Kto prvý pestoval ryžu a ako sa vyvíjalo poľnohospodárstvo v strednej Európe

V dobách praveku sa najstarší ľudia živili lovom, zberom rastlinnej potravy, neskôr aj rybolovom. O poľnohospodárstve môžeme hovoriť až posledných 7 až 10 tisíc rokov. V strednej Európe vznik a vývoj najstaršieho poľnohospodárstva spadá až do obdobia neolitu, tj. mladšej doby kamennej. Archeologicky je toto obdobie charakterizované jednak výrobou keramiky, jednak výrobou nástrojov z hladeného kameňa. Tieto archeologicky doložené artefakty slúžili na skvalitňovanie pôdy pre pestovanie plodín a chov dobytka, úpravu aj uskladnenie potravy.

Neolitická revolúcia a šírenie poľnohospodárstva.

Najstaršie poľnohospodárske kultúry v Európe

Najstaršie poľnohospodárske kultúry v Európe sa rozvíjali od konca 7. tisícročia p. n. l. v Grécku, Thesálii a Macedónii, v tých oblastiach, ktoré patrili ešte k Úrodnému polmesiacu (kolíske civilizácie aj poľnohospodárstva na Prednom východe). Odtiaľ sa pravdepodobne ďalej šírili do dnešného Chorvátska, Bulharska, Rumunska, Maďarska, Moldavska, Ukrajiny, podunajským kolonizačným prúdom na Slovensko a ďalej na západ a sever. Nositeľmi tejto poľnohospodárskej kultúry v strednej Európe bola kultúra s lineárnou keramikou, ktorá spadá do obdobia 5. tisícročia pred n. l. Toto obyvateľstvo prinieslo so sebou aj nový spôsob výroby a obživy, nový spôsob myslenie, náboženstva aj spoločenskej organizácie. Osídlili najúrodnejšie a pre poľnohospodárstvo najvhodnejšie časti krajiny a staré obyvateľstvo zatlačili.

Pestované plodiny v neolite

Pestovali pšenicu a jačmeň ako hlavné obilniny, pričom existovala viacero odrôd. Prevládali tie, ktoré boli odolné a čo možno najmenej náročné. Ďalej sa pestoval hrach, šošovica, vzácnejšie proso. Využitie dopestovaných plodín, najmä obilia nečakalo až do dozretia a žatia. Ešte mäkké a zelené klasy na začiatku zrelosti neolitickí poľnohospodári odrezávali alebo odtrhával a hneď jedli; nebolo možné ich uskladňovať.

Žlté klasy ešte pred stvrdnutím spracovávali niekoľkými spôsobmi. Priamou konzumáciou alebo pražením na ohni, či už pre okamžitú spotrebu, ako polotovar pre ďalšiu prípravu, alebo na dlhodobé uchovávanie. Niekedy opražené zrno rozbíjali na krupicu a tú potom varili na kašu. Úplne zrelé obilie sa už bez adekvátnej prípravy nedalo konzumovať.

Spracovávalo sa opäť niekoľkými spôsobmi. Buď sa pražilo na ohni prípadne aj na peci a okamžite ešte teplé jedlo. Značná časť obilia sa postupne podľa potreby drvila na ručných „mlynčekoch“ buď hrubo na krupicu alebo jemnejšie na múku. Z múky sa piekli placky, forma pôvodného, ešte nekvaseného chleba. Výroba bola jednoduchá, na hrubo podrvené obilie sa zmiešalo s vodou, urobili sa malé placky a tie sa opiekli na ohnisku alebo na rozpálenom kameni. Na neolitických sídliskách stavali za týmto účelom pece, v ktorých sa tepelne spracovávali aj iné pokrmy. Veľmi rozšírené boli kaše a varené jedlá na spôsob polievok. Dochucovali sa na slano alebo sladko mliekom, ovocím alebo rôznymi ovocnými šťavami, prípadne aj tukom.

Chov dobytka a rybolov

V chove dobytka prevládal hovädzí dobytok, ovce, kozy a ošípané. V neskorom neolite sa stali po hovädzom dobytku ošípané druhým najrozšírenejším chovaným typov zvierat. Zvieratá sa chovali najmä na mäso. Mäso sa pripravovalo opekaním na ohnisku, ale aj pečením, respektíve dusením v jamách, nad ktorými sa rozložil oheň. Mliečne hospodárstvo existovalo, ale bolo obmedzené a nemalo zásadnejší vplyv. Veľký význam mal v pravekom stravovaní aj rybolov. Rozvinul sa predovšetkým v prímorských oblastiach, ale v oblasti strednej Európy aj pri ústí veľkých riek, pozdĺž väčších tokov a okolo jazier vo vnútrozemí. Užívali sa kostené udice, harpúny, predpokladá sa aj lov lukom a oštepom.

