Obsadenosť divadiel a pravidlá operného sveta
Na dosky SND sa vrátila opera slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej Impresario Dotcom, ktorá mala v roku 2020 svetovú premiéru na medzinárodnom festivale v Bregenzi a minulý rok mala svoju slovenskú premiéru aj na pôde SND. U nás bolo pred rokom uvedené len jej jediné predstavenie, pričom viacerí publicisti uvedenú situáciu považovali za škandál. Zrejme aj z dôvodu veľkého tlaku publicistov sa divadlo nakoniec rozhodlo v tejto sezóne Impresaria uviesť dva krát po sebe a ukázalo sa tak naplno to, čo sa dalo tušiť už pred rokom.
Už premiéra by zjavne nezaplnila sálu, ak by mali byť prítomní len platiaci diváci. Taktiež práve bežiaci projekt Noc v divadle plný workshopov a aktivít pre záujemcov, ktorí chcú spoznať aj zákulisie divadla, priniesol ďalších divákov navyše, pretože jeho súčasťou bola návšteva práve tohoto predstavenia všetkými jeho účastníkmi. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že balkón má pomerne veľkú kapacitu. Ak je vyradený z predaja, tak aj sála, ktorá je celkovo zaplnená napríklad len na 50 percent, bude na divákov sediacich na prízemí opticky pôsobiť dojmom, že je takmer plná. Keďže ide o koprodukciu s viacerými zahraničnými sólistami ako aj zahraničnou dirigentkou, každé jedno uvedenie je pomerne finančne náročné.
Keby divadlo zahralo Impresaria aj teraz len jeden krát, malo by určite vypredanú sálu. Teraz asi čitateľov napadne, či to nie je chyba marketingu divadla, keď nevie predať tento titul, respektíve či bolo jeho uvedenie dostatočne spropagované. Dôvody nezáujmu v žiadnom prípade nie sú na strane Impresaria ako takého, pretože dielo je vynikajúce. Impresaria Dotcoma stvárnila turecká herečka Zeynep Buyraç.
Živé reči s Ľubicou Čekovskou | Ľubica Čekovská | TEDxBratislavaWomen
Kto sú návštevníci bratislavskej opery?
Kvôli odpovedi na túto otázku som sa pustil do analýzy operného trhu a položil som si otázku, kto sú vlastne návštevníci bratislavskej opery a koľko ich je. Ako často navštevujú operný dom, koľkí z nich prichádzajú pravidelne a koľkí len raz za čas. Keďže u nás neexistujú prieskumy, ktoré by odpovedali na tieto otázky, musíme si pre odpovede zájsť do zahraničia. Čerpal som údaje len z tých, ktoré sú voľne dostupné. Americká National Endowment for the Arts (obdoba nášho FPÚ) vypracovala tie, ktoré sa týkajú situácie v Spojených štátoch, mnohé užitočné informácie však možno nájsť aj v Opera America’s annual field report.
Celkovo možno z uvedených zdrojov dospieť k záveru, že operu vo väčšine Európy navštevujú menej než tri percentá jej obyvateľov. Ostatné európske krajiny sa väčšinou približujú k trom percentám a niektoré túto hodnotu aj mierne prekračujú. Je potrebné uviesť, že výsledky sú vždy počítané len z dospelej populácie staršej ako 16 rokov. Skutočnosť, že Spojené štáty sa nachádzajú na spodnej strane rebríčka je zapríčinená najmä tým, že na našom kontinente je opera o niečo dostupnejšia. Kolíska opery Taliansko sa prekvapivo v počtoch priaznivcov nachádza pod európskym priemerom. Nie počtom tých, ktorí deklarujú, že operu milujú, ale počtom tých, ktorí si naozaj zakúpia lístok na predstavenie. Dospelých Talianov je menej než 48 miliónov, takže 2,5 percenta predstavuje 1,2 mil.
Vyplýva z nich, že v sledovanom 12 ročnom období bolo výlučne na operu predaných v priemere 2,25 milióna vstupeniek ročne. Pri počte 1,2 mil. Zo štúdie National Endowment for the Arts vyplýva, že napríklad tí diváci, ktorí v roku 2017 navštívili operné predstavenie v USA, boli v opere priemerne taktiež dva krát za rok. Tí, čo navštevujú operný dom viackrát v sezóne sú zväčša obyvatelia mesta, v ktorom sa divadlo nachádza. Naopak tí, ktorí museli za operou dochádzať, prišli len raz za čas.
