Kresťanské symboly ryba a kríž v Ríme: História a význam

Kresťanské symboly, ako ryba a kríž, majú hlboké korene v histórii a kultúre Ríma. Tieto symboly, ktoré sa pôvodne používali ako tajné znaky identifikácie v časoch prenasledovania, sa stali ústrednými prvkami kresťanskej viery a umenia. Tento článok sa ponorí do histórie a významu týchto dvoch dôležitých symbolov v kontexte Ríma a raného kresťanstva.

Ranokresťanské umenie a symbolizmus

Väčšina pamiatok ranokresťanského umenia bola zničená ikonoborcami, križiakmi a zubom času. Z toho malého počtu pamiatok, ktoré sa nám zachovali, si môžeme vytvoriť obraz o ranokresťanskom umení. Zachovali sa najmä fresky v katakombách, hlavne v Ríme. Okrem Ríma sa katakomby objavili aj v Neapole, v Egypte, v Palestíne a inde. Keď sa v kresťanskom prostredí začalo umenie rozvíjať, kresťanské umenie si vytvorilo vlastný obsah a malo rad špecifických samostatných úloh, stalo sa úplne novým a odrážalo úplne nový pohľad na svet, nový spôsob života a iné chápanie sveta a života v ňom.

Pomocou tohto umenia sa kresťania pokúšali zobraziť nielen to, čo je viditeľné, no aj to, čo je neviditeľné - duchovný obsah. Umenie katakomb je predovšetkým umenie učenia viery. Tematika rozpisov z väčšej časti vychádza z textov Starého a Nového Zákona. Na vyjadrenie svojho učenia prvotná Cirkev používala aj symboly - vlastné aj pohanské. Už v 1. a 2. storočí sa v katakombách objavuje celý rad námetov Starého a Nového Zákona. Z 1. storočia sa zachovali vyobrazenia Noema v arche, Krstu Isusa Christa, Dobrého Pastiera, proroka Daniela v jame s levmi, Hostiny (Tajomnej večere); z 2. storočia Zvestovanie Bohorodičke, Narodenia Isusa Christa a iné.

Zmysel kresťanských symbolov sa ľuďom vysvetľoval postupne, podľa miery ich pripravenosti ku krstu. Prví kresťania zobrazovali predovšetkým biblické symboly - baránka, Noemovu archu a pod. No keď do Cirkvi začali prichádzať bývalí pohania, tieto symboly sa im zdali cudzie a často málo pochopiteľné. Vtedy, aby ich Cirkev priblížila k chápaniu pravdy, prijala niekoľko pohanských symbolov, ktoré boli spôsobilé podať isté stránky jej učenia.

Spoločne s malým počtom priamych vyobrazení Isusa Christa nachádzame aj množstvo Jeho symbolických zobrazení, napísaných buď farbami v katakombách alebo ako reliéfy na sarkofágoch. Z tých, ktoré vyjadrujú obraz človeka, sú na prvom mieste vyobrazenia Isusa ako Dobrého Pastiera, ktoré sa objavujú už v 1. storočí. Tento obraz je tesne spojený so symbolom baránka a osnovaný na biblických textoch. Dosť rozšíreným symbolickým vyobrazením Isusa Christa bol Jeho starozákonný predobraz - baránok, zobrazovanie ktorého sa objavuje v kresťanskom umení od 1. storočia. Z antickej mytológie je prevzatý iný symbolický obraz Isusa Christa - Orfeus, ktorý hrá na lýre krotiac divé zvery.

Symbol ryby (Ichthys)

Jedným z najviac rozšírených symbolov prvých storočí bola ryba. Tento symbol je prevzatý z pohanstva. V kultoch mnohých národov bola ryba symbolom plodnosti. Samotný Spasiteľ často používal ryby alebo lovenie rýb vo svojich rečiach. Keď sa obracal k rybárom, skutočne používal také obrazy (obrazné vyjadrenia), ktoré by im boli blízke a pochopiteľné. Prizval ich na apoštolskú službu a nazval ich "lovcami ľudí" (Mt 4, 19; Mk 1, 17). Božie kráľovstvo Isus Christos prirovnal k rybárskej sieti, ktorá je plná rýb rôznych druhov.

