním sa k nemu pridali potrebné koreniny na dodanie tej správnej chuti.
Keď sa cesto rozvaľkalo, jednotlivé časti sa vtláčali do formy a zvyšok sa odrezal. Takto sa „surové medovníky“ vyklopili na plech a piekli na miernom ohni.
Z posledných zvyškov medu v pláste sa vyrábali medové chlebíky. Najdrahší medovník bol marcipán, do ktorého išiel ten najlepší med, hladká pšeničná múka, kypriaci prášok, vajcia a rozličné prísady podľa chuti. Na východnom Slovensku boli známe medové koláčiky, ktoré sa nazývali debrecínky (odvodené od maďarského mesta Debrecín). Vyrábané boli pomocou drevených foriem, ktoré mali rastlinnú výzdobu v strede s úľom, tie staršie mali uhorskú korunu alebo erb.
Variácií receptu je dnes mnoho - niektoré gazdinky pridávajú do cesta kakao, iné iba perníkové korenie, niektoré orechy, ďalšie trochu škorice. Tak ako v minulosti, aj v súčasnosti má každá svoju overenú receptúru, ktorá robí medovníky jedinečnými. Na jarmokoch a trhoch tak môžete vidieť aj medovníky lepené lekvárom, zdobené vlašským orechom alebo mandľami. Čoraz obľúbenejšími sa stávajú aj bezlepkové alebo špaldové medovníky. Základ zostáva väčšinou rovnaký.
Základný recept
Zmiešajte múku, cukor, sódu bikarbónu a koreninovú zmes z nádoby. Výsledný mix surovín preosejte a v jeho strede urobte jamku. Vlejte do nej tekutý med a 6 rozšľahaných vajec (bielky aj žĺtky dohromady). Cesto poriadne rozpracujte, sformujte do jednej kôpky, pomúčte a uložte do nádoby z jenského skla. Po vyzretí cesto na pomúčenej doske opäť premieste a spracujte na tuhú a hladkú masu. Rozvaľkajte na hrúbku, ktorá vám vyhovuje - podľa toho, či chcete upiecť väčšie alebo menšie medovníčky. Na tie menšie je ideálna hrúbka necelé 2 mm. Vykrajujte rozmanité tvary pomocou formičiek a ukladajte ich na plech s papierom na pečenie (gazdinky zvykli ukladať medovníky na plech potretý včelím voskom).
V rôznych receptúrach lákajú na ochutnanie, v rozmanitých podobách skrášľujú príbytky a vianočný stôl. „Klasické“, s lekvárom, s farebnou polevou, s minimalistickým zdobením, s obrázkami rozprávkových postavičiek - aký typ medovníkov preferujete vy? Máte svoj obľúbený recept alebo radi experimentujete a skúšate aj nové chute? Aký najkrajší medovníček sa vám podarilo upiecť?
Múku používame pšeničnú alebo ražnú, hladkú (T 650). Múka špeciál sa neosvedčila - cesto sa viac lepí! Pred miesením cesta múka nemá byť v chladnej miestnosti. Múka má mať izbovú teplotu.
Cukor má byť práškový, pokiaľ možno čo najjemnejší. Na polevu iný cukor nie je možné použiť. Výrazne sa líši kvalita práškového cukru od jednotlivých výrobcov. Je vhodné dostupné značky vyskúšať. Jemnosť cukru je dôležitá aj pre prípravu cesta, no najviac sa jeho kvalita prejaví na poleve.
Základnú zmes perníkového korenia tvoria - fenikel, aníz a klinček. K tomu podľa chuti môžme pridať badián (plod tropického stromu Illicium verum), škoricu, vanilku, muškátový kvet. Korenie mlieť tesne pred prípravou cesta inak by mohlo stratiť na intenzite chute a vône. Osvedčilo sa mletie na elektrickom mlynčeku na kávu.
