Ľudová reštaurácia a typické slovenské jedlá
Západné Slovensko, oblasť bohatá na tradície a kultúru, sa vyznačuje aj svojou jedinečnou kuchyňou. Táto kuchyňa, ovplyvnená poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a chovom dobytka, ponúka širokú škálu chutí a vôní, ktoré odrážajú bohatú históriu a zvyky tohto regiónu.
Veľkonočné tradície a pokrmy
Veľká noc, najväčší kresťanský sviatok, sa na Slovensku oslavuje svetsky aj nábožensky. Oslavuje sa jar aj sviatky Božieho vzkriesenia. Hoci sa tradície a obrady naprieč Slovenskom môžu líšiť, symbolika v jednotlivých oblastiach Slovenska zostáva v zásade rovnaká.
„Pre každého prináša povzbudivé posolstvo - pre niekoho ide o božské vzkriesenie, pre iného zase symbolizuje vzkriesenie prírody, obnovu životného cyklu,“ opisuje podstatu veľkonočných dní etnologička Marta Botiková.
K veľkonočným sviatkom nepochybne patrí dobré jedlo. Práve na sviatočnom stole sa odzrkadľujú niektoré rozdiely medzi jednotlivými časťami Slovenska. V gréckokatolíckych obciach sa ľudia s košíkmi plnými jedla vyberú na veľkonočnú nedeľu ráno do kostola, aby ich dali posvätiť, na Západnom Slovensku bývalo zase charakteristické napríklad zdobenie letečka - kytice rozvetvených jarných halúzok ozdobenej vajíčkami.
Aj západné Slovensko má svoje typické veľkonočné jedlo. Slaný pečený koláč nazývaný pečka alebo veľkonočná baba sa udomácnil napríklad v okolí Trenčína. Veľké množstvo pečiva sa premieša s mliekom a vajcami, v niektorých regiónoch doň pridávajú aj údené mäso alebo klobásu.
Podľa etnologičky Botikovej sa v niektorých častiach Slovenska stále uchovávajú tradičné stravovacie zvyky spojené s konkrétnymi veľkonočnými dňami. „Tvarohové jedlá sa napríklad konzumujú najmä na Bielu sobotu. Jedálniček sa začína po pôste pomaly obohacovať aj o nové produkty, ktorých je s prichádzajúcou jarou v domácnosti viac. Najvýznamnejším dňom pre kresťanov je Veľkonočná nedeľa.
V oblasti Šariša, Košíc a Zemplína sa dopoludnia, po príchode z kostola začína typické hodovanie na spôsob brunchu (raňajky a obed v jednom, pozn. red.). „Na stôl sa kladú údeniny, šunka, vajcia, zelenina a podobne. Podáva sa pečené kozľa alebo jahňacina a údeniny, ktoré sa zachovali z fašiangovej zabíjačky,“ opisuje obyčaje obradného jedenia Botiková.
Predovšetkým v gréckokatolíckych obciach sa obradné hodovanie spája aj s konzumáciou svätenej pasky - bieleho koláča - , ktorá je súčasťou posvätených veľkonočných košíkov. Sú naplnené kúskom z každého jedla na veľkonočnom stole. Plný košík podľa etnologičky symbolizuje hojnosť, sýte jedlá symbolizujú bohatstvo, a pokrmy prvýkrát konzumované počas roka zas „novinu“ a nový životný cyklus.
S Kvetnou nedeľou alebo v cirkevnom kalendári Palmovou nedeľou sa spája aj takzvané letečko. Kytica rozvetvených jarných halúzok ozdobená vajíčkami bola najvýraznejšou časťou predveľkonočného obdobia najmä v dedinách na západnom Slovensku. „Mladé dievčatá so zdobenými vetvičkami prechádzali po dedine a pri každom dome zavinšovali, za čo dostali odmenu. Zvyk sa dodržiaval napríklad v obci Vajnory,“ objasňuje Botiková.
Na celom Slovensku bolo zvykom zdobiť veľkonočné vajíčka, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou Veľkej noci. „Zdobenie vajíčok na slovanskom území bez vzorov, iba červenej farby potvrdili archeologické nálezy. Pri zdobení veľkonočných kraslíc sa dodnes používajú prírodné farbivá, najmä cibuľové šupky, známe z takýchto prírodných techník sú aj zelené lístky, ktoré zanechajú na kraslici tvar otláčanej rastlinky.“
Najväčší rozdiel medzi jednotlivými časťami Slovenska je v tradícii šibania a oblievania. Na západnom a strednom Slovensku bolo zmyslom šibania prenášanie životodarnej sily z prútov na ženy. Korbáče, upletené z mladých prútov, symbolizovali život, ktorý do prútikov a miazgy naliala jar. Z Rakúska a zo západnej Európy prišiel do okolia Bratislavy zvyk hľadania vajíčok alebo zajačika. Deti sa pokúšajú nájsť hniezdo, do ktorého im rodičia ukryli sladkosti.
