Lov lososov na Sibíri: Magická krajina Kamčatka a život v nej
Slováci sa vďaka jednej veštbe cítia ako doma nielen medzi Dunajom a Tatrami, ale aj na obrovskom území Slovanov od Ašu po Vladivostok. Na ruskom Ďalekom východe sa cítili bez mála tak ako doma a chodili tam takmer ako po svojom.
Poloha Kamčatky na mape Ruska
Objavovanie Kamčatky
Poloostrov Kamčatka bol objavený ruskými kozákmi pod vedením Vladimíra Vasiljeviča Atlasova v roku 1697. Vtedy tu žilo riedke osídlenie Korjakov, Itelmenenov, Ewenov, Čukčov a Aleutov. Čoskoro po týchto dobrodruhoch sem zavítali vzdelaní cestovatelia Jevrejnov a Lušins, zisťovali kam až Kamčatka siaha a či nie je priamo spojená so Severnou Amerikou.
Cár Peter Veľký dal príkaz dánskemu námornému kapitánovi v ruských službách - Vitusovi Beringovi, aby sa vec podujal preveriť po mori. Na lodi Svätý Gabriel počas prvej kamčatskej expedície Bering v roku 1728 dosiahol na 67 stupni zem.šírky bod, za ktorým už Ázia a teda aj Kamčatka nepokračovala. Hoci vtedy Beringa delilo od Ameriky len 80 km, ďalej nešiel, lebo hustá hmla a búrky plavbu znemožnili.
S ešte väčším záujmom výsledky ciest prijali obchodníci. Až s takým, že za ich peniaze a z ich popudu Bering následne zorganizoval druhú kamčatskú expedíciu. Zúčastnilo sa na nej 3000 ľudí a na lodiach „Peter“ a „Pavol“ sa kapitánovi Beringovi a kapitánovi Čevalovovi podarilo zmapovať morské trasy z Ochotského mora do Japonska a do Severnej Ameriky. Objavená bola Aljaška, Komandorské ostrovy resp. Aleuty a Kurily. Podrobnejšie bol zmapovaný ostrov Sachalin.
Hospodársky rozvoj a súčasnosť
Ruské impérium a obchodníci zveľadili výsledky expedícií v hospodárskom využívaní severovýchodných prieskumných plavieb do Ameriky ale aj do Južného Pacifiku. Začalo sa osídľovanie Ďalekovýchodného Ruska a Aljašky. Bohužiaľ, Aljaška bola neskôr predaná. Predaj Aljašky bol z pohľadu 19. storočia dobrý „díl“, z hľadiska dnešnej geopolitiky Ruska je však malou národnou katastrofou.
Súčasná Kamčatka má 350 tis.obyvateľov, z nich sotva 1% tvoria domorodé etniká, v kultúrno-jazykovej praxi výrazne poruštené. V hlavnom meste Petropavlovsku Kamčatskom žije viac ako tretina kamčatskej populácie. Od čias ZSSR sa obyvateľstvo scvrklo asi o 35%. Ľudia tu ku zárobkom dostávajú aj príplatky, podobne ako je to v arktických oblastiach Kanady a USA, takže sa im darí na ruské pomery nadštandardne.
Dnes je Kamčatka otvorená masovému turizmu i zo Západu, z Európy, Ameriky, Ázie. Pri návšteve Kamčatky môžete pochodiť po múzeách a pamätníkoch, navštíviť miestne zábavno-nákupné centrum a obchodov s rybami a kaviárom. Úžasný zážitok je let vrtuľníkom ponad okolité zasnežené vulkány.
Kamčatčania žijú dosť športovo. Každú chvíľu majú súťaž o titul ruského bohatiera. Stravujú sa na báze čerstvého ovocia a zeleniny, vypestovaného na dačách alebo veľko-sklenníkoch. Jedia veľa veľa rýb, lososov, pstruhov a osobitne kaviáru. Vyšľachtili si tu aj „mrazuvzdorné“ kravy a ovce.