Na kyprenie medovníkov používame buď jedlú sódu bikarbónu alebo uhličitan amónny (tzv. amónium, alebo cukrárske droždie). Ak je sódy bikarbóny alebo amónia kúpené väčšie množstvo, rozdelíme ho podľa množstva do mikroténových vrecúšok a zatavíme ich. Na niektoré medovníky (napr. liate) sa používa aj klasický práčok do pečiva. Kypridlo v recepte nikdy nesmieme zameniť. Do cesta na zdobené medovníky použiť sódu bikarbónu a nie amónium. Pri použití amónia by figúrky príliš "narástli" do výšky a zmenili tvar. Kypridlo musíme tiež preosiať!
Mlieko, maslo a med spoločne ohriať. Med potom dobre prijme potrebné množstvo múky. Liter medu váži 1,41 kg a naopak 1 kg medu má obsah 710 ml. Med v medovníkoch nemožno nahradiť žiadnym sirupom. Všetky (domáce aj priemyselné) pokusy skončili neúspešne.
Lepivosť cesta závisí od druhu medu, veľkosti vajec a druhu múky. Ďalšiu múku pridať a zapracovať do cesta podľa potreby.
Z odpočinutého cesta odoberáme po častiach a rozvaľkáme na placku. Čím väčšie figúrky, tým hrubšia placka. Ak je cesto už príliš tuhé a predsa sa lepí, očistíme valček až potom pokračujeme. Rozvaľkanú placku nesmieme prevracať.
Plech na pečenie vytrieme tukom (tenká vrstva) a posypeme hladkou múkou. Plech je taktiež možné potrieť včelím voskom, alebo použiť papier na pečenie. Na plech dávame medovníky len približne rovnakej veľkosti, inak sa tie menšie spália skôr ako sa dopečú tie väčšie. Kúsok medovníka na plechu uhladíme inak inak nám pod ním môže zostať bublina vzduchu.
Medovníky pečieme vo vopred vyhriatej rúre do svetlo hneda.
Upečené medovníky snímame z plechu nožom, alebo širokou špachtľou ešte horúce a kladieme na rovnú dosku.
Konzistencia medovníkov sa v priebehu skladovania mení podľa použitého receptu a vlhkosti prostredia. Čím menší medovníček robíte, tým tenšie cesto treba vyvaľkať a čím väčší je medovníček, tým treba cesto hrubšie. Použiť môžete rôzne vianočné vykrajovačky. Napríklad pri veľkosti medovníčka 4-5 cm je hrúbka asi 3-4 mm, pri veľkosti 7-8 cm je hrúbka asi 5 mm. Urobte niekoľko skúšobných kúskov rôznych veľkostí a hrúbok a upečte ich. Tak najlepšie zistíte, aká hrúbka vám vyhovuje. Menšie medovníčky pečieme pri teplote 170 st.C asi 5-6 minút, väčšie trochu dlhšie 7-8 minút. Dĺžka pečenia závisí od hrúbky a veľkosti medovníka a podľa toho ako vám pečie rúra. Je to veľmi individuálne, treba to odskúšať.
Kým sa medovníčky pečú, dobre rozšľahajte 1 celé vajíčko a 2x ho preceďte cez husté sitko. Po upečení a vybratí medovníčkov z rúry ich rýchlo - ešte horúce potierajte so štetcom pripraveným vajíčkom.
Ďalší recept: 1ČL škorica 4-5 klinčekov, citrón. V miske zmiešajte preosiatu múku a práškový cukor. Maslo izbovej teploty zmiešajte s vajíčkami a medom. Prisypte suchú zmes a pomocou mixéra vymieste hladké cesto. Po vytiahnutí cesto jemne premieste. Rozvaľkajte do požadovanej hrúbky a pomocou vykrajovačiek vykrajujte tvary. Podsýpajte hladkou múkou. Pečieme pri 170°C cca 6 - 8 min. Odsledujte si čas. Závisí od typu rúry aj veľkosti medovníka.
