Najväčšia delová guľa v histórii: Rozmery a príbeh

V histórii vojenstva existovali zbrane, ktoré svojou silou a rozmermi zmenili priebeh bitiek a obliehaní. Jednou z nich bola obrovská delová guľa, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri dobytí Konštantínopolu v roku 1453. Poďme sa pozrieť na jej príbeh, rozmery a dopad na vtedajšie vojenské technológie.

Dardanelles Gun

Orbán a jeho ponuka

Začiatkom roka 1452 prišiel do Carihradu uhorský odlievač diel menom Orbán, aby hľadal šťastie na cisárskom dvore. Ako jeden z narastajúcej skupiny technických žoldnierov, ktorí ponúkali svoje remeslo po celom Balkáne, ponúkol svoje služby cisárovi Konštantínovi XI. Pre Konštantína a pre kresťanskú Byzantskú ríšu, ktorej vládol, to boli temné časy.

Po 150 rokoch sa byzantská hranica rozpadávala pred postupujúcimi osmanskými Turkmi. V čase, keď Konštantín prevzal trón v roku 1449, jeho zúbožené kráľovstvo, obklopené osmanskou zemou, sa scvrklo na plochu len o málo väčšiu ako pôdorys mesta. Nový sultán Mehmed II. - mladý, ambiciózny a lačný po zisku územia - robil vo svojom európskom hlavnom meste Edirne, vzdialenom 225 kilometrov na západ, skazonosné vojenské prípravy.

Konštantín mal o Orbánovu ponuku mimoriadny záujem. Aby ho udržal v meste, schválil mu malú rentu. No Konštantín mal na zostrojenie nových zbraní málo finančných prostriedkov. Bronzové kanóny boli ruinujúco drahé, značne nad možnosti cisára, ktorého finančná hotovosť bola obmedzená. Dokonca ani Orbánov malý plat nebol vyplácaný pravidelne, a ako sa rok vliekol, zostal majster remeselník bez prostriedkov. Neskôr v tom istom roku sa teda rozhodol skúsiť šťastie inde.

Mehmed II. a jeho ambície

V tom čase trápila Mehmeda ohľadom Carihradu nerozhodnosť. To mesto predstavovalo vrcholný zisk - poskytlo by vhodné hlavné mesto pre Osmanskú ríšu a jeho získanie bolo predmetom pradávnych moslimských proroctiev, pripisovaných samotnému Mohamedovi, ktorý predpovedal jeho dobyvateľovi veľkú česť. Avšak Carihrad odrážal opakované moslimské útoky už počnúc 7. storočím. Jeho trojuholníkový pôdorys ho činil nanajvýš nedobytným: dve strany boli obklopené morom a tretia strana obrátená k pevnine bola chránená mocnými Teodóziovými hradbami, šesť a pol kilometra dlhou obrannou líniou, najväčším baštovým opevnením stredovekého sveta.

Orbánov príchod do Edirna musel preto vyzerať ako prozreteľnostný. Sultán privítal majstra odlievača a dopodrobna sa ho vypytoval. Opýtal sa ho, či by dokázal odliať delo, ktoré by vystrelilo kamennú guľu dosť veľkú nato, aby rozdrvila carihradské hradby. Orbánova odpoveď bola pôsobivá: „Áno, dokážem odliať bronzové delo pre taký kameň, aký si želáš. Preskúmal som mestské hradby veľmi podrobne.

Počas jesene 1452 sa Orbán dal v Edirne do práce a odlial jedno z najväčších diel, aké boli kedy skonštruované, kým Mehmed hromadil hojné množstvá materiálu na delá a pušný prach: meď a cín, liadok, síru a drevné uhlie. Keď napokon formu rozbili, z Orbánovej zlievarne sa vynorila „strašná a neobyčajná obluda“. Bola dlhá vyše 8 metrov. Hlaveň, ktorej steny z pevného bronzu mali hrúbku 20 cm, aby absorbovali silu výbuchu, mala priemer 76 cm, čo stačilo nato, aby do nej štvornožky vošiel človek, a bola navrhnutá tak, aby sa do nej zmestila kamenná strela vážiaca čosi vyše pol tony.

V januári 1453 nariadil Mehmed skúšobný výstrel pred kráľovským palácom. Mohutný kanón odvliekli na miesto neďaleko brány a opatrili ho pušným prachom. Robotníci vytiahli obrovskú kamennú guľu k ústiu hlavne a vkotúľali ju dozadu, aby tesne priľahla na prachovú komoru. K zápalnému kanáliku priložili zápalnú sviecu.

Preprava a príprava dela

Mehmed teraz čelil výzve dopraviť delo do Carihradu vzdialeného 220 kilometrov. Na túto úlohu bolo určených 200 mužov a 60 volov. Obrovitú hlaveň naložili na niekoľko vozov spojených navzájom reťazami, do ktorých zapriahli skupiny volov. Veľké delo rachotilo k mestu rýchlosťou štyri kilometre za deň, zatiaľ čo ďalšia skupina technikov pracovala popredku, vyrovnávala cesty a stavala drevené mosty cez rieky a jarky. Trvalo šesť týždňov, kým delá s knísaním a drkotaním prešli cestu do Carihradu. Kým tam začiatkom apríla dorazili, Mehmedova armáda - ohromná sila 80-tisíc mužov - bola už zakopaná po celej dĺžke pozemných hradieb.