Teplé pramene, bahenné sopky a gejzíry sú v kamčatských arktických podmienkach také silné, že v niektorých prírodných lokalitách zmenili chladnú klímu na subtrópy. Pri pohybe vo voľnej prírode si treba dať pozor na obrovské kamčatské medvede. Niekedy si rybári a medvede pri love lososov konkurujú. Preto si rybár musí svoje miesto na lov vybojovať varovnými výstrelmi do vzduchu.
7000kg Buffalo and Fish Hunt in −71°C Yakutia | Feeding an Entire Frozen Village | Extreme Survival
Život domorodých etník - Koriaci
Koriaci sú blízki príbuzní Čukčom a Itelmenom. Delia sa na dve etnografické skupiny: tundrových alebo vnútrozemských (kočovných) a pobrežných (usadlých). Tradičnými náboženstvami Koriakov boli animizmus a šamanizmus, christianizovaní boli v 18. stor., v súčasnosti prevláda pravoslávie.
Základným spôsobom obživy bol u vnútrozemských (kočovných) Koriakov chov sobov a saňových psov, u pobrežných (usadlých) Koriakov rybolov (najmä lososov) a lov (morských cicavcov - uškatcov a tuleňov, ako aj divých oviec a sobov, soboľov, líšok, vydier, rosomákov, hranostajov a vtákov), doplnkovým spôsobom obživy zber.
Koriaci v tradičnom oblečení
Lov lososov na Aljaške
Aljaška, továreň na lososy, slušný zárobok, krásna príroda, grizly a potom lososy, lososy a zas lososy. Dostať sa na Aljašku vôbec nie je ľahké, ale po prekonaní osobných, organizačných a byrokratických prekážok a problémov, môžete získať študentské vízum a ísť tam pracovať.
Naknek vyzerá ako zabudnuté rozpadnuté mestečko niekde na Sibíri: okolie močarina, kvantá komárov, počet obyvateľov 678, cez sezónu okolo 10 000... Po mesačných galejach v spracovni rýb môžete odísť do transferu na juh. Maličkým hydroplánom mierite na juh Aljašky do oblasti Pasáže. Na obzore sa začína objavovať slnko, ktoré zapadlo, ani nie pred dvoma hodinami. Zažívate krvavočervené svitanie na tmavomodrej oblohe. Je to krásne, ťažko sa hľadajú slová. Pred vami sa z ranného oparu vynára nádherná zátoka s medveďmi grizzly pobehujúcimi po pláži.
Rýchlo priväzujete blinker a nervózne prehadzujete hladinu. Tenký 28 mm silon a ľahký prívlačový prút určený na rieku, vám nedávajú veľké šance na mori. Prvý záber, či skôr šklbnutie, nasleduje už pri druhom hode, ale očakávaný súboj neprichádza. Vyťahujete lososa, či skôr lososíka, trocha väčšieho ako naviazaná dvojka rotačka.
Na Aljaške sa osvedčujú Blue Fox blinkre v krikľavej a oranžovej farbe vo veľkosti č. 3, 4. Oveľa menej úspešné sú strieborné plandavky a gumy. Krásne skoky a vývrtky im veľakrát pomôžu na slobodu a vás stoja úlovky. Vôbec to nemrzí, veď v továrni ste sa ich už „nakántrili“ dosť. Nech si užijú slobodu aspoň tieto.
Ochrana lososov
Intenzívny priemyselný lov lososov vo vodách Ochotského mora i pri ústí riek do Pacifiku znamenal už v deväťdesiatych rokoch pokles počtu rýb, ktoré každoročne tiahnu z mora do riek.
Ikra - ikry, teda suroviny na výrobu kaviáru - je prekliatím populácie kamčatských lososov. Zatiaľ čo na ďalekom východe je oranžový kaviár z tichomorských lososov tradičným doplnkom potravy a pre mnohých tunajších obyvateľov bol doslova denným chlebom, na Sibíri a v západnej polovici Rusku sa stal „luxusnou lahôdkou“ a neodmysliteľnou súčasťou občerstvenia na večierkoch a oslavách. Po dvoch hodinách jazdy je všetkým jasné, že správy meteorológov boli pravdivé - za prvým horským hrebeňom leží nízka oblačnosť, začína pršať.
