Prečo kačice lietajú v tvare V?

Kačice sú fascinujúce tvory, ktoré obývajú rôzne prostredia, od mestských vodných plôch až po odľahlé močiare. Sú známe svojou prispôsobivosťou, čiastočnou sťahovavosťou a charakteristickým letom v tvare V. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty života kačíc, vrátane ich správania, migrácie a dôvodov, prečo lietajú v špecifických formáciách.

Doteraz nevieme presne pochopiť a ani vysvetliť, ako dokážu vtáky prekonať obrovské vzdialenosti a navyše sa neomylne orientovať v priestore bez máp a navigačných systémov. Migrácia vtákov priťahuje záujem prírodovedcov aj laickej verejnosti už odnepamäti. V dávnych dobách mali ľudia na tento fenomén rôzne, často až kuriózne vysvetlenia.

Napríklad Aristoteles sa domnieval, že niektoré vtáky odlietajú na zimu do iných zemí, kde vyhľadávajú skrýše, v ktorých prespia, alebo sa prevtelia do iných druhov, s ktorými sa ľudia bežne stretávali aj v zime. Podľa iných teórií si zasa ľudia mysleli, že niektoré druhy vtákov prezimujú v bahne rybníkov alebo dokonca na Mesiaci.

Prírodovedci považujú sťahovanie vtákov za jeden z najvýznamnejších prírodných fenoménov na našej planéte. Odhaduje sa, že počas migrácie sa každoročne dáva do pohybu až 2,1 bilióna vtákov. Migrácia je geneticky fixovaná a závisí aj od potravy, počasia a iných faktorov. Začiatok jesennej migrácie je podmienený vnútornými biologickými hodinami, ktoré sú riadené dĺžkou svetelnej časti dňa.

Na každoročnú migráciu sú vtáky dostatočne biologicky vybavené. Vtáčí organizmus sa vďaka vrodenému pudu včas pripravuje na vyčerpávajúci let. V optimálnom časovom predstihu pred ťahom si budúci migranti doplnia tukové zásoby energie. Hmotnosť tela sa napríklad pri našich sťahovavých vtákoch zvýši o 20 až 50 %.

Pri svojich ďalekých cestách sa vtáky orientujú podľa polohy Slnka, Mesiaca a hviezd na oblohe, ale aj podľa magnetického poľa Zeme, ktoré vnímajú vďaka špeciálnym bunkám obsahujúcim feromagnety. Tie im umožňujú cítiť smer a intenzitu magnetického poľa. Výskumy ukázali, že vtáky sú schopné rozpoznať rôzne aspekty magnetického poľa Zeme, ako sú jeho sila, sklon alebo polarita. Podľa týchto informácií dokážu určiť svoju aktuálnu polohu a smer pohybu.

Za jasných dní sa vtáky pri migrácii orientujú najmä podľa polohy Slnka na oblohe. Túto schopnosť orientácie majú vrodenú. Využívajú slnečné svetlo a hviezdy na orientáciu počas ich dlhých ciest, pričom slnečné svetlo im pomáha určiť smer pohybu, zatiaľ čo hviezdy im poskytujú stabilné body pre navigáciu aj v noci.

Podľa polohy Slnka na oblohe sa riadia pri lete na juh alebo sever. Keďže poloha Slnka sa v priebehu dňa mení, vtáky musia vedieť korigovať smer letu. Takúto matematickú operáciu dokážu vyriešiť pomocou svojich vnútorných biologických hodín.

Obdobie, keď vtáky migrujú na zimoviská, je pri jednotlivých druhoch rôzne. Dravé vtáky sa sťahujú výlučne počas dňa. Drvivá väčšina spevavcov zasa migruje najmä v nočných hodinách. Nočná migrácia často trvá bez prestávky aj šesť alebo osem hodín, denná je o niečo kratšia. Často býva prerušovaná zastávkami, pri ktorých sa vtáky kŕmia a oddychujú. Niekedy preletia za deň len 100 km, inokedy aj 500 km. Je známe, že jesenný ťah vtákov na zimoviská je pomalší než jarný. Na jar sa vtáky ponáhľajú, aby čo najskôr dorazili do svojich hniezdisk a obsadili čo najvhodnejšie teritóriá.

