Ktorá cirkev podáva prijímanie chlieb namočený vo víne? Historický pohľad na prijímanie Eucharistie

Mons. Autor sa venuje téme, ktorá vzbudzuje mnohé diskusie a polemiky: prijímanie Eucharistie u detí v rámci iniciačných sviatostí (krst, myropomazanie, v západnej terminológii birmovanie a sviatosť Eucharistie).

Starobylá prax, pri ktorej tieto sviatosti tvorili jednotu, bola od začiatku bežná vo všetkých východných a západných cirkvách. To potvrdzujú cirkevní otcovia aj liturgické knihy miestnych cirkví.

Podľa vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale ju skôr robí očividnou. A teda katolícka Cirkev chce, aby zostali zachované bez narušenia tradície jednotlivých miestnych cirkví a či obradov.

Ten istý koncil uisťuje, že východní kresťania si môžu, ba majú navždy zachovať svoje právoplatné liturgické obrady a svoj spôsob života a že sa v tom nemajú zavádzať zmeny, iba ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj.

Dejiny vzťahov medzi západnou cirkvou a východnými cirkvami (katolíckymi aj pravoslávnymi) sú často poznačené prejavmi nepochopenia a intolerancie aj na poli liturgických tradícií ako následku vzájomnej hrubej neznalosti v otázkach teológie, disciplíny a pastoračnej praxe príslušných cirkví.

História ruténskej cirkvi Mukačevskej eparchie zaznamenáva jeden zaujímavý príklad takéhoto správania sa: rímskokatolícky biskup z Egeru František Barkóczy, po svojej pastoračnej návšteve v Mukačeve v roku 1748, považoval za nevyhnutné sťažovať sa na východného katolíckeho biskupa a jeho klérus tvrdiac, že vo viacerých cirkvách zjednotených Grékov boli odhalené strašlivé ohavnosti a prejavy spustošenia (in compluribus Ecclesiis Greci Unitorum horrendae abominationes et desolationes sunt detectae).

Medzi rôznymi deformáciami, či už pravdivými alebo zdanlivými, nachádzame aj také, ktoré sa týkajú liturgického života. Prijímanie Eucharistie deťmi (infanti) pohoršilo horlivého latinského biskupa z Egeru nie menej ako domnelá alebo skutočná nevedomosť či hrubosť východného duchovenstva.

Samotní východní katolíci prejavovali spočiatku v prípade takéhoto správania sa k nim určité znepokojenie, ale postupne sa bona fide stotožnili s takouto víziou. Nezriedka sa z nich dokonca stávali jej obrancovia a to predovšetkým vo vzťahu k „schizmatikom“ (podľa dobovej terminológie), to jest k bratským pravoslávnym cirkvám, ktoré sa nezjednotili s Katolíckou cirkvou.

Rovnako vo vzdelávacích štruktúrach, ktoré boli riadené východnými katolíckymi cirkvami sa postupne prijal model, forma aj obsah teologického učenia založeného na latinských scholastických učebniciach. Úpravy liturgie a disciplinárnej praxe, ktoré potom vo východných katolíckych cirkvách nasledovali sú už len očakávaným a predvídateľným výsledkom takéhoto vývoja.

Táto otázka je vo svojom historickom kontexte spojená s tradičnou jednotou sviatostí kresťanskej iniciácie. Tradícia Cirkvi, čo sa týka prijímania Eucharistie deťmi je bohato dokumentovaná od prvých storočí.

Prvotné pramene potvrdzujú jednotu takejto praxe na Východe aj na Západe. Okrem iných možno spomenúť svedectvá Apoštolských konštitúcií, sv. Cypriána, sv. Augustína, Nikefora, Evagria a ďalších.

Dnes existujú rôzne liturgické a historické štúdie, ktoré sa zaoberajú časom a dôvodmi, ktoré viedli latinskú cirkev k tomu, aby oddelila sviatosť myropomazania od krstu a myropomazanie posunula na neskoršie ako udeľovanie Eucharistie.

Medzi mnohými dokumentami, ktoré dosvedčujú jestvovanie a rozšírenie praxe prijímania Eucharistie deťmi aj na Západe možno spomenúť Gelaziov, Galský alebo Gregorov sakramentár (euchologion), Ordo Romanus zo 7. storočia, ale tiež iné Ordá z neskoršieho stredoveku, ktoré cituje M. Maccarone z diela M. Andrieua.

