Receptúry z lásky: Kulinársky zážitok a romantika
Poppy J. Andersonová, pseudonym nemeckej autorky Carolin Bendelovej, prináša vo svojich vtipných románoch, odohrávajúcich sa v USA, príbehy o veľkej láske, ktoré dosiahli miliónové náklady. V knihe "Chuť lásky" nájdete úžasné spojenie romance s kulinárskym zážitkom. Andersonová namiešala perfektné ingrediencie, aby ste si pri tejto knižke dokonale oddýchli.
Chuť lásky je sladká, zvodná, zmyselná. Je to prvá kniha novej očarujúcej série a je ako stvorená na večerný relax po namáhavom dni. Obidve hlavné postavy sú neuveriteľne sympatické a vy budete s nadšením obracať každú novú stránku. A potom sa nebudete vedieť dočkať ďalšej knihy z tejto série.
Andrew Knight patrí medzi vychádzajúce hviezdy na bostonskom kuchárskom nebi. Momentálne sa však cíti vyhorený. Preto usúdi, že by mu prospela krátka dovolenka a vyberie sa do Nového Anglicka. A práve tu sa za pomerne zvláštnych okolností zoznámi s Brooke Dayovou, ktorá v Maine vedie rodinnú reštauráciu. Brooke však ani len vo sne netuší, koho to stretla a kto je nový návštevník v jej podniku. Nebolo celkom náhodou, že sa potom spoločne rozhodli pretvoriť hostinec U kraba na vychýrené a vyhľadávané miesto všetkých gurmánov. Andrew po rokoch opäť našiel stratenú chuť do varenia.
Nevestou v decembri Rom Komedie Kanada 2016 sk dabing
Recept od Brooke Dayovej
Pridáme aj recept od hlavnej hrdinky Brooke Dayovej:
- Mäso osolím, okorením a na rozpálenom oleji opekám z každej strany tri minúty.
- Potom ho ešte na pár minút vložím do rúry predhriatej na 200 °C.
- Medzitým tekvicu nakrájam na tenké plátky a domäkka ich opečiem na javorovom sirupe (alebo mede) na tej istej panvici, na ktorej som pripravovala mäso.
- Bagetu prekrojím na polovice, potom každú z nich prekrojím ešte po dĺžke a všetky štyri časti natriem maslom.
- Opečené polovice bagety štedro potriem lahodnou avokádovou nátierkou, na ktorú položím plátky slaniny, šalátové listy, kolieska paradajky a kúsky tekvice.
Andrew Knight a jeho dilemy
Andrew Knight si nevšímal asistentku, ktorá mu stála za pätami a zo sekundy na sekundu vyjadrovala čoraz väčšiu nespokojnosť. Mal pred sebou ešte dosť práce a po letmom pohľade na hodinky videl, že najväčší stres dnešného dňa ho ešte len čaká, a to aj bez toho, aby ho teta Daisy pripravovala o vzácny čas. Keďže to však nebola len jeho teta, ale aj jeho manažérka, nezostávalo mu nič iné, len ju nechať pokračovať v tomto jednostrannom rozhovore a dúfať, že onedlho príde o hlas.
Andrew si mlčky a najmä nie práve nadšene vypočul, čo mala teta Daisy na srdci, pochodujúc medzitým po reštaurácii, v ktorej ešte takto doobeda nebolo ani nohy. Keď prechádzal popri ošúchaných kreslách Chesterfield vo vstupnej hale, mrzuto zvraštil čelo, lebo si spomenul na umelca, ktorý sa s ním chcel dnes bezpodmienečne stretnúť, aby sa pozhováral o tom, či by mohol vystaviť svoje obrazy v jeho reštaurácii. Odkedy si pred niekoľkými mesiacmi otvoril v Bostone svoju vlastnú reštauráciu Knightʼs, hrnuli sa naňho telefonáty od bývalých spolužiakov, priateliek a dávno zabudnutých známych, ktorí ho žiadali o kadejaké láskavosti.
Andrew sám dobre vedel, že takýmto láskavostiam by nemal vyhovieť, ale tu išlo o výnimočný prípad: bývalá ho videla nahého a na jeho žiadosť kedysi robila veci, ktoré boli v niektorých krajinách protizákonné.
