Príloha týždenníka Sloboda 1969: Obsah a kontext

V rokoch 1969-1989 vychádzali na Slovensku dva základné druhy samizdatových periodík. Jedna skupina vychádzala v okruhu liberálno-laickej inteligencie, druhá v kresťanskom prostredí. Začiatkom roku 1969 prebiehal v komunistickom Československu pokračujúci proces tzv. normalizácie, ktorý v praxi znamenal likvidáciu reforiem prijatých v predaugustovom období roku 1968. Nástup tzv. normalizácie zasiahol všetky oblasti života, vrátane kultúry a náboženstva.

Samizdat, odvodený z ruského slova "samoizdateľstvo" (samovydávanie), predstavoval ilegálne vydávanie tlačovín rôzneho zamerania. Katolícky periodický samizdat nie je doteraz dostatočne známy, a preto by sa mohlo zdať, že jeho význam pre Slovensko je nepatrný. Cieľom bolo hlbšie poznanie a šírenie informácií v dobe neslobody.

V šesťdesiatych rokoch priťahoval najväčšiu pozornosť slovenskej verejnosti tzv. kultúrny front: publicisti, umelci a niektorí pracovníci spoločenských vied. Zhodou historických okolností kultúrny front vtedy najviac rozširoval vnútropolitický priestor smerom k väčšej slobode a zákonnosti. Po roku 1968 dochádza na Slovensku k základnému preskupeniu spoločenských síl. Kultúrny front preukázal veľkú zraniteľnosť pred straníckym a štátnym aparátom. Normalizačná politika ho priam zmietla. Preskupenie spoločenských síl spočívalo v prechode rozhodujúcej občianskej a duchovnej aktivity z kultúrneho frontu na veriacich.

V sedemdesiatych rokoch kresťanstvo na Slovensku začalo nadobúdať nový dynamizmus. Zdedená viera, najmä u mladej generácie, rástla a zosilnievala. Veriaci sa postupne prestali báť sociálnej, ekonomickej a občianskej diskriminácie. Bol to dôsledok pohybu, ktorý nastal koncom šesťdesiatych rokov, keď sa z väzenia vrátili kňazi, rehoľníci a laici, najmä náboženskí aktivisti z konca štyridsiatych rokov. Dôležitú úlohu v tomto pohybe zohrali RNDr. Vladimír Jukl a MUDr. Silvester Krčméry, ktorí úzko spolupracovali s vtedajším biskupom-robotníkom J. Ch. Korcom.

Základom náboženského oživenia, a teda aj tajnej cirkvi, boli malé spoločenstvá (krúžky), pozostávajúce z piatich až desiatich ľudí, ktoré pomáhali k poznaniu a hlbšiemu prežívaniu viery. Ich úlohou bolo, ako povedal jeden z katolíckych aktivistov, "vychovávať inteligentných kresťanov v socialistickej spoločnosti". Znamenalo to nielen uvedenie do kresťanského života v jeho plnosti, ale aj intelektuálne prehĺbenie aspektov viery. Prvé spoločenstvá vznikali začiatkom sedemdesiatych rokov zväčša v Bratislave, kde bola sústredená väčšina vysokých škôl. F. Mikloško o tejto práci napísal: "Vlado Jukl a Silvo Krčméry sa v prvej fáze sústredili na prácu medzi vysokoškolákmi v Bratislave, kde sa im začalo dariť. Najprv vznikali zmiešané spoločenstvá, ktoré sa začali špecializovať neskôr, keď pribúdalo študentov. Mladí sa stretávali v malých skupinkách, v ktorých sa čítalo Sväté písmo a spoločne sa o ňom rozjímalo, systematicky sa študovala nejaká oblasť z náuky cirkvi a veľa sa diskutovalo o problémoch, ktoré ich zaujímali. Po nedeliach alebo cez zimné a letné prázdniny sa chodilo na výlety, na ktorých bol popri turistike vždy aj duchovný program, ten tvoril os týchto podujatí. Napokon sa konali duchovné obnovy, duchovné cvičenia, kde študenti v tichu rozjímali a stretávali sa s tajomstvami cirkvi. Za týmto všetkým musel niekto stáť. Musel hľadať byty a chaty, aby sa skupiny mohli stretávať, musel zháňať literatúru, Písmo, musel pátrať po kňazoch ochotných slúžiť týmto spoločenstvám. To, čo sa mladým zdalo samozrejmé, stálo veľa umu a námahy. V úzadí týchto laických aktivít bol biskup J. Ch. Korec, ktorý ich veľmi podporoval. Pri jednej príležitosti povedal: «Môžu nás obrať o mnohé veci, o literatúru, samizdaty a podobne, ale nesmú nám zobrať malé spoločenstvá, v ktorých sa schádzajú najmä mladí ľudia. Za túto čiaru nesmieme ustúpiť."