Nemecko je svojimi charakteristikami operného publika taktiež veľmi podobné ostatným skúmaným krajinám, aj keď opera tu má najviac priaznivcov zo všetkých európskych štátov (spolu s Rakúskom). Krajina má 83 miliónov obyvateľov, v dospelom veku je z nich asi 68 miliónov. Pokiaľ chceme vedieť presnejšie, ako veľká je tá skupina ľudí, ktorá videla viac než jedno predstavenie v sezóne, pomôže nám nasledovná tabuľka vypracovaná nemeckou agentúrou Statista. Je v nej však potrebné zohľadniť, že zobrazuje údaje o návšteve činohry a opery spoločne. Pre potreby opery je potrebné znázornené čísla vydeliť viac než dvomi.
Tých, ktorí navštevujú divadelné predstavenie pravidelne (čiže viac než jeden krát v sezóne) ukazuje stĺpec modrej farby. V roku 2023 to bolo 2,3 milióna obyvateľov Nemecka. Z nich bolo približne 900 tis. Čierny stĺpec v tabuľke ukazuje, že návštevníkov, ktorí prídu do divadla aspoň občas je viac než 25 miliónov. A napokon šedý stĺpec tabuľky zobrazuje tých obyvateľov Nemecka, ktorí do divadla nechodia. Ani do opery ani na činohru.
Údaj o tom, že jedno percento obyvateľov si zakúpi viac než jednu vstupenku v sezóne samozrejme nehovorí nič o tom, koľko divákov si zakúpi viac ako štyri vstupenky. Ak chceme odhadnúť ich počet, môže nám pomôcť prieskum, ktorý robila spoločnosť Statista vo Francúzsku v roku 2017. Zisťovala koľkokrát za sezónu sú operné domy navštevované tou istou skupinou návštevníkov. Podľa zverejnených výstupov pomer množstva divákov, ktorí navštívia operu len občas (raz za tri roky) a množstva divákov, ktorí operu navštívili viac ako štyri krát za sezónu je jedna ku päť.
A teraz sa prenesme v čase o viac než 30 rokov dozadu do USA. Podľa prieskumu z roku 1992 skupina návštevníkov, ktorá v USA navštívila operu viac ako tri krát za sezónu predstavovala tiež práve 0,5 percenta dospelého obyvateľstva USA. Operu pritom vtedy navštevovali viac ako 3 percentá obyvateľov, čo je o niečo viac, než dnes. Keďže k operným návštevníkom boli pripočítaní tí operetní, čísla sú o niečo vyššie, než keby sme počítali len s bežným operným publikom. Obdobná situácia je aj v iných krajinách, návštevnosť opery až do COVIDu bola stabilná počas mnohých rokov a niekedy aj desaťročí.
Ďalšou z krajín, ktorá patrí medzi lídrov v návštevnosti opery, je Rakúsko. V tomto prípade sú údaje len veľmi obtiažne merateľné, nakoľko zahraniční turisti tvoria počas celého roka veľmi významnú časť návštevníkov napr. Slovo “fanúšik” však v spomenutej súvislosti môže vyznievať zavádzajúco, pretože štatistiky merajú vždy len tých, ktorí si naozaj zakúpia na operné predstavenie vstupenku. Existuje ale množstvo hudobných nadšencov, ktorí operu počúvajú len na nahrávkach, alebo v rádiu, ale do divadla z rôznych dôvodov neprídu. Tí predsa tiež sú opernými fanúšikmi.
Zo všetkých vyššie uvedených štúdií je možné vyvodiť isté všeobecné závery, ktoré sa týkajú operných divákov euroamerického priestoru bezohľadu na krajinu, v ktorej žijú. Napríklad v Taliansku na koncerty vážnej hudby príde len o tretinu viac ľudí, než na operu, zatiaľ čo v UK koncerty navštevuje takmer dva krát toľko ľudí, než operu. Balet navštevuje v Taliansku približne rovnaké množstvo divákov ako operu. Už z uvedených príkladov je zrejmé, že hoci tieto rozdiely nie sú vyslovene zásadného charakteru, sú dostatočne jasne viditeľné.
Návštevnosť opery sa všade pohybuje vo veľmi úzkom koridore od dvoch do štyroch percent obyvateľov pričom najväčšia časť návštevníkov navštívi operný dom vždy len raz za sezónu. Návštevníci opery sú zväčša starší než návštevníci koncertov vážnej hudby a tí sú zase výrazne starší než návštevníci napríklad muzikálov. Pre mňa najzaujímavejším záverom, ktorý vyplynul z preštudovaných pieskumov bolo zistenie, že do opery sa takmer nikto nevybral po prvý krát úplne sám, z vlastného rozhodnutia, ale väčšinou ho zobral so sebou niekto, kto už operu navštevoval. Operní nadšenci pritom chodia do opery veľakrát aj sami.