Vtáky migrujú obyčajne pomerne nízko nad zemským povrchom vo výške 50 až 200 m. Závisí to však od viditeľnosti, ako aj od orografických pomerov daného miesta. Počas jasného počasia, keď je viditeľnosť veľmi dobrá, migrujú vo vyšších výškach. Výška letu je tiež závislá od jednotlivých druhov vtákov. Niektoré vtáky letia aj vo výške 1 000 až 3 000 metrov. Rekordérom vo výške letu je hus tibetská (Anser indicus), ktorá preletí aj osemtisícové hory v Himalájach a dokonca vystúpi až do výšky 10-tisíc metrov.

Sťahovavé formácie

Jednotlivé druhy vtákov sa počas migrácie presúvajú v najrozmanitejších útvaroch. Niektoré letia v nepravidelných kŕdľoch - škorce, havrany, škovránky, lastovičky či belorítky. Do šikmého radu sa pri migrácii sformujú kormorány, kačice a labute. V pravidelnom geometrickom tvare písmena V lietajú husi, žeriavy či bociany. Usporiadanie takéhoto presného geometrického tvaru nie je náhodné a vtákom významne šetrí energiu.

Na špici takejto formácie letí silný jedinec, ktorý preráža vzduch a uľahčuje let vtákom letiacim v tesnom závese za ním. Vďaka takémuto zoskupeniu majú vtáky nižšiu frekvenciu mávania krídel, čím ušetria množstvo energie. Pri mávaní krídlami vznikajú na ich koncoch malé víry. Tento fyzikálny jav je pre vtáka nepríjemný, lebo brzdí jeho let, no jedincovi letiacemu za ním pomáha, pretože ho nadnáša. Vzdušný vír tvorený krídlami vtáka ťahá jeho nasledovníka nahor, takže ten nemusí vynakladať toľko námahy, aby sa udržal vo vzduchu, ako keby letel osamote.

Vzdušné víry vytvárané mávaním krídlami dosahujú najlepší efekt vtedy, keď sa konce krídel vtákov letiacich v rade za sebou trochu prekrývajú. Kam odlietajú sťahovavé vtáky zo Slovenska?

Do konca novembra opustia Slovensko aj posledné sťahovavé vtáky, ktoré strávia naše zimné mesiace v teplej klíme exotických krajín. Už v auguste opúšťajú naše lesy kolibkáriky sykavé, mucháriky bielokrké, vlhy hájové. Začiatkom septembra sa z miest a dedín vytrácajú lastovičky obyčajné i belorítky obyčajné a putujú do tropickej Afriky. Aj bociany biele a čierne dovolenkujú na africkom kontinente. Z európskych sťahovavých operencov najďalej odlietajú dážďovníky tmavé, až na južný cíp Afriky a Madagaskar. Červenák karmínový a muchárik malý trávia zimu až v ďalekej západnej Ázii. Drozdy plavé a trskotavé, ľabtušky hôrne a lúčne, červienky obyčajné či vrchárky modré strávia zimné mesiace v oblastiach okolo Stredozemného mora.

Niekoľko desiatok vtáčích druhov však zostáva dovolenkovať vo svojich rodiskách u nás. Sú to napríklad sýkorky, ďatle, kôrovníky, brhlíky, stehlíky, glezgy, ale i orly skalné, jastraby veľké a krahulce, krkavce čierne, tetrovy hlucháne, tetrovy hoľniaky, jariabky hôrne, jarabice poľné, bažanty. Zo severu Európy sa k nám na zimu nasťahujú chochláče severské a pinky severské.

Ako pomôcť vtákom prežiť zimu?

Ak v zime začnete prikrmovať vtáky, dôležité je neprestať, najmä v zlom počasí. V letnom období zasa nie je vhodné kŕmiť preto, že v teple sa vyskytuje ochorenie trichomoniáza, ktoré sa šíri na kŕmidlách. Ohrozuje napríklad zelienky alebo stehlíky. Jednoznačne, voda je veľmi dôležitá a nielen na pitie, ale aj na kúpanie. Ľudia najčastejšie používajú slnečnicu, to je klasika. Majú to rady sýkorky, pinky, glezgy, zelienky, žiaľ, aj holuby. Je dobré zmiešať to s prosom, prípadne s nesolenými, nepraženými orechmi. Niektoré druhy majú rady mak, drozdy jabĺčka.

