Silné otcovské puto: Psychológia a budovanie vzťahu s dieťaťom
Rodičovstvo je významná vývinová úloha, ktorá prináša zmeny a nové výzvy. Muž môže vnímať otcovstvo ako jednu z foriem vstupu do dospelosti, keď začne svoje hodnoty prenášať ďalej. Zrazu nastane situácia, že sa musíme niečoho vzdať v prospech toho, že v budúcnosti prídu zisky. Spočiatku môžeme mať veľa obáv typu: ako to zvládnem, koľko mi to zoberie z môjho pôvodného života a čo mi to dá na oplátku?
Viackrát som zažila krásne okamihy, keď muži rozprávali, prečo je pre nich dôležité stať sa otcami. Chcieť ním byť je dobrý začiatok. Myslím ten moment, keď nad tým muž začne reálne uvažovať a predstavovať si, čo znamená byť otcom. Jeden z mojich kamarátov pred pôrodom svojho dieťaťa hovoril o všetkých obavách. Prísediaci chlapi potom začali rozprávať, čo všetko im otcovstvo prinieslo, v čom im obohatilo život.
Aj strach zo straty koníčkov a voľného času skôr relativizovali: veď žúrovať nevieme donekonečna, ani lyžovačky už časom nie sú také zaujímavé, ak sa opakujú stále s tými istými ľuďmi. Rozprávali, že je dobré toto všetko zažiť aj s niekým iným, s malým človekom, a mať možnosť naučiť ho to.
Odmalička sú na nás kladené očakávania. Na strednej škole prídu otázky, či ideme na vysokú. Po vysokej, či už máme dievča. Ak máme, pýtajú sa, kedy bude svadba a potom kedy bude dieťa, potom druhé dieťa… Čo ak si muž nie je istý, ale vníma tento tlak okolia? Je dôležité zostať zvedavý a vyhodnotiť si dôvody, prečo áno a prečo nie.
Na muža môže negatívne vplývať to, aké rodičovstvo zažil od svojho otca. To je moment, keď sa chce vyhraniť voči tomu, čo zažil, no má len malú predstavu, ako by sa to dalo robiť lepšie. Muž sa môže obávať intimity v partnerskom vzťahu, no aj záväzku, ktorý prichádza s dieťaťom. Keď človek vstupuje do rodičovstva, vyberá si životný štýl na najbližších 20-30 rokov, čo je veľká zodpovednosť. Ešte predtým si treba odpovedať na otázku, či tu chceme byť aj pre druhých alebo len pre seba.
Tento konflikt je normálny a súvisí so vstupom do dospelosti. Keď už máme vybudovanú kariéru, je otázkou, čo so životom ďalej a komu chceme odovzdávať. Je dôležité, aby muž nad týmto mohol bádať kvôli sebe. Ak sa už pár rozhodol pre deti, môže prísť ďalšia obava: neviem to s deťmi. V okolí nemám deti, a ak aj mám, nikdy som sa s nimi nevedel hrať či rozprávať. Strach by nemal byť paralyzujúci, neberme to smrteľne vážne. Rodičovstvo je z veľkej časti dobrodružstvo a improvizácia.
Na druhej strane sa treba pripraviť, niečo si k tomu načítať, sledovať rodičov okolo seba. Nehroťme to do toho, že počas rodičovstva nemôžeme robiť chyby. Môžeme. Dôležité je vedieť ich zreflektovať a ísť ďalej. Rodičmi sa nerodíme, stávame sa nimi, a to práve tým, že ideme po ceste a uznávame, čo bola chyba a ako to nabudúce spraviť lepšie.
Zo skúseností nás oboch, inak introvertov, čo sa aj pred deťmi možno hanbili, vyplýva, že pri vlastnom dieťati je to skrátka iné. Je iné, keď vám niekto podá svoje dieťa, a iné, keď sa otcom stávate postupne. Vzťah k dieťaťu si človek začína vytvárať už počas tehotenstva či pôrodu. Dieťa si zas automaticky buduje vzťahovú väzbu k svojim opatrovateľom. Ide o súhru - dieťa vydáva signály, že potrebuje našu starostlivosť, čiže plače, a potom neskôr dáva spätnú väzbu, že to robíme dobre, keď sa utíši a usmeje sa. V nás to vzbudí rodičovskú sebadôveru aj pocit, že vieme naplniť potreby dieťaťa.
