Spoločenská a politická situácia na Slovensku v rokoch 1968-1989

Historiografia v tradičnom ponímaní predstavuje jednu z dôležitých spoločenskovedných disciplín. Ide o široký kultúrny fenomén, ktorý bytostne súvisí s ľudskou civilizáciou, závisí od jej vyspelosti, vzdelanosti a historického vedomia. Je zrejmé, že nemalý vplyv na vývin historiografie, a to v každom dejinnom období, mala práve spoločensko-politická situácia. Tým viac, že v období rokov 1968-1989 ju ovplyvňovali ideologické determinácie a historiografia neraz vystupovala ako politikum.

Pokúsim sa o stručný náčrt spoločenského diania v danom období, ktoré možno chronologicky rozdeliť do štyroch etáp: 1968-1970; 1971-1975; 1976-1985; 1986-1989. Pokladám za potrebné zdôrazniť, že navrhnutá periodizácia je odvodená z politických udalostí. Tieto medzníky, resp. periódy nemožno stotožňovať s vnútornou periodizáciou historiografie zodpovedajúceho obdobia, aj keď ich vplyv nebol zanedbateľný. Stredobodom môjho záujmu bude obdobie dvoch decénií, pravda, k jeho hlbšiemu pochopeniu je potrebné aspoň letmo nahliadnuť na roky, ktoré mu bezprostredne predchádzali.

Od roku 1963 sa začalo v celej spoločnosti prejavovať pomalé uvoľňovanie. Najprv len v náznakoch, nebadane, ale čoraz väčšmi prenikalo medzi široké vrstvy obyvateľstva. Sprievodným javom tohto pohybu bolo „triedenie duchov“ čiže diferenciačné tendencie vnútri samotnej KSČ. Vzniklo progresívne krídlo, ktoré bolo spočiatku v defenzíve. Konzervatívne sily alebo dogmatici držali v rukách všetku moc a zastávali kľúčové posty v riadení štátu.

K uvoľňovaniu napätia, najmä v straníckom aparáte, prispelo spochybnenie správnosti procesov z 50. rokov, odstránenie viacerých skompromitovaných režimistov (napr. V. Široký, K. Bacílek, P. David a ďalší), zriadenie vyšetrovacích komisií a následné rehabilitácie neprávom odsúdených. Významná bola skutočnosť, že na uprázdnené miesta sa dostávali noví politici, národohospodári a kvalifikovaní odborníci. Disponovali väčším rozhľadom, netrpeli skostnatenosťou myslenia, dokázali sa odpútať od prežitkov v spravovaní štátu. Na rozdiel od staršej generácie neboli natoľko skompromitovaní, aby nevideli vážne spoločenské problémy a nevedeli navrhnúť ich riešenia.

Nespokojnosť na Slovensku nevyvolávalo len hospodárske zaostávanie za českými krajinami, ale tiež nesplnené mocensko-politické ambície. Hľadali sa slovenské osobitosti, zdôrazňovanie ktorých vyústilo do novej formulácie tzv. slovenskej otázky. Stále častejšie sa objavovala požiadavka na federalizáciu centralistického štátu. Dôležitú rolu tu zohral národnostný aspekt. Po búrlivých 50. rokoch a konsolidácii socialistického spoločenstva sa pozornosť v jednotlivých štátoch čoraz viac sústreďovala na vnútorné záležitosti. Pribúdali a silneli kritické hlasy volajúce po zásadných zmenách vo všetkých rezortoch. Diskutovalo sa o perspektívnom modeli ekonomiky, organizácii obchodu, diverzifikácii výroby a priemyslu.

Nemalý podiel na obrodnom procese mala publicistika, ktorá pohotovo informovala verejnosť a neraz na hrane cenzúry upozorňovala na aktuálne problémy. Jej intenzívne pôsobenie prebúdzalo záujem o verejné záležitosti, vyzývalo k zodpovednosti, otvorenosti, rešpektovaniu ľudských a občianskych práv.

Roky 1968-1970: Pražská jar a okupácia

Narastala nespokojnosť kultúrnych pracovníkov, najkritickejšie hlasy zaznievali z radov spisovateľov a novinárov. Realita tuhého centralizmu a direktívnej politiky nedávala takmer nijaký priestor pre zásadné reformy systému ani kompromisy. Jedinou šancou na úspech opozičného hnutia bolo získanie aspoň čiastočnej podpory prominentov i radových členov Komunistickej strany. Spočiatku nepočetná skupinka proreformných komunistov sa začala výraznejšie organizovať po r. 1963/64, získavajúc stále viac sympatizantov.