No veľké rozšírenie tohto symbolu v kresťanstve malo aj iný základ a to význam piatich slov, z ktorých počiatočné písmená tvoria slovo ryba - ICHTYS = Isus Christos Boží Syn Spasiteľ. Tieto slová vyjadrujú vieru v Božstvo Isusa Christa a Jeho spasiteľnú misiu. Je to určitá forma starobylého Vyznania (Symbolu) viery, ktorá sa ukrývala v jednom jedinom slove. Obraz ryby vidíme takmer všade - na stenách, sarkofágoch, v náhrobných textoch a na rôznych predmetoch.

Kríž

Kríž je jedným z pôvodných symbolov ľudstva, ťažko porovnateľný s čímkoľvek pre rozmanitosť foriem, zobrazovania a významovú hĺbku obsahu. Ako kultúrny a náboženský symbol je známy v nespočetných variáciách už v prastarých časoch vyspelých kultúr blízkeho Východu, Ameriky alebo Ázie. Dva smery pohybu, ktoré sa prelínajú, vytvárajú kríž. Bez ohľadu na to, či sa rozprestiera v priestorovej, alebo časovej, konkrétnej alebo abstraktnej dimenzii, ukazuje základné usporiadanie ako orientáciu a stredový bod, centrum sily a života. To viedlo k mnohým vyjadreniam a hodnoteniam tohto tajomného symbolu ešte v predkresťanskom období.

Kríž sa pre kresťanov - Ježišovou smrťou - stal nie drevom prekliatia a smrti, ale stromom života. Skutočnosťou Veľkej noci apoštoli a prví kresťania postupne rozpoznávali, že „Mesiášovi toto všetko bolo treba vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy“ (porov. Lk 24, 26). Preto sa stal kríž najvýznamnejším symbolom kresťanstva. Hoci v kresťanských prvopočiatkoch dominujú na verejnosti hlavne iné symboly. Často v prvokresťanských storočiach dochádzalo k apológii kríža proti antickým filozofom, ktorí sa vysmievali kresťanom, že si „uctievajú boha, ktorý bol ukrižovaný“.

Kresťania preto z opatrnosti nezobrazovali Krista na kríži. Najstaršie zobrazenie Ježiša na kríži pochádza zo 4. storočia na dverách Baziliky sv. Sabíny v Ríme. Konštantín Veľký, ktorý pred rozhodujúcim víťazstvom r. 312 videl podľa Euzébia víziu kríža a počul hlas: In hoc signo vinces - v tomto znamení zvíťazíš! , dal zhotoviť Kristov monogram (Christos) na štíty svojich vojakov. Úctu Sv. kríža rozšírila aj skutočnosť nájdenia Ježišovho kríža sv. Helenou (+ 327), matkou Konštantína Veľkého. Dôležité je, že kríž prijal ako prostriedok nášho vykúpenia a že ho vyniesol až na Kalváriu.

Ďalšie symboly kresťanstva

Kalich - je symbolom Večere Pánovej (eucharistie).
Kotva - je symbolom nádeje na život v nebesiach a istoty večnej záchrany (spásy).
Dúha - je symbolom pokoja a zmierenia, že už netrvá Boží hnev.
Plameň ohňa - symbol Ducha Svätého.
Kohút - symbol pre bdelosť, vernosť, ale aj ľútosť a obrátenie.
Svieca - prináša svetlo a je symbolom obete pre iných.
Voda - symbol krstu - obmytia, očistenia od hriechu, nového života.
Strom - je symbolom vzkriesenia a nesmrteľnosti.
Vinič - symbolizuje spojenie človeka s Pánom Ježišom.

