Čo nemal rád hobit Sam a prečo je čítanie beletrie dôležité

V nasledujúcom článku sa pozrieme na to, aké jedlá nemusel rád hobit Sam a prečo je čítanie beletrie, ako Pán prsteňov, prospešné pre psychiku. Tiež sa pozrieme na psychologickú analýzu postavy Pipina z Pána prsteňov.

Hobiti a jedlo

V úvode si môžeme prečítať báseň, ktorá s humorom opisuje stravovanie v školskej jedálni a pocity žiaka, ktorý sa cíti ako hobit v Spoločenstve jedálne. Báseň zdôrazňuje, že na jedálnom lístku záleží, no vôňa a chuť jedál často vyvolávajú skôr katastrofické predstavy.

Cítim sa tu ako taký hobit. Povedzte mi, čo mám teda robiť?! Skončí sa to aj tak riadne neslávne, neporazíš Spoločenstvo jedálne. Poviete si, že mi straší vo veži, no mne na jedálnom lístku záleží!

Z vône však skôr katastrofu tuším, z chuti by sa elfom scrvkli uši! Pri pohľade až mi srdce búši! "Milááášik, tak papkaj, nenechaj sa rušššiť..."

Dozor na nás vyťahuje komplet celý svet. „Nikde inde (to je jasné), takej dobrej stravy niet!“ (Predstav si rovno vojnu v Stredozemi. Na jedálny lístok zízaš celkom nemý.)

Psychologická analýza postavy Pipina

V 71. epizóde vám idem prvý raz čítať, a rovno moje obľúbené dielo Pán prsteňov! Prečo je čítanie beletrie prospešné pre psychiku? Aký je hobit Pipin? Ako sa prejavuje Pipinova extraverzia? Ktoré sú emočne labilné črty Pipina? Prečo je Pipin cholerik?

Veľmi rada čítam už od detstva. Keď mi starí rodičia chceli kúpiť darček za vysvedčenie, pamätám sa, že som bola najradšej, keď som si mohla vybrať novú knižku. No a keď som sa ako dospelá psychologička dozvedela o výskume, že čítanie pôsobí proti stresu, vrele vám ho odporúčam!

Dlhodobo odporúčam čítanie ako správny relax v prevencii vyhorenia. Stačí čítať 30 minút denne, zvoliť si môžete akýkoľvek žáner podľa vášho vkusu. Sci-fi, ženský román, detektívka sú z psychologického hľadiska ekvivalentné. Alebo trebárs fantasy. Práve z fantasy žánru aktuálne niekoľkýkrát čítam Páňa prsteňov od J.R.R. Tolkiena.

Psychológia hrdinu: SAMWISE GAMGEE

Vyberiem jednu postavu, ktorú sa pokúsim do hĺbky psychologicky analyzovať. Môžete so mnou, keďže na ukážkach si budem všímať osobnostné charakteristiky, ktoré sme už na Potulkách mali. Teraz sa ukáže, ako máte napočúvané Potulky 🙂 V analýze literárnych postáv plánujem v budúcnosti pokračovať.

Preto začnem polovičnou porciou - jedným hobitom. Nie, nie, ak vám napadlo, že je to Frodo, samá voda. Ani Sam to nebude, ktorý vodu nemal rád, napriek tomu sa v člne teperil s “pánom Frodom” na kraj sveta. Kto máte načítaného Pána Prsteňov, viete, že zostáva už len Smiešok a Pipin. No a práve o poslednom, Peregrinovi Bralovi zvanom Pipin, bude táto psychologická analýza. Je to pre mňa veľmi zaujímavý prípad.

Gandalf hovorí o Pipinovi v rámci dvojice s jeho nerozlučným kamarátom hobitom Smieškom. Fascinuje ma, že Pipinove činy v malých pošťuchnutiach výrazne menili smer deja. Už to, že sa neváhal zapojiť do nebezpečnej výpravy plnej iných hobitov, ale aj čarodejníka, dediča kráľov, efla a trpaslíka, svedčí o jeho extraverzii.