„Zajac sa vyznačuje množstvom potomstva a opäť sa spája s hojnosťou počas Veľkej noci,“ vysvetľuje Botiková.
Vianočné tradície a pokrmy
Slovensko nemá na šírku ani 500 kilometrov, no na tradície je skutočne bohaté. Obzvlášť na tie vianočné. Na štedrovečernom stole nájdete takmer v každom okrese o trochu iné tradície, ktoré vyplývajú zo zvykov našich predkov. Niektoré sa zakorenili tak silno, že už ani nevieme, odkiaľ skutočne pochádzajú. Jednu vec má (takmer) celé Slovensko spoločnú. Štedrá večera sa je 24. decembra večer.
Touto najväčšou oslavou v predvečer 1. sviatku vianočného začínajú pokojné dni, vrcholia oslavy a po jedle si rozdávame darčeky s našimi najbližšími. To, čo sa na stole nachádza, sa však už od regiónu k regiónu líši. Niekedy však prekvapivo iba názvom. Aspoň nie celé. Hoci v okolí Bratislavy a neskôr aj na Hornom Považí je základom Štedrej večere kapustnica s hubami a smotanou, v strednej časti západného Slovenska prevládajú iné polievky.
V okolí Nitry môžete pre veľkú maďarskú komunitu naraziť na halászle (rybacia polievka), na úplnom západe je to zase kapustová polievka s fazuľou, hrachom a šošovicou. Horná Nitra / Dolné Považie si pochutnávajú na dvoch druhoch polievok - hubovej so smotanou na kyslo a sladkej hrachovej.
Západ dodržiava tradíciu šupiny z kapra pod obrusom - má celej rodine priniesť hojnosť a bohatstvo v nadchádzajúcom roku. Na štedrovečernom stole nesmú chýbať sviečky, plná misa ovocia a jabĺčko, ktoré sa pred večerou prekrajuje. Pekná hviezdička symbolizuje dobré a pevné zdravie členov rodiny. V mnohých rodinách na stole nesmie chýbať oblátka s medom (niekde v kombinácii s cesnakom) a štedrák, koláč s tvarohovou, makovou, lekvárovou a orechovou náplňou.
Kapor sa ako ryba na vianočnom stole nachádza u viac ako polovice Slovákov. V pomerne nedávnej minulosti by ste kapra na našich stoloch hľadali márne. „Po vzniku Československa začali na slovenské územie prenikať viaceré české vianočné zvyky. Popri vianočke aj typické české jedlo „kuba“, teda krúpová kaša s hríbami. Zďaleka najciteľnejšou zmenou však bola vyprážaná ryba, konkrétne kapor s majonézovým šalátom.
Vyprážané jedlá boli dovtedy skôr výnimkou a vianočný šalát Slováci poznali vo verzii nakyslo, s cibuľou a bez majonézy. Novinka sa najprv uchytila vo väčších mestách, ale postupne prenikala na celé územie,“ píše vo svojom článku o príchode kapra k nám Juraj Hajko. Prečo práve kapor? V Česku to bola jedna z najrozšírenejších rýb, kapor bol lacný a jednoducho sa prepravoval.
Regionálne špeciality západného Slovenska
Vyberme sa spolu od západu na východ, aby sme si priblížili tradičné slovenské jedlá. Na úvod skúste odpovedať na otázku, či by ste vedeli, keď už nie uvariť, tak aspoň pomenovať minimálne jedno tradičné jedlo z vášho regiónu. Zrejme sa už dnes v rodinách bežne nevaria, skôr si ich nechávame na zvláštne chvíle či výnimočné rodinné stretnutia.
Záhorie
Z bohatého výberu tradičných záhoráckych jedál treba spomenúť šaščínsku poléfku, čo je hustá strukovinová polievka s domácimi rezancami, džgance - jedlo z varených zemiakov, muácené erteple, čo je hustá zemiaková kaša so slaninkou, či fazuľovú omáčku prezývanú fazula na husto. Omáčka z čerstvých uhoriek, tzv. oharková omáčka, sa jedla na studeno, a omáčka z trniek, akýchsi malých slivák rastúcich na Záhorí, sa zase jedla na sladko.