Ranokresťanské umenie

Ranokresťanské umenie je označenie pre umenie vytvorené kresťanskými autormi v prvých storočiach po Kristovi (1. - 6. storočie). Vývoj kresťanského umenia len ťažko možno pochopiť bez teologicko-sociálneho kontextu. Pre pôvodnú apatiu kresťanov k svetským veciam a ich predstavám o skorom príchode konca sveta sa najranejší kresťania významnejšie nezaujímali o svetské veci. Okrem umenia sa teda spočiatku kresťania nezaujímali ani o politiku, či iné aspekty verejného života. Verejné umenie (a v rámci neho i kresťanská architektúra) mohlo vzniknúť až po oficiálnom akceptovaní kresťanstva (tzv. Milánsky edikt v roku 313).

Ranokresťanské umenie bolo výrazne ovplyvnené orientálnym chápaním umenia a mystickými tradíciami judaizmu. V prvých dvoch storočiach sa prísne dodržiaval zákaz akéhokoľvek figurálneho zobrazovania. Od 3. storočia sa pomaly zaviedlo používanie obrazov. Táto zmena súvisela s procesom prispôsobovania sa k antickej kultúre a tradíciám Rímskej ríše. Ranokresťanská ikonografia neobsahovala veľké množstvo druhov výtvarného spodobnenia. Po oficiálnom uznaní kresťanstva cisárom Konštantínom v roku 313 sa kresťanom otvorili nové možnosti. Kristovo božstvo sa stalo ústrednou témou teológie a v zásade i umenia.

Nedá sa presne odhadnúť, kde vzniklo prvé kresťanské umenie. Nemohlo však vzniknúť inde než na miestach prvých kresťanských obcí - Ríma, Jeruzalema, Antiochie a Alexandrie. Do Byzantionu (resp. od 3. storočia Konštantínopola) ako nového centra ríše sa umenie dostalo už v raných začiatkoch jeho existencie. Konštantínopol na rozdiel od Ríma mal vzniknúť ako mesto kresťanské (hoci v ňom bolo najmä v prvých storočiach badať i helenistické prvky).

Architektúra

Architekti pre chrámy museli vybrať typ budovy, ktorý by sa najlepšie prispôsobil kresťanskému kultu. Nebolo možné prevziať typy pohanských chrámov a prispôsobovať podmienkam kresťanstva. Budova určená pre kresťansky kult musela slúžiť ako miesto zhromažďovania veriacich sa na omši. Týmto potrebám najviac vyhovel architektonicky typ baziliky (dlhá budova často rozdelená na niekoľko lodí s niekoľkými oddelenými priestormi - apsidy, bočné lode a átriá). Apsida bývala orientovaná rôznymi smermi, vnútri bola spravidla polkruhová, zvonka mávala polo valcovitý tvar, alebo bývala zakomponovaná do pravouhlých, či polygonálnych múrov. Kreslo kňaza sa nachádzalo v apside, čo vysvetľuje, že sa tu dodnes často nachádza kamenná polkruhová lavica, ktorá má v strede zvýšene miesto (synthronom). V Rímskej ríši mali baziliky často päť lodi, kým baziliky v Severnej Afrike ich mali až sedem alebo deväť (napr.bazilika v Kartágu). Stredná loď bola vždy vyššia ako bočné lode.

Do baziliky sa vstupovalo cez nartex (krytá predsieň). Nartex a hlavná loď mali zvyčajne strop s otvoreným krovom. Oveľa vzácnejší bol kazetový strop. Pred ranokresťanskými kostolmi bývalo átrium, spravidla so štvorcovým dvorom a s fontánou (fiála) uprostred. Transept bez architektonického členenia pripomínal veľkú sálu, ktorá sa v neskoršom období sa začala výraznejšie členiť. V bazilikách v okolí Egejského mora sa delila na tri časti, ale bežné bolo i iné členenie.

