Dievča, ktoré stúpilo na chlieb

Príbeh sa začína v uponáhľanej atmosfére rána, kde Renáta nestíha a narýchlo žiada Alina, aby deťom natrel chlieb. Alino, hlboko do úst, až do duše šialene unavený, to stihol aj makať, aj variť. Renáta pochopila jeho úmysel, keď za roh zastavil. Zacítila, že ho musí znovu pobozkať. Ich dievčatko zatiaľ zmizlo.

Cesta do školy a nepríjemné stretnutie

Náhlivo kráčali ulicami smerom ku škole. Ich Bibuška vôbec nemala naponáhlo s topánkami. Celkom pokojná Renáta. Dcéra sa zatiaľ presunula k futbalovému štadiónu. „Ach, veď je celá po tebe. Narážala na to, že ju učí hrať futbal. Dievča sa nesťažovalo na útok starších žiakov.

Konflikt a odvaha

Ich dievčatko sa dostalo do konfliktu s akýmisi deckami, zjavne staršími. Jeden chalan jej strhol tašku. Chcela ho dobehnúť i s taškou bežať, čo jej sily stačili. Keď ho nedokázala dobehnúť, zvrtla sa a z celej sily ho kopla do nohy. Chalan sa zrútil dolu tvárou na zem. Dievča pohotovo tašku do ruky a bežalo ďalej.

Večerná pohoda a intímne chvíle

Večer sa zniesol do tradičnej pohody. Renáta položila Alinovi hlavu na hruď. „Ona bude víťaziť. Povedal Alino a odhalil paplón. Bol jej vlastný, bola rada, že je zase tu. Ten ani nemukol. „Dnes ma jeden kolega chytil za zadok. „A čo? „Ešte nie. Vedela, čo. Už takmer hodinu vydržal a zdalo sa, že kataklizma je blízko. Orgazmus sa podobal blaženému elektrickému výboju. Ticho tak ostala ležať, akoby zaspala. Vzrušilo. Keď zaspávali, ešte ležiac na boku, vošiel do nej zozadu.

Nočné priznanie a rodinné tajomstvá

Vtom sa otvorili dvere. „Ja nemôžem spať,“ povedala neľútostne. Stihol ešte zakryť telá paplónom. Na nich vyliezla a zatúžila po maznaní. „Ja som zmlátila jedného chalana. Renáta bola tiež taká. Alino vedel. Minule to preberali. Niekedy zamilovávajú do otcov. Než si neskôr nájdu náhradu, pravdaže.

Príbeh Júlie a Andreja Varcholovcov

Dňa 17. novembra 1892 sa narodilo krásne dievčatko, ktorému dali meno Uľa - po slovensky Júlia - Zavacká. A tak, ako predurčovalo jej meno, čakal ju jeden z najromantickejších príbehov odohrávajúci sa na dvoch kontinentoch a miestach vzdialených 7500 km. Práve Eva dostane o 50 rokov neskôr splnomocnenie na všetky zdedené časti pozemkov, dreveničiek, a tiež dodnes zachovanej studne, patriacich manželom Andrejovi a Júlii, ktorí sú už niekoľko rokov hrdými občanmi Ameriky. Júlia pochádzala z pätnástich súrodencov.

Majetok Varcholovcov však veľmi neohúril mladú sedemnásťročnú Júliu, keď o ňu dvadsaťtriročný Andrej prejavil záujem. Pravda možno nebola ukrytá vo vnútri chutného CANDY, ako skôr to boli Andrejove kontakty a skúsenosti z Ameriky. Pretože obe rodiny patrili k zámožnejším, znamenalo to, že si mohli dovoliť vycestovať do Ameriky. Takto popísala príbeh lásky Júlia Warhola v rozhovore pre Esquire magazín.