Obdobie ôsmich mesiacov (január - august 1968) vošlo do povedomia ako „Pražská jar“ a vysnívaným systémom mal byť „socializmus s ľudskou tvárou“. Na pléne ÚV KSČ (január 1968) bol z funkcie prvého tajomníka uvoľnený Antonín Novotný, vtedajší prezident a zaťatý anti-Slovák, ktorý zosobňoval dogmatizmus, totalitný centralizmus a kultúrnu dekadenciu. Na jeho post nastúpil Alexander Dubček, ako prvý Slovák v histórii KSČ vôbec. Situácia v strane sa neustále vyhrocovala a po výzve Matice slovenskej A. Novotný (15. marca) rezignoval na úrad prezidenta. Národné zhromaždenie zvolilo (30. marca) za prezidenta Ludvíka Svobodu.

Stelesnením obrodného hnutia sa stal A. Dubček, ktorý si získal obdiv a oddanosť väčšiny spoločnosti. Spomedzi hlavných programových zásad hodno spomenúť: ozdravenie činnosti KSČ, nové potvrdenie vedúcej úlohy KSČ, prehĺbenie spojenia medzi KSČ a ľudom, decentralizácia štruktúr strany či demokratizácia Národného frontu. Začiatkom apríla prijal ÚV KSČ Akčný program, ktorého prioritami boli presadenie federatívneho usporiadania štátu a ekonomická reforma. SNR 27. júna schválila zákon o Matici slovenskej, čím sa opäť stala spolkom s možnosťou zakladania miestnych odborov.

Rýchlo sa uvoľňovala cenzúra, sloboda vyjadrovania, otvorená diskusia sa stávala bežnou súčasťou verejného života. Nastal dovtedy nevídaný prílev informácií z celého sveta, občania mali možnosť cestovať do zahraničia. Objavovali sa pokusy o vznik nezávislých organizácií, strán, klubov a iniciatív. Rozhlas, televízia a viaceré denníky priniesli (27. júna) výzvu Dvetisíc slov. Jej autor, publicista Ludvík Vaculík, v nej žiadal urýchlenie demokratizačného procesu. Sovietske vedenie ju interpretovalo ako výzvu ku kontrarevolúcii.

Nové smerovanie Československa si získalo obdiv a vrelý ohlas v západných krajinách. Odmietavé stanovisko však zaujali komunistické vlády v NDR, Poľsku, Maďarsku i Bulharsku, pod taktovkou Sovietskeho zväzu. Pojanuárové premeny vnímali ako nebezpečný precedens, ohrozenie socialistického internacionalizmu a v konečnom dôsledku svetového mieru.

Otázkou politickej situácie v ČSSR sa zaoberali predstavitelia Varšavskej zmluvy v Drážďanoch (23. marec). Schôdze vo Varšave sa vedenie KSČ nezúčastnilo, aby predišlo zdrvujúcej kritike. Reprezentácia KSČ sa začiatkom augusta stretla s predstaviteľmi KSSZ v Čiernej nad Tisou a Bratislave, ale na rokovaniach neuspeli. Bolo rozhodnuté. Intervencia ozbrojených síl Varšavského paktu (21. august) násilne ukončila československý obrodný proces. Je iróniou osudu, že jediná veľká akcia paktu bola namierená proti jeho členovi. Armáda na príkaz prezidenta republiky nesmela zasiahnuť. Statočný odpor obyvateľstva i niekoľkodňové búrlivé demonštrácie dosiahli len morálne víťazstvo. Zásluhou jednoty spoločnosti sa okupantom nepodarilo vytvoriť kolaborantskú vládu na čele s A. Indrom. Popredných členov vedenia KSČ Sovieti zadržali a odvliekli do Moskvy, kde ich 26. augusta prinútili k podpisu tzv. moskovského protokolu. Podpisom dohody o „dočasnom pobyte sovietskych vojsk“ na území ČSSR (16. október) Československo upadlo do pozície rukojemníka.

Po „konsolidácii“ nastúpila politika „normalizácie“. Obrodný proces bol nazvaný kontrarevolúciou a poklonkovanie Sovietom znamenalo zvrátenie vývoja k pomerom spred januára 1968. Perzekúcie aktivistov i prívržencov reformného procesu vyústili do rozsiahlych čistiek v komunistickej strane a kádrovania. Obnovená bola cenzúra a zákaz verejnej angažovanosti, ktorá sa odchyľovala od oficiálnej línie. K moci sa dostali, alebo svoj doterajší vplyv upevnili konzervatívne sily, ktorých existencia, a tým aj rozhodovanie priamo záviseli od Moskvy.