Existujú v podstate dva veľké typy stavieb: stavby s pozdĺžnym pôdorysom a stavby s centrálnym pôdorysom, ktorých obrysy obsahujú všetky možne geometrické útvary - cylindrické, polygonálne, hviezdicovité a štvorlistové. Centrálny pôdorys sa v 4. - 5. storočí využíval skôr na špecifické účely ako baptistéria, martýria, pietne budovy a mauzóleá. Architektonicky vychádzal z antických herónov. Hlavný typ svätyne s centrálnym pôdorysom vytvoril kruhový priestor vyplnený kupolou. Centrálny pôdorys chrámov a kríženie transeptu sa stal obľúbený práve vo východnej časti rímskej ríše. Významnými pamiatkami z tohto obdobia sú macedónske chrámy v mestách Filippoi, Nea Anchialos, či solúnske Acheiropoietos a Chrám svätého Demetera z konca 5. storočia. Táto architektúra dosiahla svoj vrchol za vlády cisára Justiniána I. v 6. storočí.

Najdôležitejšou časťou chrámov bol oltár (často umiestnený na vyvýšenom mieste) vo východnej časti ríše sa nachádzal ambón. Sýrske kostoly mali v strednej lodi, ešte druhu veľkú polkruhovú tribúnu, situovanú oproti apside. Stará Bazilika sv. Petra v Ríme, bola postavená v 4. storočí, rekonštrukcia z 19. Medzi významné ranokresťanské budovy okrem kostolov i iné budovy. K chrámom boli väčšinou pripojené baptistériá, útulky, obslužné budovy, či biskupské paláce. Uprostred baptistérií sa nachádzala krstiteľnica (nádrž vody zapustená do zeme). Nádrž mohla byť okrúhla, polygonálna alebo v tvare kríža.

Na území Egypta začali v 3. storočí vznikať prvé kláštory. Tie vznikali na miestach chrámov, ktoré sa stavali mimo miest a dedín - teda za hradbami intra muros. Stavali ich veriaci, ktorí sa chceli utiahnuť od sveta - tzv. anachoreti („tí čo žili na vidieku“). Okrem Egypta sa podobný spôsob života rozšíril najmä v Palestíne a Galilei. Významnými kláštormi boli napr. Spolu s rozvojom pútnictva v Palestíne vznikali i rôzne svätyne. Boli bohato zdobené a mali psychologicky pôsobiť na pútnikov a vyvolať v nich silne náboženské cítenie.

Architektonický problém 4. storočia vznikol pri výstavbe pohrebných martýrií, svätýň centrálneho typu, ktoré boli určené k uctievaniu mučeníkov. Problém nastal pri prepojení hrobu s kostolom. Niekde pamätník s kostolom spojený nebol - napr. v Chráme Anastasis (Kostol zmŕtvychvstania Krista) v Jeruzaleme, inokedy sa architekti snažili vytvoriť logicky vzťah medzi pamätníkom a kostolom ako je napr. Chrám Narodenia Pána v Betleheme (oktagonál postavený nad Jaskyňou narodenia spojený s bazilikou). Pre pamätník sv. Petra architekti zvolili iné riešenie: medzi apsidu a loď vložili pravouhlý priestor s edikulou. Táto možnosť zodpovedala myšlienke že veriaci môže prejsť okolo hrobu apoštola. Najvýznamnejší z týchto súborov je pravdepodobne Kalat Siman v Sýrii.

Katakomby

Medzi prvé miesta, kde sa mohlo kresťanské umenie prejaviť patria katakomby v Ríme, Neapole a na Sicílii. Katakomby, podzemné pohrebiská raných kresťanov vznikali na miestach opustených jaskýň, ktoré vznikali najmä baníckou činnosťou. Kilometre dlhé tunely pozostávali z viacerých galérii stojacich jedna vedľa druhej. Niekedy dokonca tvorili niekoľko podlaží a spleť chodieb. Niektoré galérie tvorili prístupové body do väčších pohrebných komôr (cubicult). V stenách katakomb bývali vyhĺbené pravouhlé výklenky (loculi), do ktorých ukladali mŕtvych. Hroby bohatších ľudí mali nad sebou polkruhové výklenky (arcosolia).