Andrej sa nevzdáva a opäť navštevuje dom Zavackých, tentokrát s účinnou stratégiou. "He brings me candy. I no have candy. He brings me candy, wonderful candy. Bol krásny májový deň v roku 1909, keď sa v Mikovej konala významná udalosť. Statný 165 cm vysoký a 83 kg vážiaci Amerikánec s blond kučeravými vlasmi si berie krásnu sedemnásťročnú slečnu Uľu Zavackú. Svadba trvala tri dni.

Nie je zložité vycítiť, ako veľmi vytúžené dieťa malá Jozefínka bola. V dobe, kedy Jozefína letí ako malý anjel do neba, je Andrej opäť v Amerike. Na cestu do Ameriky sa púšťa až po tom, ako sa im konečne podarilo splodiť potomka. Júlia zostáva v dome svojich svokrovcov a ako každá nevesta, plní tie najťažšie domáce povinnosti.

V dobe, keď Andrej navždy opúšťa Mikovú, veľmi pravdepodobne uteká najmä pred povolávacím rozkazom. Uteká aj so svojím bratom. Druhý brat zostáva v rodnej Mikovej. Andrej utiekol hrobárovi z lopaty, ale nechal doma svoju milovanú ženu, ktorá bude mať čoskoro za sebou najväčšiu tragédiu, akú žena, matka môže mať. Počas prvej svetovej vojny Nemci a Rusi bojovali naprieč regiónmi, kde sa Miková nachádza. Júlia starajúc sa o svojich svokrovcov a mladších súrodencov pocíti krutosť vojny na vlastnej koži. Andrej sa celú dobu snaží posielať Júlii peniaze v obálke, ale vždy sa po ceste stratia.

Život v Amerike

Andrej Varchola prvýkrát odišiel do Ameriky, podľa rôznych zdrojov, v roku 1903/05/06/07/08. Keď prvýkrát vycestoval do Ameriky, mohol mať niečo okolo 17 rokov a zamestnal sa ako baník v uhoľnej bani v Pensylvánii. Už desaťročia pred prvou svetovou vojnou sa do Ameriky presťahovala takmer tretina obyvateľov Mikovej. Vysťahovalectvo sa stalo jedinou možnosťou z takmer bezvýchodiskovej situácie ťažkého života jej obyvateľov. V rokoch 1890-1914 sa za more vysťahovalo asi 225 000 Karpatských Rusínov a usadili sa, presne ako Andrej, väčšinou v priemyselných oblastiach Ameriky.

Život v Mikovej

O Mikovčanoch sa hovorilo, že sú veľmi zruční a vynaliezaví. Okrem technických zručností sa hovorilo o nesmiernej inteligencii v rode Varcholovcov a o umeleckom a hudobnom nadaní v rodine Zavackých. Samotná Júlia bola za mlada tak nadaná speváčka, že „kantorila“ v kostole. Život v klasickej rusínskej rodine v Mikovej bol striktne rozvrhnutý. Každý člen rodiny mal svoje dôležité povinnosti. Päťročné deti pásli sliepky, husi a neskôr sa starali o prasatá. Osemročné sa starali o kravy, ktoré bolo treba vyháňať na pastviny, niekedy aj na celé dni a noci.

Dôležitú rolu zohrali listy od iných vysťahovalcov, ktorí kvetnato opisujú život za veľkou mlákou. Pri čítaní listov sa občas zbehla aj polovica dediny. Robiť propagandu vysťahovalectvu bolo trestné. Vysťahovať sa z Rakúsko-Uhorska síce zakázané nebolo, ale najímať vysťahovalcov či predávať im lístky, bolo prísne zakázané.

Už začína jeseň, keď 12. októbra 1920 sedí ťažko skúšaná 28-ročná Júlia Varchola v sviatočnom mikovskom kroji, s vizitkou (blúzka) s jemnou krížikovou výšivkou, čepcom a šatkou vydatej ženy na americkom konzuláte v Prahe.