Kráľovská glazúra na zdobenie. Hustotu polevy si musíte určiť sami. Pri zdobení je skvelé mať zarobené polevy v miske vystlanej a prikrytej vlhkým obrúskom. Ak neminiete všetku polevu, vložte v misku s polevami do chladničky. Preto by sme sa s Vami radi podelili o ten náš. 1ČL škorica; 4-5 klinčekov, citrón. V miske zmiešajte preosiatu múku a práškový cukor. Maslo izbovej teploty zmiešajte s vajíčkami a medom. Prisypte suchú zmes a pomocou mixéra vymieste hladké cesto. Po vytiahnutí cesto jemne premieste. Rozvaľkajte do požadovanej hrúbky a pomocou vykrajovačiek vykrajujte tvary. Podsýpajte hladkou múkou. Pečieme pri 170°C cca 6 - 8 min. Odsledujte si čas. Závisí od typu rúry aj veľkosti medovníka.
Kráľovská glazúra na zdobenie. Hustotu polevy si musíte určiť sami. Pri zdobení je skvelé mať zarobené polevy v miske vystlanej a prikrytej vlhkým obrúskom. Ak neminiete všetku polevu, vložte v misku s polevami do chladničky. Vrecká na zdobenie môžete použiť rôzne. tento recept na perníky používam už veľa rokov, sem tam vyskúšam nový, ale aj tak sa vždy vrátim k tomuto... a vypracujeme cesto, ak sa vám bude zdať riedke, môžete pridať trochu múky ale nepreháňajte to, radšej cesto uťapkajte a odložte do chladu, trebárs na balkón... ja ho mávam v miske uzavretej viečkom (miska rýchlokyska) na druhý deň cesto premieste a znova odložte, kľudne ho nechajte aj dva tri dni odležať potom bude ako plastelína a bude sa s ním dobre robiť... na obr. robila som aj vitrážové... tieto medovníčky sú pekné zavesené... a zdobíme cukrovou polevou (bielok, cukor a pár kvapiek citrónovej šťavy vyšľaháme do tuha) podľa vlastných schopností... ja nie som moc na zdobenie, som netrpezlivá a potom to aj tak vyzerá... ale naučila som sa takú fintu ktorá zakryje nedokonalosti... hneď po ozdobení cukrovou polevou ich posypem jemným kryštálovým cukrom, alebo hnedým cukrom, robím to nad tanierom, niečo sa prilepí a zbytok popadá naspäť... medovníčky vyzerajú ako zasnežené... no a toto sú naše zlatíčka kvôli ktorým som toto vianočné pečenie zorganizovala... samozrejme, že sa zapojili do práce a z veľkou vervou... a takto vyzerali asi po desiatich minútach...
POLEVA na zdobenie medovníkov a perníkov / Royal Icing for decorating gingerbread cookies
Ich prenikavá vôňa a jedinečná chuť majú tradičné zastúpenie takmer v každej domácnosti počas Vianoc. Medovníky však neodmysliteľne patria i k jarmokom a vianočným trhom a taktiež sa spájajú s ľudovými zvykmi. Keď sa v minulosti narodilo v rodine dievčatko, pripravilo sa medovníkové cesto a skladovalo sa až do dňa vydaja ako súčasť vena. Tak veľmi si ľudia medovníkové cesto vážili.
Medovnikárstvo sa rozvíjalo aj v neďalekom Liptove, pričom najstaršia správa pochádza z Ružomberka z roku 1697. V 18. storočí pracoval v Partizánskej (Nemeckej) Ľupči jeden medovnikár a rozvoj tohto remesla nastal v druhej polovici 19. Uvádza sa, že perníkové cesto priniesol do Európy arménsky mních Gregor z Nikopolisu. Neskôr sa usadil vo francúzskom meste Bondaroy. V 13. storočí sa pečenie perníkov rozšírilo do Nemecka a Škandinávie. V Anglicku sedemnásteho storočia sa perníkom pripisovali liečivé účinky, a preto sa predávali v lekárňach a kláštoroch.