Spoločenstvá sa stali pre študentov "ostrovmi slobody" v totalitnej spoločnosti. Bol pre nich prirodzený a samozrejmý určitý stupeň konšpiratívnosti, obmedzený počet účastníkov spoločenstva, mlčanie navonok a nevyzvedanie širších súvislostí. Dôležitú silu v rozvoji krúžkov predstavovali ich animátori. Najväčšie zastúpenie medzi nimi mali laici, ktorí boli predtým sami členmi spoločenstiev. Spoločenstvá mali funkciu tzv. bunkového systému. Každý člen mal neskoršie založiť spoločenstvo, do ktorého prinesie všetko to, čo predtým zažil. Kládol sa tu dôraz na aktivitu laikov. Duchovnú pomoc ako duchovné poradenstvo, duchovné cvičenia a obnovy sprostredkúvali väčšinou tajní kňazi-rehoľníci, najmä saleziáni, jezuiti, piaristi, lazaristi a františkáni. Na tejto službe sa podieľali mnohí kňazi z verejnej pastorácie a kňazi bez štátneho súhlasu. Napriek tomu, že pomoc kňazov bola nevyhnutná, celá aktivita v malých spoločenstvách zostávala i naďalej na laikoch, ktorí boli ich hybnou silou. Po ukončení štúdia odchádzali vysokoškoláci z Bratislavy domov, do menších miest a dedín, kde mali iným sprostredkovať to, čo zažili a dostali v malých spoločenstvách. Na nových miestach buď priamo zakladali spoločenstvá alebo aspoň pripravovali pôdu pre ne. Takto počet spoločenstiev a zároveň mladých veriacich rástol geometrickým radom po celom Slovensku. V určitom zmysle sa zopakoval pohyb zo začiatku päťdesiatych rokov, ibaže opačným smerom. Vtedy komunistický režim najskôr oslabil cirkev v mestách a až potom na dedinách.

Postupne sa začali formou spoločenstiev stretávať deti, mládež, rodiny a kňazi po celom Slovensku. Neskoršie z týchto aktivít vyrástli nové duchovné hnutia. Okrem toho existovali tajne pôsobiace rehole, ktoré duchovne podporovali tieto vznikajúce hnutia. Zdá sa, že malé spoločenstvá boli pre prenasledovanú cirkev asi najlepším spôsobom ako nielen pretrvať, ale aj rozvíjať sa. Jednou z funkcií spoločenstiev bol prenos informácií. Začiatkom sedemdesiatych rokov, keď začali spoločenstvá vznikať, nebolo dostupné veľké množstvo informácií o dianí v cirkvi. Postupom času sa rozrastali nielen spoločenstvá, ale i množstvo informácií sa zväčšovalo a ich ústne podanie a zapisovanie bolo časovo náročné. Pri veľkom množstve informácií bolo neefektívne tie isté informácie opakovať pre množstvo rozličných skupín. Rokmi sa študenti pomaly rozchádzali po Slovensku a hoci priateľstvá zostávali, užší kontakt chýbal. A tak asi od roku 1975 začali S. Krčméry a V. Jukl chodiť za týmito ľuďmi a nadväzovať cez nich nové známosti v ich prostredí, aby sa postupne vytváralo akési jednotné vedomie. Pri týchto stretnutiach bolo vidieť, že ľudia pociťovali nedostatok informácií, formačných a študijných materiálov, dosiahnuteľných zväčša iba v Bratislave, ktorá bola v tej dobe centrom náboženského diania. Stretnutie týchto dvoch potrieb: efektívny prenos informácií v spoločenstvách a poskytovanie informačných a formačných materiálov ľuďom mimo Bratislavy, dávalo impulzy na vznik celoslovenského periodického samizdatu. K nim sa pridali ešte vonkajšie podnety.

Prvý z nich bol z Litvy, kde vychádzal samizdatový časopis s názvom Kronika litovskej katolíckej cirkvi, ktorý zohral veľkú úlohu pri rozvíjaní tajnej cirkvi v tejto krajine. Časopis sa dostal i na Slovensko, kde sa stal veľkou výzvou pre katolíckych aktivistov. Druhý podnet prišiel z Poľska. Už v roku 1973 vznikol prvý samizdat Orientácia, ktorý bol zväčša určený pre kňazov Spišskej diecézy. Svojím nákladom 20 ks a určitou lokálnosťou nemal veľký dosah. Akokoľvek, časopis sa stal priekopníkom v katolíckej samizdatovej tvorbe, pre ktorú bol nesporne prínosom. Potreba celoslovenského periodického samizdatu pomaly dozrievala. V tomto ovzduší vznikol v roku 1982 prvý samizdat s celoslovenskou pôsobnosťou Náboženstvo a súčasnosť, ktorý začal aspoň sčasti búrať informačnú bariéru, ktorá v spoločnosti existovala. Jeho distribúciu (neskôr aj iných samizdatov) zabezpečovali malé spoločenstvá, ktorým bol určený. Touto cestou sa dostal na celé Slovensko. Samizdat sa stal neviditeľným spojivom spoločenstiev.

