Maroko s BUBO: Cesta plná zážitkov a prekvapení (Recenzia 2018)
Po našich predchádzajúcich cestovateľských skúsenostiach sa rodinná rada rozhodla aj v roku 2018 využiť potenciál BUBO a po tých najzrelších úvahách bola na základe výberového konania na Šarišu zvolená bubovská ponuka do Maroka. Čosi o tejto krajine už naše duše vedeli, no pri pravidelnom sledovaní médií žiadne pletky a bulvarina v nich o Maroku zaregistrovaná neboli, čo signalizovalo, že život v tejto krajine sa blíži k normálu. Uvedený predpoklad sa potvrdil, hoci norma a anomália sa neraz prelínajú.
10-dňové putovanie sa pre nás začalo už o deň skôr na Šarišu. Pri krásnom modrom Dunaji skoro ráno nás ešte potme milá dievčina z BUBO poinštruovala o našom ďalšom osude, rozdala nám veľké obálky, v ktorých čosi bolo (nepoviem to ani špeciálnemu prokurátorovi) a taxíky BUBO s vykravatenými mládencami nás prepravili do bratského Rakúska. Lietadlo vo Schvechate už bolo pripravené a pohodovo nás prenieslo už do menej bratského Francúzska. V Paríži na letisku CDG si nás prevzalo ďalšie lietadlo a ponad Španielsko a Stredozemné more nás donieslo do najväčšieho marockého mesta Casablancy.
Casablanca: Mesto kontrastov a stratených kufrov
Už prvý deň tu bol plánovaný exkurz, no ako každá ústredne plánovaná činnosť (viď socialistické plánovanie), aj náš plán bol riadne narušený. Nemohli za to však budovatelia socializmu, ale zamestnanci Air France, ktorí nestihli prehodiť do druhého lietadla sedem našich kufrov, čím obohatili naše zážitky. Majitelia týchto kufrov už uvažovali o spôsobe, ako nahradia ich obsah, no na druhý deň 7.9.2018 delegácia na čele s našich BUBO sprievodcom Františkom (vzhľadom na jeho mladosť a krásu budem ho volať Ferko) došla opätovne na letisko a kufre sa našli. Ako nám to len posilnilo duše a telá, ba aj peňaženky.
O to nadšenejšie sa naša výprava rozhodla pre návštevu jednej z najväčších svetových mešít Hassana II. Určite vo všetkých príručkách sa uvádza, že má najväčší minaret na svete - 210 m. Keď som sa na neho díval, obdivoval som ho, zároveň som si vlastenecky pripomenul, že náš Šarišhrad je vyšší (Kto neverí, nech tam beží - každého tu radi privítame bez vstupného v dirhamoch). Je fakt, že v takej mešite som ešte nikdy nebol - strop z cédrového dreva, mramor domáci aj taliansky, benátske až tonu važiace lustre, dvere z ruského titanu aby nehrdzavela ich kovová časť. Celý komplex je naozaj veľkolepý, postavený v r. 1987-93 za vyššie pol miliardy eur, k čomu prispeli islamskí bratia a sestry z iných krajín.
Je zaujímavé, že do mešity môžu prichádzať aj iní občania, ako sú moslimovia, čo bol aj náš vzorový prípad. Do celého areálu sa vojdú desaťtisíce ľudí, pre ktorých sú pripravené špeciálne umývadlá. Aj tie sa nám podarilo obzrieť, no neumývali sme sa, lebo nás Ferko neviedol na ich obrady. Maroko je známe svojou toleranciou, priateľskými a korektnými vzťahmi takmer s každým s výnimkou susedného a tiež bratského Alžírska. Trochu sa hryzú kvôli určitému úseku spoločných hraníc na Sahare. V krajine je priaznivá atmosféra pre kresťanov, Židov, ateistov, pohanov a nositeľov iných izmov.