Rovnako ako veľa iných, si aj inšpektor ministerstva rybárstva ako chlapec a študent prilepšoval lovom lososov na kaviár a na mäso. Lenže v osemdesiatych rokoch bol pohyb okolo riek značne obmedzený a väčšina pytliakov lovili ryby pre vlastnú spotrebu alebo pre najbližších príbuzných a priateľov. Navyše takmer neexistovala možnosť dopravy kaviáru z Kamčatky, takže nikto ani nepremýšľal o obchodovaní s lososími ikrami.
Dnes dostane pytliak za kilo solených lososích ikier okolo 7 eur. Za jeden deň si pri troche šťastia šikovný pytliak zarobí aj cez 500 eur. Zhruba rovnakú sumu si môže zarobiť za mesiac práce v miestnej konzervárni. Niet divu, že pytliakov od ich činnosti neodradí ani hrozba vysokých pokút a väzenia - pre mnohých je to v nezamestnanosťou postihnutej časti sveta jediná vhodná voľba.
„Je to ako s nosením tigrích kožuchov - kým nebude konzumácia kaviáru považovaná za spoločensky neúnosnú, kým budú ľudia jesť kaviár a platiť zaň, je práca nás, rybárskych strážcov a inšpektorov skoro márna. Komerčných rybárov a licencovaných lovcov lososov pri ústí riek, sme schopní aspoň čiastočne kontrolovať a držať prekračovanie stanovených kvót na rozumnej úrovni, ale nemáme šancu strážiť rieky po celom ich toku. Škoda, že si Američania s Aljaškou nekúpili aj Kamčatku, ochrana lososov a našej krajiny by bola oveľa ľahšia“ - uzatvára svoj monológ rybársky inšpektor.
Život Inuitov v Kanadskej Arktíde
V týchto nehostinných končinách pokrytých tundrou, kde zima trvá až osem mesiacov, žije malá populácia Inuitov, väčšinou známych pod názvom Eskimáci. Civilizácia poznačila život i týchto ľudí, no svoje dávne zvyky a tradície si zachovali dodnes. Inuitské osady sú dobre zásobované väčšinou letecky a v obchodoch nechýba nič, okrem alkoholu. Zákaz alkoholu bolo potrebné zaviesť v tejto časti krajiny, pretože alkoholizmus tu spôsoboval značné sociálne problémy a časté samovraždy.
Inuiti v kanadskej Arktíde v súčasnosti žijú v malých osadách na pobreží mora väčšinou v drevených domoch, ktoré sú kvôli večne zamrznutej pôde postavené na pilieroch vo výške až poldruha metra nad zemou. Tým sleduje najmä cieľ udržať týchto obyvateľov na pôvodných územiach, a tak zachovať aj ich životný štýl a kultúrne dedičstvo.
Napriek civilizačným vplyvom si Inuiti dosiaľ zachovali pôvodné spôsoby lovu tuleňov, medveďov a veľrýb, vrátane ich spracovania a konzumácie. Moderná doba im priniesla technické vymoženosti v podobe snežných skútrov, terénnych štvorkoliek, motorových člnov a, samozrejme, aj kvalitných strelných zbraní. Tie im uľahčujú uloviť žiadanú korisť oveľa jednoduchšie a rýchlejšie ako v minulosti. K najväčšej tradícii a obľúbenej pochúťke Inuitov dosiaľ patrí lov tuleňov, konzumácia ich surových vnútorností a, samozrejme, aj ich kvalitného mäsa.
Lov veľrýb je celosvetovo zakázaný, no kanadská vláda získala výnimku, aby si jednotlivé osady Inuitov mohli v priebehu roka uloviť aspoň jednu veľrybu.
V zime je najväčšou atrakciou jazda na saniach so psím záprahom, jazda na snežných skútroch vrátane možnosti zúčastniť sa lovu tuleňov. V lete je to okrem turistických prechodov do vnútrozemia alebo ostrovov a horolezeckých aktivít najmä plavba po mori so sledovaním veľrýb, mrožov, narvalov a ľadových medveďov, vrátane poľovania a rybolovu.
tags: #lov #lososov #v #Sibíri