Ženisti postínali sady a vinice za Teodóziovými hradbami, aby tak vytvorili čisté palebné pole. Ďalší vykopali pozdĺž hradieb vo vzdialenosti 230 metrov od nich priekopu, doplnenú násypom zo zeminy na ochranu diel. Mehmed zoskupil delá do štrnástich či pätnástich batérií pozdĺž hradieb na kľúčových zraniteľných miestach. Orbánovo superdelo, ktorý Gréci nazývali kanón Bazilika - „kráľovské delo“ -, umiestnili pred sultánov stan, aby tento mohol kriticky vyhodnotiť jeho výkon. Každé veľké delo podporovali menšie delá zoskupené do batérie, ktorú osmanskí delostrelci pomenovali „medvedica s mláďatami“.

Dokázali páliť kamenné gule s hmotnosťou od 90 až do kolosálnych 680 kilogramov (v prípade Orbánovho obludného dela). Aj keď očití svedkovia hovorili o „nespočetnom množstve strojov“, Mehmed mal pravdepodobne asi 69 diel, čo bola podľa vtedajších kritérií obrovská delostrelecká sila. Rozširovali ich tradičnejšie techniky na vrhanie kameňov, ako napríklad katapulty.

Nainštalovanie a príprava diel predstavovali prácny proces. Robotníci museli postaviť dôkladný systém kladkostrojov, aby spustili hlavne do polohy na naklonenej drevenej rampe. Logistická podpora tejto operácie bola ohromná. Lode prepravovali náklady gúľ z čierneho kameňa, ktorý dolovali a tvarovali na severnom pobreží Čierneho mora. Delá si vyžadovali aj značné množstvo liadku.

Príprava veľkého dela na paľbu si vyžadovala čas a zmysel pre detail. Čaty mali naplniť delo pušným prachom a zatlačiť ho dozadu upchávkou z dreva alebo ovčích koží, natesno vbitej do hlavne. Potom ručne priniesli kamennú guľu k ústiu hlavne a opatrne ju do nej spustili. Každá guľa bola dimenzovaná tak, aby dobre sadla, i keď na presné dodržanie kalibru sa často nedalo spoľahnúť. Čaty dosahovali svoj zámer „istými technikami a výpočtami“ ohľadom cieľa - čiže metódou pokusov a omylov - a uhol paľby prispôsobovali tak, že pod rampy zarážali drevené kliny. Na pohltenie nárazov slúžili veľké drevené trámy zaťažené kameňmi.

Deštrukčný účinok a pád Konštantínopolu

Dňa 12. apríla 1453 priložili zápalné sviečky k zápalným kanálikom sultánových diel pozdĺž šesť a pol kilometrového úseku frontovej línie, a tak prepukla k životu prvá zladená uzatvárajúca delostrelecká paľba na svete. Ak bola v dejinách vojenstva nejaká chvíľa, v ktorej by sa dala zreteľne pocítiť skutočná bázeň z obrovskej sily pušného prachu, tak to bolo vtedy a tu.

Keď obrovský kameň vrazil do múra na príhodnom mieste, malo to zničujúci účinok. „Niekedy zničil celý kus múra,“ opisoval očitý svedok, „niekedy len polovicu časti, niekedy väčšiu či menšiu časť veže, vežičky alebo atiky, a na žiadnom mieste nebol múr dostatočne silný, masívny či hrubý nato, aby to vydržal alebo vôbec odolal takejto sile a rýchlosti kamennej gule.“ Obrancom sa muselo zdať, že pred ich zrakmi sa rozpútava celá história obliehajúceho vojenstva. Teodóziove hradby, výtvor dvoch tisícročí vývoja obrany, sa rozpadli všade tam, kde boli zasiahnuté.

Gule zo superdiel, ktoré prerazili hradby, pokračovali vyše poldruha kilometra do srdca mesta, pričom sa s ničivou silou trieštili o domy či chrámy, kosili civilov alebo sa zavŕtavali do zeme v sadoch a poliach vo vnútri hradieb. Psychologické účinky delostreleckého bombardovania na obrancov boli ešte ničivejšie než jeho materiálne dôsledky. Hluk a chvenie sústredených diel, oblaky dymu, treštiaci náraz kameňa na kameň desili ostrieľaných obrancov. Civilným obyvateľom sa to javilo ako náznak prichádzajúcej apokalypsy.

Dňa 29. mája 1453 nariadil Mehmed vrcholný útok v plnej šírke. O pol druhej nad ránom za úderov bubnov a rinčania cimbalov sa osmanská armáda začala valiť dopredu pozdĺž celého šesť a pol kilometrového úseku. Delá za ňou pokračovali vo vysiľujúcej paľbe. Salvy kamenných striel kropili steny, šľahali obrancov a zrážali osmanské oddiely zozadu. Po niekoľkých hodinách zmätenej paľby jedno z veľkých diel priamo zasiahlo palisádu a vytvorilo otvor. Frontovú líniu zahalil prach a dym diel, no osmanské oddiely rýchlo napredovali do prielomu. Mehmed uspel tam, kde všetky predošlé osmanské pokusy zlyhali, a rozdiel spôsobili veľké delá.

Pád Carihradu symbolizoval koniec zastaralých stredovekých techník výstavby hradov a obliehacieho vojenstva a otvoril strašnú novú kapitolu vojenských dejín. Mehmed spočíva pochovaný v komplexe mešít v meste, ktoré dobyl.

MASÍVNA staroveká superzbraň, ktorá rozbila hradby Konštantínopolu: Bazilický kanón

Delo Bazilika - Kráľovské delo
Parameter	Hodnota
Dĺžka	Vyše 8 metrov
Hrúbka stien hlavne	20 cm
Priemer hlavne	76 cm
Hmotnosť strely	Vyše pol tony (680 kg)

Mehmed II.