„Producenti sú nadšení, Andrew! „Počkaj, teta,“ prerušil predsa len jej monológ a zastavil sa pri žiarivo vyumývanom bare. Príliš horlivá teta si ospravedlňujúco povzdychla: „Viem, že som to mala najskôr prebrať s tebou, Andy, ale tá príležitosť sa naskytla úplne spontánne. Andrew hneď postrehol dve veci: po prvé, teta Daisy ho volala Andy len vtedy, ak ho chcela obmäkčiť a o niečom presvedčiť. A po druhé, k metaforám sa utiekala, keď sa cítila prichytená pri čine. Radšej na to išiel s rozumom.
„Teta Daisy, znie to ako skvelý nápad, ale reštaurácia ma oberá o všetok čas. „Ale no tak, Andrew, len si pomysli, čo by to znamenalo pre tvoju kariéru! Mal by si svoj vlastný televízny program, celoštátny program,“ zdôraznila s nadšením školáčky, ktorá sa maľovala na svoj prvý školský ples a navliekala do priúzkych šiat. „Celé dni a noci na nič iné ani nemyslím,“ odpovedal až s prehnaným nadšením. „Ale, prosím ťa!“ rozčúlila sa teta. „Martha Stewartová je ikonou amerického kuchárskeho umenia. Andrew nedokázal potlačiť povzdych.
„Okrem toho si ju mohla dosť často vidieť aj na súdoch a svojim spoluväzňom za mrežami nepochybne výborne varila. Naozaj chceš, aby som si bral príklad z Marthy Stewartovej, teta? „Tieto dve veci spolu predsa vôbec nesúvisia,“ odvetila teta Daisy s veľkým porozumením, akoby Marthu Stewartovú zavreli za to, že vypľula žuvačku. „Nebuď taký negativistický.
Andrew si zhlboka vzdychol a pohľadom zablúdil na rad decentne osvietených fliaš, pričom si spomenul, že sa musí so someliérom pozhovárať o poslednej katastrofálnej dodávke vína Pinot Gris. „Čo by s nimi malo byť? Dobre vieš, akí sú obaja slávni, a to vďaka svojim televíznym programom. Ľudia po celom svete poznajú ich mená, kupujú ich knihy a chodia do ich reštaurácií. Základom ich úspechu je vystupovanie v médiách.
Andrewovi od zhrozenia až zabehlo, pretože sa mu zrazu pred očami vynoril obraz tučného ryšavého televízneho kuchára, ktorý nielenže pred kamerou nosil lacné plastové sandále, ale nemal problém vešať si na fotkách na krk reťaze zo salámy. Odhliadnuc od toho, že Andrew sa nehodlal stať slávnym tým, ako pred kamerou zabíja prasa, ani tým, ako huláka na svojich zamestnancov, až ich tým rozplače, podobne ako Gordon Ramsay, absolútne netúžil pozerať sa deň čo deň na svoju tvár na televíznej obrazovke či na obálkach kuchárskych kníh. Bol kuchárom, nie šoumenom či zabávačom.
Namiesto toho, aby sa koncentroval na svoje mediálne vystupovanie, ako mu navrhovala teta Daisy, chcel venovať čas a energiu reštaurácii, vypracovať sa jedného dňa na najlepšieho šéfkuchára v meste a dovtedy sa čo najlepšie starať o svojich hostí. Toto všetko zvládal len tak-tak aj bez toho, aby ešte varil pred kamerami. Aj tak sa v poslednom čase cítil ako vyhorený.
O takomto úspechu nesníval ani v najdivokejších snoch. V skutočnosti bol ešte stále v šoku z toho, čo sa momentálne dialo, a ak mal byť úprimný, musel priznať, že mu už všetko to haló začínalo prerastať cez hlavu. On predsa túžil robiť iba to, v čom bol naozaj dobrý a čo mu robilo radosť. A nebolo to nič iné ako varenie.
