Škoda 1203 Sanitka: Príbeh Legendy Československých Ciest

Kto nezažil Škodu 1203, nevie, aké to je jazdiť v pravom socialistickom aute. Tento československý úžitkový automobil je taký jednoduchý, no zároveň komplikovaný ako ľudstvo samé. Model 1203 má vo svojej vlasti ikonický charakter, a to nielen vďaka takpovediac výlučnému postaveniu na domácom trhu ľahkých úžitkových vozidiel, ktoré trvalo takmer štvrť storočia.

Príbeh vozidla Škoda 1203 odráža špecifiká centrálne riadeného hospodárstva povojnového Československa. Už od druhej polovice 50. rokov minulého storočia priniesol zvýšený dopyt po malých dodávkach, ktoré by boli schopné odviezť náklad, no zároveň by boli menšie ako brzdy ciest, dobové nákladné autá.

Keďže vtedajší režim si nemohol dovoliť siahnuť po moderných západných dodávkach, ako Volkswagen T1 či Ford Transit a „priatelia zo Sovietskeho zväzu“ mali dosť práce s produkciou dodávok pre svoj trh, padlo rozhodnutie. Neostávalo preto nič iné, ako si úžitkové auto vyrobiť sami. AZPN Škoda zadala úlohu vývoja ľahkého úžitkového automobilu svojmu odštepnému závodu vo Vrchlabí.

Vtedajšie ministerstvo automobilového priemyslu už v roku 1955 rozhodlo, že Československo potrebuje vlastnú kompaktnú dodávku. Na nákup západných Transitov neboli vyčlenené peniaze, dodanie od východných partnerov bolo nereálne, keďže sami nevedeli výrobnou kapacitou pokryť ani svoje vlastné trhy.

Písal sa rok 1955 a Ministerstvo automobilového priemyslu vydalo zadanie na vývoj vozidla s trambusovou karosériou, ktorý mal vychádzať zo Škody 1200. Od začiatku sa počítalo s uplatnením bezkapotovej „trambusovej“ koncepcie karosérie, teda jednopriestorového riešenia s motorom umiestneným v blízkosti predných sedadiel. Táto dispozícia umožnila lepšie využitie obstavaného priestoru.

Táto úloha teda logicky pripadla Škode. Vývoj modelu Š 1203 sa rozbehol už na jar 1956, cesta k sériovej výrobe však bola vinou nepružného socialistického hospodárstva neuveriteľne dlhá a dosť tŕnistá.

Prvé prototypy, dnes už legendárnej „tisícdvestotrojky“, vznikli krátko nato. Avšak, mali podobne veľa problémov ako finálny produkt. Hlavným z nich bol mizerný výkon, ktorý mal motor s koncepciou historického agregátu z Popularu 1100 OHV z roku 1938. Pre potreby dodávky však bola upravená prevodovka.

Auto v štádiu prototypu aj tak nedosahovalo tých kvalít, ktoré sa od neho očakávali. V rámci unifikácie výrobného sortimentu sa vo vozidle Škoda 1203 uplatnil rad osvedčených komponentov vrátane motora odvodeného z modelu 1202. Štvortaktný zážihový štvorvalec OHV dával z objemu 1 221 cm3 výkon 49 koní (39 kW).

Medzičasom, s pribúdajúcimi rokmi, prešli inovácie pre model 1202 od nápadu k realizácii sériovej výroby. Až sa československý národ napokon dočkal vysnívanej sériovej výroby a prvých vyprodukovaných modelov Škoda 1203.

Vtedajší režim sa začal zameriavať predovšetkým na výstavbu novej haly v Mladej Boleslavi, kde mala prebiehať výroba nového typu auta s koncepciou všetko vzadu. Áno, tipujete správne. Išlo o Škodu 1000 MB. Prvky prístrojovej dosky a zadné svetlá patrili k najnápadnejším prvkom spoločným s osobným vozidlom Škoda 1000 MB.

Napriek avizovanému nedostatku financií chytré hlavy minulého režimu na príkaz KSČ vývoj Škody 1203 už o rok neskôr obnovili. Každému bolo jasné, že projekt bude mať finančné problémy, no cesty späť už nebolo. O dva roky neskôr boli sfinalizované prototypy s konečnou podobou a začalo sa ich testovanie.

