Prvé vločky pokrývajú trávu, o chvíľu bude snehuliak
Vonku sa poriadne zozimilo, ráno už na okne vidno prvý mráz. Stromy dávno zhodili svoje listy, aby sa pripravili na zimný spánok, rovnako ako veľký medveď, veveričky alebo malý ježko. Deti sa už nevedia dočkať, kedy napadne prvý sneh.
A veru tak, jedného studeného rána začal poletovať prvý sneh. A veru tancovali. Tešili sa na deti.
„Drž sa pri mne. Keď prídu deti spravia si z nás guľu, a budú nás hádzať tak že budeme lietať ako strely. Druhá vločka sa náramne potešila, a privolala k sebe aj ďalšie kamarátky vločky, ktoré mali rady rýchlosť.
„Vidíte tam tie deti? „Áno, to je nápad! „Ale taký snehuliak musí byť pevný, aby dlho vydržal robiť radosť všetkým deťom, ktoré pôjdu okolo. „Výborný nápad, aj my chceme chrániť to, čo z nás deti vytvoria. Neprekáža nám, keď sa roztopíme a stratíme svoju krásu.
Vločky sa od vzrušenia a radosti nevedeli dočkať, kedy dopadnú na zem, kde ich už čakali natešené deti. A ich želanie sa im aj rýchlo splnilo.
Deti začali gúľať najskôr jednu veľkú guľu, potom druhú a za tou hneď tretiu, najmenšiu zo všetkých. Mali medzi sebou aj silných pomocníkov, ktorí im pomohli postaviť gule na seba. Dve deti gúľajú, tri deti dvíhajú jednu guľu na druhú a tie najmenšie gule šúchajú a hladkajú, aby boli krásne hladké. Jedno dievčatko donieslo mrkvu na nos, druhé zase gaštany na oči, a takto každý priložil ruku k dielu. A o čo viac sa z toho deti radovali, o to viac boli aj vločky krajšie a silnejšie. Netrvalo dlho a na snehu hrdo stál krásny snehuliak s červeným nosom.
Ako postaviť snehuliaka
Snehuliakov je veľa, každý je niečím krásny. „Snehuliačik Máčik?
„Máčik preto, lebo je taký pevný a odolný vďaka našim odvážnym kamarátkam vločkám. Máš pravdu, naše odvážne kamarátky síce s nami už viac neprehovoria, kým sa znovu nepremenia na vločky, no takto budú vedieť, že stále na ne myslíme. Máčik je krásne meno.
Z jedného zrnka maku makovníček nebude, ale keď sa makové zrnká spoja a budú všetky pekne pokope, maminka makovník upečie raz-dva. A tak je to i s nami vločkami, keby sme chceli byť každá sama, nikdy z nás deti snehuliaka nepostavia.
A tak snehuliačik Máčik vydržal celú zimu a tešil všetky deti, ktoré okolo neho pobehovali, guľovali sa, aj sánkovali.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, kde žijú snehové vločky predtým, ako dopadnú na zem a ozdobia nám krajinu bielou pokrývkou? Nie? Tak počúvajte! Snehové vločky žijú na jednom veľkom oblaku. Oblak putoval nad krajinou a snehové vločky z neho pomaly skákali na zem, aby potešili ľudí tam dole. Len Amálka zatiaľ neskočila. Zakázala jej to mama. „Nikdy Amálka, nikdy nemôžeš skočiť dole. Dopadneš dole na zem, roztopíš sa a zahynieš. Musíš zostať tu so mnou.“ Amálka bola z toho nešťastná.
V jeden deň počúvala rozprávanie ostatných vločiek: „Nemôžem sa dočkať toho, ako pôjdem dole. Neviete si predstaviť tú radosť, ktorú sneh vykúzli ľuďom. Keď budem mať šťastie a bude silný mráz, nerozpustím sa hneď. Padnem na zem a vytvorím sneh, s ktorým sa budú deti hrať. Možno zo mňa spravia snehuliaka alebo snehovú guľu.“ Amálka počúvala so zatajeným dychom a rozhodla sa.
Tak prešli dni, až prišiel čas, kedy sa snehové vločky mohli pustiť na zem. Keď Amálkina mama videla, ako Amálka vyskakuje z oblaku, pustila sa za ňou. Dopadli na trávu, na ďalšie iné snehové vločky. Mali šťastie. Mrzlo a tak sa hneď neroztopili. Pozerali na svet až dovtedy, kým do záhrady, v ktorej ležali, nevbehol húf detí, ktoré sa chystali stavať snehuliakov. Deti sa smiali a tešili. Amálka bola spokojná. Stálo to za to. Urobila radosť ľuďom. A veru na to snehové vločky sú, to je ich poslanie - robiť radosť ľuďom.
Už ste si vyskúšali niekoľko dní po sebe stáť nahí v strede dvora, keď je vonku sneh? Ani to neskúšajte. Snehuliaci by vám o tom vedeli veľa rozprávať. Tri rovnaké kôpky snehu naukladané na sebe, nejaké to uhlie a mrkva! Chápete, že sú holí? Nielenže im je zima, ale ešte sú aj vystavení každému na obdiv.
A potom sa v kráľovstve Obrúska II. vyskytol snehuliak, ktorý záhadným spôsobom dokázal rozprávať. Nech už okolo neho prešiel ktokoľvek, mal istotu, že sa kúsok reči ujde aj jemu. Bola to sranda! Snehuliak sa vedel rozprávať s každým. Keď lietali okolo vtáčiky, povedal im, aké bude počasie, odkiaľ bude fúkať vietor a na čo si majú dávať pozor vo vzduchu. Líškam a veveričkám vymýšľal hry. Kráľovi zas ukazoval, že sneh vôbec nemusí byť nebezpečný.
Trochu sa bál jedného vojaka, ktorý vyzeral namosúrene a ufrflane, no chladný snehuliak obmäkčil chlapcovo srdce milým vtipom. Čím dlhšie sa venoval tomu, aby boli všetci ostatní šťastní, tým viac sa zamýšľal, či si niekto všimne, že mu je zima. “Tu máš šálik, drahý snehuliačik!” povedalo jedno dievčatko, keď mu okolo krku omotávalo vlnený pás, na ktorom sa striedala oranžová s červenou. “Nech nám neprechladneš,” dodalo a hoci vyzeral studene, cítilo, že je dobrý.
Keď sa zas iné deti hrali na schovávačku, skryli sa práve za neho. Vtedy bol ticho a neprezradil, že je niekto za ním, iba sprisahanecky žmurkol. Deti mu z vďaky dali na krehké vetvičky rukavice. Nikto nepovedal nahlas, že mu na snehuliačikovi záleží, no ich skutky to prejavili. Snehového zabávača postupne poobliekali a spravili z neho veľkého fešáka. Každý takýto dar nášho guľatého priateľa stále viac zahrieval.
Nebojte sa, neroztopí sa! V našej rozprávke sa snehuliaci netopia! Práveže mu dodávalo ešte viac chuti do života. Pretože čím viac lásky a starostlivosti našim priateľom ukážeme, tým dlhšie s nami budú.
tags: #prve #vlocky #pokryvaju #travu #o #chvilu