Perník je sladké pečivo s charakteristickou tmavohnedou farbou. Pôvodná receptúra cesta sa skladala z medu, múky a pepru (čierneho korenia). Práve od neho bol odvodený aj pôvodný názov peprník a neskôr perník. V európskych krajinách má perník rôzne názvy ako napr. v Anglicku gingerbread (zázvorový, ďumbierový chlieb) alebo tiež parkin, v Holandsku ontbijkoek, v Poľsku pierniki torunskie, vo Francúzsku pain d´épices a v Nemecku lebkuchen. Slovenským zdobeným perníkom sa najviac podobá škandinávsky pepperkaber.
Perníkové cesto sa zvyčajne skladá z pšeničnej a ražnej múky,mlieka, vajec, karamelizovaného cukru a medu. Z korením je to škorica, zázvor, klinčeky, kardamón, muškátový oriešok, aníz a levanduľa. Jednotlivé rodiny si recepty prísne strážili a odovzdávali sa z generácie na generáciu (niekedy však aj „do hrobu“, ak nebolo komu recept odovzdať). Charakteristickým znakom tohto cesta je, že fermentuje a čím dlhšie sa necháva „dozrieť“, tým je kvalitnejšie. Môže to trvať týždne, ale aj mesiace.
Ďalším pridruženým remeslom pernikárstva bolo rezbárstvo. Medovníky sa totiž najskôr vyrábali v reliéfnej podobe, keď sa cesto vtláčalo do plytkých foriem z hruškového dreva.
Med a cukor rozpustíme nad vodou s teplotou 40o C. Pridáme zomletý aníz, klinčeky, škoricu, salajku a citrónovú kôru. Spolu premiešame a na doske s múkou a vajcami spracujeme na vláčne cesto. Necháme ho 5 hodín odležať a následne ho premelieme na mäsovom strojčeku. Zmiesime ho, po čiastkach vaľkáme a na plechu vykrajujeme ľubovoľné tvary. Pečieme na povoskovanom plechu v prudšie vyhriatej rúre do zlatožlta.
Medovníky a ich históriu ľudstvo poznalo už od čias, kedy, človek spoznal múku, med a oheň, taká stará je história medovníkov. Už praveký človek vymyslel, ako zmiešať múku s medom od divých včiel a pomocou ohňa si v hlinenej nádobe upiecť primitívne sladké pečivo. Med bol po dlhé stáročia jediným sladidlom a medové pečivo jedinou sladkosťou. Sladkosti si však v čase vzniku medovnikárstva u nás mohli dovoliť len bohatší. Chudobnejší ľudia sa zvykli medovníkom obdariť len na Vianoce. Otec z jarmoku priniesol žene novú varešku alebo iné potreby na domáce práce, synovi vyrezávaného koníka a dcére spravidla medovník.
„Medovníky sa piekli v kláštoroch, ale aj šľachtických a meštianskych rodinách a pôvodne neboli zdobené. V Bratislave jestvoval cech medovnikárov už v 14. storočí. Od 17. storočia sa medovnikárske technológie postupne skvalitňovali. Do cesta sa pridávali rozmanité chuťové prísady a aromatické koreniny. Od 16. storočia medovnikári využívali drevené formy, ktoré rezbári bohato zdobili figurálnymi, zvieracími, rastlinnými aj orientálnymi motívmi.“ (NÁDASKÁ, 2012, s.
Hlinené a plechové drevené formy sa prestali používať. Po zavedení foriem s dekoratívnymi prvkami gotiky a renesancie už hovoríme o perníkoch. Významnými strediskami perníkov v Uhorsku boli mestá Bratislava, Košice, Banská Bystrica, Trnava, Modra, Kremnica, Banská Štiavnica, Levoča a Bardejov. Historická pernikárska výroba dosiahla vrchol v období baroka.“ (NÁDASKÁ, 2012, s.