Od otvorenia bola reštaurácia Knightʼs dennodenne plná, na voľné stoly museli ľudia čakať čoraz dlhšie a neprešiel ani týždeň bez toho, aby ju nespomenuli v nejakých novinách, televízií alebo niekde na internete. Sám však nevedel, v čom je problém. Celé roky pracoval na svojom sne, prekonával všetky prekážky a stále od seba požadoval viac, len aby bol teraz, ako tridsaťpäťročný, jedným z najvychytenejších šéfkuchárov v Bostone. Stelesňoval veľkú nádej pre americkú kuchyňu, každý mesiac sa tešil zo ziskov a prvotriedneho renomé.
V skutočnosti však realita nemala nič spoločné s jeho snom. Namiesto toho, aby sa mohol vyžívať za sporákom, sa musel ustavične zaoberať vecami, ktoré mu liezli na nervy. Televízna šou ho lákala asi ako kastrácia. Ako to však vysvetliť tete?
Andrew vystrúhal grimasu. Hoci vášnivo rád varil, miloval dobré víno a vedel hodiny experimentovať s dokonalým receptom na bujabézu, stále bol chlap. Kým Daisy vypočítavala výhody kuchárskeho programu, znejúc pritom čoraz vzrušenejšie, neodolal nutkaniu pozrieť sa do zrkadla nad barom. Nad kruhmi pod očami len pokrčil plecami, veď tie patrili k jeho práci. Pri pohľade do vylešteného zrkadla si však všimol, ako sa jeho asistentka Alice odhodlane zatvárila. Spôsob, akým držala v rukách kopu papierov a hrýzla si spodnú peru, mu napovedal, že sa im zase niečo vymyká spod kontroly.
Alice sa vždy tvárila, akoby nesmierne záležalo na každej maličkosti, a svojou ambicióznosťou ho privádzala do šialenstva. Keďže Daisy stále frflala, že potrebuje asistentku, zobral prvú vhodnú záujemkyňu. Žiaľ, rýchlo sa ukázalo, že Alice je až príliš ctižiadostivá a s vojenskou efektívnosťou sa pri svojej práci zameriavala na marketing. Keby záležalo na nej, mal by už za sebou päť kuchárskych programov. „Andrew, prečo sa skrátka s tým producentom nestretneš a neporozprávaš? Tým si nebol až taký istý. „Fantastické,“ nadšene a až príliš hlasno vyhŕkla teta . „No... Namrzene vytiahol pero a začal podpisovať objednávky.
Zatiaľ čo si pozeral objednávky so starostlivo vyskladaným menu na víkend, ktorého príprava mu trvala dve noci, mozog mu pracoval na plné obrátky. Horúčkovito rozmýšľal, ktorý z dodávateľov by mu mohol rýchlo zaobstarať Belon. „Hneď zavolajte Mikovi Flannaganovi, Alice. Všimol si, že Alice si nerobí poznámky, len pri ňom bez pohnutia stojí. „Dnes večer sa máte fotografovať s primátorom, pán Knight,“ pripomenula mu a veľavýznamne sa pozrela na jeho oblečenie. Andrew pochádzal z rodiny politikov, a tak vedel, ako to vo verejnom živote chodí, a nemal najmenšiu chuť fotografovať sa s nejakým vypaseným politikom.
Rovnako neoblomne sa pozrel Andrew na ňu. „Ustrice Belon, Alice, o tie sa postarajte, nie o primátora. „Najskôr zavolajte Mikovi Flannaganovi a potom vysvetlite nášmu dodávateľovi, že si budeme musieť nájsť nového, ak si nevie poriadne robiť svoju prácu. Pred mesiacom nám doviezol nórskeho lososa, hoci som objednal škótskeho. A teraz ustrice. Alice nakoniec pochopila, že Andrew nemá náladu baviť sa o primátorovi.
Andrew premýšľal, čo ho dnes ešte čaká. Nebolo ani poludnie a len tak-tak sa mu podarilo nezložiť hlavu na luxusný drevený barový pult. V poslednom čase sa stávalo čoraz častejšie, že bol v takom zhone, až nevedel, kde mu hlava stojí. Kedysi by ho takéto povinnosti len naštartovali, dnes však čoraz väčšmi strácal chuť do práce. Hoci sa každý deň usiloval vydať zo seba to najlepšie - jeho ambiciózna povaha by mu nič iné ani nedovolila -, postupne si s ľútosťou uvedomoval, že mu chýba niekdajšie nadšenie pre prácu.
