Rýchlosť strmhlavého letu Stuky

Ju 87, známy tiež pod označením „Stuka“, čo bolo skrátené označenie pre Sturzkampfflugzeug, bol jednomotorový strmhlavý bombardér používaný nacistickým Nemeckom počas 2. svetovej vojny. Charakteristický bol najmä svojimi krídlami do tvaru „W“ a kapotovaným podvozkom, na ktorom mal namontované sirény. Bol to vysoko špecializovaný stroj určený primárne na strmhlavé bombardovanie.

Vývoj a verzie

V roku 1933 vypísalo Ríšske ministerstvo letectva súťaž na výrobu strmhlavého bombardéru. Súťaže sa zúčastnili firmy: Arado, Blohm & Voss, Heinkel a Junkers. Predchodcom Ju 87 bolo podobne koncipované lietadlo Junkers K-47. Prvý prototyp Ju 87V1 vzlietol v septembri 1935. Stroj skonštruoval Herman Polman.

Už vtedy získalo lietadlo svoje charakteristické črty, ako bola celokovová konštrukcia centroplánu, či krídla do tvaru „W“. Prototyp bol poháňaný motorom Rolls-Royce Kestrel V s maximálnym výkonom 525 k. Neskoršie prototypy sa líšili motorom Junkers Ju-210A s vyšším výkonom, jednoduchou smerovkou a priezorom v podlahe pre jednoduchšie bombardovanie. Výzbroj sa skladala okrem nesených bômb aj z dvoch guľometov MG 17 v krídlach a jedného MG 15 ovládaného strelcom, pre krytie zadnej polosféry. Prototypy mali nosnosť iba do 500 kg.

Vo svojej dobe bol stroj celkovo dobrý, pomerne kvalitný a spoľahlivý. Čoskoro, v roku 1937, prišli prvé úpravy Ju 87A-0 a A-1, neskôr dokonalejšia A-2 s novým motorom Ju-210D s väčším výkonom (vyrobilo sa 262 strojov). Luftwaffe však mala k stroju výhrady. Ukázalo sa, že nemá dostatočný dostup, operačný dolet a malú nosnosť bômb. Tieto nedostatky mala odstrániť verzia B.

Ju 87B-1 sa líšil od predchodcu zasúvateľným prekrytom (na predošlých verziách sa prekryt kabíny vyklápal do boku), inak dizajnovanou prednou časťou trupu a krytom motora. Zmeny boli aj na podvozku, rádiovej anténe a smerovke. Na podvozkovú nohu bola namontovaná siréna, pre svoj psychologický účinok na nepriateľa počas útoku. Iný bol aj motor Ju-211A a neskôr D s výkonom 1000, či neskôr 1200 k.

V decembri 1939 začala výroba verzie B-2. Tá sa líšila väčším vodným chladičom a drevenou vrtuľou, ktorá nahradila kovovú. Vylepšenia sa dočkala aj rádiostanica. Verzia B-2 mohla odniesť až 1000kg bômb. Tento typ sa dočkal svojho krstu ohňom v španielskej občianskej vojne neskôr v 2. svetovej vojne.

Ju 87D-1 - bola najväčšia verzia (1037 ks), ktorá bola upravená na základe prvých bojových skúseností. Zlepšené bolo najmä pancierovanie osádky, zmenila sa obranná výzbroj z jedného MG 15 na 2 MG 81Z, použitá bola novšia verzia motoru Ju-211F a neskôr od februára 1941 J.

Ju 87G - verzia odvíjajúca sa od verzie D-5, avšak špeciálne určená na boj proti tankom. Bola vybavená dvomi 37 mm kanónmi BK-3,7. Vznikla na podnet nemeckého esa Hansa Urlicha Rudela lietajúcom na strojoch Ju 87. Skúšaná už v roku 1942.

Bojové nasadenie

Počas prepadnutia Poľska, útoku na Holandsko, Belgicko a Francúzko zaznamenali Ju 87B veľké úspechy a účinne pomáhali postupujúcim nemeckým jednotkám ako „lietajúce delostrelectvo“. Kryté prevahou stíhacích Bf 109 predvádzali exhibície v presnom bombardovaní vojenských i nevojenských cieľov a tak získali jednak fantastickými úspechmi (za priaznivých podmienok), ako aj výbornou propagandou priam legendárnu povesť univerzálnej všetkoničiacej zbrane.

Avšak už po jednom mesiaci nasadenia pri útokoch na Veľkú Britániu v roku 1940 britské stíhačky ukázali, že „Stuky“ sú vo svojej skutočnej podobe iba pomalé, neohrabané a nedostatočne ozbrojené jednoúčelové lietadlá a museli byť z bojov kvôli vysokým stratám stiahnuté. Nasadené boli preto v stredomorí a Afrike, kde britské letectvo nebolo ešte také silné.

Pokusom o zlepšenie stroja bola výroba verzie D. Tá bola nasadzovaná hlavne na východnom fronte, kde v prvých rokoch bojov bola skutočne veľkou oporou postupujúcich Nemcov. V roku 1942 však Sovietske vzdušné sily začali byť pre Luftwaffe rovnocenným súperom. Akonáhle stratili Nemci vzdušnú prevahu aj na tomto bojisku, skončili „Stuky“ ako aj éra ich strmhlavých náletov.

Zaujímavosťou je snáď ešte verzia G, ktorá bola nasadená v bitke v Kurskom oblúku. Taktika útoku na tanky bola jednoduchá ale o to účinnejšia. Stroje sa zniesli z oblohy podobne ako pri strmhlavom bombardovaní, avšak nezhadzovali bomby, ale mierili svoje kanóny na zadnú časť tankov. Tam sa nachádzalo ich najslabšie pancierovanie. Napriek tomu že množstvo nesenej munície do týchto 37 mm kanónov nebolo veľké, dokázali počas jedného letu zničiť až 6 tankov. Hans Urlich Rudel na Ju 87 dosiahol neuveriteľných vyše 500 zničených tankov do konca vojny.

Junkers Ju 87D bol dvojmiestny, jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídiel, pevných aj pohyblivých chvostových plôch bola potiahnutá duralom. Krycie plechy takisto duralové. Radový motor s typickým chladičom poháňal trojlistú, drevenú vrtuľu s nastaviteľným uhlom nábehu listov. Podvozok bol pevný. Hlavné podvozkové nohy kapotované v typických „bačkorách“.

Strmhlavý útok Ju-87 Stuka

Technické údaje (Ju 87D)

Tabuľka s technickými údajmi lietadla Ju 87D:

Parameter	Hodnota
Osádka	2
Motor	1 * 954kW R.R.
Maximálna nosnosť bômb	1000 kg (verzia B-2)

Ďalšie projekty

Okrem samotného lietadla Ju 87 existovali aj ďalšie projekty, ktoré využívali koncept parazitických lietadiel alebo kombinovaných systémov:

Vachmistrov SPB: Kombinácia bombardéra Tupolev TB-3 a stíhačiek Polikarpov I-16, ktoré niesli bomby a útočili na ciele.
Mistel: Kombinácia nepilotovaného bombardéra Junkers Ju 88 a stíhačky Messerschmitt Bf 109, kde pilot stíhačky navádzal bombardér na cieľ.
Arado E.377: Návrh kĺzavej bomby pre projekt Mistel, ktorá mala byť nesená stíhačkou Heinkel He 162.
Arado Ar E.381: Návrh miniatúrnej parazitickej stíhačky, ktorá mala byť nesená bombardérom Arado Ar 234 Blitz.