Dnes sa slovo perník neraz považuje za synonymum slova medovník, no nie je to však tak. Pravý medovník je vyrobený z cesta, do ktorého je pridaný med. Medovníky sa však vyskytovali aj gréckej mytológii. Vchod do podsvetia strážil trojhlavý pes Kerberos, ktorý nesmel pustiť do podsvetia žiadnu živú dušu.
Medovníky a perníky zdobia naše stoly najmä vo vianočnom čase a na Veľkú noc. Pod remeslo Jozefa Hauríka z Kremnice sa podpísala rodinná tradícia. Medovníky začal vyrábať ešte jeho dedo Rudolf, ktorý sa v roku 1922 stal členom medovnikárskeho cechu v Kremnici. Jozef Haurík ho oprášil po svojom otcovi, keď v roku 1988 dostal z mestského národného výboru povolenie. Prerobil otcovu malú dielničku pri dome. Do roku 1989 sa výrobe venoval len ako živnostník popri zamestnaní, keď v kremnických baniach pracoval ako elektroinžinier. Od roku 1989 sa medovnikárstvo stalo jeho hlavným zamestnaním.
Rodina si chráni tajomstvo starých medovnikárskych majstrov -- starý a osvedčený recept na medovnikárske korenie. Je to starostlivo vybratá, rokmi overená zmes korenia, ktoré sa stalo súčasťou ich receptúr. Práve toto korenie im dodáva nezameniteľnú chuť. Jozef Haurík zamestnáva počas sezóny sedem ľudí, pričom stálych pracovníkov má troch. Medovníky vyrábajú z veľkej časti ručne. Postup sa ani dnes nezmenil, len sa už do nich pridávajú rôzne i moderné koreninové prísady. Najnovšie výrobky sú bez cukru, len z agátového medu, ktorý nakupujú od včelárov z okolia. Ten je aj najvhodnejší na výrobu perníkov. Dve tretiny výrobkov tvorí múka a tretinu med. Tradičné medovníky však majú len jedno až jedno a pol percenta medu, tretinu cukru a zvyšok tvorí múka. Ozdobujú ich cukrovou polevou. Podkovičky, srdcia, domčeky a iné tvary predávajú prostredníctvom predajcov na jarmokoch na celom Slovensku. Ide o sezónne výrobky. S ich výrobou začínajú pred Vianocami, Valentínom, Veľkou nocou a tiež, keď sú jarmoky -- typický ondrejský, katarínsky či mikulášsky. Sezóna jarmokov sa takto začína v máji a trvá až do polovice októbra. Potom nasledujú vianočné trhy. Postupne rozširovali sortiment a predaj medovníkov sa dostal aj do sietí predajní s potravinami.
Každý recept je niečím zaujímavý a naša tradícia a unikátnosť je zachovaná práve vo výrobe medovníkového cesta, pretože už vyše 30 rokov používame starý rodinný recept a neustále sa snažíme naše výrobné procesy zdokonaľovať. Záleží nám na tom, aby boli výrobky čo najkvalitnejšie a najchutnejšie, pričom zachovávame tradičný postup výroby. Nakupujeme suroviny, ktoré pochádzajú výlučne zo Slovenska, a tiež farbivá, ktoré sú na prírodnej báze. Dobre vypracované cesto je plné chutných ingrediencií. Niekoľkokrát premiešané a odležané cesto je následne ručne vykrajované a upečené do zlatista.
Pochádzam z rodiny, v ktorej sa medovnikárske remeslo dedilo z otca na syna. Rudolf, Jozef, Jozef a Martin - štyri generácie, ktoré majú okrem priezviska spoločnú záľubu a aj zamestnanie - medovnikár. Vždy nám záležalo na tom, aby sa z nášho okolia nevytratila poctivá remeselná práca.
Začínal som spoločne s manželkou v malej dielničke pri rodinnom dome, ktorú postavil môj otec.
tags: #kremnicke #medovniky #recept #a #história