Pri ženách sa hovorí, že sa im už počas tehotenstva „zapnú hormóny“. Aj mužovi, ktorý je prítomný pri tehotenstve, sa mení hormonálny profil. Väčšiu úlohu však zohráva vytváranie vzťahovej väzby k dieťaťu, ktorá sa môže budovať už prenatálne, keď rodičia rozvíjajú myšlienky, aké asi je ich dieťa a aké emócie prežíva. Mentalizácia obrazu, že dieťa má nejakú osobnosť, ktorú dáva postupne čím ďalej viac najavo už aj v tehotenstve - napríklad pohybom, kopnutím pri matkinom smiechu, smútku, nám pomáha pripútavať sa k nemu.
Samozrejme, pre ženy je to v tehotenstve ľahšie, lebo oveľa skôr a intenzívnejšie zažívajú pohyby dieťaťa a ľahšie ich vnímajú ako komunikáciu. Mužom veľmi pomáha, keď vidia ultrazvuk, dotýkajú sa brucha, spievajú mu alebo sa s ním rozprávajú a zažívajú bezprostrednú reakciu. To je začiatok vytvárania vzťahovej väzby, čo je podľa mňa viac ako „hormóny“, aj keď tie sa na vzniku vzťahovej väzby, samozrejme, podieľajú tiež. Takto si vytvárame väzbu k dieťaťu ešte pred narodením a najmä po pôrode, aby sme sa vedeli a chceli oň starať. Aj preto nemáme citovú väzbu k dieťaťu, ktoré vám len niekto „dá na ruky“, aj keď deti, prirodzene, aktivujú starostlivé správanie vo väčšine dospelých.
Novorodeniatko má inštinktívnu vrodenú tendenciu pripútať sa na svojich opatrovateľov, vytvoriť s nimi silné citové puto - vzťahovú väzbu. Na začiatku vzťahovej väzby je pripútavanie správanie, ktoré nie je zamerané len na uspokojenie fyziologických potrieb ako hlad, teplo, spánok, bezpečie, ale dieťa dáva rodičovi najavo aj potrebu jeho blízkosti, plače pri vzdialení, utíši sa v jeho náručí, vydáva spokojné zvuky v jeho prítomnosti. Keď sa preľakne, má bolesť, je rozrušené, utieka sa k nemu po útechu a upokojenie. Dáva mu zreteľne najavo, že jeho prítomnosť je preň veľmi dôležitá v dobrých i ťažších chvíľach.
Je to perfektné pre obidvoch, pretože byť v tom spolu je naozaj to najdôležitejšie - či už ide o rozhodnutie stať sa rodičmi, alebo neskôr aj zdieľaná starostlivosť. Môže pomôcť, ak muž chodí so ženou počas tehotenstva na vyšetrenia a vytvoria si z toho rituál? Otcom to dáva veľa a môžu sa ľahšie zžiť s budúcim otcovstvom. A ak ženy majú túto podporu, cítia sa viac prijaté v budúcej úlohe matky.
Dnes je mnoho kníh či podcastov, z ktorých sa môžeme dozvedieť veľa informácií o dieťati a rodičovstve. Niekedy trochu váham, či množstvo informácií, ktoré dnes máme, nepreťažuje rodičov a či to nezvyšuje nároky na nich tak veľmi, že váhajú nad každým krokom. Ak si to niekto podrobne študuje, môže mať až úzkostné stavy, keď si zrazu uvedomí, na čo všetko treba myslieť. Váhanie niekedy môže byť horšie ako mierne nesprávny krok, z ktorého cúvnete. Naučiť sa niečo je fajn, no vystresovať sa, že musíme podávať nejaký výkon, nie je dobré.
Rodičovstvo naozaj nie je výkonová vec, z ktorej vám niekto bude dávať známky. Je to aj o tom, aké máte mechanizmy vyrovnávania sa so stresom. Pre niekoho je dôležité vedieť strašne veľa, aby vedel, že urobil v rámci prípravy maximum, čo mohol. Pre iného to už môže byť preťažujúce. Buďte niekde v strede a vnímajte, čo vám pomáha a čo už je príliš.
S tým, ako si študujete knihy alebo počúvate podcasty o rodičovstve, sa prirodzene môžu objaviť aj obavy, že vaše dieťa môže mať nejaký problém - či už ide o vrodené chyby, alebo ťažkosti pri pôrode alebo po ňom. Je to paradox, ale zdravá mladá žena a muž, ktorí žijú vo vyspelej krajine, sa nikdy nedostanú tak blízko k smrti ako počas pôrodu a rodičovstva. Je to chvíľa, keď sa naozaj môže stať hocičo a ani všetka snaha nemusí stačiť na to, aby sme to zvrátili. Nie všetkým deťom je umožnené narodiť sa, niektoré zas budú mať problém po pôrode.