Okrem spoločenskosti, ktorá Pipina veľmi vystihuje, je bezstarostnosť ďalšia vlastnosť typická pre extravertov. Prejavom extraverzie je tiež, že v svojom prejave spomína iných: “predal si Vreckany mechovickým Bublíkovcom” “To tvoje tajné šu-šu-šu s Gandalfom!”

spoločenskosť - môžete si všimnúť, že Pipin hovorí často v množnom čísle zarátavajúc ostatných okolo seba: “že si nás vodil za nos”… “počuli sme ťa ustavične vzdychať”. “V tých nebezpečných dobrodružstvách budeš potrebovať viacerých druhov, nielen jedného!”
bezstarostnosť - za všetky ju reprezentuje výrok: “Musíš ísť ty, musíme aj my.” Ide o prejav nerozvážnosti. Akoby život bol gombička.
smelosť - “Na to nie si ani zďaleka dosť opatrný či prefíkaný!” To je podľa mňa veľmi smelé vyjadrenie, ktoré svedčí o Pipinovej odvahe.
ukecanosť - Pipin sa rád vyjadruje rozšafne, používajúc dlhé pasáže.

Úryvok tiež ukazuje Pipinove emočné kolísanie. Extraverzia a emočná labilita v psychológii osobnosti tvoria typ cholerika. Podľa mňa úplne sedí na Pipina. Cholerik nemusí prejavovať dráždivosť len tým, že sa bije a kričí, ale aj že je energický a aktívny. Ak to vezme zo správneho konca, vie napĺňať svoje ciele, pričom prekážkou je mu jeho vlastná impulzívnosť.

Zároveň som poukázala na jeho emočnú labilitu sršiacu z ukážok. Podľa typológie osobnosti Eysencka kombinácia extraverzie a emočnej lability tvorí typ cholerika. Pipin je počas deja často nepokojný, emočne premenlivý, impulzívny a nedočkavý. Typický cholerik 🙂

So sebaovládaním v jedle mal Pipin tiež problém. Za všetky to ilustruje jeho myšlienka “ ‚Nemôže byť viac ako deväť hodín‘ pomyslel si. ‚Zjedol by som aj trojo raňajok!‘ “ (Tolkien, 2002, s. 25).

Pipin však využil svoju cholerickú energickosť aj efektívne! Vidíte tú energickosť a aktivitu? Okamžité konanie hneď po inšpirácii nápadom svedčí o rýchlosti typickej pre cholerikov. Podobne ako v tejto ukážke, kde statočne naťahoval pred ohyzdmi čas.

Sebaovládanie je slabá stránka Pipina, energickosť zase silná stránka. Ak nepokojnosť dokážeme využiť na dobré činy, vyhrali sme. Pipin sa v záverečnom treťom dieli Pána prsteňov učil viac ovládať. Nie je to ľahká cesta, ale výsledok stojí za to.

Nie je to ľahká cesta, ale výsledok stojí za to. Stáva sa mi, že ľudia, ktorí ma spoznali už ako ovládajúceho sa cholerika, sú prekvapení. Vravia: "Ty si cholerik? To by som nepovedala." Pipina mal spočiatku slabé sebaovládanie, ale postupne sa naučil mať nad sebou kontrolu.

Aj na iných miestach sú ukážky Pipinovho nepokoja: "Pipin sa nepokojne zahniezdil (Tolkien, 2002, s.14). Istý čas ležal, natŕčajúc uši, či nezačuje vracajúceho sa Gandalfa, a potom upadol do nepokojného spánku." (Tolkien, 2002, s. Nepokoj je typický emočný stav cholerika. Rovnako ako impulzivita.

