Život Slovenky v Taliansku: Medzi láskou, K-popom a kurzom pre majordómov
Až dodatočne som si uvedomila, že najprv konám a potom myslím, dôsledky svojich činov vôbec neriešim, a preto som si nelámala hlavu ani nad tým, aká veľká to bude zmena, aký veľký to bude krok, proste som si pobalila svojich pár pakšametov do tašiek zo supermarketu a v lete po štátniciach som sa presťahovala do Turína, k svojmu Talianovi.
S ktorým som sa stretávala na polceste, a čo je na polceste medzi Turínom a Bratislavou, no predsa Benátky, keď som prvýkrát vstúpila do Benátok, začala som sa smiať, nekontrolovateľne smiať, čosi také krásne by som si nevedela ani predstaviť, také mesto, je to vôbec možné? a keď nie v Benátkach, tak vo Verone, v Padove, v Ravenne, všetko sa na dobré obracalo, už žiadne zlé stavy, alebo to bolo vďaka liekom? ktoré mi prestali vysadzovať, lebo pochopili, že som chronik, prekonať depresiu môže v ťažkej chvíli každý, ale po tretej depresii, druhej mánii, a hergot, táto pacientka sa nám sem stále vracia, treba ju držať podchytenú.
Benátky, mesto, ktoré autorku očarilo.
Život v Taliansku a hľadanie seba samej
Nemala som odvahu čeliť svetu tam vonku, tomu svetu, ktorý sa odohrával v taliančine, veď ja som taliančinu ani neštudovala, tak som si povedala, že budem radšej prekladateľka, spisovateľka, proste budem doma, capito? lebo sa bojím ľudí! teda nie, pardon, takto, chcem sa venovať umeniu, a talianskemu manažérovi treba uznať, že to toleroval, že ma nikdy do ničoho nenútil.
Iste, nebolo všetko ideálne, často som chodila do Bratislavy, čím dlhšie som žila v Turíne, tým viac ľudí som poznala na Slovensku, keďže som písala, prekladala pre Slovákov, a v Turíne zatiaľ všetky moje rastliny usychali alebo sa topili, len tieto dva extrémy poznal môj Talian, nebol schopný polievať rastliny, a to sme ich nemali veľa, on nevidel, keď voda tiekla z misiek po nábytku, on nevidel, že na balkóne usychal ornamentálny mandarínkovník, ktorý mi pritom sám kúpil. Takisto, ak som pred cestou nechala oblečenie na sušiaku a potom sa o päť týždňov vrátila do nového domova, našla som na sušiaku to isté oblečenie, on si jednoducho vôbec nevšimol, že tam niečo visí. Nerozumela som tomu.
A čo sa ti na ňom teda páčilo? nikto sa ma nikdy nespýtal, priatelia, známi, rodina, každý videl len: je to Talian, manažér v L’Oréali, lebo ja za to stojím, tak čo sa tu má viac vysvetľovať, jasné jak facka, ale ak si mám tú otázku položiť ja, kládla som si ju vôbec tieto roky? tak asi normálnosť, vyzeral, pôsobil skrátka normálne.
Saxofón, K-pop a kurz pre majordómov: Zvláštnosti talianskeho partnera
Postoj a držení saxofonu
A potom prišiel saxofón. Raz, keď ma viezol autom z Bratislavy, kdesi pri Hainburgu mi povedal, že si kúpil saxofón, že v mladosti trochu hral a rád by znova začal, tú správu som prijala s istým znepokojením, nie je to čudné, nie je to bizarné, saxofón, prečo mu už nestačí vo voľnom čase len čumieť na telku ako všetkým ostatným, na Striscia la notizia, to dno talianskej zábavy, nepáčilo sa mi to, ale možno sú to len moje predsudky.
Lenže kde mohol tak hrať, to bol problém. Najprv veľa študoval hudobnú teóriu, stále si čosi drmolil nad partitúrami, kupoval partitúry úplne všade, mal ich možno aj tristo, raz na Vianoce našiel v Bratislave hudobný obchodík a zdalo sa, že len na tom na Štedrý deň záleží. Ale dobre, táto časť sa ešte dala vydržať. Ale to hranie? Doma nie, to si vyhoď z hlavy, ja tu tvorím.
V aute, na parkovisku kdesi na kopci pri Parco della Rimembranza, a polícia, čo prechádza okolo a podozrievavo spomalí pri tom starom pánovi, čo stisnutý so saxofónom na prednom sedadle vyludzuje akési zvuky. A potom, v novom byte, ten spásonosný nápad. Tu je predsa taká izbička, úplne maličká, dám ju odizolovať a budem hrať tu. Nápad sa páčil aj nášmu chlapíkovi pre všetko, Nicovi, všetko to tam perfektne odizoloval, to bude tisíc eur, ďakujem, a počuj, keď budeš hrať, ešte sa obrátil na manžela, nechaj tie dvere radšej pootvorené, aby si sa tam neudusil. Aha. Radšej som to nekomentovala.
