Rýchla a Zaisťovacia vojna: Definícia a Kontext Slovenského Štátu v Druhej Svetovej Vojne

Slovenský štát, existujúci v rokoch 1939 až 1945, bol úzko spojený s nacistickým Nemeckom a jeho vojnovými cieľmi. Účasť slovenských jednotiek na východnom fronte, najmä prostredníctvom Rýchlej a Zaisťovacej divízie, je dôležitou súčasťou tejto histórie.

Vojna bola dôsledkom agresívnej zahraničnej politiky nacistického Nemecka. Hitlerovým prvoradým cieľom bola demontáž Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá po prvej svetovej vojne oklieštila porazené Nemecko. Ďalším krokom malo byť získanie „životného priestoru“ na východe a pretvorenie európskeho poriadku na základe rasovo-politických princípov.

Slovenský štát (od 21. júla 1939 Slovenská republika) bol od začiatku súčasťou mocenskej sféry nacistického Nemecka, jeho samostatnosť preto bola oklieštená. Účasť Slovenska vo vojne na strane Nemecka determinovala už ochranná zmluva z 18. - 23. marca 1939, podľa ktorej mala byť jeho zahraničná a obranná politika vedená v zhode s tou nemeckou.

Ľudácka propaganda sa tento fakt snažila prekryť okrem iného teóriou menšieho zla. Jednotlivé prejavy kolaborácie s nacistickým Nemeckom pritom interpretovala ako prostriedok záchrany národa. Skutočné plány nacistov o rasovej prestavbe európskeho priestoru, v ktorých sa objavovali aj konkrétne návrhy na asimiláciu a germanizáciu časti slovenského národa a na vysídlenie jeho väčšiny, však teórii menšieho zla odporovali.

Slováci zmobilizovali vyše 50-tisíc vojakov, ešte v lete 1941 sa však dve tretiny vrátili domov, lebo armáda bola málo motorizovaná a nedokázala plniť plnohodnotnú úlohu priamo na fronte. Zostala tu preto len Rýchla divízia a v zázemí Zaisťovacia divízia (ZD). Nasadené zostali tiež letecké jednotky.

S ochotou ľudáckej vlády participovať aktívne na vojne bola nemecká strana až do roku 1943 viac-menej spokojná. Oveľa väčší význam však pre Nemcov malo fungovanie slovenských zbrojoviek.

Po bitke o Lipovec sa minister národnej obrany Ferdinand Čatloš rozhodol zreorganizovať všetky slovenské jednotky na východnom fronte do dvoch divízií - Rýchlej a Zaisťovacej.

Tu je prehľad kľúčových udalostí a zmien v štruktúre slovenských jednotiek na východnom fronte:

Čo sa týka radových vojakov, mnohí z nich na začiatku uverili propagande, že vojna je namierená proti boľševizmu s cieľom oslobodiť ujarmené národy ZSSR. Utvrdzovali ich v tom už otrasné nálezy masových hrobov politických väzňov, ktorých pred ústupom zavraždila tajná polícia NKVD. Slovenskí vojaci boli aj z tohto dôvodu spočiatku pomerne spoľahliví, tvrdenia o ich udatnosti však treba brať s rezervou, vychádzajú z tvrdení ľudáckej propagandy, ktorá armáde pripisovala osudový význam pre budúcnosť národa.

Na pacifikovanie dobytého územia pritom Nemci používali aj svojich spojencov. Tieto úlohy plnila aj slovenská ZD, ktorá pôsobila v rokoch 1941 - 1943 na území dnešnej Ukrajiny a Bieloruska. Išlo o územie pod civilnou okupačnou správou, kde dominantnú úlohu od roku 1942 preberali vyšší vodcovia SS a polície. Okrem plnenia rôznych strážnych úloh bol jednou z hlavných činností ZD boj proti partizánom spojený s vraždením zajatcov, ukrývajúcich sa Židov, vypaľovaním dedín a likvidovaním civilistov.

Vo viacerých slovenských jednotkách však nacistické praktiky vzbudzovali odpor, a tak ich sabotovali, čo sa podpísalo aj pod nárast dezercií a spolupráce s partizánmi.

Ako som už spomenul, na okupovanom sovietskom území boli slovenskí vojaci od začiatku svedkami zločinov páchaných na Židoch. Tieto informácie sa objavovali aj v hláseniach pre ministerstvo národnej obrany, takže slovenská vláda bola informovaná o tom, čo sa tam deje. V bieloruskom meste Mazyr jedna slovenská rota v januári 1942 asistovala nemeckým jednotkám pri strieľaní Židov tým, že uzatvárala východy z mesta.