Situácia na Slovensku
Na Slovensku sa žiadny prieskum o návštevníkoch opery v takomto veľkom rozsahu nerobil. Dovolím si preto vyslovene mechanicky extrapolovať uvedené priemerné hodnoty a pracovať s nimi v našich pomeroch. Slovensko má 4 milióny dospelých obyvateľov a pri naplnení očakávania, že opera u nás zaujíma dva a pol až tri percentá dospelého obyvateľstva, môžme odhadnúť, že celkový počet priaznivcov u nás bude niekde medzi 100-120 tisíc. Skupina pravidelných návštevníkov, ktorí prídu viac, než jeden krát za sezónu, potom bude tvoriť okolo 35-40 tisíc ľudí. Polovicu z tejto skupiny potom budú tvoriť tí najaktívnejší skalní priaznivci, ktorí prídu viac ako tri alebo štyri krát v sezóne. Mnohí z nich sú návštevníkmi operných domov aj v zahraničí. Tvoria jadro podpory bratislavského operného domu. Očakávať záujem nad rámec čísiel uvedených v jednotlivých kategóriách je nereálne, narazíme na ťažko prekonateľný strop.
Rok 2023, kedy prišlo do novej budovy SND historicky najviac divákov od jej otvorenia, konkrétne v prípade opery znamenal predaj 63 205 vstupeniek. Je to zároveň ale skupina, ktorá v SND všetko už mnohokrát videla a logicky baží po niečom novom. Netúži po premiére ďalšieho diela Verdiho. Pod zaužívaným anglickým pojmom „contemporary music“ rozumieme klasickú hudbu, ktorá vznikla v súčasnosti a zároveň nie je mainstreamová. A tu sa dostávame k paradoxu dnešnej doby. Hudba súčasných autorov sa hrá len veľmi málo a je po nej aj relatívne malý dopyt. Na konci 18. storočia bolo hudbou žijúcich dobových skladateľov tvorených napríklad až 84 percent repertoáru orchestra Gewandhaus v Lipsku. Do roku 1870 tento pomer klesol na 24 percent.
Súčasnú hudbu inštitúcie ale servírujú presne v takom množstve, v akom sú schopné ju “predať” divákom. Znázornené priemerné hodnoty napovedajú, aký asi je záujem poslucháčov. Uvedený problém veľmi dobre vidíme aj na príklade filharmonického publika. Pokiaľ sa hrá v Redute Šostakovič alebo Prokofiev, tak je vypredané. Poslucháči tvrdia, že modernej symfonickej hudbe “nerozumejú” a preto ju nevyhľadávajú, v skutočnosti však len nemajú na ňu vytrénované ucho. Nie je potrebný žiadny “výklad” aby jej porozumeli, ľudský mozog pri dlhodobejšom počúvaní sám postupne začne dekódovať jej štruktúru, ktorá do zdanlivého chaosu vnáša konkrétny systém a poriadok. Ten potom poslucháči môžu pociťovať ako “pôvab”, alebo “malebnosť”.
Čo z toho vyplýva pre SND?
Tí, čo prídu do opery len raz za sezónu, si ako svoju jedinú návštevu asi nevyberú práve súčasnú operu, lebo na ňu nemajú vytrénované ucho. Ťažisko záujmu preto bude jednoznačne v skupine 15-20 tisíc pravidelných návštevníkov, ktorí prichádzajú v sezóne viac než jeden krát (a z časti tvoria aj koncertné, filharmonické publikum). Táto téma by predchádzajúcou analýzou mohla byť aj vyčerpaná, keby z novinárskeho hľadiska neposkytovala ešte jeden dobrý dôvod na zamyslenie.
Na druhej strane, ak divadlo minulý rok uviedlo Impresaria len jeden krát, časť intelektuálov spustila doslova lynč a dožadovala sa viacnásobného uvedenia. Čo v takej situácii vlastne urobiť? Divadlo môže samozrejme aj mlčať a nepovedať nič, čo je prístup, ktorý nakoniec aj zvolilo. Ak divadlo mlčí, vždy je riziko, že sa okamžite objavia rôzne vymyslené pseudodôvody, prečo sa opera nehrá. Má ich divadlo dementovať? Komunikačne je táto situácia pre divadlo vlastne prehrou, nech urobí čokoľvek.
Najviac by veci mohla pomôcť samotná autorka, keby operu ešte viac skrátila tak, aby sa dala hrať ako jednoaktovka spolu s niečim ďalším. Diváci by tak možno prišli kvôli druhej polovici večera a spolu s ňou si pozreli aj Impresaria. Slovenské národné divadlo, ako naša erbová inštitúcia samozrejme musí podporovať kvalitné umenie aj za cenu, že na niektorej inscenácii bude stratové. Otázka však je, kde je tá správna miera a či bezhlavo tlačiť na reprízy, keď sa potenciál čisto štatisticky vyčerpal. Oveľa lepším prístupom je v takomto prípade hrať dielo radšej len málo, ale vždy s aspoň opticky primeraným obsadením sály.
tags: #obe #saly #obsadene #pravidla