Ale potom, po prvej skúške, keď odtiaľ vyliezol spotený ako somár v kufri, som okomentovala, že nie je absolútne žiadny rozdiel, či hrá v spálni za zavretými dverami alebo v perfektne odizolovanej izbičke s privretými. A s akou zúrivosťou som po pár rokoch zo stien strhala všetku izoláciu, ktorá len špatila ten kút bytu.
Manžel najradšej cestoval do stredného Talianska, lebo v poliach mohol hrať nesledovaný políciou a takisto sa mohol predvádzať pred rodinnými príslušníkmi, ktorí dávali samozrejme najavo neskonalý obdiv.
Lebo prišiel k-pop. Manžel zas ležal na pohovke pred telkou, lenže Striscia la notizia hrala naprázdno, on pozeral do mobilu a mal slúchadlá, hovorí sa, že ženy sa vedia venovať viacerým veciam naraz a muži len jednej, tak u nás je to naopak, on vie byť naraz obklopený troma pustenými obrazovkami, mobil, tablet, televízia. Zdalo sa mi to ako obrátenie rolí, prvé roky manželstva som mala v ušiach štuple ja, aby som si mohla čítať a nepočuť pri tom telku, teraz sa izoloval on, veru som veľakrát zistila, že keď som mu niečo hovorila z kuchyne, hovorila som si to len sama pre seba, lebo on ma na pohovke jednoducho nepočul.
A čo to tam stále pozerá, čo počúva do slúchadiel? Kórejské boy a girl bandy. Zas som nechápala. Aj som mu hovorila: kórejské porno by som ešte pochopila, ale k-pop?! Bolo to pred rokmi, netušila som, že manžel je v tomto priekopník a čoskoro ho bude nasledovať celá planéta. Raz bola u nás na návšteve moja mama a spýtala sa ho - tak nám teda povedz niečo po kórejsky. A on niečo povedal a mama poznamenala, že fajn, ale nám by predsa mohol povedať čokoľvek, ako by sme mohli zistiť, či je to naozaj v kórejčine.
Všetky rozhovory sa v tom období točili okolo Kórey. Keď som riešila dcérinu školu a všetky problémy, ktoré sa vynorili, manžel typicky zareagoval - a to vieš, že študenti v Kórei majú takú záťaž štúdia… načo som vždy vykríkla, že jebem na študentov v Kórei, ja ti tu hovorím o našej dcére! Inokedy mi zas vysvetľoval, že kórejčina má až sedemnásť spôsobov, ako niekoho osloviť, podľa vážnosti, ktorú tá-ktorá osoba požíva. Vo chvíľach rezignácie som sa tvárila, že ho počúvam.
K-pop - nová vášeň manžela.
Začalo sa to nenápadne, asi pred troma rokmi. Občas keď sme s dcérou prišli domov, manžel sedel pred telkou, kde už žiadna telka ani Striscia la notizia nehrajú, na tej obrazovke len prehrávame dévedéčka, a akurát sa na jedno díval, vždy na to isté, Súmrak dňa, zadovážil si aj knihu v angličtine, The Remains of the Day, nevedela som, či ho tak fascinuje Emma Thompsonová alebo Anthony Hopkins, a úprimne, bolo mi to po tých pätnástich rokoch aj jedno.
Zdalo sa, že manžel sa nadchol tentoraz pre angličtinu, k Súmraku dňa sa pridal seriál o britskej kráľovskej rodine, The Crown, a tiež Downton Abbey, často za pracovným stolom driloval britskú výslovnosť, už ma pri jedle neinformoval o dianí v kórejskom školstve, ale skôr o tom, v akých šatách sa objavila na nejakej oficiálnej udalosti princezná Kate, a potom sa objavila aj biografia Winstona Churchilla, na jeho nočnom stolíku, asi tisícstranová, dostal sa cez päťdesiatu stranu, a raz som išla do kolien, keď mu prišiel balík s Virginiou Woolfovou, toto chceš čítať? Ty? Máš ty vôbec poňatie, ako ona píše? No to som zvedavá.