Aj keď niektorí stále požadovali dodávku s pohonom oboch náprav alebo dokonca dodávku určenú pre armádne využitie, Škoda 1203 bola len krok od sériovej výroby. Povolenie na spustenie linky prišlo v roku 1963. Trvalo totiž ďalších 5 dlhých rokov, pokým sa podarilo prvej dodávke, s extrémne ľahkým zadkom a motorom medzi prednými sedadlami, zísť z výrobnej linky. Škoda 1203 bola týmto odsúdená na (ne)úspech.

Sériová výroba automobilu Škoda 1203 sa rozbehla 20. novembra 1968 v zásadne rekonštruovanom závode vo Vrchlabí, po boku ďalej produkovaného predchodcu Š 1202 (čo bolo v podstate väčšie osobné kombi so zadným úžitkovým priestorom). V úvodnom roku bola „tisícdvestotrojka“ k dispozícii ako dodávka a do 31. decembra vzniklo 192 kusov - plus tri mikrobusy.

Sériová dvanástotrojka vyšla z brán 5. júna 1968 a ako sa na režim patrí, svetlu ju ukázali až na septembrovom strojárskom veľtrhu v Brne. Nič to však nemenilo na tom, že v momente, keď bola prvá dodávka od Škody odovzdaná zákazníkom, bola vlastne už najmenej 13 rokov stará. Navyše, nedostatok rôznych komponentov vyriešili súdruhovia tým, že ich jednoducho prebrali zo Škody 1000 MB. Reč je napríklad o zadných svetlách, prístrojove doske, kľučkách dverí a mnohom inom.

Prvotné nadšenie, ktoré 1203-ka spôsobila na veľtrhu v Brne, vystriedali rozpačité reakcie vodičov, ktorí si ju vyskúšali. Auto, ktoré bolo dlhé 4 520 milimetrov, malo rázvor len 2 320 milimetrov, teda o 100 milimetrov menej ako Škoda Citigo. Tá ale merala o takmer meter menej. Nič to ale nemenilo na tom, že dodávka mala papierovú nosnosť až jednu tonu.

Dosahoval rýchlosť 90 km/h pri základnej spotrebe 11 litrov benzínu na 100 km, vtedy merané pri ustálenej rýchlosti 60 km/h. Priestory pre posádku a náklad s objemom až 5,2 m3 boli oddelené čiastočne presklenou medzistenou.

S pohonom zadnej nápravy však mali mnohí problém vôbec sa pohnúť, najmä keď mali auto prázdne a boli na mokrej či zamrznutej vozovke. Naopak, pri plnom zaťažení slabučký motor nevedel, čo robiť a autu trvalo neskutočne dlho, pokým sa dostalo aspoň na rýchlosť aspoň 50 km/h. K tomu sa navyše pridala aj charakteristická kulisa radiacej páky. Vodiči si medzi prvým a tretím stupňom vyberali formou lotérie a necitlivé riadenie umožňovalo otočiť volantom o viac ako pol otáčky bez akéhokoľvek okamžitého pohybu kolies.

Automobily Škoda 1203 sa predávali výhradne „socialistickému sektoru“, teda štátnym či družstevným podnikom a organizáciám. Súkromní záujemcovia sa dostávali až k vyradeným ojazdeným automobilom. Okrem domáceho trhu a ďalších socialistických krajín boli tisícdvestotrojky homologované tiež pre premávku vo Francúzsku a Belgicku, zo vzdialenejších teritórií pripomeňme napríklad Egypt.

Rok po príchode ruských tankov sa do výroby dostali aj ďalšie vyhotovenia Škody 1203. Išlo o legendárnu sanitku, valník či dokonca 5-miestne kombi. Aby bol celý paradox doby zavŕšený, v roku 1970 sa zo sanitky stal pohrebák. Ten bolo možné dokonca zakúpiť so špeciálnou redukciou prevodovky, ktorá mu umožňovala pomalú jazdu v smútočnom sprievode. S trochou nadhľadu teda môžeme povedať, že „tisícdvestotrojka“ bola životným autom.

Výrobný závod vo Vrchlabí kapacitne nedokázal pokryť dopyt po dodávke, ktorá bola nasadená na pracovnú činnosť snáď v každom odvetví. Postupne sa však výroba začala presúvať z Vrchlabí do Trnavy. Bolo to spôsobené potrebou priemyselnej vyrovnanosti. A tak úlohu vyrábať auto dostala fabrika Kovosmalt Trnava, ktorá dovtedy nemala s výrobou podobného produktu skúsenosti a produkovala napríklad práčky. Od roku 1968 bola paradoxne dodávateľom motorov práve pre túto dodávku.