Azda najslávnejší záhorácky koláč je trdelník, existuje však láté trdlo, čo je trdelník, ktorý sa pečie na plechu, a klasický skalický trdelník, ktorého cesto sa namotáva na trdlo a vzniká tak pečivo s dierou v strednej časti. Záhorie je krajom kapusty, ktorej Záhoráci hovoria "zelé". Pôda tu má špecifické zloženie a kapusta výrazne ostrú, chrenovú chuť, preto o nej mnohí tvrdia, že je najlepšia na Slovensku. Vychýrenou pochúťkou bratislavského regiónu sú bratislavské rožky - bajgle. Majú viac ako dvestoročnú tradíciu.
Podunajsko
Obyvatelia sa venovali poľnohospodárstvu, zeleninárstvu a ovocinárstvu. Chovala sa tu kvalitná hydina, najmä husi a kačky. Významným doplnkom v strave bol rybolov. Obyvatelia varili z rôznych druhov zeleniny a mäsa, veľká časť ľudí má maďarskú národnosť a maďarské vplyvy badať aj v gastronómii, takže je bohatá na štipľavé príchute a pije sa k nej víno.
K tradičným jedlám patria napríklad langoše, ktoré však nemajú tvar kruhu, ale podobajú sa skôr praclíkom, halászlé, čo je vlastne maďarská rybacia polievka, ktorá sa môže variť z viacerých druhov rýb, ale jej základom je vždy ryba, cibuľa a mletá paprika.
Horná Nitra
Medzi tradičné jedlá tohto regiónu patria slepačia polievka, ovocná zemiaková polievka, fazuľová polievka, ale trebárs aj višňová polievka, kukuričná alebo krúpová kaša, makové a orechové slíže. Z cestovín sa robia ešte šiflíky, čo sú vlastne fliačky robené buď s kapustou, alebo napríklad aj s tvarohom. Zo sladkých jedál spomeňme napríklad šmýkance, čo sú nočky s tvarohom, orechami alebo makom, alebo tradičné šišky.
Obľúbené sú tiež prívarky, napríklad zo štiavu, zelenej fazuľky, tekvicový prívarok, šošovicový prívarok. Pred Veľkou nocou sa na južnej časti západného Slovenska pripravovalo tradičné sladké kašovité jedlo zo šťavy naklíčených obilovín s názvom kalkýš, ktoré sa vytvára pridaním vody a múky k naklíčeným zrnám a následným pečením.
Kysuce
Na Kysuciach sa z polievok varili napríklad pohánková, fazuľová, ktorá môže byť obohatená údeným mäsom a sušenými slivkami, hubová, mlieková, ale tiež napríklad polievka z kvaky, tzv. kvačková, polievka z kozieho mäsa, alebo tiež baraní či kozí guláš. Na Kysuciach sa varila aj tradičná rýchla slovenská polievka čír, ktorá sa pripravovala ráno pred cestou na pole, ktorej názov je odvodený od prítomnosti cestoviny - číra.
V sezóne sa do polievky pridávali aj čerstvé huby, napr. kuriatka. Tradičné mäsové jedlo sú tzv. polešniky na kapustnom liste a ide vlastne o kapustné listy plnené mletým mäsom. Zo zemiakov a z maku, orechov alebo tvarohu sa vyrábalo jedlo zvané pučky, zo sladkých jedál spomeňme ešte napríklad cestovinové jedlo s lekvárom - lekvárové trhance, z koláčov napríklad lekvárové kachličky, čo je kysnutý mrežovník plnený lekvárom.
Tekov
K tradičnej kuchyni Tekova môžeme z polievok zaradiť napríklad mliečnu, hrachovú alebo kyslú fazuľovú polievku so sušenými slivkami, z omáčok sa varila napríklad cibuľová alebo kôprová, z tradičných zemiakových jedál spomeňme napríklad krumpľovú fučku, ktorá sa robí z uvarených popučených zemiakov rozmiešaných s múkou a navrchu je posypaná upraženými drobnými kúskami slaninky.
Jedlo stvorené pre milovníkov jednoduchosti. Z mäsa sa jedávala plnená sliepka, husacia pečienka, perkelt z domáceho zajaca alebo údené mäso, ktoré sa robilo s varenou kapustou.