Dňa 29. augusta 1944 prichádzajú na naše územie okupačné jednotky. Vojenské ústredie je nútené postupovať podľa núdzového variantu a v ten istý večer rozosiela pplk. Ján Golian vojenským posádkam šifrovaný pokyn „Začnite s vysťahovaním“, vyzývajúci začať ozbrojený odpor.

Povstalecká 1. československá armáda na Slovensku disponuje spočiatku asi 18 000 vojakmi. Po mobilizácii z 5. septembra 1944 stúpa ich počet na takmer 50 000. Majú však nedostatok výzbroje, často zastaranej, a aj nedostatočné bojové skúsenosti.

S nemeckými vojenskými jednotkami prichádzajú na Slovensko jednotky nemeckého bezpečnostného a represívneho aparátu. Západné a postupne aj stredné Slovensko sa stáva operačným priestorom Pohotovostnej skupiny H nemeckej bezpečnostnej polície (Sipo) a bezpečnostnej služby (SD) - Einsatzgruppe H der Sipo und des SD.

Po vojenskej porážke Slovenského národného povstania je civilné obyvateľstvo Slovenska vystavené dovtedy nevídanému teroru. Na pomoc slovenského obyvateľstva sú odkázaní aj "Židia", ktorým už zostáva len posledná možnosť: ukryť sa v rôznych provizórnych úkrytoch. Každý, kto im pomáha, riskuje svoj život a neraz aj životy svojich blízkych. Nemci akýkoľvek náznak podpory partizánov alebo Židov kruto trestajú.

Predstavitelia ľudáckeho režimu, ktorý v zahraničí reprezentovali takí „diplomati“ ako napríklad veľvyslanec vo Vatikáne Karol Sidor, sa síce pokúšajú hovoriť o slovenskej štátnosti, no ich snahy sú odsúdené na neúspech.

Sovietska Červená armáda vstupuje na Slovensko z viacerých smerov. Jednotky 1. ukrajinského frontu spolu s príslušníkmi Československého armádneho zboru sa prebíjajú v oblasti Duklianskeho priesmyku až 6. októbra 1944.

Vďaka Slovenskému národnému povstaniu je Slovensko v povojnovej Európe vnímané ako plnohodnotná súčasť víťaznej protihitlerovskej koalície. Slovenský štát ostáva smutným mementom hrozby nacionalizmu, fašizmu, systematického rozkladu demokracie a potláčania ľudských práv.

Mená padlých sa nedostali ani na pomníky v ich rodných obciach či mestách. Zabití a padlí slovenskí vojaci z Bytčianskej kotliny v boji proti Zväzu Sovietských Socialistických Republik - Sojuz Sovetskich Socialističeskich Respublik - jún 1941 až august 1944.

Vyhlásenie samostatnosti Slovenska bolo jediným reálnym východiskom pre Slovákov z nebezpečných marcových dní roku 1939. Vďaka nemu sa podarilo zabrániť rozdeleniu Slovenska medzi susedov, nemeckej okupácii, ako aj možnej národnej záhube. Nebolo však iba východiskom z krízy, ale i naplnením práva slovenského národa na sebaurčenie, na život vo vlastnom štáte.

Následne 4. apríla 1939 bola podpísaná medzi SR a Maďarskom dohoda o nových hraniciach, ktorou Slovensko stratilo v prospech Maďarska ďalšie územie, tentoraz s rozlohou 1697 km2 , na ktorom žilo 69 639 obyvateľov ,z toho bolo 37 786 rusínskej, 26 981 slovenskej a 4 872 ľudí iných národnosti, čo viedlo len k ďalšiemu zhoršeniu vzťahov medzi oboma štátmi.

Rozhodujúcou inštitúciou vplyvu Nemecka na slovenskú vládu bolo nemecké veľvyslanectvo v Bratislave (veľvyslanci H. Bernard, M. von Kilinger, H. E. Ludin),ktoré neraz zasahovalo do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky.

V plánoch Berlína predstavovala Slovenská republika „vzorový štát“ malého národa, ktorý mal dokazovať, že aj malé národy strednej a juhovýchodnej Európy majú šancu na vlastnú štátnu existenciu, ak sa poslušne podriadia Nemecku a príjmu jeho spojenectvo a ochranu a zároveň sa aj, po vypuknutí vojny, pričinia o „konečné nemecké víťazstvo“ (z Hitlerových dochovaných dokumentov však vyplýva, že aj po prípadnej víťaznej vojne by Hitler dlho Slovensko ani ostatné nemecké satelity dlho netrpel ako samostatné štáty, ale ich obyvateľstvo plánoval ponemčiť, resp.