V závode vo Vrchlabí bola výroba automobilov Škoda 1203 definitívne ukončená v roku 1981 s celkovou bilanciou 69 727 kusov. Celý prenos výroby bol zavŕšený v roku 1973. Autá vyrábané v Trnavských automobilových závodoch (TAZ), ako sa neskôr Kovosmalt Trnava volal, kvalitou neoslňovali. Napriek tomu, že TAZ svojou produkciou áut už v roku 1973 čiastočne dokázala pokrývať potreby, naďalej fungovala súbežná výroba malých dodávok aj mestečku pod Krkonošmi a to až do roku 1981.

Ani tá ale nepriniesla nový motor. Stále sa medzi prednými sedadlami nachádzal slabučký 1,2-litrový motorček s výkonom 33 kW (45 k). Motor bol tak slabý, že priniesol viac vrások na čele ako úsmevov z jazdy. Dokonalým príkladom bola hučiaca sanitka, ktorá brzdila premávku ako najrýchlejšie vozidlo v koone pri stúpaní do kopca.

Prevodovka v nej bola navrhnutá skôr na jazdu po rovine, a preto sa často stávalo, že pacienti v nej počuli hlučný zvuk motora, ktorý sa snažil zdolávať stúpanie na ceste za záchranou. Pozitívom je, že aspoň personál a ošetrujúci lekár mali výhodu. Mohli sa hlavou zaprieť o strop a tak sa ochránili pred plavným štýlom jazdy.

Od vanu a valníku, cez mikrobus či sanitku až k pohrebnému vozu so špeciálnou redukciou prevodovky na pomalú jazdu. Sanitka-nesanitka, moderné dvojokruhové brzdy dostala Škoda 1203 až v roku 1980. Teda celých 12 rokov po prvom vyrobenom kuse. Ak teda dovtedy niekto prešliapol brzdový pedál až na podlahu bez odozvy, mohol sa čiastočne spoľahnúť na ručnú brzdu, ktorá prebrala úlohu brzdy záchrannej.

Nielen vďaka takpovediac výlučnému postaveniu na domácom trhu ľahkých úžitkových vozidiel, trvajúcemu takmer štvrť storočia, má model 1203 vo svojej vlasti bez preháňania ikonický charakter. Nesmrteľnosť mu zaistilo aj množstvo „rolí“ v československej filmovej a televíznej produkcii, od sanitného vozidla docenta psychiatrie Chocholouška z komédie Jáchyme, hoď ho do stroje! A sme doma.

Rok 1985 predsa len mnohých potešil. TAZ-ky dostali v roku 1985 podstatnú technickú úpravu, ktorá ich urobila o niečo konkurencieschopnejšími a menej tragickými. Medzi vylepšenia patril motor s novým karburátorom, objemom 1,4 litra a výkonom až 42 kilowattov (54 koní!).

Aj po prevrate v roku 1989 sa TAZ Š-1203 (neskôr TAZ 1500) naďalej vyrábal. Na začiatku 90. rokov prišla modernizácia, ktorá opäť dodala recyklované prvky z iných modelov. Išlo predovšetkým o prístrojový štít zo Škody 125. Postupne, aj vďaka príchodu západných áut, o našu legendu záujem upadal. Nedopomohla k tomu ani laminátová nadstavba strechy z roku 1992, ktorá dokázala zvýšiť objem úložnej časti auta až na 6,35 m3.

Taktiež nepomohlo ani prepracované riadenie, ktoré sa zbavilo charakteristickej črty starších áut alebo posuvné dvere, ktoré TAZ dostal v roku 1995. V roku 1998 ešte TAZ 1500 dostal lepšie plastové nárazníky či dokonca elektrický ventilátor pre chladenie benzínového motora. V roku 1999 aj napriek tomu prišlo definitívne ukončenie výroby v Trnave a presun niektorých častí linky naspäť do Českej republiky. Tam sa ich ujala firma Ocelot Roman Jirouš v Žacléři, ktorá postupne v malej výrobe pokračovala.

Neskôr sa vyrábali už len jednotlivé komponenty a staré autá prechádzali prerábkami. Samotná sériová výroba trvala neskutočných 31 rokov. Do roku 1981 sa vyrobilo 69 727 kusov Škody 1203. Výroba pokračovala s rôznymi obmenami, čo v konečnom zúčtovaní toto číslo o niečo zvýšilo. V Trnave (TAZ) a v Bratislave (BAZ) prichádzalo k pokusom o inováciu tohto vanu, ostalo to však iba pri prototypoch a rôznych neschválených verziách pre sériovú výrobu. A tak 31-ročnú výrobnú púť nadobro ukončili v TAZ v roku 1999.