Tieto bádania potvrdzujú, že „po dvoch sviatostiach (krst a myropomazanie) nasledovalo prijímanie Eucharistie, pre ktorú bol predpísaný pôst, a ktoré bolo udelené deťom pokrsteným a myropomazaným počas svätej omše“.

Ešte v 10. storočí bola, podľa Ordines rímska prax taká, že v prípade neprítomnosti biskupa, podával prijímanie deťom kňaz, ktorý vysluhoval krst.

Podľa tohto textu, ktorého autorom je pravdepodobne kardinál Bernardo, deti ktoré boli pokrstené a myropomazané počas veľkonočnej vigílie alebo na vigíliu sviatku Zoslania Svätého Ducha, pokračovali v oboch prípadoch v prijímaní Eucharistie celý nasledujúci týždeň. V Lateránskej bazilike sa zasa praktizoval zvláštny obrad prijímania.

Eucharistiu rozdával po omši diakon, ktorý namočil malíček do kalicha a tak dal trochu konsekrovaného vína dieťaťu na pery. Takýto spôsob udeľovania Eucharistie odrážal rímsky zvyk potvrdený pápežom Paschalom II. Iný Rímsky pontifikál z 12.

Dokonca aj významní západní teológovia scholastickej epochy ako Hugo od svätého Viktora, Reginald z Prüm, Radulf z Ardén, Viliam zo Champeaux, hľadeli na prijímanie detí ako na prirodzenú prax.

Na Západe sa prax prijímania detí začala vytrácať medzi 12. a 13. storočím. Tento vývoj bol dôsledkom postupného odlučovania veriacich od prijímania pod spôsobom vína, ba čo viac, v postupnom odlučovaní od prijímania všeobecne, a v rastúcom postoji k Eucharistii sústredenom viac na adoráciu a eucharistickú pobožnosť ako na prijímanie.

Miestne synody niektorých cirkví na Západe sa príležitostne vyjadrovali o udeľovaní Eucharistie deťom. Niekedy sú takéto vyjadrenia negatívne, inokedy sa naopak ešte vyskytuje určitá tolerancia k takejto praxi.

Synody v Trèves (1227), Bordeaux (1255) a v Bayeux (1300) už zakazujú podávať Eucharistiu deťom, ale na druhej strane v niektorých oblastiach, napríklad v Beauvais, táto prax pokračuje až do 15. storočia. Euchologion z Amiens (1524) predpisoval, aby sa práve pokrsteným deťom dávalo trochu normálneho vína, ale v samotnom obrade sa zachovala nasledujúca starobylá formula: Corpus et sanguis Domini nostri Jesu Christi custodiat te in vitam aeternam (Telo a krv nášho Pána Ježiša Krista nech ťa zachová pre život večný).

Zdá sa, že prax nahradzovať eucharistické spôsoby obyčajným vínom, ktoré sa dávalo deťom po krste, vydržala na niektorých miestach Nemecka a Francúzska (napr. v Pikardii) až do 18.-19.

Z doktrinálneho hľadiska bola prax eucharistického prijímania vo všeobecnosti upravená 21. kapitolou Štvrtého lateránskeho koncilu (1215). Tento koncilový dekrét nemal v úmysle explicitne modifikovať prax prijímania detí, ale reagoval predovšetkým na všeobecný úpadok spovedania sa a prijímania.

Po sv. Iná príležitosť na upresnenie noriem týkajúcich sa týka eucharistického prijímania detí, sa na Západe naskytla počas Tridentského koncilu. V rámci diskusie o sviatostiach pojednávali konciloví otcovia aj o otázke nevyhnutnosti udeľovať Eucharistiu deťom.

M. E. Johnson zdôrazňuje, že Tridentský koncil sa o tejto otázke vyjadril veľmi obozretne. Nechcel zavrhnúť starobylú prax a bol pripravený takú vec aj tolerovať. Konciloví otcovia určite poznali prax východných cirkví, ale v súvislosti s prebiehajúcou kontroverziou s protestantizmom však nepovažovali za nutné alebo vhodné, explicitne sa o nej vyjadriť.