Dôležité je, aby malo okraj, aby krmivo nerozfúkal vietor, a bola tam strieška, aby nemoklo. Lepšie je kŕmidlo umiestniť niekde k zemi, kde je vegetácia. Ak by sme v poľnohospodárskej krajine vysadili tuje v záhrade niekde na okraji poľa, je možné, že tam na zimu prídu sovy myšiarky ušaté.

Áno, áno, ja viem, že viete - prvý vták rozráža vzduch a ostatné sa vezú. Je to bežná odpoveď. Prečo teda nejdú v rade za sebou, ako napríklad cyklisti? Kľúčovým aspektom lietania je niečo, čo väčšina z vás asi nepozná - predsa len, naša skúsenosť s lietaním je bežne obmedzená len na rolu pasažiera. Matematika za tým je pekná, no zložitá. Existuje však aj vysvetlenie, ktoré je jednoduchšie a stále pomerne presné. Let je možný vďaka tomu, že pod krídlami je väčší tlak ako nad nimi.

Pozrime sa, čo to znamená v prípade vtákov. Prvý, čelný, vták mávne krídlami a vzduch potlačí smerom dole. Ten sa však stočí a začne stúpať. Kde presne? Kúsok za vtákom, aj naľavo (z ľavého krídla) aj napravo (z pravého krídla). Aj oni mávajú krídlami a tvoria víry, za nimi tak vznikne tretí rad, za ním štvrtý a tak ďalej. Prečo sú v každom rade len dva vtáky? Dôvody sú, myslím, dva. Po prvé, chytil by klesajúci prúd od vtáka z prvého radu. Po druhé, manéver si vyžaduje istú synchronizáciu. Mimochodom, ako to vlastne vieme?

Výskumníci pomáhali vtákom z druhu ibisa skalného, ktorí boli vychovaní v zajatí a nebolo jasné, či budú vedieť správne migrovať. Sprievod im robilo ultraľahké lietadlo, ktoré ich v prípade potreby smerovalo. Analýza ukázala, že keď vták zaujal správnu pozíciu a správne sa zosynchronizoval, jeho srdečný tep klesol. To potvrdilo, že mu to uľahčilo let.

PS: Možno ste niekedy videli fotky lietadla, ktoré práve preletelo oblakmi a vytvorilo v nich dva protichodné víry.

PS3: Čím menšie krídla, tým slabší vír. Preto tento efekt využívajú hlavne veľké vtáky.

PS4: Vedátor bude čoskoro naživo! Budúcu stredu v KC Dunaj. Ešte taká poznámka pod čiarou.

Raz som písal o tom, že prečo niektoré vtáky lietajú tak nízko nad morom. Odpoveď je podobná - lebo víry. Pri písaní som sa dozvedel, že je možné, že vhodnou formáciou vedia vtáky uľahčiť let aj tým, ktoré letia pred nimi - a to tak, že narúšajú vznik vírov. Celá formácia tak letí oveľa efektívnejšie a profitujú z toho všetci.

Kačica divá: Prispôsobivý operenec

Kačica divá (Anas platyrhynchos) je jedným z najrozšírenejších druhov kačíc na svete. Je to veľmi prispôsobivý operenec. Na vodných plochách v mestách ho možno kŕmiť z ruky, ale žije tiež placho v prírode na odľahlých močiaroch, v ústiach riek, ba i na morskom pobreží. Život vo vodnom prostredí kačiciam umožňujú plávacie blany medzi prstami na nohách a mastné perie - mastí sa tukom z mazovej žľazy, ktorá sa nachádza pri koreni chvosta.

