Životné osudy rodiny Dubayovcov: Od rusínskej obce po Karlovu univerzitu
V roku 2021 bola zorganizovaná výstava o celej rodine Dubayových z pohľadu zakladateľky rodu - Anny Dubayovej, manželky gréckokatolíckeho kňaza Dezidera. Rodinu Dubayových, ktorá je predmetom skúmania v tejto stati, založili Dezider Dubay, gréckokatolícky kňaz, a Anna Dubayová, rodená Kaliňáková.
Na všetkých sedem detí - Michala, Dezidera, Martu, Pavla, Ladislava, Aňu a Oresta mohli byť rodičia Anna a Dezider právom hrdí, preto v tomto článku predstavíme život ich rodiny na pozadí turbulentných spoločenských udalostí pred II.
Dezider a Anna Dubayoví: Životné osudy
Dezider Dubay sa narodil v rusínskej obci Jarabina v okrese Stará Ľubovňa ako jedno z dvojčiat, tretí z piatich detí, otcovi Petrovi Dubayovi, starostovi a notárovi v Starej Ľubovni, a matke Emílii Dlugolinskej, druhej manželke svojho otca. Deziderovo dvojča, Paulína Mária, zomrela skoro po narodení. Dezider zomrel počas druhej svetovej vojny dňa 5. 4. 1945 ako 59-ročný na sepsu cukrovkára po zaťatí si do nohy pri štiepení dreva na fare v Spišskej Sobote.
Anna Dubayová, rodená Kaliňáková, sa narodila dňa 21. 9. 1890 vo Vyšnom Mirošove ako najstaršia z piatich detí otca Michala Kaliňáka, učiteľa a riaditeľky ľudovej školy vo Vyšnom Mirošove, a matky Antónie Kaliňákovej, rodenej Vaľkovej. Anna zomrela rok po smrti svojho syna Ladislava ako 88 a pol ročná dňa 15. 4. 1979 v Prešove.
Dezider Dubay vyštudoval gréckokatolícky seminár v Prešove, Anna skončila meštianku v Prešove, kde sa zoznámili a po vysvätení Dezidera za gréckokatolíckeho kňaza sa v roku 1909 zosobášili. Hneď po vysviacke ho poverený gréckokatolícky prešovský biskup Rusnák posiela na faru v Hačave, v okrese Rožňava a po roku do Vyšnej Poľany, v okrese Snina pri poľských hraniciach. Anna Dubayová sa po odchode manžela Dezidera do USA najprv z Veľkej Poľany presťahovala k rodičom do Vyšného Mirošova, ktorí jej pomáhali s výchovou siedmich detí, a čoskoro za americké peniaze kúpila dom v Prešove, vtedy na Jarkovej ulici, č.
Anna Dubayová už na začiatku 20. storočia pochopila, že jej deťom sa podarí vymaniť z chudoby práve kvalitným vzdelaním. A tak štyri zo siedmich detí študovalo v 20. a v 30. rokoch 20. storočia na Karlovej univerzite v Prahe a traja najmladší - na Univerzite Komenského v Bratislave. Práve táto osvietenosť a modernosť Anny Dubayovej vo mne podnietila myšlienku zorganizovať v SNM-MRK v Prešove výstavu o celej rodine Dubayovcov, nielen o jej najznámejšom synovi Orestovi, a to výstavu o húževnatosti a vynaliezavosti Anny Dubayovej v živote.
Zamilovala jsem se v šedesáti. Moje dcera říká, že se za mě stydí
Spomienky Anny Dubayovej
„Dezider bol odo mňa o štyri roky starší, narodil sa 14. 4. 1886 v rusínskej obci Jarabina pri Starej Ľubovni. V tomto zamagurskom meste bol môj svokor, Peter Dubay, starostom a notárom. Svokor mal 44 rokov, keď sa im Dezider narodil, svokra, ktorá bola od svojho manžela o 10 rokov mladšia, bola vychýrená krásavica a Dezider sa jej narodil, keď mala 34 rokov. Zomrela 49-ročná, keď mal Dezider len 15 rokov a ja som ju nestihla spoznať. Dezider ju často spomínal, veľmi mu chýbala, pretože bola veľmi milá a krásna a veril, žeby nám pomohla s výchovou našich detí, keby sa ich bola dožila.