Rôzne príbehy a postrehy zo života

Ilonka bola tá najlepšia kamarátka, akú som kedy mala. Zima bola poriadna, mráz až štípal a Hornád zamrzol snáď po samé dno. Vlakom. Je v tom niečo, no neviem to presne povedať, ale niečo také vzrušujúce, keď pozeráš z okna vagóna a svet sa okolo teba hýbe. Ale v podstate išlo o to, kto ju bude viesť a pod čím vplyvom sa bude Slovensko vyvíjať. Barón Splényi vyšiel z dverí. Bol sám, bez sprievodu. A na Jeníka padla mohutná jedľa. Akoby sa tým končila jedna časť vášho života, stratili ste priateľa, za ktorého ste boli zodpovední a nedokázali ste mu pomôcť, keď vás potreboval. Ale ak mám povedať pravdu, Sovietsky zväz ani komunistická strana ma nikdy neurobili takým šťastným, ako keď som tancoval.

Sako z obleku som už prehodil cez stoličku a po tom, ako som odpil z lipového čaju, som sa snažil uvoľniť si golier na košeli. Kino je to najlepšie, čo ma kedy v živote stretlo! Sú len dve veci, ktoré sa spoľahlivo ocitajú v strede záujmov odrastenejšieho chlapca, čochvíľa už vchádzajúceho do puberty: vášeň pre rôzne stroje, hlavne autá a zbrane, no a potom ešte odvrávanie rodičom. Maličká Hela si sadla na stoličku a cítila sa hrdo. Túlal by som sa po svete a kadiaľ by som chodil, všade by s úctou vyslovovali moje meno.

Zomrela stará Verona. Nikto ju inak nevolal, pred jej menom vždy a každý spomenul stará, lebo mala tuhý koreň a dožila sa viac, než ktokoľvek iný zo Šačanov. „Ja som si doteraz myslel, že najhoršie, čo ma môže v živote stretnúť, sú filcky,“ krútil Feri neveriacky hlavou. Keď sa stretneme na ulici, každý sa hneď pýta: „Dríz ešte neprišiel? Ale príde, že áno?“ Alebo: „Dúfam, že dôjde aj Pety.“ Čo bitky sa kvôli tomu nadostával! Milujem Zuzku. Viem, niektorí sa z nej smejú, že má vlasy ako slama.

„Počuj Šani, ak mi naleješ ešte pohár vína, prezradím ti tajomstvo a poprosím ťa o radu.“ Takých súťaživých chlapcov ako Albert je málo. Bolo jasné jarné popoludnie. Príroda v plnom kvete a mladej bujnej kráse. Konečne blížila sa štvrtá hodina, i ja cítila som akúsi únavu. školy po dvoch, nepoznal by ich povahu. A hoci lesk už stratili, boli pekné a snivé. určených, uložili do zeme. klietočku, na bielo zafarbenú a v nej vysokokmenné ruže-čajovky.

sadu vykráda stará žena s deckom na rukách. obrvy boli nad nosom zrastené, čo nevdojak budilo zlý dojem, najmä u mňa. vyhodiť, ale sú také ostražité, že ich nemožno prichytiť pri čine. malý, ale bystrý potok. vyhľadávaná, zvaná Vyvieračka. kristáľ, a neraz vypili jej ju všetku a so smiechom ďakovali za ňu. rastúcou pozornosťou čakala na vozy, ako čaká človek na svoju sudbu. Vo vyšnom dome hudba, tanec, výskanie, v nižnom ticho a tma.

Medzi svadobníkmi bol i Sabínkin otec. Sprvu ľakala sa ľudí, o ktorých myslela, že jej nežičia. V liste bolo napísané toto: „Úprimnvo pozdravenia Janovi Kupcovi. Hneď za horúca vyšiel na dvor a postál pri voze, ako čo by niečo na ňom naprával.