Počas druhej svetovej vojny marocký kráľ zobral pod svoju ochranu miestnych Židov, hoci pronemecké vládnuce kruhy vo vtedajšom Francúzsku výdatne pomáhali v podporovaní antisemitizmu. Spomínaná tolerancia je vyjadrená kresťanskými chrámami, v jednom z nich pod názvom Notre-Dame naša výprava obdivovala jeho kultúrne a umelecké bohatstvo. Pred chrámom však pre každý prípad stali traja ozbrojenci V krajine sú sprístupnené aj synagógy, o čom sme sa takisto presvedčili návštevou jednej z nich.
U Maročanov cítiť ľudskú blízkosť, priateľstvo, ústretovosť a aj nás zo Slovenska prekvapili niektoré reakcie domácich. Keď sa dozvedeli, že sme zo Slovenska, viacerí reagovali: A Slovakia? Hamšík, Hamšiš a pod. V jednej reštaurácii na otázku odkiaľ sme, som im odpovedal: Hamšík! Na to hneď reagovali - Neapol! A podali sme si ruky. Futbal je ich veľkou záľubou, majú tu najlepšie kluby v Afrike a už počas prechádzky po Rabate tunajšie reštaurácie a kaviarne boli preplnené mužmi, ktorí sledovali zápas Africkej ligy šampiónov medzi casablanským klubom Wac a majstrom Alžírska.
Na druhý deň počas raňajok mi jeden fanúšik oznámil, že síce prehrali 1:0, ale bude ešte odveta - s viditeľnou nádejou zdôraznil miestny fanda. Mládenci rôzneho veku naháňali loptu po všetkých možných priestoroch. Ako my v našom mladi. Hneď vedľa spomínanej mešity je už Atlantický oceán a niektorí s orlím či sokolím zrakom môžu odtiaľ dovidieť až do Karibiku. Z nás sa k tomu nikto nepriznal a ja som sa trochu hanbil.
O Casablance nám mnoho porozprával Ferko, ako napokon o všetkom viditeľnom aj neviditeľnom v Maroku. Ide o najväčšie marocké mesto a podľa niektorých údajov by sa do neho vmestilo celé Slovensko, teda mám na myslí jeho občanov. Niet sa čo diviť, že mesto má mnohé zaujímavosti, natáčal sa tu slávny film Casablanca v reštaurácii Rick´s. Dnu nás však nepustili, asi tam točili nejakú novú podposteľnú scénu. Právu atlantickú atmosféru nám umožnila zažiť jedna reštaurácia na pobreží, kde nás náš sprievodca pozval na obed (Platil si každý sám). Oceán sa vlnil a penil, slnko skrášľovalo celé prostredie, poloha reštaurácie umožňovala ďaleké pohľady, ktoré následne vyvolávali až mládežnícke sny. Tie boli pomerne intenzívne vzhľadom na plný žalúdok a ostatné zažívacie priestory, kde sa najviac vmestil pomarančový džús, vytláčaný z čerstvého žltého ovocia priamo v reštaurácii. Tento nápoj bol našou hlavnou tekutinou počas celého pobytu.
O pive sme mohli iba snívať, až na niektoré miestne výnimky - aj za 5 eur za malé pivo. O to viac si naše pivko oceníme doma, lebo ako je známe: Čo v móde Paríž, to v pive Šariš.
Marakéš: Srdce Berberov a červené mesto
Slniečko nás sprevádzalo na putovaní do ďalšieho hlavného mesta Maroka Marakéšu, ktorý je považovaný za hlavné mesto Berberov. Je to ďalšia miestna originalita, veď práve spomínaných Berberov je v Maroku okolo 60 % - asi 16 miliónov obyvateľov. Arabi sú tu v menšine, no ich spolunažívanie ju prirodzené. Náš šofér bol Berber, sprievodca (nemám na mysli Ferka, ten je pravý svetlovlasý Kysučan) Arab a aj na ich výzore boli viditeľné rozdiely. Berberi sú takmer černosi, je to prastará kultúra a jej nositelia žili v týchto krajoch dávno pred Rimanmi, Arabmi a ostatnými národmi, ktoré sa preháňali severnou Afrikou. Je zaujímavé, že okolo 10 miliónov ich žije v susednom Alžírsku, no terajšia politika tieto štáty rozdeľuje. Je šťastie, že sa tu neobjavila nejaká arabská jar alebo pokus o nejakú revolučnú nežnosť.