Pipin narobil svojou nepokojnou povahou aj veľa dobrého. Za všetky hovorí ukážka, keď zachránil Boromirovho brata Faramira. A tu som si uvedomila paradox! Bojovník Boromir zahynie pri ochrane Pipina, ktorý zase ochráni pred smrťou jeho brata Faramira (moja obľúbená postava).

Cestovanie a Pán prsteňov

Ak sa teda z cestovania stal kult, iste je jednou z jeho posvätných textov aj kniha J. R. R. Tolkiena s názvom Hobit. Dej knihy už opisovali mnohí (nechýbame ani my) ako paralelu k spôsobu pre moderného človeka predstavujúcu únik do sveta z obežnej dráhy rutiny a konvencií: Bilbo žije bezpečný, pohodlný, meštiacky život v útulnej, zásobenej hobitej nore s kozubom, až pokým ho skupinka trpaslíkov nepresvedčí vydať sa s nimi na strastiplné dobrodružstvo.

Zažil dovtedy nepoznané volanie stať sa veľkolepým. Bilbo si počína s odvahou a vodcovsky, rozširuje si obzory a nakoniec sa vracia na nudný vidiek ako zmenený Hobit. Tolkienov život bol typickým príkladom tichej, obyčajnej, monotónnej, domácej rutiny. Žil počas života v jednom zo skromných, veľmi konvenčných prímestských domov a dni trávil ako profesor, manžel a otec.

Tolkien nikdy nepochyboval, že by jeho susedia nemali fyzickej odvahy nadostač. Počas prvej svetovej vojny totiž zažil neochvejnosť naverbovaných vojakov naživo. Tolkien práveže videl veľkú odvahu ako jednu z hlavných čŕt definujúcu Hobitov.

Podľa Tolkiena nemá dostatok ľudí ani predstavivosť zamýšľať sa nad touto myšlienkou seriózne, ani odvahu nasledovať svoje túžby do hĺbky. Priemerný chlap sa podobal Bublíkovcom z Hobita. Pre Tolkiena tieto dôležité pravdy zahŕňali myšlienku, že život, či už na predmestí, alebo priamo na bojisku, predstavuje epický hrdinský boj dobra a zla, tmy a svetla.

Tolkien veril aj v myšlienku, že čítanie mýtov patrilo k najistejšiemu spôsobu, ako sa na takú cestu vydať. V mýtoch nájdeme fantastické vysvetlenia toho, kým sme, ako sme sa sem dostali a čoho sme schopní. Podľa Tolkiena sú tieto príbehy naplnené odrazmi Pravdy s veľkým P - „letmým pohľadom na podstatu reality“ pravdivejšiu, než akékoľvek suché fakty.

Keď sa dobrý mýtus oddelí od reality, paradoxne nás k nej nanovo privedie. Práve z tohto dôvodu Tolkien sníval o vytvorení svojej vlastnej mytológie, čo sa mu úspešne podarilo nielen v Hobitovi, ale aj v ostatných dielach.

Tolkienov priateľ C. S. Lewis napísal vo svojej recenzii na Hobita, že príbeh púšťa čitateľa do sveta, ktorý „sa pre neho stane nezastupiteľným. Aj Lewis, aj Tolkien horlivo verili v moc „rozprávkových príbehov“.

„Rozprávková krajina vzbudzuje u čitateľa neznámu túžbu po niečom. Neznáma túžba (v konečnom dôsledku pre jeho obohatenie) čitateľa rozrušuje a znepokojuje s nejasným pocitom, že niečo leží mimo jeho dosahu a ani zďaleka neotupuje a nevyprázdňuje skutočný svet, ale vytvára v ňom novú dimenziu hĺbky.

Inými slovami, knihy podobné Hobitovi by nemali nutne vzbudzovať túžbu po výletoch do vzdialených krajov, ale skôr vrátiť novotu dôverne známemu okoliu priamo pred našimi očami. Keď už raz objavíte prah do iného sveta, budete schopní vidieť svet cez mytologický objektív a objaviť skryté dimenzie nachádzajúce sa priamo medzi štyrmi stenami vašej hobitej nory.