Svokra som poznala tiež veľmi krátko, pretože skoro po našej svadbe ako 71-ročný zomrel v roku 1913. Môj otec, Michal Kaliňák z Vyšného Mirošova pri Svidníku, bol veľmi energický muž a do vysokého veku (dožil sa 80 rokov) mi pomáhal s výchovou detí spolu s mojou mamou Antóniou. Darmo, učiteľ sa v ňom nezaprel a jeho učiteľské sklony ovplyvnili mnohých našich potomkov. Väčšina z nich bola nakoniec učiteľmi od základnej až po vysokú školu. Po svadbe vo Vyšnom Mirošove sme hneď odišli do Hačavy, kde bol Dezider pridelený na svoju prvú božiu službu.
Tam, ďaleko od domova, sa nám narodili dve najstaršie deti. Najstarší Michal, ktorému sme dali meno po mojom otcovi, sa narodil 4. júna 1910 a Dezider s menom po manželovi, čoskoro po ňom, a to 5. septembra 1911. Svoju prvú dcéru Martu, ktorá ma aj dochovala v prešovskom byte, ako svoje tretie dieťa v poradí som porodila 4. februára 1913 u svojich rodičov vo Vyšnom Mirošove, ostatné deti, teda Pavel (9. 11. 1914), Ladislav (31. 3. 1916), Anna (11. 2. 1918) a Orest (15. 8. 1919) sa narodili vo Veľkej Poľane, odkiaľ rok po narodení nášho najmladšieho syna Oresta, odišiel Dezider, môj manžel, do severnej Ameriky, do Pittsburgu s rusínskymi vysťahovalcami ako gréckokatolícky duchovný, aby nám pomohol finančne, pretože so siedmimi deťmi sme s manželovho príjmu vychádzali veľmi ťažko.
Dezider odchádzal do Ameriky s tým, že za zarobené doláre si vo Veľkej Poľane kúpime polia alebo aj kus lesa, no ako deti rástli, pochopila som, že najdôležitejšie bude umožniť im študovať na dobrých školách. Dezidera v Amerike aj okradli, počas celých 16 rokov nášho odlúčenia, mi pravidelne posielal peniaze, aby som kúpila vo Veľkej Poľane polia, lúky a lesy a aby tak vyšla naša rodina z chudoby. No nemohla som tak urobiť, pretože z našich detí rástli veľmi múdri a šikovní mladí ľudia, preto som za posielané peniaze dala vyštudovať všetkých sedem detí, len tretí Dezider kvôli psychickým zdravotným problémom Karlovu univerzitu nedokončil.
Za americké peniaze som kúpila ne dom v Prešove na ulici Jarkovej, aby som bola bližšie deťom, ktoré sa rozpŕchli do sveta. Po návrate z USA sa ma manžel Dezider síce opýtal: „A kde sú tie polia a lesy?“, no ja som jeho peniaze neprehajdákala, práve naopak, bez nich by naše deti nemohli študovať na Karlovej univerzite v Prahe alebo na Univerzite Komenského v Bratislave, ale ani na gymnáziu v Mukačeve. Keď Dezider v roku 1920 opäť odišiel na druhý koniec sveta, s výchovou detí mi veľmi pomohli moji rodičia. Otec Michal a mama Antónia Kaliňákovi z Vyšného Mirošova si dokonca k sebe zobrali prvé naše tri deti, Michala, Dezidera a Martu, ktorí ukončili ľudovú školu vo Vyšnom Mirošove - otec Michal ako riaditeľ tejto školy - na nich dozeral po celú dobu.
Môj otec Michal Kaliňák bol k našim deťom, svojím vnukom, prísny, no spravodlivý. Požadoval napríklad, aby všetky deti všetko zjedli. Najviac s jedením vymýšľala Aňa, naše predposledné dieťa. Keď nechcela niečo zjesť, otec stál nad ňou, kým všetko nezjedla, hoc skoro každé jedlo končilo u Ani plačom. Z Veľkej Poľany sme sa teda presťahovali do Vyšného Mirošova a v roku 1923 do Prešova, kde som na Jarkovej ulici, č. 18 kúpila jednopodlažný dom a neskôr som pristavala ešte jedno podlažie, preto bol dom potom dvojpodlažný, no bol aj podpivničený.