Naopak, formulácia Tridentského koncilu zavrhuje len mienku o nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, ale vôbec nevylučuje možnosť podať Eucharistiu deťom. Čo sa týka prijímania detí, na pochopenie jeho doktrinálneho vývoja a praxe vo východných katolíckych cirkvách by bolo potrebné kompletné štúdium historických prameňov a svedectiev jednotlivých cirkví.

Spomedzi východných prameňov druhého tisícročia môžeme uviesť ustanovenie arménskej synody zo Sis (1342), ktorá potvrdila predchádzajúcu prax prijímania Eucharistie deťmi v rámci sviatostí kresťanskej iniciácie.

Z predtridentského obdobia jestvujú dva dôležité pápežské dokumenty, ktoré so zvláštnym zreteľom na prax byzantskej (gréckej) a italo-albánskej cirkvi pojednávajú o medziobradových vzťahoch. Pápež Lev X. vo svojom apoštolskom liste Accepimus nuper z 18. Podobne pápež Pavol III., v apoštolskom liste z 23.

V období po Tridentskom koncile sa začínajú objavovať prvé známky aplikácie jeho učenia aj voči východným cirkvám. Prvý dokument, ktorý výslovne používa tridentskú formuláciu o nie nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, je apoštolská konštitúcia Gregora XIII. Benedictus Deus (14.

Vo východných cirkvach, ktoré obnovili svoju jednotu s Rímom sa stále viac a viac presadzovali latinská teológia a prax. Kanonický vplyv týchto tendencií sa zreteľne javí z ustanovenia synody maronitskej cirkvi za patriarchu Sergia (1596). Kánon č.

Zmenu tradičnej praxe prijímania detí zahrnula po Maronitoch do svojich kanonických predpisov aj ďalšia veľká východná cirkev, teda tá ktorá sa zrodila z Brestskej únie (1596).

Oficiálna formulácia bola vynesená na Zamoščskej synode, ktorá sa konala v roku 1720. Od Brestskej únie (1596) počas viac ako 120 rokov, sa v kyjevskej metropolii východná prax prijímania Eucharistie deťmi, považovala za ako samozrejmosť.

Na druhej strane latinský model, často predstavovaný ako skutočne „katolícky“, pokračoval vo svojom nezadržateľnom vplyve aj na východných katolíkov. Samotná formulácia Zamoščskej synody si trochu protirečí.

Na jednej strane sa v nej priznáva, že prijímanie detí zodpovedá starej, ustálenej a ešte stále platnej východnej praxi (perpetuo servata fuerit, et nunc etiam servetur consuetudo - bola nepretržite zachovaná a ešte aj dnes sa zachováva obyčaj), a že Eucharistia je pre deti jedlo a nápoj, ktorý dáva rast, podporu a zachovávanie ich duchovného života. Na druhej strane sa cituje tridentský text, ktorý hovorí o nie nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, pretože tieto pre ich vek nemôžu stratiť posväcujúcu milosť prijatú v krste.

Nakoniec, ob reverentiam tanto sacramento debitam (vzhľadom na náležitú úctu voči takej významnej sviatosti), sa navrhuje odložiť eucharistické prijímanie detí na vek rozlišovania a podmieňuje jeho udelenie predchádzajúcim poučením a dôkladným preskúšaním detí. Zaujímavá je klauzula, ktorá podmieňuje aplikáciu rozhodnutia synody o vylúčení detí z prijímania: „si ea privari sine scandalo possint“ (ak ho môžu byť zbavení bez pohoršenia).

Určitý rešpekt alebo aspoň opatrnosť pri dotýkaní sa tohto citlivého bodu cítime aj v nasledujúcom dokumente časovo blízkom Zamoščkej synode. Ide o Decreta Sacrae Congregationis particularis de Propaganda Fide super rebus Melchitarum seu Syriae et Palestinae a Sanctissimo Domino nostro Benedico XIII. deputate, (Uznesenia Posvätnej Kongregácie Propagandy viery o záležitostiach Melchitov, čiže Sýrčanov a Palestínčanov, predložených svätému otcovi Benediktovi XIII.), konkrétne o rozhodnutie z 5. apríla 1729.