Katolícky samizdat začal postupne narastať. Každý rok pribúdalo niekoľko nových samizdatov, ktoré zapĺňali veľkú spoločenskú medzeru slobodného šírenia informácií. Postupne začali vydávať samizdaty tajne existujúce rehole a vznikajúce hnutia. Samizdat Náboženstvo a súčasnosť chcel svojou existenciou poukázať na možnosť tvorby samizdatu v atmosfére prenasledovania a tým byť výzvou pre iných. Že táto výzva nezostala bez ohlasu, možno vidieť z nasledujúceho zoznamu devätnásť samizdatov (tab. č.

Natlačiť 1000 ks samizdatu dalo veľa práce. Aby sa však samizdat dostal do správnych rúk, teda tým, pre ktorých bol určený, to bolo oveľa náročnejšie a zdĺhavejšie. Popri tlačiaroch najväčšie riziko perzekúcií niesli distributéri. Tajná cirkev sa snažila vybudovať si organizačné štruktúry, ktoré jej pomáhali pri výmene informácií a distribúcii samizdatov. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že samizdat sa dostával k ľuďom niekoľkými spôsobmi:

• a) Osobná distribúcia. Bola to neorganizovaná distribúcia, ktorá prebiehala pri osobných stretnutiach, v spoločenstvách, v rodinách…
• b) Rodinná sieť. Vytvorili ju spoločenstvá rodín zjednotené okolo samizdatového časopisu Rodinné spoločenstvo. Rodinným spoločenstvám sa podarilo vybudovať celoslovenskú sieť aktivistov. Tieto kontakty sa využívali nielen na distribúciu samizdatu Rodinné spoločenstvo, ale aj ako prostriedok na šírenie iných samizdatov.
• c) Vysokoškolská sieť. Základom aktivít tajnej cirkvi boli malé spoločenstvá veriacich. V nich sa stretávali ľudia, čo chceli duchovne rásť a pre ktorých boli zväčša tieto samizdaty určené. Jednotliví aktivisti z bratislavských vysokých škôl sa pravidelne stretávali na "centrálnom stretnutí" (alebo krycí názov "centrálko"), kde si vymieňali svoje skúsenosti, informácie, aktuality z apoštolátu a diania. Jednou z funkcií tohto stretnutia bola i distribúcia periodickej a neperiodickej samizdatovej literatúry. Účastníkmi stretnutia boli zástupcovia jednotlivých fakúlt, kde sa nachádzali spoločenstvá. Títo prebrali od hlavného koordinátora tohto stretnutia literatúru a iné informácie a prišli na "centrálne stretnutie svojej fakulty", kde sa stretli aktivisti (animátori) danej fakulty. Im sa odovzdali informácie a literatúra, ktorá potom putovala medzi vysokoškolákov (spoločenstvá). Takto vznikla jedna veľká sieť na vysokých školách. Keď si k tomu ešte uvedomíme, že vysokoškoláci pochádzali z miest a dedín celého Slovenska, vidíme rozsiahlosť a účinnosť takejto distribúcie.
• d) Celoslovenská sieť. Po ukončení vysokoškolského štúdia sa absolventi vracali do svojich miest a dedín po celom Slovensku, kde pokračovali v tom, čo zažili v Bratislave - v živote v malých spoločenstvách. Takto sa vytvorili nové kontakty a nové koordinačné stretnutia z aktívnych ľudí. Tieto stretnutia mali názov "oblastné stretnutia" alebo krycí názov "zábavy". Jednotliví aktivisti zo Slovenska sa stretávali v oblastnom centre, ktoré im bolo najbližšie a ktoré malo takú istú funkciu ako na vysokých školách. Oblastných centier bolo v roku 1989 po celom Slovensku sedemnásť. V jednom centre sa priemerne stretávalo asi desať-pätnásť ľudí. Po stretnutí sa ľudia rozchádzali do svojich dedín a miest, kam okrem iného prinášali samizdaty. Stretnutia boli štyrikrát do roka. Vzhľadom na ne vychádzali aj niektoré samizdaty. Od roku 1975 sa takto vytvorila sieť, v ktorej bolo asi 150 slovenských dedín a miest. Počas trvania oblastných stretnutí v nich pracovalo približne 400 aktivistov, ktorí boli medzi sebou nepriamo prepojení prostredníctvom týchto stretnutí. Bola to asi jediná podzemná celoslovenská sieť riadená z akéhosi centra - z Bratislavy.
• e) Rehoľná distribúcia. Rehoľné spoločenstvá nemohli počas normalizácie slobodne existovať, preto vyvíjali svoju činnosť tajne.