Vzhľad a sfarbenie

Veľkosť tohto operenca kolíše medzi 50- 56 cm, dospelý samec je trocha väčší i ťažší ako samica (cca 1, 3 kg, resp. 1,1 kg). Výrazná pohlavná dvojtvarosť (sexuálny dimorfizmus) sa prejavuje vo sfarbení. V období reprodukcie je samec nápadný najmä lesklou tmavozelenou hlavou, za ktorou nasleduje biely prúžok - tzv. obojok. Chrbát a krídla sú hnedé, prsia a brucho belavé. Zrkadlo - pestro sfarbená škvrna na letkách - je modré s bielou obrubou. Zobák je zelenožltý s čiernym nechtom, nohy oranžovočervené. Samica je zvrchu hnedočierna, tvár a hornú časť krku má svetlejšiu, spodnú časť tela na sivožltom podklade má riedko škvrnitú. V období mimo reprodukcie je sfarbenie oboch pohlaví veľmi podobné - obe pohlavia sú hnedé, škvrnité, s belším spodkom a modrým zrkadlom. Dospelé vtáky sa čiastočne preperujú v období reprodukcie od augusta do novembra, úplne v apríli až máji. Mimo reprodukcie od júna do augusta.

Potrava a správanie

Potravu si tento operenec zbiera na súši i vo vode. Z rastlín konzumujú od rias až po trávy všetky dostupné druhy - stonky, listy, semená i plody. Na poliach konzumujú kukuricu, obilniny i oziminy. Vo vodnom prostredí žerú vodný hmyz, kôrovce, mäkkýše, pijavice i larvy obojživelníkov. Do vody ponárajú iba hlavu a zobák, zadnú časť tela nechávajú nad hladinou. Na okraji zobáka majú drobné zúbky, ktorými preciedzajú vodu a bahno.

Rozmnožovanie

Kačica divá žije v monogamnom zväzku. Páry sa vytvárajú už na jeseň, ale k samotnému páreniu dochádza až na jar. Hniezdenie sa začína už v marci. Samec so samicou hľadá miesto na hniezdenie, samotné hniezdo však stavia a upravuje iba samica. Typické hniezdo dokonale splýva s okolím. Umiestnené je na najrôznejších miestach - vo vode, na brehoch, ostrovčekoch, hrádzach, ale i na vŕbach, v dutinách alebo starých hniezdach dravcov alebo volaviek. Často je prekryté trsom trávy. V prvých dňoch hniezdenia samec samicu stráži. Samica znáša 6 - 12 zelenkastých vajec, z ktorých sa mláďatá vyliahnu po 22 -28 dňoch. Sú hneď dokonale vyvinuté. Už po troch dňoch nasledujú matku a samy si zbierajú potravu. Mladé kačičky lietajú už po dosiahnutí veku osem týždňov.

Migrácia a ochrana

Kačica divá je čiastočne sťahovavá - časť kačíc u nás prezimuje, ale ostatné odlietajú na juh, najčastejšie do Talianska, juhovýchodného Francúzska a Španielska. K nám zase na zimu prilietajú jedince zo severovýchodu. V klasifikácii európskych druhov vtákov podľa stupňa ohrozenia je zaradená do skupiny zabezpečených. Patrí medzi druhy národného významu so spoločenskou hodnotou jedného jedinca 5000 Sk. Patrí medzi poľovné druhy - obdobie lovu je od 16. septembra do 15.

Aj keď našich operených spolupútnikov nikdy nikto neučil zemepis, vedia potrafiť na jar do svojich rodísk a potom zase na jeseň na svoje zimoviská. Pri migrácii sa vtáky orientujú jednak podľa polohy Slnka, Mesiaca a hviezd na oblohe, ako aj podľa magnetického poľa Zeme.

Tvoria ho siločiary, ktorých sila a sklon k povrchu Zeme sa menia - na póloch sú takmer kolmé, zatiaľ čo na rovníku sú rovnobežné s povrchom. Operence cítia svoju polohu podľa uhla, pod ktorým magnetické siločiary pretínajú na danom mieste zemský povrch. Za jasných dní sa vtáky na migrácii orientujú podľa polohy Slnka na oblohe. Keďže sa poloha Slnka na oblohe v priebehu dňa mení, vtáky musia vedieť korigovať tento jav. Takúto „matematickú operáciu“ dokážu vyriešiť pomocou svojich vnútorných biologických hodín.

