Marhuľový ostrov: Rozpačitá recenzia filmového debutu Petra Bebjaka
Celovečerný debut slovenského režiséra Petra Bebjaka, Marhuľový ostrov, je iba rozpačitým pokusom. Mal to byť podmanivý príbeh odhodlaného hľadania ženy, ktorá sa má jedného dňa pre niekoho stať osudovou. Aj sa stane - hneď trikrát. A vždy je to láska, ktorú rozdelí až smrť.
Režisér Peter Bebjak sa vo svojom celovečernom filmovom debute síce vybral po tejto pôsobivej dejovej línii, len trocha zablúdil. To, čo nám ponúka, je iba rozpačitá gýčovitá selanka. Prosto, ďalší neúspešný pokus podať jednoduchý príbeh zrozumiteľným a pútavým jazykom.
Priveľa poetizmu
Slovenská kinematografia trpí syndrómom prehnaného poetizmu. Bez zveličenia. Ťažko povedať, či je to strach podať príbeh zrozumiteľne, či vopred premyslená obrana pred prípadnými nesplnenými diváckymi očakávaniami. A Marhuľový ostrov je toho opäť živým dôkazom. Jemný citlivý príbeh o žene, ktorú náhodná láska k mužovi „na vetrieske“ dovedie na vyárendovaný dedinský dvor s ďalšími dvomi osudovými mužmi, mohol ostať jemným a citlivým, ale viac-menej ako poviedka.
Vo filmovej podobe, aspoň v takej, ktorá by nás mala viac vtiahnuť a presvedčiť, by sa niečo podobné mohlo stať azda vtedy, keby režisér nechal svoje postavy viac rozprávať. Nenahrádzať vývoj emócií obrazmi. Nedostatok komunikácie - iste zámerný, akási tajomná náznakovosť, bezúčelová úspornosť slov a viet hrdinov, ktorí sa dorozumievajú pohľadmi, úsečnými gestami, prípadne prostredníctvom lomu svetla a tieňa, tak vyznieva lacno a pomerne plocho.
Minimalizmus a dobrá kamera
Na Marhuľovom ostrove sa jednoducho mlčí vtedy, keď sa žiada niečo povedať, na druhej strane to, čo sa vypovie, akoby pokazilo prejav duše. „Chyba lávky“, pretože Bebjak si na filmový pľac pozval síce nie celkom známych, zato zaujímavých hercov. Pravda, s výnimkou Szidi Tobias - filmovou femme fatale. Predovšetkým v prípade tejto pomerne tvárnej charakterovej herečky možno režisérovi vyčítať, že ju nenechal viac hrať. Film zachraňuje akurát tak majstrovská kamera Martina Žiarana. Obrazy juhoslovenského vidieka sú citlivou vizuálnou prehliadkou, zachytávaním času a priestoru.
Slobodné a nenásilné pozorovanie udalostí však miestami pôsobí ako výsek z kvalitného dokumentárneho filmu, než filmové rozprávanie o zvratoch lásky. Rovnako je to aj s hudbou. Tá je dôležitým jazykom samým osebe a miestami evokuje až kusturicovskú atmosféru.
Marhuľový ostrov je pre viacerých tvorcov filmovým debutom. Vyrábali ho dlho a z výsledku sa dá vyčítať, že si dali na mnohých veciach záležať. Snímka však s divákom komunikuje najmä v rovine zmyslov. A postavy príbehu konajú impulzívne, pod vplyvom emócií až zaslepene. Akoby bolo všetko ostatné nepodstatné.
Hrdinkou je mestská žena Babika, ktorá jedného dňa stretne muža z juhoslovenského vidieka a zamiluje sa doňho. Keď sa ich stretávanie preruší, Babika sa ho vydá hľadať. Zavedie ju to až na slovensko-maďarské pomedzie, na majer, kde muž žil. Teraz tam však zostali už iba jeho dvaja synovia - Lajcsi a Jancsi. Spočiatku to neplánuje, ale napokon s nimi Babika zostane. A začne ju priťahovať starší Lajcsi, ktorý sa vraj podal na svojho otca. Napokon sa za neho vydá.
Úvodné scény filmu sprevádza poeticky ladený komentár Babiky/Szidi Tobias, ktorý sa snaží opísať hrdinkine pocity a zrod jej lásky. Miestami pôsobí až gýčovo. Našťastie, tvorcovia od tohto postupu včas ustúpili. Rozprávanie sa trochu uvoľní a spontánnosť do filmu prinesú postavy Lajcsiho a Jancsiho, ktoré sú výborne obsadené. Attila Mokos opäť zúročil svoj výrazový potenciál a nesileným spôsobom stvárnil mačovsky založeného chlapíka, ktorý bez problémov zapadá do dedinskej komunity.