Marakéš je oproti dosť proeurópskej Casablance úplne odlišne vyzerajúce mesto. Dominuje červená farba prakticky na všetkých stavbách a nie je to dané žiadnou červenou ideológiou, ale farbou miestneho stavebného materiálu. Budovy tu nie sú vysoké, väčšinou tak 2-3 poschodové a hneď po príchode do mesta nás Ferko odviedol na hlavné námestie. Úplne iný svet! Obrovské množstvo ponúk všetkého druhu, všelijaké atrakcie, množstvo kočiarov s konskými záprahmi, ktoré jazdili po meste do bieleho rána aj popod okná nášho hotela. Hádam najviac nezvykle pre nás Európanov a Šarišanov zvlášť sú miestne mediny - najstaršie časti miest s veľmi úzkymi uličkami, po ktorých premávajú motorky, bicykle, oslie záprahy aj peší prepravcovia tovaru. Tisíce malých predajní upútajú pozornosť, no akonáhle sa neskúsený Európan len na chvíľu pozrie na nejaký suvenír, už pri ňom stoji miestny predavač a jeho dotieravosť dosahuje tu najvyššiu mieru „komunikácie“. Niekedy sa zdá, že dokáže hutoric aj po šarišsky. A toto si má človek užívať! I keď práve vtedy pred hotelom domáci taxikári zahájili nejakú protestnú akciu a museli mať aj dirigenta, lebo zneli tu rôzne tóny skoro ako v našej Zemi spievajúcej.
Marakéšska medina nás teda vyčerpala a na tretí deň 8.9.2018 aj nakŕmila zároveň. Podstatne pokojnejšie to bolo pri návšteve ďalších miestnych pamiatok, ktorých je tu mnoho. Veď žili, budovali, bojovali tu 4 kráľovské dynastie. Naše velenie nás zaviedlo do paláca El Bahia, v ktorom okrem iného mal vládca svoje konkubíny. Celý palác je zachovalý a niektorí milovníci histórie si môžu predstaviť prácu týchto konkubín - napríklad, ako doja kozy, ťavy, ovce, či ako umývajú graty, alebo žehlia sultánové nové šaty. Asi sa hádali, ktorá viac vyžehlí. Ďalší kráľovský palác El Badi je omnoho rozsiahlejší, starší, ale tiež rozbitý. Okrem iného nás v ňom zaujali terajší jeho obyvatelia bociany, z ktorých niektoré sa nám zdali známe už zo Šariša. Aj na nás pokrikovali.
Výprava zo Slovenska navštívila hrobky Sádovcov, jedného z panovníckych rodov, ktorí majú za sebou okrem iného bohatú „zberateľskú“ činnosť, niečo ako lúpežní rytieri v našich krajoch. Mesto sa pýši, ako vlastne všetky islamské mestá, mešitou Koutubiou, ktorá je najvyššou stavbou v Marakéši. V meste sú ešte krásne marakéšske záhrady a zvyčajne sprievodcovia upozornia návštevníkov na zaujímavé námestie, kde okrem iného stínali kedysi hlavy. Našu metódu vešanie na hák zrejme nepoznali. Mali to ha háku.