Vtáky sú však schopné určiť svoju polohu aj vtedy, keď je Slnko skryté za mrakmi. Operence sú totiž schopné vnímať aj vzor tzv. polarizovaného svetla. Svetlo vstupujúce do zemskej atmosféry kmitá vo všetkých smeroch, avšak pri prechode atmosférou sa polarizuje, takže lúče kmitajú len v jednom smere. Rozsah a uhol polarizácie závisia od polohy Slnka na oblohe. Vtáky sú teda za pomoci vnímania polarizovaného svetla schopné lokalizovať presnú polohu Slnka na oblohe zatiahnutej mrakmi, ak vidia aspoň kúsok čistého „neba“, a podľa toho sa aj zorientovať v teréne vo vzťahu k svetovým stranám.

Primárne sa vtáky zorientúvajú pri migrácii podľa Slnka a magnetického poľa Zeme, ostatné „pomôcky“ sú záložné pre prípad, že by hlavné zlyhali. Schopnosť orientácie v teréne podľa Slnka majú operence vrodenú.

Migrácia operencov fascinovala našich predkov už v dávnej minulosti a pokusy o vedecké zdôvodnenie tohto prírodného javu boli rozličné a z hľadiska poznatkov súčasnej vedy aj úsmevné. Už Aristoteles (384-322 pr. n. l.) vyslovil domnienku o akejsi „transmutácii“ - premene jedného vtáka na druhého, aby tak vysvetlil sezónnu absenciu niektorých operencov. V roku 1555 zase arcibiskup Magnus tvrdil, že všeobecne známe lastovičky obyčajné prežívajú zimu v stojatých vodách. K podobnej myšlienke dospel Samuel Pepys (1633-1703), ktorý dokonca hovoril, že takéto „zimujúce“ lastovičky vytiahnuté z vody a usušené pri ohni opäť ožívajú.

Cestovná rýchlosť sťahovavých vtákov závisí od poveternostných podmienok, ktorým sú operence vystavené počas migrácie, dĺžke odpočinkových prestávok a na letových schopnostiach vtákov. Jesenný ťah vtákov na zimoviská je pomalší než jarný, keď sa operence vracajú do svojich hniezdisk. Vtáky sa na jar ponáhľajú, aby dorazili čo najskôr do svojich hniezdisk a obsadili čo najvhodnejšie teritóriá. Ak by sa omeškali, mohlo by sa ľahko stať, že spoludruhovia ich predstihnú a obsadia všetky vhodné lokality a na nich už nezvýšia nijaké vhodné teritóriá. Oneskorencom sa ujde už len také územie, o ktoré nemal záujem nijaký pár, ktorý stihol priletieť „pred termínom“.

Vtáky migrujú obyčajne pomerne nízko nad zemským povrchom (50-200 metrov). Výška, v ktorej operence putujú migračnou trasou, závisí jednak od viditeľnosti, ako aj od orografických pomerov daného miesta. Počas jasného počasia, keď je viditeľnosť veľmi dobrá, migrujú operence vo vyšších výškach. Keď je viditeľnosť zhoršená, napríklad hmlisté počasie alebo nízka oblačnosť, ktorá zahalí pohoria, lietajú vtáky nízko nad zemou.

Denná doba, kedy sa vtáky presúvajú do svojich zimovísk resp. hniezdisk, je u jednotlivých vtáčích druhov rôzna. Dravé vtáky sa sťahujú výlučne počas dňa. Drvivá väčšina vrabcotvarých (spevavcov), okrem havranov, kaviek a peníc, migruje v nočných hodinách. Mnoho operencov sa sťahuje medzi hniezdiskom a zimoviskom cez deň aj v noci. Nočná migrácia trvá 6 až 8 hodín, denná je o niečo kratšia, pretože býva často prerušovaná zastávkami, pri ktorých sa vtáky kŕmia. Operence neletia do zimoviska resp. do lokalít hniezdenia „na dúšok“, ale túto trasu absolvujú v etapách.

Jednotlivé druhy vtákov sa presúvajú medzi zimoviskom a hniezdiskom v najrozmanitejších útvaroch. Niektoré sa sťahujú v nepravidelných kŕdľoch - škorce, havrany, škovránky, lastovičky, belorítky. V pravidelnom geometrickom tvare klina lietajú husi, žeriavy, bociany. Do šikmého radu sa na migrácii sformujú kormorány, kačice a labute.