„An pariter expediat sacramentalem eucharistiae communionem infantibus praebere statim post baptismum“ (Či rovnako osoží poskytnúť sviatostné prijímanie Eucharistie malým deťom hneď po krste?) dala kongregácia nasledujúcu odpoveď: „Parvulos nulla obligari necessitate ad sacramentalem eucharistiae communionem, sed ubi viget antiqua consuetudo, non est damnanda“ (Malé deti nie sú nútené nijakou nevyhnutnosťou na sviatostné prijímanie Eucharistie, ale kde žije starobylý zvyk, netreba ho zavrhovať.)

Vráťme sa ešte k maronitskej cirkvi. V roku 1736 zvolala táto cirkev dôležitú a známu Synodu na Libanonskom vrchu. V časti týkajúcej sa sviatosti Eucharistie nachádzame malé pojednanie o prijímaní detí na Východe a na Západe. Myšlienka je však, tak ako v prípade predpisu Zamoščskej synody, rýchlo vedená k už vopred zamýšľanému záveru: „ut infantibus quibusdam, dum baptizantur, eucharistia nullo pacto, neque sub specie sanguinis, porrigatur, pueris autem non ante tradatur, quam ad annos discretionis pervenerint“. (Aby sa niektorým nemluvňatám počas ich krstu v nijakom prípade, ani pod spôsobom Krvi, nepodávala Eucharistia. Deťom však aby sa nedávala skôr, ako dospejú do rokov schopnosti rozlišovať).

Postoj Svätého stolca vyznačuje v otázke eucharistického prijímania detí sa v prvej polovici 18. Na jednej strane Svätý stolec nemal problém potvrdiť zákazy Zamočšskej synody a Synody na Libanonskom vrchu.

V takých prípadoch nenamieta proti zmene starobylej praxe prijímania detí. Pravdepodobne preto, že - aspoň formálne - to boli samotní východní kresťania, ktorí chceli zrušiť túto starobyú prax (aj keď pri tom boli jasne inšpirovaní latinskými normami).

Na druhej strane Svätý stolec obozretne hľadal spôsob, ako zmierniť „latinizačnú horlivosť“ západných misionárov pôsobiacich v niektorých malých alebo mladých východných katolíckych cirkvách. Svedectvom takéhoto prístupu je Resolutio dubiorum ad coptum ritum pertinentium (Rozhodnutie o sporných bodoch, ktoré sa týkajú koptského obradu) zo 14. júna 1741, v ktorom sa Posvätné ofícium (predchodca dnešnej Kongregácie pre učenie viery) zaoberalo sťažnosťami jedného misionára. Bol to páter Remigius z Tridentu, reformovaný minorita, predstavený útulku v Achmim. Tento opisuje nebezpečenstvo neprístojnosti, ktorá sa môže vyskytnúť pri prijímaní detí (napr. zvracanie detí, pranie šiat od Krvi ...

V kontexte prijímania Eucharistie chlebom namočeným vo víne, je dôležité poznamenať, že táto prax je bežná v mnohých východných cirkvách. Táto metóda, známa ako "intinctio", zabezpečuje, že veriaci prijímajú Telo aj Krv Kristovu súčasne. Hoci sa prax prijímania detí líši, podávanie Eucharistie chlebom namočeným vo víne je rozšírený spôsob, ako zabezpečiť plné prijatie sviatosti.

Pre lepšie pochopenie historického vývoja a súčasnej praxe prijímania Eucharistie v rôznych cirkvách, nasledujúca tabuľka poskytuje prehľad kľúčových bodov:

Zhrnutie

Prijímanie Eucharistie chlebom namočeným vo víne je starobylá prax, ktorá pretrváva najmä vo východných cirkvách. Hoci sa historický vývoj a súčasné prístupy k prijímaniu detí líšia, dôležité je zachovávať a rešpektovať rozmanitosť liturgických tradícií v rámci Katolíckej cirkvi.

tags: #ktora #cirkev #podava #prijímanie #chlieb #namoceny

Populárne príspevky:

• Chlieb ako symbol slovenskej kultúry
• Geodetické Základy Mapovania
• Recenzia grilovacích platní na plynové grily
• Tradičná jaternica
• Kakao Markíza a Zlatá Rybka