Mapa domestikácie zvierat.

Vývoj poľnohospodárstva v eneolite a dobe bronzovej

Vývoj poľnohospodárstva postupoval veľmi podobne aj v neskorších obdobiach, v eneolite a neskôr v dobe bronzovej, kedy sa poľnohospodárstvo ešte viac rozširuje. Pestovali sa rôzne kultúrne plodiny, predovšetkým obilniny, niektoré strukoviny a ľan. Skladba pestovaných plodín bola rovnaká, len s tým rozdielom, že v eneolite a najmä v dobe bronzovej sa čoraz viac rozširuje pestovanie jačmeňa, popri dovtedy najčastejšej obilnine pšenici. V eneolite má svoj počiatok aj chov koní. Najstaršie doklady domestikovaných koní pochádzajú zo stepných oblastí východnej Európy.

Chov dobytka a koní sa ešte viac rozšíril v dobe bronzovej, kedy v strednej Európe dochádza k výraznému nárastu chovu koní. V Maďarsku na sídlisku Csepei-Hároš bol dokonca chov koní rozšírenejší ako chov ostatných zvierat (hovädzí dobytok alebo ošípané), na sídlisku Tószegi-Laposhalom boli na druhom mieste hneď za hovädzím dobytkom. V dobe železnej pristupuje k dovtedy tradične pestovaným obilninám a strukovinám, žito, proso a repka, z ktorej sa lisoval olej. Z ovocia sú doložené jablká a čerešne.

Keltské poľnohospodárstvo a ovocinárstvo

Rozvoj ovocinárstva a vinárstva sa spája s keltským poľnohospodárstvom v strednej Európe, ktoré sa datuje do doby laténskej. Z ovocných stromov sú doložené jablone, hrušky, drienky, rôzne odrody sliviek, zo zbieraných plodín černice a maliny. Rastlinné aj mäsité zložky boli nielen každodennou potravou v minulosti, ale konzumovali sa aj pri špeciálnych príležitostiach napr. v súvislosti s pohrebnými rituálmi. Potraviny a nápoje zohrávali dôležitú úlohu aj v pohrebnom ríte staršej doby železnej.

Doklady mäsitej stravy v hroboch z tohto obdobia sú ľahšie identifikovateľné pri archeologických nálezoch, ako rastlinné. Napriek tomu je možné doložiť, že škála potravín rastlinného pôvodu vkladaná do hrobov, resp. na pohrebné hranice, bola pestrá. Vďaka nálezom z hrobov z východoalpskej halštatskej oblasti máme podrobne zdokumentovaných viacero druhov konzumovaných rastlín.

Rôzne druhy obilnín: pšenica jednozrnka, dvojzrnka, špalda, pšenica siata, jačmeň siaty a proso siate; ďalej strukoviny/bôboviny, konkrétne hrach siaty; orechy: lieskovce, vlašský orech; ovocie: plané jablká, hrušky, čerešne, černice, plody jarabiny mukyňovej, drienky, trnky, bazy a pravdepodobne aj hrozno. Tieto rastliny boli určené na priamu konzumáciu, ale aj uložené do zásoby. Vo forme zuhoľnatenej organickej hmoty sa našli aj rôzne druhy hotových jedál.

V tomto období sa konzumoval chlieb, a to kysnutý chlieb, pečivo alebo nekysnuté chlebové placky, obilné kaše, ale aj jedlá pripravené z viacerých surovín a z rôznych typov múky (jemne mletá, krupicová).

Rímske vplyvy na stravovanie

Rimanom vďačíme za mnoho výdobytkov v najrozličnejších oblastiach života a nebolo tomu inak ani pri stravovaní. Mnohé suroviny a potraviny sa dostali do strednej Európy s rímskou nadvládou. Množstvo nových potravín má súvis s prítomnosťou rímskej armády. Vojaci si so sebou prinášali koreniny a potraviny, ktoré boli typické pre ich domácu kuchyňu. S armádou tiahlo aj množstvo civilného obyvateľstva so svojimi zásobami a kuchynskými zvyklosťami.