Hont
Región na severe lemujú Štiavnické vrchy, na východe Krupinská planina, na juhozápade zasahuje do Podunajskej nížiny. Medzi jedlá tradičnej hontianskej kuchyne patria napríklad rascová polievka rosťovka, polievka z nakvasenej múky, resp. chlebového kvásku kyseľ, mliečna polievka s kôprom zvara, ale aj kapustnica či tekvicová polievka.
Omáčky sa robili napríklad štiav zo šťavelu, kôprová omáčka či šalátová omáčka k mäsu, zo sladkých jedál spomeňme párance - známe cestovinové jedlo posypané makom, sľúkové gombovce, čo sú ovocné zemiakové guľky, či jedlo z kukuričnej krupice a maku známe pod názvom škorce. Ani v tomto regióne nemôžu chýbať obľúbený makovník, orechovník, tvarožník, ale ani lekvárnik či kapustník.
Bryndzové halušky: Národný poklad s vplyvmi zo zahraničia
Hoci sú bryndzové halušky národným symbolom, neznamená to, že by boli zároveň najtypickejším jedlom pre celé Slovensko. "Ani guláš, ktorý pre zmenu symbolizuje Maďarsko, nejedla celá maďarská nížina, bolo to jedlo pastierov z pusty. Jedlo, ktoré by jedli všetci obyvatelia krajiny, sa dá totiž nájsť len ťažko, pretože strava ľudí z hôr a z nížin sa v minulosti výrazne líšila.
Pre slovenské horské dediny boli každodenným jedlom kapusta a zemiaky, prípadne fazuľa. Mäso sa jedlo iba príležitostne a v niektorých regiónoch dokonca nemali ani chlieb, iba nekysnuté placky. Pre nížinné oblasti bola, naopak, typická stredoeurópska strava - dostatok mäsa, kvalitnej múky, mliečnych výrobkov, vajíčok. Bola tiež bohatá na koláče."
K skúmaniu jedál našich predkov sa univerzitná profesorka Rastislava Stoličná dostala náhodou. Po škole nastúpila do Ústavu etnológie SAV a práve táto oblasť nebola pokrytá. "Keď mi oznámili, že to mám robiť ja, oblial ma studený pot. Aj som si poplakala, veď v škole sme na túto tému nemali jedinú prednášku, takže moje vedomosti boli nulové.
Navyše som mala iné plány, chcela som spracúvať vznešenejšie etnografické témy, jedlo sa mi nevidelo dostatočne dôstojné. A k vareniu som tiež nikdy nemala vrelý vzťah, u nás bol gurmánom a kuchárom skôr môj muž." Rastislava Stoličná začínala teda od piky, no ako sa do témy zahĺbila, zistila, že je veľmi zaujímavá.
Dnes je našou najväčšou odborníčkou na tradičnú slovenskú kulinárnu kultúru, o ktorej napísala množstvo kníh a vedeckých štúdií. A napriek tomu, že sa téme venuje skoro štyridsať rokov, ešte aj dnes sem-tam natrafí na neznáme jedlo. Naposledy to bola švjencelina, tradičné veľkonočné jedlo zo Spiša.
Hoci sme sa s Rastislavou Stoličnou rozprávali predovšetkým o veľkonočných stravovacích zvykoch, nemohli sme obísť najtradičnejšie slovenské jedlo - bryndzové halušky. A vôbec, otázku, ako sa niektoré jedlo stane národným symbolom. "Symboly národnej kuchyne si jednotlivé európske národy brali z rôznych sociálnych prostredí. Napríklad tradičná francúzska kuchyňa je kuchyňou elity z prelomu 18. a 19. storočia.
Angličania si zasa za národnú kuchyňu zvolili jedlá vidieckej šľachty a české ,vepřo-knedlo-zelo' vychádza z meštiackeho prostredia. My sme mladý národ, ktorý veľa elity nemal, takže typicky slovenské bolo vidiecke prostredie, hlavne horské oblasti. Odtiaľ si napokon Slováci vybrali bryndzové halušky so slaninou."
Napriek tomu, že bryndzové halušky symbolizujú Slovensko, nájdeme na nich aj vplyvy zo zahraničia. "Kým slanina bola pre horské oblasti typická, lebo fungovala ako významná ochrana proti chladu (napríklad obľúbené hriatô, teda alkohol s roztopeným tukom), s bryndzou a zemiakmi to také jednoznačné nebolo. Slovo bryndza nemá slovenský, ale rumunský pôvod.