Pokochali sme sa centrom Berberov a odchádzali sme odtiaľ s naozaj silnými zážitkami a ako občanov hornatej krajiny nás naši vodcovia zaviedli do hôr Veľkého Atlasu. Pritom pri zvýšenej pozornosti sa dalo vidieť, ako Atlas drží na svojich pleciach celú oblohu. Aj tu našu. Najmä pri peknom slnečnom počasí. To už bol štvrtý deň 9.9.2018 nášho putovania.
Veľký Atlas a saharské dobrodružstvo
Samozrejme, že sa nedá prejsť celých jeho 2500 km., no najmä pri peknom počasí, aké nám bolo dopriate, sa dá Veľký Atlas užiť. Bolo to vidieť, najmä keď nás vyviezli až do výšky 2260 m. na priesmyk Tichka. A práve odtiaľ je možné v bohatej miere pochopiť kúzlo tejto krajiny. Všade hory skál, piesku a iba v neveľkých údoliach sa tiahne pruh zelene s nejakou osadou, domácimi zvieratami a futbalovými ihriskami.
Cez pohorie Atlas v Maroku | Výlet autom z Anglicka do Sahary
Na tomto aj na iných podobných miestach mňa napadla úvaha o porovnávaní Slovenska a Maroka. V mnohom sa mi tieto krajiny zdali podobné, najmä v celkovom profile - údolie, z oboch strán kopce, vrchy a hory. Rozdiel je však v tom, že u nás je všetko zelené, na mnohých miestach Maroka zeleň je iba v údoliach. No Maročania pasú svoje stáda doslova na kamení a piesku hlavne v saharskej oblasti, kam sme sa presúvali, v každej reštaurácii ponúkajú rôznym spôsobom upravené mäso zrejme z domácich zásob. My viac ako polovicu potravín dovážame z cudziny, ktoré dostali oficiálny názov potraviny druhej kvality, pritom veľká časť Slovenska je zaburinená, nevyužitá. Zástupcov Ministerstva poľnohospodárstva by som tu poslal na služobnú cestu, hoci aj k nomádom. Alebo poľnohospodári z Maroka by mohli prísť k nám so svojimi kozami, ovcami, ťavami, kravami. Tie by sa tu zhyčkali.
Na jednotlivých turistických zástavkách po Veľkom Atlase miestni obyvatelia predávajú suveníry, ktorých v našom autobuse už bolo dosť. Každý z nás si robil zábery tejto veľkolepej prírodnej scény. V pamäti zostali serpentíny Veľkého Atlasu a pri spätnom pohľade na prejdenú cestu sa trochu točila hlava aj bez borovičky. Po niekoľkých hodinách Veľký Atlas bol prekonaný a čakali nás ďalšie marocké kúzla. Jedným z nich bolo mesto Ait Ben Haddou.
Na povel nášho velenia sa väčšina z nás vyšplhala nad „mesto, ktoré každý videl a nikto nepozná“. Tu sa nachádza stará sýpka, no bola prázdna, zato okolo nej premávalo mnoho návštevníkov a samozrejme každý mal nejaký kamerový systém, najmä Číňania. Pod nami sa nachádzali starobylé budovy a celé mesto svojim profilom poslúžilo pri natáčaní mnohých historických filmov (Gladiátor, Kleopatra, Kráľovstvo nebeské a ďalšie). Ktovie, ako by sa tu tvoril film Jánošík, keď tu niet žiadnych stromov a naši hôrni chlapci bez nich nevedeli žiť. Ani pomarančový nápoj by im veľmi nepomohol.