Príbeh dievčaťa Zuzy, ktoré stúpilo na chlieb

V roku 2025 sa literárna scéna trbliece napätím - porota Martinus Ceny Fantázie počas niekoľkých mesiacov dôkladne čítala, hodnotila a intenzívne diskutovala o všetkých prihlásených poviedkach. Kaňa vdychuje zvuk zvonov a má pocit, akoby sa jej jeho povrazce zauzlili kdesi v hrudi. Kaňa je oproti nej malá - má len desať rokov. Zo Šoldova. Zuza Kaňa. Stará mať nemá druhé meno. Šoldovské zvony zvonia, ale dediny už niet. Zuza váha, bojí sa. Ale zvony ju volajú. Bolesť je ostrá ako britva, ale zvláštne opojná.

Stoja tam, dvaja vysokí junáci, ešte vyšší ako stará mať, no akoby neboli z mäsa a kostí, ale z hmly. Vlasy majú dlhé a biele, povievajú im vo vetre a prepletajú sa s ním. Oči majú trochu šikmé, celkom ako stará Kaňa i jej vnučka. „Kto prichádza do Šoldova?“ pýtajú sa hlasom, v ktorom znejú polnočné zvony a ešte niečo iné, známe, no Zuza nevie prísť na to, čo. Posledný úder zvonu a strážcovia sa prepadnú späť do zeme. Na mieste, kde stáli, sa len tráva chveje v nočnom vetre. Tá pevne zviera päste i pery - akoby sa tiež chcela biť a kričať, ale nemá s kým a na koho. Znie ako umierajúca nádej. „Stará mať! Čo ste im ukradli? Stará mať ešte chvíľu kráča, ale potom sa zastaví a pozrie na Zuzu. „Šarkana? Ozajstného šarkana? Ako sa dá šarkan ukradnúť? A kde je teraz?

Medzi plotom a maštaľou je úzka medzera. Cvrrrnk, cvrrnk, tečie mlieko do vedra. Kaňa pustí vemeno a pomaly sa postaví. „Nebudete už viac dievke povedačkami hlavu mútiť! Kaňa k nemu podíde bližšie. Akoby stratil niť myšlienok, chvíľu tam iba stojí s natiahnutou rukou a pozerá na Kaňu. Potom spustí ruku a potrasie hlavou. „Zuza!“ rozlieha sa dvorom, len čo sa otec vyrúti z maštale. „Zuza! Beží do domu a napráva si pritom pokrčenú sukňu. „Tu som, otec! Už si dosť stará, aby si pochopila, že stará mať to majú v hlave pomotané. Zuza skleslo prikyvuje, ale vnútro sa jej búri. Keby tak mala toho šarkana!

Je leto. „Stará mať, ako to bolo s tým šarkanom? „Nepočula si svojho otca? Šarkan je mŕtvy a ty sa do Šoldova nedostaneš. Ani jeho kosti nenájdeš, prepadol sa pod zem. Zvuk krosien z druhej izby ustane. V tej chvíli neznejú šoldovské zvony, len ich smiech. Zvony tíchnu. Zuza sa nadýchne a vydýchne. S výdychom sa túžba po krvi rozplýva ako sen s ránom. Zuza má šestnásť rokov a šoldovské zvony v jej hrudi sa už trochu utíšili. Mama, s úsmevom pozerá, ako Zuza mieri za mládencom. Je noc.

Zuza leží pod perinou a chichoce sa do vankúša. „Ale tetka, však sa nehnevajte. Dve Kane sa oblietajú s vystrčenými pazúrmi. Veru škoda ťa pre Važec. Stará mať ustrnie, spustí bojovne vystrčené ruky. Zhlboka si povzdychne a sadne si na olúpaný kmeň mája. Dážď ju premáča, ale ona len hľadí na Zuzu. Zuza má pocit, že kvapky, čo na ňu dopadajú, sa hneď odparujú od jej hnevu. Má také oči… celkom ako ten môj. Zuza si sadne vedľa nej na nedostavaný máj. Začal deckom. Byť šarkaním pánom nie je len tak. Zuza si uvedomuje, že Jano má modré, hlboké oči a rozprávať vie, až srdce stískalo.