Pritom bryndza je slovenským špecifikom, už od osemnásteho storočia sa v rôznych materiáloch objavuje, že z územia slovenských Karpát sa vyvážal zvláštny solený syr, typický pre túto oblasť Európy. Halušky, teda kúsky cesta nahádzané primitívne do vody, sú síce v našich končinách veľmi starou cestovinou, no pravé bryndzové halušky musia byť zo zemiakovo-múčneho cesta.
A zemiaky sú novou plodinou, ktorá sa do Európy dostala až po objavení Ameriky. V našich horských regiónoch však veľmi skvalitnila stravu. Zemiaky, či už surové, alebo uvarené, sa začali pridávať do cestovín, chleba, koláčov a zemiakovo-múčne cesto sa stalo tradičným fenoménom horských regiónov."
Kulinárski tradicionalisti a zachovávanie zvykov
O slovenskej kulinárskej kultúre sa dá povedať, že si zo všetkých štá... Úvod. Zmeny životnej úrovne, mobilita obyvateľstva, častejšie stravovanie mimo domova, zvyšujúce sa nároky na kvalitu používaných surovín a iné činitele čoraz intenzívnejšie pôsobia na rozvoj kulinárnej kultúry.
V rámci súčasného trendu a smerovania gastronómie ako pozitívneho prvku rozvoja cestovného ruchu by mala prevládať snaha o spájanie nových a inovatívnych možností gastronomickej ponuky. Ide o oblasti histórie a kultúry typických potravín, ktoré sú pre danú krajinu charakteristické.
Kulinárna kultúra
Tradičná strava v podobe jedla, nápojov a stravovacích obyčají miestnych obyvateľov tvoria dôležitú súčasť kultúry a životného štýlu. Vo všeobecnosti môžeme hovoriť o pojme kulinárna kultúra. Podľa Stoličnej (2012) ide o súbor špecificky organizovaných a kolektívom uplatňovaných vedomostí, symbolov, kultúrnych kódov a pravidiel, ktoré si človek osvojil ako člen určitej spoločnosti.
Zdôrazňuje, že práve výsledky kultúrnej a sociálnej antropológie potvrdzujú, že jedlo a spôsoby jedenia patria k najvýraznejším identifikačným kódom ľudských spoločenstiev. Kulinárna kultúra je teda tradičná hodnota a patrí medzi kultúrne bohatstvo každého národa. Dostala sa i na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, ktorý od roku 2001 zahŕňa i nemateriálne zložky kultúrneho dedičstva.
Tradičná strava má široké uplatnenie nielen v prevádzkach gastronomických zariadení, ale i v cestovnom ruchu. Národné jedlá sú často primárnym motívom návštevy krajiny. Kotlíková (2013) k trendom zvyšujúcim popularitu kulinárskeho cestovného ruchu radí i zvyšujúci záujem o zdravý spôsob stravovania (poukazuje na pojmy F. L. O. S. S. - fresh, local, organic, seasonal, sustainable, Slow Food ako protiklad k Fast food a orientácia na zdravé potraviny - LOHAS).
Stravovanie v súčasnosti ovplyvňuje multikulturalizmus i tzv. zákaznícka konvergencia - zákaznícke chovanie sa vo svete začína zbližovať. Jedlá typické pre jednu krajinu sa stávajú populárne v ostatných krajinách ako napr. Súčasný stav spracovania problematiky kulinárnej kultúry na Slovensku.
Jednou z najprehľadnejších publikácií zaoberajúcou sa problematikou stravy a stravovania na Slovensku je Etnografický atlas Slovenska (1990). Publikácia približuje základné druhy jedál, múky a spôsoby pečenia chleba, konzervovanie kapusty a prípravu zemiakov. Poukazuje na druhy používaného mäsa, jeho konzervovanie a spôsoby prípravy, na význam príležitostných jedál a nápojov vrátane vody a mlieka.
Vzhľadom na využívanie tradičných surovín v strave rozlišujeme oblasti horské a nížinné. Suchá a teplá klíma nížinnej oblasti umožňovala pestovať náročnejšie plodiny, obilniny, kukuricu, ovocie a vinič. V strave sa uplatňovala najmä biela múka, kukuričné jedlá a konzumovalo sa bravčové mäso a tuk. Rozšírené bolo pestovanie viniča, broskýň a marhúľ.