Prostredníctvom týchto vplyvov sa s novými chuťami, jedlami a plodinami zoznámilo aj domáce obyvateľstvo. Armáda stavala stále tábory, pri ktorých vznikali civilné mestá. Tu sa miešalo rímske a domorodé obyvateľstvo, tu sa aj manipulovalo a obchodovalo s potravinami určenými pre armádu, dochádzalo k výmene informácií aj znalostí. V období 1. storočia n. l. bol dôležitý import poľnohospodárskych, ale aj remeselných výrobkov. Významný bol import vína a olivového oleja. Tento jav priamo súvisí s nárastom prisťahovalectva romanizovaného obyvateľstva a rímskych légii, ktoré tunajšiu výrobu využívali.

Na rozdiel od predošlého obdobia, z obdobia rímskej prítomnosti v oblasti strednej Európy máme okrem tradičných a významných archeologických prameňov k dispozícii aj písomné pramene antických autorov. Písomné pramene k problematike poľnohospodárskych plodín, zložiek stravy a celkovo stravovania v období staroveku priamo v strednej Európe sú príliš skromné. Ide len o drobné zmienky napr. vo vybraných kapitolách encyklopedického diela Plinia Staršieho Naturalis Historia (Prírodoveda). Z tohto dôvodu môžeme siahnuť po všeobecných príručkách Rimanov, ktoré majú výpovednú hodnotu pre celé Rímske impérium.

Podobne problematiku stravovania dokumentujú aj archeologické nálezy z Pompejí. Mesto zasypané v roku 79 počas výbuchu Vezuvu sa zachovalo nedotknuté a ponúka množstvo dokladov o každodennom živote jeho obyvateľov vrátane kuchynského náčinia, zachovaného jedla a množstva potravín. Mnoho informácií sa zachovalo aj na detailných výjavoch na freskách, ktoré zdobili pompejské domy, obchody či tržnice. Neporovnateľne chudobnejšie nálezy pochádzajú aj z rímskych miest a táborov v strednej Európe, náleziská z oblastí Carnuntum, Gerulata, Brigetio, Vindobona, Aquincum a ďalších dokumentujú stravovanie priamo v tejto lokalite.

Pestovanie pšenice a spracovanie obilia

Rozvoj poľnohospodárstva a obchodu, resp. vývozu poľnohospodárskych plodín sa spája s Rimanmi a ich dobývaním území Európy. Mnoho rímskych prvkov je archeologicky doložených z rímskych provincií v strednej Európe. Práve tu sa kládol veľký dôraz na pestovanie pšenice, ktorá bola dôležitým obchodným artiklom pre vývoz do Ríma. Cassius Dio spomína medzi najrozšírejšími obilninami v Panónii proso a jačmeň. Obilie sa spracovávalo na chlieb v provinciách aj v Ríme.

Starovek poznal niekoľko druhov kvaseného chleba - podľa druhu a kvality múky, podľa spôsobu pečenia a podľa prísad, ktorými sa chlieb vylepšoval. Napríklad v Grécku poznali chlieb pečený dvakrát, chlieb pečený v peci, v krbe, na ražni, vo forme, v téglika, v popole a na žeravom uhlí. V starovekom Ríme sa do jednotlivých druhov chleba dávali rôzne prísady - olej alebo iný tuk, syr či tvaroh, niekedy aj vosk, mak, sezam, med, kôpor, korenie, tiež mlieko alebo víno a dokonca vajcia. Soľ bola častá, ale nie nevyhnutná.

Chleby boli malé a zvyčajne okrúhle, vzácnejšie boli chleby hranaté alebo chlebové figúrky, často obscénneho charakteru. Rímske chleby mali hore ešte pred pečením urobené zárezy, najčastejšie štyri v tvare kríža. Chlieb sa nekrájal, ale lámal a zárezy slúžili práve na jednoduchšie porciovanie. Kvasený chlieb sa v posledných storočiach pred n. 1. stával bežnou potravinou nielen v klasických kultúrach staroveku, ale zrejme aj u Keltov, ktorí prispeli k dejinám jeho spracovanie tým, že značne rozšírili rotačné mlynčeky na obilie.

Pestovanie ovocia

Pestovanie ovocia v rímskych provinciách je doložené mnohými archeologickými prameňmi: jablone, hrušky, čerešne, vlašské orechy, slivky boli na území rímskych provincií pestované od praveku. V neskorej dobe laténskej a najmä v dobe rímskej došlo k veľkému rozvoju pestovanie ovocných stromov práve v tejto oblasti. Nálezy zvyškov ovocia sú častejšie a početnejšie, sortiment druhov a odrôd bohatší. Najneskôr v 1. storočí n. l. Broskyne a marhule sa do provincií dostali priamym stykom z juhovýchodu, nie rímskym prostredníctvom. V Ríme totiž, ako dosvedčuje Plinius, boli broskyne zavádzané práve v 1. stororočí n. 1., teda v rovnakej dobe, ako sú archeologicky doložené z rímskych provincií.