Režisér Peter Bebjak mal doteraz skúsenosti s televíznymi formátmi, ale Marhuľový ostrov je pre neho prvý celovečerný kinofilm. V spolupráci s kameramanom Martinom Žiaranom tu zvolil zaujímavé kompozičné riešenia a inscenoval viacero pôsobivých scén. Dobre sa počúva aj hudba, akurát vzniká dojem, že je nadužívaná. Tvorcovia po nej pričasto siahajú, aby podčiarkli emocionálne vyznenie udalostí a už beztak výraznej obrazovej atmosféry.
Problematickým sa javí najmä koncept postáv a s tým súvisiace rozprávanie. Babike totiž chýba zázemie, divák netuší, odkiaľ vychádza, kde pracuje, čo má nažité vo svojom pôvodnom svete. Jednoducho sa objaví a vrhá sa do vzťahov. Vlastne všetky ústredné postavy sa tu nechajú vláčiť citmi a pudmi, akoby odovzdané osudu. Nejako bolo, nejako bude, teraz vyhovieme emóciám a zmyslom. S tým súvisí aj redukcia rozhovorov. Nemusela byť na škodu, keby to opäť neubližovalo postavám. Nepotrebujú slová, odovzdávajú sa situácii. Ich správanie sa zjednodušuje a niekedy pôsobí nemotivovane.
Akoby hrdinov odrazu prepadlo nejaké volanie, túžba či nálada a oni sa tomu podvolili. Rozhodovanie má podobu prudkých rezov, bez príprav, bez uvažovania, bez slov. Dá sa to prirovnať k svadbe - všetci sa na ňu síce vyparádia, ale aj tak to rýchlo dopadne hurónskou zábavou a rozopnutými košeľami. Emóciám predsa treba nechať voľný priechod. Lenže triezvy človek, ktorý nie je uprostred tohto víru, sa na tom nemusí zabávať.
Marhuľový ostrov sa zaradil k tým slovenským filmom, ktoré ukazujú, že sme ľudia silných emócií, prepojení s krajinou, potužovaní alkoholom a v povahe máme akosi zakorenené baladické cítenie. Táto snímka sa opäť viac orientuje na kochavé zobrazovanie krajiny, atmosféru a emocionálne výbuchy postáv ako na presvedčivé prenikanie dovnútra vzťahov a uvažovania ľudí, ktoré sa v tunajších končinách nevidí často. V tomto smere nie je film Marhuľový ostrov svojbytným ostrovom.
Na opustenej samote ukrytej v marhuľovom sade sa odohráva príbeh mladej ženy, ktorá rozpúta vášne medzi dvoma bratmi. Nikto z okolia netuší, čo sa medzi nimi deje, obyvatelia blízkej dediny sledujú ich životy z diaľky, z tepla svojich domovov. Jediným svedkom ich utajenej a prudko prebudenej lásky, ktorá ich beznádejne ženie k tragickému koncu, je len nádherná príroda v okolí dunajských ramien. Svitania a západy slnka, horúce leto, zrelé marhule, široký, lenivo tečúci Dunaj a láska vo všetkých jej tragických, no i komických polohách sa spoja do jedného celku a ponúknu divákovi výtvarne i obsahovo sugestívny film. Film, ktorý veselo i vážne rozpráva o dvoch národoch, dvoch odlišných kultúrach, ktoré hrou osudu žijú vedľa seba a nikde inde už žiť nemôžu.
Martin Bebjak vracia do slovenského filmu prostredníctvom Marhuľového ostrova dedinského hrdinu. Už bolo na čase. Za posledné roky sa v domácej kinematografii striedali historické námety s mestskými príbehmi súčasnosti. Za miesto diania si vybral juhoslovanskú dedinku a tému zvolil na prvý pohľad celkom jednoduchú: lásku. No okolo nej rozbehol príbeh nevery, neskonalej túžby, vernosti, zrady a tradičných rodinných hodnôt. Ak by ste čakali, že sa tu bude vo veľkom riešiť slovensko-maďarská otázka, nedočkáte sa. Režisérovi sa podarilo sprostredkovať verný obraz dediny a v líniach príbehu sa ponára hlboko do psychológie dedinského človeka, ktorý sa od toho mestského veľmi zásadne líši. Veľkomešťan rieši svoje problémy nahlas. Chce sa o nich rozprávať, zaoberať sa nimi, dokonca sú ochotní za to niekomu platiť (psychoterapeut). Dedinčan o problémoch zo zásady nehovorí. Buď koná, alebo mlčí a uzatvára sa do seba. Bez slov sa vyrovnáva s pocitmi viny, dusí v sebe túžby a prežíva vnútorný konflikt.