Úplne veselo mi teda v tom období nebolo, manžela vyhodili z práce, organizoval si všetky pracovné povinnosti nanovo, ako samostatne zárobkovo činná osoba, získaval kontakty, obtelefonovával, koho sa dalo, činil sa, to sa mu musí nechať. Oznámil mi, že v lete pôjde na dva týždne do Anglicka, na kurz, predpokladala som, že to bude čosi, čo súvisí s jeho prácou, sám často opakoval, že sa musí neustále vzdelávať, aby bol v obraze, čo sa v jeho biznise deje, mohol ma síce informovať predtým, než si všetko vybavil a zarezervoval, aspoň pro forma, či ja náhodou nemám nejaké plány v tom čase, ale nemám, veď aké by som mohla mať, takto to u nás proste chodí.
Ty si dal šesť litrov za kurz pre majordómov? Priznám sa, že mi chvíľu trvalo, než som túto informáciu spracovala. Kurz pre majordómov? A to je čo? Čo sa tam budete učiť? A načo ti to bude? Ako sa riadi domácnosť? Smiala som sa, zúfalá, tak po tom kurze budeš doma upratovať ty. Potom mi napadlo: priznaj sa, chceš byť majordómom, aby si lepšie manažoval moje domáce práce, aby si ma kontroloval.
Nehnevaj sa, že ti to hovorím, ale ty si človek, ktorý si absolútne nevšíma, čo sa deje v domácnosti, kde sú veci, vždy kúpiš nový saponát na riad, pritom som ti tisíckrát ukazovala, kde sú náhradné, veď ty ani nevieš, kde sú pri dome kontajnery, v živote si nebol vyniesť smeti, si si istý, že toto je tá správna cesta? Žehlenie? Ty budeš platiť za hodiny žehlenia a leštenia topánok? To je výborné, takže už nebudem musieť žehliť ja tvoje košele. Ak z toho vzíde aspoň toto, stálo to za tých šesť litrov.
Je to môj koníček. Takže ty si bol manažérom v nadnárodnej firme a sníval si, ako šéfom leštíš topánky? Sníval si, že budeš slúžiť boháčom? šľachte? Vyšlo najavo, že je jediným účastníkom kurzu, a ani to ho neprimälo, aby sa nad sebou zamyslel. Ale s takým učiteľom, to sa musí uznať, úplná špička, to už hej, slúžil kráľovnej, slúžil ďalším členom kráľovskej rodiny, slúžil vraj aj Churchillovi, len neviem, či to celkom časovo vychádza, manžel sa o ňom už vyjadroval ako o najlepšom priateľovi, takmer náhradnom otcovi, ale to je uňho bežné, o hocijakom kolegovi hocikedy vyhlásil, že mu je ako syn, kým bol v L’Oréali.
Treba povedať, že si pobyt užil, okrem kurzu na vidieku aj Londýn, musicals, museums, pubs atď., dcére odtiaľ potom doniesol veselé nálepky pandích zadkov. Po návrate domov si vyrobil veľký fotoalbum, ktorý zachytával kľúčové momenty jeho majordómovania. A fotky, ktoré by bolo škoda skrývať vo fotoalbume, si zarámoval a ozdobil nimi steny spálne. Doniesol si odtiaľ aj vestičku, ktorú mu venoval jeho náhradný otec, asi pri triedení šatníka, manžel si ju občas obliekol a zasnene hovoril: ktovie, koho všetkého tá vestička videla.
Zbytočné hovoriť, začala som panikáriť. Lebo ku vzdelávaniu sa pridružil ďalší aspekt. Spálňa sa začala plniť vecami. Čoraz viac harabúrd, už som sa tam ani nedostala s vysávačom. Lebo také majordómstvo, to nie je ako moje prekladanie, že mi stačí kniha, počítač, slovník a prístup na net, taký majordóm potrebuje rôzne pomôcky, rôzne nástroje, príbory, taniere, a servítky, ktoré treba správne poskladať, servítky, ako mi prezradil, si dal ušiť na mieru v jednom krajčírstve, manžel usilovne chodil do obchodov, skupoval aj kufríky a rôzne iné nádoby, aby jeho pomôcky boli náležite uložené, držiak na fľaše, livrej, no bez vlastnej livreje to nepôjde, v tom období zintenzívnil aj návštevy u svojej matky, aby jej zobral striebro, matka, starý hromadič, mala pivnicu a byt plné vecí, ktoré sa majordómovi mohli hodiť, raz som toho bola svedkom, sedela som v kuchyni a čítala si, zatiaľ čo manžel otváral v obývačke skrinky a vyberal odtiaľ podnosy a pod., a jeho úbohá senilná matka nemohla ani v pokoji sledovať Striscia la notizia, len vykrikovala, drahý môj, čo to tam robíš? Prečo berieš tie veci? Nechaj ich tam. To je moje. Ale manžel jej na to odpovedal, že on to potrebuje, že jej to už vysvetľoval, a de facto je to už aj jeho, alebo sa to nezadržateľne blíži, to už našťastie hovoril len mne.