Mládenec a šarkan stoja ako súsošie, vytesané z kameňa. Nakoniec sa prvý pohne šarkan. Ruka sa dotýka jemných šupín na jeho krku. No vtom… zrada! Ruka drží nôž, zaborený do šarkanieho krku. Na trávu sa valí krv. Šarkan bol mŕtvy a ona zabila aj jeho pána. Sprievod dievčat v slávnostných krojoch pomaly postupuje z dolného konca Važca na horný. Nemala chodiť s Janom. Mala starú mať presvedčiť, aby sa dala pokrstiť, aby s nimi šla do kostola. Zato Zuze v srdci čoraz hlasnejšie zvonia šoldovské zvony. Keď sa tma zdvihne, vidí, že je na lúke kdesi pri Bielom Váhu. Vzduch ju bodá v pľúcach.

Zúfalo sa snaží zachytiť, ale zem sa jej drolí pod rukami. Prepadá sa do zeme ako do hrobu. Rozhliada sa, no vidí len tmu. Hladina strachu sa nad ňou uzatvára, ale ona bojuje o nádych. Naľavo šmátra do prázdna, ale vpravo zavadí o niečo tvrdé. Cíti pod nimi záhyby, ako na skladanej sukni, prechádzajúce do iných podivných tvarov. Kvap… počuje vtom odniekiaľ, jasne a čisto. Už jej nezostali žiadne slzy. Blúdi temnotou a márne hľadá cestu von. Jej myseľ ju plní obrazmi. Vidí starú mať aj Jana Ilavského. Vidí odlesk slnka na hladine potoka. Je toto jej trest?

Otvorí oči a opäť ich otvorí. Únava ju premáha. Nemá už silu myslieť - na hľadanie cesty von ani na smrť. Toto už pozná. Bolesť. Ešte žije. Prstami kĺže po jeho povrchu a odhaľuje jeho tvary. Horúčosť jej preniká do krvi a do žíl sa jej vlieva ohnivá sila. Už necíti hlad ani bolesť. Oheň, voľnosť, sila, prebudenie po dlhom spánku.

Ďalšie miniatúry a postrehy

A vidíš, taká stála v izbe! rečené, on sa škľabil, lebo to sa nemohlo pomenovať smiechom. dreva, a myslím, že ťa môže urobiť pani nad- a podgenerálovou. smútku. pomoc a tak sa dostali na podlahu. starého Číňana: „Oni prchajú! karát, sedely v prvom rade a ovievaly sa svojimi tulipánmi.

“To nevydržím, musím z fioka von!“ zvolala. spolu zasnúbení, a stará láska nehrdzavie, povedá staré príslovie. než sa vydať do šíreho sveta!“ skutočne svietila nad nimi hviezda, ako by im cestu chcela ukazovať komínom. hlávku na malého kominára a plakala tak horko, až pozlátko na jej prsách sa začalo smývať. som zase bola na malom stolíčku pod zrkadlom! zase nedostanem! ležal teraz na tri kusy rozrazený. dedkovmu klincu a miloval sa tak dlho, až obidvaja sa jedného krásneho dňa na kusy rozbili.

S rozvážnosťou kňaza najprv položila zväzok naspäť do krabice a potom ma prepichla oceľovosivými očami. Vysnené štúdium histórie ma pohltilo natoľko, že som domov jazdila čoraz menej. Zaujímavé, ako sa vám dokáže odcudziť mesto, ktoré kedysi bolo súčasťou vášho najužšieho sveta. Vzrušujúcejšie ako doma, toľko príležitostí… Dokonca aj ľudia, ktorých náhodne stretávate na ulici sa vám javia ako z nejakého muzikálu. Kvôli škorpiónom sme spali pod moskytiérami na streche, za záchod nám slúžila porcelánová diera v zemi. Kiež by som si už vtedy všimla, že je niečo inak.

tags: #dievča #ktoré #stúpilo #na #chlieb #poviedka

Populárne príspevky:

• Recept na medové rezy
• Zemiaky Ľubotice - aktuálne ponuky
• Dokonalý bravčový rezeň
• Rady a tipy pre využitie zemiakov
• Recept na plnené mušličky