Medzinárodné uznanie Slovenku uľahčil aj fakt, že nebolo vojnovým štátom (ako napr. Chorvátsko), pretože vzniklo pol roka pred vypuknutím vojny. Prvú Slovenskú republiku uznalo 27 štátov sveta, medzi nimi aj rozhodujúce veľmoci ako Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Veľká Británia, Sovietsky zväz, Japonsko, Vatikán (spomedzi veľmocí neuznali SR jedine USA) či aj neutrálne štáty ako Španielsko, Švédsko a Švajčiarsko.

Táto iluzórnosť realizácie vlastnej zahraničnej politiky sa prejavila hneď pri vypuknutísvetovej vojny septembra 1939. Keďže Poľsko odmietlo nemecké územné nárokya začalo sa orientovať na Veľkú Britániu, Nemecko naň zaútočilo, pričom Slovensko využilo ako nástupište svojich armád na útok proti Poľsku z juhu, hoci Slovensko malo zostať podľa pôvodnej dohody s Nemeckom počas poľsko-nemeckej vojny neutrálne.

Najvyššie stranícke a štátne funkcie tak boli kumulované v rukách tých istých ľudí a HSĽS sa tak profilovala ako štátostrana. Zároveň bola aj jedinou povolenou slovenskou politickou stranou.

Snaha radikálov dostať sa k moci vyústila už vo februári 1940 do politickej krízy, ktorú Tiso riešil odvolaním Alexandra Macha z funkcie veliteľa HG a za jeho nástupcu vymenoval svojho prívrženca Františka Galana. Nemecko, dovtedy zamestnané vojnou proti Francúzsku, sa nato rozhodlo energicky zasiahnuť.

Radikáli HSĽS vedení Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom neboli spokojní s pomermi na Slovensku, žiadali rýchle „riešenie českej a židovskej otázky“ a represívne zásahy proti predstaviteľom bývalých čechoslovakistických politických strán, chceli novelizovať ústavu a zrušiť Snem Slovenskej republiky. Na uskutočnenie týchto plánov im však chýbala dostatočná politická moc i podpora medzi slovenským obyvateľstvom.

V I. SR dochádzalo aj k prenasledovaniu občanov z politických dôvodov, najmä komunistov. Väznili ich v pracovnom tábore v Ilave. Na rozdiel od veľkej časti vtedajšej vojnovej Európy však neboli rozsudky také prísne. Na Slovensku nepôsobili žiadne mimoriadne súdy a súdnictvo si zachovalo vysoký stupeň nezávislosti, čo sa prejavovalo aj v nízkych trestoch za politické činy namierené proti štátu a jeho režimu. Priam raritou na vtedajšie európske pomery bolo, že až do nemeckej okupácie Slovenska na jeseň 1944 nebol na Slovensku vykonaný ani jediný rozsudok smrti z politických dôvodov.

Po tajnej dohode s Nemeckom Vojtech Tuka a Alexander Mach bez vedomia prezidenta Tisa a ostatných členov vlády pripravili deportácie Židov (nútené vysťahovanie - vysídlenie z určitého územia) z územia Slovenska do nemeckých táborov na území okupovaného Poľska.

Dňa 24. júna 1941 motorizovaná Rýchla skupina prekročila slovensko-sovietske hranice. Už 24. júna 1941 motorizovaná Rýchla skupina prekročila slovensko-sovietske hranice. Hitler si mädlil ruky - na jeho ťažení proti „židoboľševizmu“ sa predsa okrem Maďarov, Rumunov či Talianov zúčastňujú aj „akísi“ Slovania.

Slováci obsadili Lipovec bez boja, pretože jednotky Červenej armády dostali rozkaz stiahnuť sa. Po bitke o Lipovec sa minister národnej obrany Ferdinand Čatloš rozhodol zreorganizovať všetky slovenské jednotky na východnom fronte do dvoch divízií - Rýchlej a Zaisťovacej.

tags: #rychlá #a #zaisťovacia #vojna #definícia

Populárne príspevky:

• Recept na lososa s fazuľovými strukmi
• Najlepšie Jablkové Recepty
• Recepty s bryndzou
• Lahodné a zdravé dezerty
• Ako spracovať tekvicu na kompót