Celé obdobie tehotenstva a pôrodu je konfrontáciou s bezmocnosťou, ktorú občas máme pri určitých udalostiach. Keď ste konfrontovaní s tým, čo všetko sa môže stať, logicky prichádza aj strach. Ten však bude pokračovať celý život - ak raz máte niekoho radi a do vzťahu investujete, jeho strata bude pre vás veľmi zraňujúca. Súčasťou rodičovstva je aj to, že na svete už nie ste sami a uvedomíte si, že máte niekoho dôležitého, o koho môžete prísť. Je dôležité, aby vás strach nezavalil natoľko, že nebudete vedieť robiť nič iné. Mať informácie je dobré rovnako ako nevyhýbať sa myšlienke, čo budeme robiť, ak by sa niečo dialo. Po pôrode nad tým zrazu máte oveľa väčšiu kontrolu. Príroda je oveľa nepredvídateľnejšia počas tehotenstva ako po tom, čo sa dieťa narodí.
Sú ľudia, ktorí sú nastavení tak, že poznajú riešenie na konkrétny problém, a ak sa cítia adekvátne pripravení, očakávajú, že im to aj pôjde. Pri dieťati to však nemusí fungovať. Zrazu vám plače v náručí, nedá sa utíšiť, vy idete podľa schémy a nič nezaberá. Je nerealistické očakávať, že dieťa nebude plakať. Deti plač používajú ako najdôležitejšiu komunikačnú metódu. Prvých šesť týždňov, kým sa dieťa začne cielene usmievať, vám chýba pozitívna spätná väzba. A to je na začiatok rodičovstva veľmi ťažké.
Deti plačú, lebo nás informujú o tom, ako im je. Môžeme skúsiť všetko, čo sa dá: nadojčiť, utíšiť, pokúsiť sa uspať, pomasírovať bruško, ale niekedy to nebude stačiť. V tej chvíli je úlohou rodiča byť tam pre dieťa. Rovnako ako sme pri našich blízkych, keď je im ťažko. Aj vtedy platí, že nevieme úplne vyriešiť, že im je smutno alebo trpia, ale môžeme im dať svoju účasť. Dieťaťu to pomôže, keď mu nie je dobre. Vie, že rodič ho drží, pomáha, komentuje láskavým hlasom a je tam preň. Aj keď to znamená, že v noci s ním hodinu pochodujete na rukách a hľadáte spôsob, ako ho utíšiť.
Po narodení dieťaťa sa u rodičov dostaví aj únava, akú mnohí dovtedy nezažili. Je to tak, no zároveň si treba uvedomiť, že ľudia sú nastavení tak, aby im detský plač bol extrémne nepríjemný. Môže to v nás spustiť aj poplachovú reakciu, stav nabudenosti, „útok alebo útek“. Je to veľmi dôležitá reakcia na prežitie, ale vo chvíli, keď vám plače dieťa, to až tak nepomôže. Vtedy neviete efektívne zapojiť všetko, čo viete, ste v panike. Je veľmi ťažké chytiť dych, zregulovať sa a nájsť konštruktívny spôsob, ako to zvládnuť. Odporúčam desať malých nádychov, zamerať sa na päť vecí okolo seba, ktoré vidíme, a štyri veci, ktoré počujeme. Takto sa dokážeme sprítomniť. Treba sa upokojiť, vydýchať sa a rozmýšľať, aký môže byť ďalší krok. Chcieť po sebe kognitívny výkon vo chvíli, keď ste v totálnej panike, nie je možné.
Tehotenstvo zväčša prežívame nielen s partnerkou, ale aj s rodinou a s priateľmi. Od nich môžu prísť poznámky, ktoré vám nemusia byť príjemné. Napríklad na vás vytvárajú tlak, keď hovoria, že určite budete dobrý otec, hoci si vy tým nemusíte byť úplne istý. Áno, práve veta „toto mi nepomáha“ je niekedy najlepšia. Očakávania sú ťažké, ak ich je príliš veľa, no aj vtedy, ak je ich príliš málo. Od chlapov sa očakáva, že budú „chlap, hrdina, dub, stroj“ a všetko zvládnu. To môže byť preťažujúce. No robiť chyby je normálne. Zakladateľ filiálnej terapie Garry Landreth povedal, že „niekedy nie je dôležité, čo sme urobili, ale práve to, čo sme urobili po tom, čo sme to urobili“.