Samostatne sa sťahujú napríklad trsteniariky, sláviky, strakoše, dudky, kukučky, lelky.

Husi sa nezoraďujú do geometricky presne usporiadaného obrazca len tak z roztopaše. Podobne ako niektoré iné operence, ktoré každoročne dvakrát podstupujú migráciu na veľké vzdialenosti medzi kontinentmi, letiac vo formácii v tvare písmena V či číslice 1, významne šetria energiu.

Jedinec letiaci vpredu uľahčuje let vtákom letiacim v tesnom závese za ním. Pri mávaní krídlami vznikajú na ich koncoch malé víry. Tento fyzikálny jav je pre vtáka nepríjemný, lebo brzdí let, avšak operencovi letiacemu za ním pomáha, lebo ho nadnáša. Vzdušný vír produkovaný krídlami vtáka ťahá nasledovníka nahor, takže nemusí vynakladať toľko námahy, aby sa udržal vo vzduchu, ako keby letel osamote.

Vzdušné víry vytvárané mávaním krídlami dosahujú najlepší efekt vtedy, keď sa konce krídel vtákov letiacich v rade za sebou tak trochu bokom prekrývajú. Husi najčastejšie letia tesne jedna za druhou, v miernom odsadení jedna od druhej do boku a zároveň nasledovníčka mierne nad svojou vodkyňou. V takejto zostave každá hus najlepšie vidí, čo sa deje v povetrí.

Čím ďalej od svojho rodiska vtáky dovolenkujú, tým skôr sa vydávajú na migráciu a tým dlhšie let trvá. Už v auguste opúšťajú naše lesy kolibkáriky sykavé, mucháriky bielokrké, vlhy hájové. Začiatkom septembra sa z miest a dedín vytrácajú lastovičky obyčajné i belorítky obyčajné a putujú do tropickej Afriky. Aj bociany biele a čierne dovolenkujú na africkom kontinente.

Z európskych sťahovavých operencov najďalej odlietajú dážďovníky tmavé, až na južný cíp Afriky a Madagaskar. Sú zvláštne tým, že keď v auguste opustia svoje hniezdiská, až do májového návratu strávia celých deväť mesiacov vo vzduchu. Červenák karmínový a muchárik malý trávia zimu až v ďalekej západnej Ázii.

Počas septembra a októbra svoje hniezdiská u nás opúšťajú aj ďalšie sťahovavé vtáky a migrácia pokračuje až do konca novembra. Na svätú Katarínu (25. novembra) aj posledné sťahovavé vtáčiky opúšťajú domovinu... hovorievali naši predkovia na Liptove.

Tento zaujímavý poznatok naozaj platí, lebo do konca novembra sa obyčajne aj tie najotužilejšie sťahovavé vtáky poberú zimovať do teplejších oblastí starého kontinentu. Drozdy plavé a trskotavé, ľabtušky hôrne a lúčne, červienky obyčajné či vrchárky modré strávia zimné mesiace v oblastiach okolo Stredozemného mora.

Niekoľko desiatok vtáčích druhov však zostáva dovolenkovať vo svojich rodiskách u nás. Sú to napríklad sýkorky, ďatle, kôrovníky, brhlíky, stehlíky, glezgy, ale i orly skalné, jastraby veľké a krahulce, krkavce čierne, tetrovy hlucháne, tetrovy hoľniaky, jariabky hôrne, jarabice poľné, bažanty.

Zo severu Európy sa k nám na zimu nasťahujú chochláče severské a pinky severské.

Prehľad najvyššie položených hniezdisk na Slovensku:

Odhadovaný počet hniezdiacich párov a zimujúcich jedincov v rokoch 1980 - 2018:

tags: #prečo #kačice #lietajú #v #tvare #v

Populárne príspevky:

• Rýchly recept na jablkovo-mrkvový šalát
• Koláčový orgazmus
• Perleťové farbenie kvetov na torty
• Obrátený jablkový koláč s tvarohom
• Bravčové karé s cibuľou a pivom