V horských oblastiach to bol ovos, jačmeň, proso a pohánka, strukoviny, kapusta a od 19. stor. zemiaky. Využívalo sa mlieko a mliečne výrobky, z mäsa najviac baranina a jahňacina, z tukov ovčí a hovädzí loj a ovčie maslo. Uchovali sa mnohé kaše z obilnín, strukovín a ovocia, viaceré druhy placiek z nekysnutého cesta, kyslá polievka z nakysnutej múky, chlieb z ovsenej a jačmennej múky a pod.
Tradičná strava Slovenska sa dá vymedziť v dvoch kontextoch. Užšiemu predchádza spomínaný konzumný minimalizmus. Širší zahŕňa rôzne cudzokrajné vplyvy, ktoré po stáročia vplývali na vývoj stravy a postupne sa tu udomácňovali. Za zmienku stoja maďarské vplyvy (koniec 9. stor.), vďaka ktorým sa tu udomácnila červená sušená paprika, ryby, divina, smotana, či korenie.
Ráczová (1989) a Kisbán (1989) skúmajú typické maďarské jedlá presadené v slovenskej kuchyni, ku ktorým patria guláš, perkelt a smotanový paprikáš. Vplyvy valaskej kolonizácie (14. - 17. stor.), ktorá sa pričinila o rozšírenie chovu oviec, spracovanie ovčieho mlieka a výrobu mliečnych produktov skúmali niekoľkí etnológovia, pričom k najvýznamnejším patrí Stoličná-Mikolajová publikáciou Jedlo ako kľúč ku kultúre (2004), v ktorej valaskú kolonizáciu považuje za jeden z najvýznamnejších elementov vo vývoji ľudovej kultúry.
Botík - Slavkovský v Encyklopédii ľudovej kultúry Slovenska 1 (1995) charakterizujú valachov ako pastierske obyvateľstvo, ktoré migrovalo z dôvodu tureckých vpádov. Vďaka nim máme bryndzu, parenice a oštiepky. Na Slovensku sa udomácnili do takej miery, že sú považované za súčasť našich národných tradícií, pričom patria do pôvodnej lexiky valaského etnika.
Chorváti (16. stor.) priniesli tradíciu zeleninových jedál ako sarma a lečo. Stoličná-Mikolajová okrem spomínaného diela poukazuje na toto etnikum i v publikácii Chute a vône Slovenska (2007). Rovnaký význam prikladá i tureckým vplyvom, ktoré priniesli udomácnenie orientálnych korenín, kávy, ryže a americkým potravinám - zemiaky, fazuľa, kukurica, paradajky, paprika a tekvica, ktoré sa v slovenskej kuchyni udomácnili do takej miery, že mnohé tzv. slovenské národné jedlá sa bez nich nezaobídu.
Významný vplyv na vývoj slovenskej stravy mala česká kuchyňa, na čo upozorňujú mnohí autori: Filová a kol. (1975), Kendík (2003), Mikolajová-Stoličná (2004, 2007), Mintalová (2007). Spracovanie a vymedzenie problematiky tradičnej stravy Slovenska ako národnej gastronómie nie je na úrovni krajín ako napr. Taliansko, Rakúsko, Maďarsko.
Okrem syntéz o tradičnej kultúre SLOVENSKO 3, Ľud - II. Časť, resp. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. V regionálnych etnografických monografiách boli publikované mnohé kapitoly o tradičnej strave. Napr. Zuskinová (1989) ponúkla prácu o ľudovej kulinárii v regióne Liptov.
Systematickému skúmaniu tradičnej stravy Slovenska sa venuje predovšetkým Stoličná-Mikolajová, ktorá vypublikovala práce Jedlá a nápoje našich predkov (1991), Tradičná strava Slovenska (2000), Kuchyňa našich predkov (2002), Slovenský rok - receptár na dni sviatočné, všedné i pôstne (2004), Jedlo ako kľúč ku kultúre (2004), či Stoličná-Mikolajová - Nováková (2012) Kulinárna kultúra regiónov Slovenska alebo Beňušková - Tradičná kultúra regiónov Slovenska (2005).
K novším publikáciám patria napr. Majling (2015) Poklady tradičnej slovenskej kuchyne, či Nádaská (2016) Rok v slovenskej ľudovej kuchyni. Vplyvmi migrácií na gastronómiu na príklade dolnozemských Slovákov sa v niekoľkých prácach zaoberá Zima. Zdôrazňuje, že stravovanie prirodzeným spôsobom reagovalo na potreby a možnosti človeka v súvislosti s ročným obdobím a vykonávanými prácami.
Kulinárne tradície Ponitria
tags: #narodna #restauracia #typicka #jedla