Ešte horšie bolo, že mizla aj jeho láska k vareniu. Pred polrokom by ráno po pár hodinách spánku vyskočil z postele a nevedel by sa dočkať, kedy konečne dôjde do reštaurácie a pustí sa do práce. S rovnakým nadšením, s ktorým sa venoval vareniu, vybavoval aj všetky administratívne záležitosti a viedol v kuchyni svoj tím. Reštaurácia Knightʼs patrila medzi tie, na ktoré by bol hrdý naozaj každý kuchár, a každý kuchár, ktorému záležalo na vlastnej kariére, by v nej chcel pracovať.
On sa však nepozeral do budúcnosti s veľkou radosťou. Niekde sa musela stať chyba, pretože už nehorel túžbou uchýliť sa do kuchyne a motivujúcimi rečami pobádať svoj tím k stále lepším výkonom. Doposiaľ sa nikdy nestalo, že by netúžil postaviť sa za sporák. Kým iní chodili na dovolenky, jemu stačilo na odreagovanie sa od stresujúceho dňa jeho kuchynské náčinie, sporák a zopár potravín. Nikde sa necítil tak dobre ako v kuchyni. Pri zistení, že už len pomyslenie na varenie v ňom vzbudzuje odpor, sa pred ním otvorila obrovská diera. Nechcel ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby ho opustila vášeň pre jeho prácu - tá predstava ho desila viac, ako si bol ochotný pripustiť.
No už o pár sekúnd si vzdychol a šmaril ich bokom. Čo sa tu komu snaží nahovoriť? Pomaly bude znieť ako nejaký jogín, ktorý si zariaďuje byt podľa feng šuej a zamestnáva life coacha, aby mu pomohol nájsť zlatý stred. Naopak, on nebol typ človeka, ktorý by veril na moderné choroby ako neslávne známy syndróm vyhorenia a ktorý by si nahovoril, že ak chce nájsť zmysel života, musí prejsť na bicykli naprieč celou Indiou. Andrew zmysel svojho života poznal aj bez toho, aby chodil do Indie a jazdil na slonovi pred Tádž Mahalom. Nepotreboval knihu z oddelenia psychológie ani film s Juliou Robertsovou, v ktorom sa zúfalá žena z veľkého mesta najskôr napcháva tonami zmrzliny a potom prejde celý svet, aby zistila, kto vlastne je.
To, že sa momentálne cíti vyhorene a bez chuti do života, vyplývalo pravdepodobne z toho, že pre prácu nemal dostatok spánku a len s ťažkosťami si vedel spomenúť na posledný dobrý sex. Aj sám Dalajláma by mu povedal, že jeho frustrácia vyplýva z faktu, že trávi priveľa času v práci a primálo v posteli. Možno by naozaj mal občas skončiť skôr, prenechať kuchyňu svojmu zástupcovi Nickovi a tej či onej dáme priniesť dezert do postele. Takýto plán však zlyhával na tom, že nechať kuchyňu na starosť Nickovi by dokázal len s veľkými pochybnosťami. Jeho zástupca totiž zjavne objednal potraviny, ktoré Andrew nechcel. Na objednávkových formulároch to stálo čierne na bielom.
Kým v jedálenskej časti reštaurácie vládol ešte nebeský pokoj a vzduchom sa niesla jemná vôňa čistiaceho prostriedku, vo veľkej kuchyni už bolo rušno. Všade sa mihali pomocné sily, ktoré prinášali potraviny a krájali zeleninu, a na sporákoch a v rúrach sa už chystali rôzne jedlá. Hoci sa zdalo, že kuchyňa praská vo švíkoch, v skutočnosti nikto nikomu nezavadzal, pretože každý poznal svoje miesto. Andrew miloval tento dobre premyslený systém a bol nesmierne hrdý, že má za sebou taký skoordinovaný tím, na ktorý sa môže stopercentne spoľahnúť.
tags: #morcacie #maso #recepty #na #dvoch #sporakoch