Tolkiena odlišovala od ostatných hobitov práve schopnosť prejsť cez tento prah kedykoľvek sa mu zažiadalo, nehľadiac na jeho inak obyčajný malomeštiacky životný štýl. Toto je pre neho vyvážením zabudnutej vnútornej túžby po fyzickom cestovaní.

Jeden zo životopiscov Tolkiena napísal, že „jeho predstavivosť nemuseli stimulovať neznáme krajiny ani kultúry“. Tolkienovo ponáranie sa do vlastnej predstavivosti nepredstavovalo útek pred realitou, skôr opätovné zoznámenie sa s ňou.

Cestovanie a sebarealizácia

Ak by to platilo, tak hlavná hrdinka filmu Jedz, modli sa a miluj, ktorá začala so svojím svetobežníckym dobrodružstvom ako plytká a narcistická, by skončila svoj výlet polepšená. Hodnota plynúca z cestovania sa objaví iba pre tých, čo ju spoja so správnym nastavením mysle a už skôr jestvujúcou samostatnosťou.

Mnoho ľudí dúfa, že cestovanie im pomôže zmeniť sa alebo nájsť samých seba, ale ak nie ste schopní stať sa človekom, akým chcete byť, tam, kde práve ste, nebudete schopní zmeniť sa a nájsť sa ani na mieste vzdialenom 5000 kilometrov. Lebo je samozrejmé, že všade, kam sa vydáte, beriete so sebou aj svoje ja.

Ak si nedokážete vytvoriť bohatý vnútorný život na predmestí, nebudete toho schopný ani kdesi v indickom kláštore. Cestovanie niekedy škatuľkujeme ako prejav odvahy, snahu zachovať si neutíchajúcu zvedavosť. No zároveň môže byť výhovorkou pred úplne opačným dôvodom.

Ak človek musí usporadúvať výlety, aby našiel zábavu a dobrodružstvo, poukazuje tým na nedostatok predstavivosti, nie na jej nadbytok. Tolkien tak rád hľadal pocit, ktorý ponúka aj cestovanie. Cítime ho, keď sme na prahu, na medzníku niečoho zvláštneho a veľkolepého.

Cestovateľ, ktorý nastúpi bez skôr jestvujúceho sebapoznania a charakteru a namiesto toho hľadá tieto veci počas cesty, je ako sito. Keď vzplanú jeho túžby vytvorené cestovaním, prejdú priamo cez neho. Keď sa vráti domov, tieto pocity sa vytratia a znova sa prinavrátia iba podstúpením ďalšieho zájazdu, ďalšou cestovateľskou horúčkou.

Takže k cestovaniu by sa malo pristupovať podobne, ako sa pristupuje k zdravému romantickému vzťahu. Namiesto hľadania partnera, ktorý naplní všetky vaše túžby, prichádzate do vzťahu ako plne uvedomelá osoba.

Hranice sa nedajú nakresliť tak jednoducho. Aj muž, ktorý navštívil každý kontinent, môže mať dušu so zanedbateľnou hĺbkou. zatiaľ čo muž-domased môže mať dušu hlbšiu, než je priekopa kdesi v oceáne. Muž s Instagramom preplneným obrázkami starovekých ruín a západov slnka z pláže môže mať extrémne obmedzený pohľad na možnosti v živote, zatiaľ čo chlapovi bez jedinej známky v pase sa podarilo skultivovať v sebe rozhľadenú, hĺbavú myseľ.

A vedzte, že najväčšie a najdôležitejšie dobrodružstvá v živote sa môžu začať už na mieste, kde práve sedíte. Bez toho, aby ste si museli baliť kufre, sa môžete vydať na púť širšieho sebapoznávania, nevídanej výnimočnosti a hrdinskej sily.