No a knihy, to je kapitola sama o sebe, vždy v nedeľu, keď celý deň upratujem, ma manžel upozorňuje, koľko on študuje, koľko kníh už stihol prečítať, zatiaľ čo ja s vysávačom pod posteľou, až ma z toho pichá ischias v sedacom svale, dcéra takisto študuje, len ja mám také prízemné hobby ako vynášanie smetí a vytieranie podlahy, no a tie knihy sú teraz špecifické a prichádzajú amazonom, dvakrát denne mi zvoní amazon, pracovný deň či sviatok, vždy keď píšem, vždy keď prekladám, už tri roky mi deň čo deň zvoní amazon, aby doručil knihy s neenigmatickými názvami ako - Buď ešte viac majordómom, Etiketa pre dievčatá, Pobozkať sa na líca dvakrát či trikrát?, a ja už to nedávam, vrieskam na kuriérov, nech to nechajú pri schránkach, keď oni vrieskajú späť, že nemôžu, lebo to musím podpísať, vrieskam, že nezídem, že mi je to jedno, že si to môžu odniesť späť. V posledných týždňoch už proste nie som doma.
Trauma z detstva a hľadanie vlastnej cesty
Je jedna spomienka z detstva, o ktorej viem, že je falošná, nikdy som to nevidela, len viem, že sa to dva- či trikrát stalo, a násilnosť toho výjavu sa mi otlačila do zreničiek, ma poznačila, môj otec na vrchole mánie, psychózy, ako uteká pred sanitármi, ktorých naňho poštvala zlá manželka, môj úbohý otec, ktorý nechápe, prečo ho chcú zavrieť, moja úbohá mama, ktorá musela podniknúť taký extrémny krok, lebo mu už príliš šibalo, bol už príliš ponorený do svojich bludov.
A je tu ešte oteckovský aspekt, toľko sme si s Eliškou telefonovali, ja v Turíne, ona v Cuneu, hodiny rozhovorov, ja viem, prečo som si v dvadsiatich zobrala štyridsaťročného muža, ja dokonale rozumiem tomu mechanizmu, svojmu príbehu, ktorý ma k tomu doviedol, ale čo mám s tým dedkom robiť teraz, keď tých štyridsať mám ja?! Celé detstvo sa mi páčili oteckovia, teraz by sa to malo lámať, mali by sa mi páčiť tí mladší, dvadsiatnici, pozerám na dvadsaťročné deti a cítim ešte väčší odpor k svojmu príbehu, celé detstvo som hľadala náhradného otecka, nejakého normálnejšieho, než bol ten môj, nejakého, čo by mi dal stabilitu, a tu ho máme, manažér z Talianska, keď sa to dopočula matka môjho bývalého, ktorá stále dúfala, že sa dáme zas dokopy, len jedovato poznamenala, tá je teda šikovná.
Separácia ako princíp je vlastne podmienkou vzniku kultúry. Napríklad začiatok knihy Genezis nemusíme čítať len ako naratívny text o stvorení sveta, ale aj ako príbeh oddeľovania a zrodu kategórií: svetlo sa oddeľuje od tmy, zem od oblohy, morské vody od vôd riek. Básnická zbierka Inge Hrubaničovej Separácia (hygienické opatrenia reči) (2024) nás do svojho sveta vťahuje už prísnym kľúčovým slovom z názvu. V našej predtextovej skúsenosti na seba výraz separácia viaže bohatú konotačnú sieť. Jeho jazyková rozmanitosť zahŕňa možné motívy oddeľovania („rozštiepenia“, „rozdvojenia“), izolácie („odpojenia“, „odlúčenia“), ale aj užitočného triedenia (a tým možného „prečisťovania“, „zhodnocovania“). Všetky tieto konotačné ponuky sa v textoch postupne rozvinú, sémantické ťažisko textov však siaha hlbšie. Separácia sa v básnickom texte aktivuje v troch základných modoch: byť separovaný, separovať (niečo) a separovať sa (od niekoho). Pasívny modus separácie (byť separovaný), ktorý sa v básňach skonkrétňuje cez náznaky odkazujúce na obdobie covidovej pandémie, sa spája so životnou situáciou izolácie, vynúteného oddelenia od vonkajšieho sveta, počas ktorého sa podľa G. Agambena (2021) zdedené spôsoby života založené na družnosti, spoločenstve, blízkosti rozpúšťali v étose prežitia za každú cenu. Stelesňuje to posledná veta z básne, ktorá je citáciou nariadenia z obdobia cov...
tags: #lada #hruska #zemiakove #lupienky #recept