Zaujímalo by ma, aké posolstvo sa skrýva v tom, ak toto niekto mužovi povie. Na mieste budúceho otca by som skonštatovala, že to príliš nepomáha a zároveň nerozumie, čo chcú povedať - či je za tým reálna obava o jeho budúce otcovské schopnosti a niečo by si mal doštudovať, alebo je cieľ „požartovať“. Áno, ale veľa ľudí si myslí, že môže iným dávať nevyžiadané rady. A pri rodičovstve to veľmi cítiť.
Je paradox, že tehotenstvo je veľmi súkromná vec, ale v čase, keď sa stáva viditeľným - približne od 25. do 30. týždňa -, sa obaja rodičia stávajú „vecou verejnou“. Úplne sa zmýva, kým sú ako ľudia. Budúca matka aj otec strácajú svoju identitu. Veľmi veľa ľudí má potrebu hovoriť vám v tehotenstve o veciach, ktoré by im v inom kontexte nenapadli. Tehotnej žene chytajú brucho, hoci si neviem predstaviť, že by za iných okolností niekto prišiel, chytal vás v tejto oblasti a považoval to za normálne. Zároveň sa jej pýtajú na veci, ktoré sa týkajú telesného prežívania. Ak by niekto mal napríklad onkologické ochorenie, tak by sa ho nepýtali, aké má trávenie a podobne. Pri tehotenstve je to zrazu v poriadku. Súčasťou tohto sú aj rýchle súdy a rýchle odporúčania.
Počas tehotenstva sa môže ukázať aj emočný nesúlad medzi partnermi. Jeden z nich možno menej dáva najavo emócie a ten druhý potom má pocit, že jeho partner sa až tak neteší. Lepšie je rozprávať sa o tom. Môžeme napríklad povedať: Nie úplne rozumiem tomu, ako sa teraz máš. Vidím, že si navonok tak intenzívne neprežíval radosť ako ja. Je to pre teba o. k. Ak v niečom nemáte istotu, najlepšie je overiť si to. Ešte pred 50 až 70 rokmi prejavovanie emócií nebolo typickou črtou obrazu dobrého otca, mal byť skôr silnou autoritou. Komunikácia je však pre vzťah veľmi dôležitá vždy a aj smerom do budúcnosti.
Rodičovstvo je veľmi krízové obdobie. Spoliehať sa na to, že sa dobre poznáme, je síce fajn, ale už v tomto období môžu mať počiatok drobné nedorozumenia medzi rodičmi. Hovoriť o veciach otvorene už v tomto štádiu je základom, ako aj v ťažkých chvíľach v budúcnosti zostať pri sebe a komunikovať o všetkom podstatnom. Zároveň je dôležité uvedomiť si, že keď otvoríme nejakú otázku, mali by sme byť pripravení počuť akúkoľvek odpoveď. Treba v tom byť spolu, hovoriť a byť ochotný prijať aj veci, ktoré nie sú úplne chrumkavé, lebo to znamená odraziť sa a nájsť spôsob, ako to spoločne zvládneme.
Aj žena prežíva obdobia, keď váha. Tesne pred pôrodom väčšina žien rekapituluje a zamýšľa sa nad tým, či nemali počkať, ako to zvládnu a ako to zasiahne do ich vzťahu s partnerom. Nie je problém, že sa to vyskytne, problém je, ak sa o tom nehovorí. Ak to obrazne zastrčíme na najvyššiu policu v skrini, neznamená to, že sa to nedeje. Ale to aj je pravda, len zároveň treba povedať, že narodenie dieťaťa patrí aj medzi najväčšie životné stresy. To, že niečo je pekné a magické, neznamená, že to nebude v určitých fázach veľmi ťažké.
Hana Celušáková je klinická psychologička, psychoterapeutka a certifikovaná dula. V roku 1998 ukončila vysokoškolské vzdelanie v odbore psychológia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Je odbornou garantkou Centra pre rodinu Kvapka v odbore klinická psychológia a psychoterapia, kde sa zameriava na podporu rodičovských kompetencií nastávajúcich rodičov, vedie kurzy prípravy na pôrod a rodičovstvo pre tehotné ženy a ich partnerov, sprevádza rodičky počas pôrodu ako dula a podporuje novú rodinu. Psychoterapeuticky sa venuje ženám, ktoré sa vyrovnávajú so psychickými komplikáciami v súvislosti s pôrodom.
tags: #silné #otcovské #puto #psychológia