Väčšina kresťanských hrobov a námetov pochádza z 3. a 4. storočia. Od roku 410 sa v týchto pohrebiskách natrvalo prestalo pochovávať a stali sa pútnickými miestami. Steny katakomb bývali pokryté bielym podkladom, ktorý delila geometrická sieť červených, bielych, zelených a čiernych liniek. Vyobrazenia sú namaľované ľahkým štetcom čo vytvára dojem skice. Pri vyobrazení sa uprednostňuje výraz než pred presným anatomickým vyobrazením človeka alebo zvieraťa - dôraz sa kládol na alegóriu a naratívnosť. Na freskách nevidíme zánik umeleckej zručnosti, ale skôr odraz duchovnej situácie od 3. storočia. Ťažká politická a hospodárska kríza podporovala šírenie kultu mystérií a nachádzala nádej a vykúpenie. V katakombách nachádzame obrazy rajskej záhrady, umenie má radostný nádych z očakávaného vykúpenia, pocit smútku tu úplne absentuje.

Zosnulí v kvetinových záhradách majú oblečené sviatočné šaty a dvíhajú obe ruky v geste prosby alebo vďaky. Záhrady sú plne vtákov (pávov), prítomné sú aj antické symboly nesmrteľnosti. Krajinky s postavou ornáta symbolizujú zbožnosť. Niekedy je ťažké rozlíšiť k akému náboženstvu ktorý hrob patril. Kresťanské hroby sprevádzajú najmä symboly: kríž, ryba, kotva alebo biblické výjavy (dobrý pastier, zázraky, Jonášovo vyslobodenie, traja mládenci v ohnivej peci, Noe, Daniel v jame levovej, uzdravenie chorého alebo slepého, Lazárovo vzkriesenie, rozmnoženie chleba, svadba v Káne Galilejskej, či Kristov krst). Zobrazenie sa zaoberá najdôležitejším zobrazením námetu a dej úplne vynecháva. Existujú však aj symbolické obrazy ako napr. stôl (symbolizuje oltár) a košíky s chlebom. Ryba patrí medzi najstaršie kresťanské symboly (ryba v gréčtine Ichtys obsahuje prvé písmena slov "Iésús Christós Theú huiós sótér" - „Ježiš Kristus, Boží syn, Vykupiteľ“).

V meste Dura Európos na Eufrae boli objavené jediné známe nástenné maľby, ktoré sú staršie než Milánsky edikt. Nachádzajú sa miestnosti, ktorá slúžila ako baptistérium. Nájdeme tu obrazy (Dobrého pastiera, Uzdravenie chorého, sv. Peter kráča po vode a Samaritán). Po uznaní kresťanstva sa hlavnou témou stala Kristova zbožnosť.

Spolu s budovaním kresťanských chrámov v 4. storočí prebiehal rozvoj mozaiky na stenách a klenbách. Dovtedy sa mozaiky používali iba na podlažiach a to najmä v kúpeľoch a palácoch ale nikdy v chrámoch. Nástenná a klenbová mozaika mala symbolizovať nadzmyselnosť a duchovnosť. Vývoj kresťanskej symboliky začal už v ranom kresťanstve, ktoré nadväzovalo na rímske a pohanské vzory a v značnej miere z nich čerpalo. Najstaršie symbolické zobrazenia z 2. storočia sú zobrazenia Ježiša Krista v podobe akrostichov. Vo všetkých týchto vyobrazeniach sa Kristus predstavuje ako nebeský kráľ, obklopený apoštolmi, mučeníkmi, svätými a anjelmi.

Všade tam kde preniklo kresťanské umenie sa zároveň využívali kresťanské symboly - kríž, či tzv. Práca jednotlivých umeleckých dielni v 4. a 5. storočí bola veľmi rozmanitá.

tags: #kresťanské #symboly #ryba #a #kríž #v