Napriek mnohým zlým skúsenostiam od viacerých bývalých vodičov tejto dodávky, jej cena dnes rastie. Nárast ceny je spôsobený aj tým, že mnohí majitelia sa v minulosti s radosťou jednotlivých exemplárov zbavovali čo vyvtorilo ich nedostatok. Škoda 1203, TAZ Š-1203 či TAZ 1500 aj tak zostanú neodlúčiteľnou časťou našej automobilovej histórie. Niektorým pripomenú príjemné chvíle ich skoršieho života či mladosti, niekto si zase s úsmevom spomenie na útrapy, ktoré s nimi zažil. Jedno je ale isté.

Zaspomínajme si spoločne na malú dodávku, ktorú určite pozná každý z nás. Česi, Slováci, Čechoslováci, zrejme medzi nami nenájdeme človeka staršieho ako tridsať rokov, ktorý nepozná „tisícdvestotrojku“. A nebojím sa napísať, že skoro každý vodič, ktorý už potrebuje okuliare na čítanie, ju pred pár desiatkami rokov aspoň raz pri svojej práci šoféroval.

ŠKODA 1203 to nemala v začiatkoch svojej produkcie vôbec ľahké. Všetci vieme, že názory ľudí na 1203 sú niekedy rozporuplné, plné emócíí, ale aj úsmevov. Veď nejedného z nás priviezla do pôrodnice, a nejedného z nás odprevadila aj na poslednej ceste. Veľa ľudí je spojených s vozidlom Škoda 1203 a mnohí si to ani neuvedomujú. Ale niektorí na ňu nezanevreli a aj tento kúsok histórie zachovávajú ďalej, s nadšením aj napriek všetkým neprajníkom, ale hlavne s láskou.

Osobne poznám niekoľko ľudí, ktorí na svoju alebo podnikovú Škodu 1203 nedajú dopustiť a dodnes na tieto vozidlá spomínajú s takou iskrou v očiach, akoby išlo o technologický zázrak minulej doby. Týmto autám sa nedá odoprieť fakt, že odviedli obrovský kopec práce, ktorý sa vtedy asi nedal nahradiť. Možno to bol trpaslík na kolesách, ktorý mal nosnosť tonu, no tá sa samozrejme pravidelne prekračovala, lebo ložná plocha, alebo batožinový priestor to zvládli.

Ťahanie výfuku, alebov aspoň šmirgľovanie zásterky o zem zažil asi každý, kto s tým autom jazdil. A to kolísanie, to bolo neuveriteľné. Kto s „tisícdvestotrojkou“ jazdil, má jednoducho nezabudnuteľné zážitky. V mojom veku asi najčastejšie zážitky s prevádzkou 1203-ky sú spojené so školskými časmi či nástupom na základnú vojenskú službu. Pri prejazde nerovnosťami po obecných cestách ste sa cítili ako na húsenkovej dráhe.

Kolísavej jazde sa ale niet čo čuvodať. Ako vodič v pohode, držíte sa volantu a ide to, no pasažierom som nikdy nezávidel ten svižný presun. Škoda 1203 mala rázvor len 2 320 mm a celková dĺžka neuveriteľných 4 520 mm. Predný a zadný previs karosérie nad nápravami bol taký veľký, že ho ťažko aj k niečomu prirovnať.

Nelogickými, úzkymi nápravami a širokou karosériou možno k väčšej, východonemeckej sestre IFA W50, ktorú sme neraz mohli spozorovať vedľa cesty, ako „odpočíva“ prevrátená na bok. Priatelia, toto vozidlo zo socialistického Československa nám ostane v pamäti asi navždy.

Najrozšírenejší československý ľahký úžitkový automobil mal premiéru 14. Keby boli Rusi odložili svoju inváziu o mesiac, bola by to na začiatku ešte väčšia sláva. Ale nič to; na toto auto sa čakalo a keď spustili konečne jeho výrobu, začalo byť všadeprítomné.

V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté základné údaje o výrobe Škody 1203:

tags: #skoda #1203 #sanitka #história

Populárne príspevky:

• Hodnotenia hotela Marlene**** a Resortu Barca
• Chorvátsko: Tipy na šetrenie
• Superpotravina chia semienka
• Tipy pre pečenie s formou na tortu
• Ako si vybrať fritézu pre dokonalé hranolky