V tomto režisérovi do značnej miery pomáhajú herci, konkrétne Szidi Tobias, Attila Mokos a Péter Nádasdi. Okrem príbehu a psychológie by som rád vyzdvihol aj vizuálnu stránku Marhuľového ostrova. Martin Bebjak sa hrá so svetlom, slnkom, tieňmi a farbami. Často volí netradičné uhly snímania a vkladá niekoľko predelových obrazov, ktorých úlohou je snáď predovšetkým nasýtiť oko diváka. Aby som však iba nechválil, musím poukázať na jeden veľmi podstatný nedostatok filmu. Mne chýbalo logické zdôvodnenie rozbehu hlavnej zápletky. Prvú polhodinu som sa často pýtal, čo tam tá žena robí, prečo si ju tam nechávajú a o čo jej ide.
Peter Bebjak sa vrátil na Žitný ostrov. V roku 2003 tu nakrúcal s českou režisérkou Michaelou Pavlátovou jej debutový film Nevěrné hry, v ktorom stvárnil postavu skladateľa, prechádzajúceho s manželkou v podaní Zuzany Stivínovej prvou manželskou krízou. Hoci vraví, že je to náhoda, práve tu začal v roku 2007 nakrúcať svoj režijný debut pre kiná, film Marhuľový ostrov. Scenár napísal Peter Lipovský, inšpirovaný svojou životnou partnerkou, herečkou a speváčkou Szidi Tobias, členkou Divadla Astorka - Korzo 90. Dosiaľ jej písal iba poetické texty k piesňam, ktoré vyšli na štyroch cédečkách a v Čechách sú známejšie ako doma, teraz v spolupráci s ňou a pre ňu vytvoril komornú drámu o silnej žene - neúnavnej hľadačke lásky a šťastia.
Prehistóriu jej postavy nepoznáme - vieme o nej len to, že prichádza z neďalekého mesta na vidiek, aby hľadala svoju stratenú lásku, ktorá bola ako letná búrka: intenzívna a krátka. Rovinatá krajina s marhuľovými sadmi, prašnými poľnými cestami a zradnými vodnými tôňami jej učaruje. Hoci na osamotenom majeri už nenájde objekt svojej túžby, iba jeho dvoch synov, rozhodne sa zostať, pretože všetko je pre ňu nové a očarujúce. Zber marhúľ a ich spracovanie na voňavý priezračný mok, ktorý dokáže pomútiť hlavy i srdcia, ručný lov obrovských sumcov, z ktorých sa naje celá dedina, miestny futbalový zápas, pri ktorom sa účastníkom i divákom ujde viac siniek než gólov... A po čase prichádza aj nová láska, vášnivá, vzrušujúca, ale aj krutá a boľavá.
| Herec | Postava |
|---|---|
| Szidi Tobias | Babika |
| Attila Mokos | Lajcsi |
| Péter Nádasdi | Jancsi |
| György Cserhalmi | Otec |
Babika, čo je maďarská podoba Jolany, našla v Szidi Tobias ideálnu predstaviteľku. Nepriťahuje klasickou krásou, ale svojou nevyčerpateľnou energiou, radosťou zo života a objavovania nových vecí, prirodzenosťou a vášnivosťou, s akou vstupuje do vzťahov s mužmi. Je to osudová žena, obdarovaná schopnosťou milovať a vyvolávať lásku. Je príťažlivá vo chvíľach šťastia, sympatická v starostiach i tragických okamihoch, ktorých jej osud nadelil požehnane. Obdivuhodná je jej schopnosť nevzdávať sa po prvom neúspechu a opakovane sa snažiť o svoj prídel životnej lásky. Možno je v tom trochu sebectva, ale aj veľká zodpovednosť za druhých, mužov a deti, o ktorých sa stará tak samozrejme, ako dýcha.