Niektoré druhy ovocia, ako napríklad jablko, hruška a čerešňa, sa v tomto regióne vyskytovali ako divé stromy aj pred príchodom Rimanov, ale nie je možné zistiť, či všetky nálezy jadierok a kôstok, patria medzi pestované ovocie. Rimania poznali oveľa viac druhov ovocia a orechov a napríklad ich jablká mohli mať výraznejšiu alebo lepšiu chuť ako domáce jablká. Vedeli štepiť ovocné stromy a včasnostredoveké texty sú svedectvom o tom, že toto remeslo zaviedli do strednej Európy, kde sa odvtedy zachovalo.

Vinárstvo

Vinárstvo sa opieralo o rímske vplyvy a skúsenosti. Znalosť pestovania vínnej révy bola síce na území rímskych provincií už pred príchodom Rimanov, ale o kvalitnej starostlivosti o vinič nemôžeme hovoriť. To malo aj za následok, že akosť vína bola len veľmi nízka. Podobne aj v Ríme sa kvalita vín veľmi rôznila a až v 2. a najmä v 1. storočí pred n. l. došlo k veľmi podstatnému zlepšenie vína aj priamo v Ríme. Dôvodom bolo zintenzívňovanie poľnohospodárskej výroby a získavania nových poznatkov.

Rimania spočiatku tieto svoje vedomosti neboli ochotní sprostredkovávať v rímskych provinciách, naopak miestne vinárstvo potláčali. Cisár Domitianus (81-96) vydal dokonca zákaz, podľa ktorého sa nesmeli zakladať nové vinice. Oficiálne povolenie prispelo nielen k rozšíreniu viníc, ale aj k skvalitneniu starostlivosti podľa rímskych vzorov.

Import potravín

Archeologické nálezy ukazujú, že v období rímskej nadvlády sa do strednej Európy dostávalo veľké množstvo potravín. Tento import však nenahrádzal tradičné miestne jedlá. Mnohé z nových surovín, ak to klimatické podmienky dovoľovali, boli začlenené do miestneho systému výroby potravín a stali sa súčasťou jedálnička. Tým sa podstatne rozširovala škála jedál a chutí. Nie všetky potraviny sa však dali pestovať lokálne, niektoré kvôli chladnejším klimatickým podmienkam vôbec, iné len so značným úsilím. Tieto potraviny zostali luxusným tovarom.

Medzi potraviny, ktoré majú z archeologických nálezov jasný súvis s Rimanmi a môžeme ich pokladať za luxusný tovar dovážaný pre ich potreby, môžeme zaradiť ryžu, cícer, tekvicu, čierne korenie, pistácie, mandle, borovicové jadierka aj šišky, datle, granátové jablko, olivy, melón. Pravdepodobne aj cesnak bol zriedkavý, čo súviselo s problematickejším uskladnením sušených hlavičiek. Pozoruhodné je, že figy, napriek tomu, že figovník v strednej Európe len ťažko vytvára zrelé ovocie, boli úplne bežné. Olivy a datle boli skutočnou exotikou, ktorá sa dovážala. Ryža bola luxusom aj v samotnom Ríme, dovážala sa z Indie alebo z Blízkeho východu, podobne aj čierne korenie. Obe tieto suroviny označil Plinius Starší za zbytočný a veľmi drahý luxus.

Obchodné trasy Rímskej ríše.

Zhrnutie dovezených potravín a ich významu:

Ryža: Luxusná surovina dovážaná z Indie alebo Blízkeho východu.
Cícer: Nová strukovina, ktorá obohatila miestnu stravu.
Tekvica: Príklad zeleniny, ktorá sa stala súčasťou miestneho systému výroby potravín.
Čierne korenie: Drahé korenie dovážané z ďalekých krajín, považované za luxus.
Pistácie a mandle: Orechy, ktoré obohatili stravu o nové chute a živiny.
Datle a olivy: Exotické potraviny, ktoré sa dovážali a boli považované za luxus.

Záver

Záverom možno konštatovať, že poľnohospodárstvo v strednej Európe prešlo dlhým a zložitým vývojom od praveku až po rímske obdobie. Od prvotných plodín, ako pšenica a jačmeň, až po luxusné dovážané potraviny, ako ryža, sa stravovanie obyvateľov neustále menilo a obohacovalo. Rímska ríša priniesla mnoho inovácií a nových plodín, ktoré ovplyvnili nielen poľnohospodárstvo, ale aj celkovú kultúru stravovania v tejto oblasti.

História pestovania ryže

tags: #kto #prvý #pestoval #ryžu