Pre čitateľov, ktorým bol samizdat určený, bol najdôležitejší obsah. Ak mal samizdat ovplyvniť väčší počet ľudí, musel byť jeho náklad dostatočný. Pri náklade od 300 do 500 kusov a pri použití tajných distribučných sietí mohol samizdat pokryť celé Slovensko. Význam samizdatu rástol s jeho dosahom. Z tohto dôvodu niektoré časopisy s nízkym nákladom mohli aj napriek svojmu dlhodobejšiemu vydávaniu ovplyvniť iba malý okruh ľudí.

Tlač periodických samizdatov prechádzala niekoľkými vývojovými fázami, ktoré ovplyvňovali jeho kvalitu tlače a množstvo natlačených kusov:

• a) Strojopis. Počas sedemdesiatych rokov sa periodický samizdat rozmnožoval zväčša týmto spôsobom. Výška nákladu dosahovala maximálne okolo 50 kusov. O pracnosti tejto techniky ani nehovoriac. Jedným prepísaním časopisu na preklepový alebo tzv. letecký papier sa dosiahlo maximálne 10-12 kópií. Každá nová séria sa musela preklepávať odznova. Kvalita výtlačku závisela od poradia kópie pri prepisovaní. Tento spôsob tlače, hoci najpracnejší, bol najpoužívanejší. Písací stroj mohla beztrestne vlastniť každá domácnosť. O najväčšej používanosti svedčí aj to, že táto technika sa používala ešte aj v 80. rokoch pri rozmnožovaní lokálnych samizdatov.
• b) Ormig. Jeden zo spôsobov kancelárskeho rozmnožovania: text sa prenáša z papiera vrstvou dechtových farbív na kriedový papier, ktorý potom tvorí tlačovú formu - matricu. Vodným roztokom liehu sa dechtové farbivo uvoľňuje a prenáša na papier. Touto formou sa dalo vytlačiť do sto kusov kópií. Pri príprave periodického samizdatu sa Ormig používal veľmi ojedinele.
• c) Cyklostyl. Pracuje na princípe prietlačnej tlače. Na voskovú blanu sa napíše text, čím sa do nej vysekajú textové otvory, cez ktoré sa na papier nanáša farba. Touto technikou tlače sa dá vytlačiť do 1000 kusov kópií. Väčšina periodických samizdatov bola tlačená cyklostylom. Z toho je zrejmé, že vydavateľom časopisov nešlo iba o jeho vydanie, ale aj o jeho rozšírenosť.
• d) Ofset. Moderná technológia tlače z plochy. Na kovovú alebo papierovú matricu sa prenesie obraz textu, ktorý chceme vytlačiť. Pri tlači sa využíva odpudivosť mastnoty a vody. Tlač nie je obmedzená množstvom kópií. Tajná cirkev začala túto technológiu využívať od roku 1984, keď sa západným kresťanom podarilo prepašovať na Slovensko prvý ofsetový stroj. Ofsetovou tlačou bolo možné reprodukovať nielen text, ale aj perokresby a fotografie.

Náklad jednotlivých samizdatov časom stúpal. Bol to znak ich aktuálnosti. Aj pri špičkovej reprodukčnej technike však existovali nákladové obmedzenia. Príčinou nebol nedostatočný odbyt, ktorý sa nikdy nepodarilo nasýtiť, ale technika výroby a distribúcie. Veľa samizdatov dosiahlo svoj kapacitný vrchol okolo 500-1000 kusov. Záviselo to od techniky tlače, formy distribúcie a od množstva spolupracovníkov. Z technických a bezpečnostných príčin náklad už nemohol ďalej stúpať. Napísanie samizdatu a jeho vytlačenie, pri náklade 1000 kusov a rozsahu 60 strán, si vyžiadalo asi štyri týždne práce, samozrejme, po zamestnaní. Pri predpokladanom náklade a rozsahu bolo treba ručne poskladať 30 000(!) natlačených listov. To trvalo asi dva týždne. K tomu ešte treba pripočítať asi mesiac na distribúciu. Toto všetko bolo treba uskutočniť za maximálnych bezpečnostných opatrení. Tieto podmienky nevytvárali iba ohraničenie nákladu, ktorý pri svojich 1000 kusoch hraničil s fyzickými a technickými možnosťami, ale aj ohr...

Tabuľka: Prehľad samizdatov na Slovensku

Ukážka samizdatu

tags: #priloha #tyzdennika #sloboda #1969 #obsah

Populárne príspevky:

• Kráľovský Chlmec: Objavte najlepšiu pizzu v Pizza House
• Všetko o Schizandre čínskej
• Výber hrncov na chalupu
• Ako si vybrať rúru na pečenie s dvojplatničkou
• Tipy pre zdravé varenie