Lipovského a Bebjakov film nie je postavený na slovách, ale na pocitoch, preto bolo mimoriadne dôležité vybrať hercov, ktorí dokážu tieto pocity nielen nonverbálne vyjadriť, ale aj adekvátne sprostredkovať divákovi. Okrem skvelej Szidi Tobias je to slávny maďarský herec György Cserhalmi (1948), ktorého sa podarilo získať pre síce dôležitú, ale predsa len epizódnu postavu otca - letnej Babikinej lásky. Herec, ktorý spolupracoval s takými režisérskymi veličinami, ako sú István Szabó, Miklós Jancsó, je u nás známy aj z filmu Dušana Trančíka Iná láska, Martina Šulíka Neha či Želary Ondřeja Trojana. V Marhuľovom ostrove mu stačí pár minút na to, aby doslova bez jedinej vety vystaval jasný portrét muža, ktorého v zrelom veku zasiahne taká intenzívna láska, až mu rozmetá život na kusy, ba, ako sa dozvedáme zo záveru filmu, vedie k tragédii.
Attila Mokos (1964), člen Jókaiho divadla v Komárne, ktorého si najlepšie pamätáme z úspešného Pokoja v duši, hoci hral aj v Prípade na vidieku, Krajinke, Krutých radostiach, Nedodržanom sľube a Ďalšom dejstve, stvárnil staršieho syna Lajcsiho Rózsu ako introverta, ktorému k šťastiu stačia pravidelné rybačky, miestny futbalový klub a občasný rýchly sex s miestnou krčmárkou. Láska k Babike ho zastihne nepripraveného, manželstvo spojené s otcovstvom tento pocit ešte prehĺbi. Situácia sa skomplikuje, keď sa k tomu pridá žiarlivosť a Lajcsiho neschopnosť komunikácie. Pijatika nie je riešením, ale to neprinesie ani neúspešná návšteva alternatívneho liečiteľa závislosti, čo je, mimochodom, paródia, akoby vystrihnutá z iného filmu, trčiaca ako nevhodný prvok z baladicky ladeného príbehu. Posledný lov sumca v zakázanom pásme môže byť Lajcsiho rozmarom, tragickou náhodou, ale aj premyslenou definitívou.
Mladšieho syna Jancsiho hrá príjemný objav - absolvent VŠMU Peter Nádasdi, pre ktorého je to prvá filmová úloha. Bývalý člen košického divadla Thália, zakladateľ a niekdajší spevák skupiny Waterfall, terajší kultúrny pracovník v Kráľovskom Chlmci, sa určite zapíše do pamäti divákov kusturicovsky ladeným tancom na stole, ktorým vyjadruje svoje zúfalstvo zo svadby brata s Babikou, ktorá ho priťahuje od prvého stretnutia. Citlivo vystavaný príbeh po skvelom dynamickom nástupe a udalostiach plných napätia, ktoré vyvrcholili svadbou, akoby začal v druhej časti trochu strácať dych a do konca filmu ho už nenabral. Možno to spôsobili veľké časové odstupy medzi jednotlivými sekvenciami, vďaka ktorým sme nesledovali postupný vývoj deja, iba nám oznámili jeho výsledok, možno je na vine spomalenie tempo-rytmu rozprávania, čoho dôsledkom je isté oslabenie diváckej pozornosti. Záverečná pointa prichádza - podobne ako úvodná letná búrka - sťa blesk z jasného neba. Oblúkovito uzavrie celý príbeh, ozrejmí niektoré letmo načrtnuté motívy, ale pocitovo už nič nepridá.
Komorný príbeh ženy medzi troma mužmi by sa mohol odohrávať kdekoľvek, no svojrázne prostredie Žitného ostrova mu dodáva atmosféru, farbu a vôňu. Nespornú zásluhu na tom má výborná kamera Martina Žiarana, ktorá je plne v službách hlavných protagonistov, ponechávajúc im priestor a čas na vyjadrenie zložitých citových stavov. V dlhých neprerušovaných záberoch však nesleduje len ich, ale aj prostredie, v ktorom sa pohybujú, stiesnený interiér gazdovského majera i majestátnu rozľahlosť marhuľových sadov, kukuričných lánov a slnečnicových polí, ošúchanosť miestnej krčmy i veselú voľnosť domáckeho futbalového ihriska, celý ten svojský, autentický, neprikrášlený svet južného Slovenska.
Peter Bebjak (1970), herec, režisér a producent, je vďaka hraným televíznym seriálom Mesto tieňov, Odsúdené, Ako som prežil, Aféry a Dr. Ludsky pojmom vo svete slovenskej mediálnej zábavy. Jeho filmový debut Marhuľový ostrov, ktorý má o dva dni premiéru (14.4.) dokazuje, že aj v kine vykročil správnym smerom.
tags: #marhuľový #ostrov #recenzia