Hodili sme dlhočizné pohľady na všetky svetové strany a išlo sa opäť k nášmu milovanému autobusu. Nakoniec nás zodpovední dejatelia doviezli do mesta Ourzazate, kde je pomerne veľké filmové štúdio Atlas. Aj tu sa natáčali mnohé filmy, nás však na konkurz nikto nepozval. Zato sme boli na piaty deň 10.9.2018 hosťami kazby Taurid. Ide o rozsiahle stavby, ktoré okrem hospodárskeho mali aj obranný účel a plnili podobné funkcie ako naše hrady. Nás asi najviac zaujali 4 kuchyne spomínanej kazby, lebo tunajší pán mal 4 ženy, napokon ako veľká časť vtedajších moslimov. Každá niečo navarila a podľa toho asi vyvolala záujem u svojho pána. Vraj domáci sa za to pravidelne staral o svoje žienky, iba raz do týždňa mal voľno. Asi vtedy odbehol do susednej kazby. No tam naša cesta už neviedla, lebo Ferko nám jasne povedal: V ostatných kazbách je hovno, iba v tejto je o niečo viacej. Dôvera z našej strany bola úplná a tak na to hovienko ani my sme neboli zvedaví. A dokonca ho ani nebolo cítiť.
Nemennej nás zaujala oáza Tinerhir, tu si človek uvedomuje zázraky prírody. Všade sama Sahara, skaly, kopce, piesok, horúčava a v jednom dlhom pase sa tiahne v bohatých zákrutách zeleň. A bez vody by to nebolo možné. Saharská voda vyvoláva údiv, zvedavosť a otázky: Ako to všetko funguje? Ešte viac nám tieto myšlienky prúdili hlavami počas prehliadky kaňonu Tondra. Z oboch strán vysoké, kolmé a holé steny a pomedzi ne preteká potôčik. Pre veľkých milovníkov prírody tu postavili aj hotelový komplex, no z bezpečnostných dôvodov v súčasnosti nefunguje. Vraj pred časom na ten hotel niečo zhora padlo.
Čiastočne nám záhadu saharskej vody vysvetlili Khettary, staré vodovodné systémy, cez ktoré sa voda dopravovala popod Saharu. Sú to vlastne obrovské mnohokilometrové tunely, ktoré viedli z Atlasu a odtiaľ pretekala voda do jednotlivých miest a osád. A to všetko bolo vykopané pred mnohými storočiami! Bez verejného obstarávania a fondov EÚ. A my na Šarišu už celé roky robíme obchvat Prešova a nie a nie ho dotunelovať.
V kaňone premáva mnoho návštevníkov peši, na autách, motorkách, autobusoch. Domáci tu ponúkajú rôzne suveníry, pozdravili nás aj miestne oslíky, my sme im odzdravili. Celý kaňom mi trochu pripomínal Zádielsku dolinu, iba v nej je viac zelene a predávajú tam halušky (Och, aké som mal haluškové vidiny pri marockom šaláte). Tunajší obyvatelia nám pre naše bruška neponúkli nič.
No nezanevreli sme na túto časť Sahary a v meste Erfoud nás uložili k spánku. Na šiesty deň 11.9.2018 bol naplánovaný veľmi originálny program. Už o 5.30 ráno pred naším hotelom bolo pristavených 10 povedzme gazíkov a tie nás previezli ako jednotku špeciálneho nasadenia na asi 55 km. vzdialené duny Sahary. Vzrušenie sa stupňovalo, keď nás miestni obyvatelia posadili na jednohrbé ťavy. Za 250 dirhamov (okolo 25 eur) nás vyniesli na spomínané duny. Za tú sumu sa jazdí rýchlikom zo Šariša do Blavy. Ficové lístočky tu zatiaľ neplatia.
Podľa plánu sme sa tu mali privítať so saharským slniečkom, no namiesto neho nás trochu opľuli saharské mráčiky a ofúkal tunajší vietor. Človek však všetko vydrží, ťavy to vydržali tiež, moja ťava bola veľmi mierumilovná a s radosťou mňa hombala, z čoho malo moje pravé stehno prenáramnú radosť. Vodca mojej ťavy zo mňa v rámci zóny voľného obchodu zodral ďalšie valuty a až potom sa išlo na raňajky na Sahare, hoci aj raňajky v tráve by chutili. Slniečko sa nám ukázalo až nes...
tags: #pizzeria #riaditel #u #johnyho #recenzie