Okázalo hlásaný návrat k pomerom spred roku 1968 bol však nemožný. Hoci invázia neviedla k zmenám politického zriadenia, ešte viac prehĺbila spoločenskú diferenciáciu. Zhoršili sa aj vzájomné vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi. Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii (č. 143/1968) z 27. októbra bol výrazom slovenských snáh o emancipáciu v spoločnom štáte, ako bola postulovaná už počas SNP v r. 1944. V praxi to znamenalo vytvorenie osobitnej Českej a Slovenskej národnej rady, českej a slovenskej vlády, ktoré boli zastrešené federálnymi orgánmi.

Spoločenská atmosféra počas prípravy federácie a situácia v ktorej sa realizovala boli diametrálne odlišné. Predtým už dlhšiu dobu prebiehali rozličné diskusie o priorite demokracie či federácie a ďalších súvislostiach. Napokon sa ukázalo, že jedna bez druhej nie je možná a že do života sa musia uvádzať súčasne. Princípy demokratizmu boli nezlúčiteľné s direktívami a centralizmom všetkoriadiacej Komunistickej strany.

Novovzniknutá federácia zbavená demokratických základov nemohla splniť očakávania Slovákov. Naopak, stala sa nástrojom veľmocenskej politiky Moskvy. K zdržanlivému stanovisku, najmä v českých krajinách, viedlo nie celkom oprávnené presvedčenie, že je predovšetkým súčasťou krajne nepopulárnej normalizácie.

Vývoj nabral rýchly spád. Alexandra Dubčeka vo funkcii vystriedal (17. apríl 1969) Gustáv Husák. Po aprílovom pléne KSČ začala otvorená kritika reformných komunistov. Mnohí ľudia sa začali cítiť ohrození, preto urýchlene emigrovali (3. emigračná vlna po r. 1945 a 1948). Od augusta 1968 do októbra 1969 zo Slovenska odišlo bezmála 11 tisíc ľudí.

Koncom r. 1969 sa naplno rozbehli stranícke previerky; na každom pracovisku sa vytvorili komisie a kádrové útvary. Rady KSČ za jediný rok opustilo okolo 47 tisíc členov, ktorých označili za nepriateľov socializmu a „pravicovooportunistické živly“. Zavádzala sa prísna evidencia a kategorizácia občanov.

Ústavný zákon č. 125/1970 obmedzil právomoci národných orgánov a posilnil centralizmus federálnej moci. Tým bola federácia principiálne znefunkčnená. Nastalo permanentné zastrašovanie a - neraz tragické - prenasledovanie vylúčených členov a ich rodinných príslušníkov. Tento stav žičil rozličným kariéristom, diletantom a udavačom.

V júni 1970 z iniciatívy slovenských spolkov v USA a Kanade bol v New Yorku založený Svetový kongres Slovákov (SKS). Pod predsedníctvom Štefana Romana združoval Slovákov žijúcich na americkom kontinente, v západnej Európe i Austrálii.

Roky 1971-1975: Upevňovanie normalizácie

Vplyv KSČ prenikal do všetkých sfér spoločnosti, kde dozorovala a trestala. Proces „očisty“ sa nezastavil ani po XIV. zjazde KSČ (máj 1971). Kánonom dogmatizmu sa stal dokument ÚV KSČ (7. december 1970) Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ. Za „trvalé a nemenné“ hodnoty socializmu prehlásil vedúcu úlohu robotníckej triedy na čele s KSČ, diktatúru proletariátu, marxisticko-leninskú ideológiu či proletársky internacionalizmus. Dokument falšoval výklad najnovších dejín, odôvodňoval inváziu vojsk ako „internacionálnu pomoc“. Schvaľovaný a prijímaný bol však s rozpakmi.

Retardačné smernice a opatrenia spôsobili úpadok kultúry, vedy i umenia. Vazalstvo ČSSR k ZSSR kodifikovala Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci (1970). Zaväzovala k podpore sovietskej zahraničnej politiky, podriadeniu ekonomiky. Zakotvila tzv. brežnevovskú doktrínu obmedzenej suverenity. Stagnácia a úpadok sa šírili do všetkých sfér života.

Pre lepšiu ilustráciu zmien vo vedení štátu uvádzam prehľadnú tabuľku:

Etnické zloženie Československa v rokoch 1969-1990

tags: #príloha #romboidu #dotyky #definícia

Populárne príspevky:

• Ozdoby na tortu z dreva
• Tipy pre bežeckú techniku
• Domáce recepty na horúčku
• Tipy na zdravé pohostenie
• Ako zvýšiť tvorbu mlieka?