V suteréne vždy niekto býval a dielňu tam mal bývalý majiteľ domu, ktorý mi predal dom. Bol to obuvník, pán Ščigulinský, a podľa kúpno-predajnej zmluvy mal právo mať v dome dielňu. V dome neskôr bývala i rodina Dulínových, ktorým pridelili byt až neskôr za socializmu z mesta Prešov, no najpamätnejšia bola pani Kováčová s ôsmimi deťmi. Mala ich síce od rôznych mužov, no o deti sa starala, bola to podľa mňa poriadna žena, tak som ju u nás v dome prichýlila na istý čas, aby som jej pomohla dostať sa z jej nelichotivej rodinnej situácie. Čo som mala robiť? Pozrite na náš rodostrom, ako sa rozrástla naša rodina: z našich siedmich detí sa piati zosobášili so zaujímavými manželkami a manželmi. Môj druhý syn Dezider zomrel mladý, nestihol sa oženiť a Marta, prvá dcéra, tretie naše dieťa, sa nevydala.
Od svojich 19 do 29 rokov som môjmu Deziderovi porodila sedem detí. Ich výchova a starostlivosť o ne sa stali mojím celoživotným naplnením a poslaním. A oni mi to náležite v dospelosti vracali. Stali sa potom po skončení vysokoškolských štúdií mojou pýchou, radosťou - a v mojom zrelom veku, najmä veľkou oporou. Keďže som bola ženou v domácnosti celý život, pomáhali mi deti po Deziderovej smrti aj finančne. Pri každej svojej návšteve mi vždy niektorý či niektorá z nich zastrčili pod obrus v kuchyni peniaze na prežitie. Naša rodina sa rozrástla a moji vnuci a vnučky alebo pravnuci žijú od Prešova, Košíc, Bratislavy až po Viedeň, Prahu, Kodaň či Lausanne. Rozišli sa veru naši potomkovia po Európe.
Emigrácia do USA
Od druhej polovice 19. storočia sa do USA húfne sťahovali za prácou tí najodvážnejší a najpodnikavejší ľudia z Podkarpatska, aj východného Slovenska. Nevie sa presne, koľkých Rusínov vyhnala z Uhorska bieda a maďarizačný útlak do USA. Keď tam prichádzali v najväčšej vysťahovaleckej vlne po roku 1870, americké imigračné úrady ich evidovali ako Uhrov, Slovákov, Maďarov, ale aj ako Poliakov, Rusov či Ukrajincov.
Podobne ako Slováci, ani Rusíni nemali medzi starousadlíkmi i novými prisťahovalcami spočiatku najlepšiu povesť. Brali najhoršiu prácu a neprotestovali ani proti najnižším mzdám, často patrili medzi štrajkokazov. Situácia sa zmenila po roku 1890, po veľkých priemyselných haváriách v americkom hutníctve a v baniach, keď aj rusínski a slovenskí prisťahovalci masovo vstupovali do odborov a zapájali sa do nimi organizovaných štrajkov. Už sa nezaujímali len o bezprostredné potreby svojej rodiny, o situáciu v materskom podniku alebo v "štátoch“, ale aj o pomery v starej vlasti.
23. júla 1918 vznikla v Homesteade (dnes súčasť Pittsburghu, štát Pensylvánia) Americká národná rada Uhro-Rusínov (anglicky Uhro-Rusins), združujúca zástupcov viacerých krajanských spolkov a združení ľudí, pochádzajúcich z Podkarpatska. Napríklad Americko-rusínsku národnú obranu, organizáciu s pravoslávnym, do istej miery rusofilským smerovaním. Napokon sa však výraznejšie presadili spolky a združenia uniatskej, gréckokatolíckej orientácie, ktoré zastupoval Július Gardoš a predovšetkým mladý advokát Gregor (Grigorij) Žatkovič, v tom čase právny zástupca firmy General Motors.
Po vzniku Československej republiky dňa 28. 10. 1918 uznala československá vláda takmer o rok neskôr, a to dňa 10. 9. 1919, pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu na základe podpísania saint-germainskej dohody víťaznými mocnosťami a Rakúskom. Podkarpatská Rus mala rozlohu vyše 12 000 km2 a takmer 600 000 obyvateľov a predĺžila Československo o 300 kilometrov.
Grigorij Žatkovič sa stal prvým gubernátom Podkarpatskej Rusi (od apríla 1920), ale v tejto funkcii vydržal len rok a sklamaný sa vrátil do USA, pretože prezident T. G. Masaryk neplnil sľub o autonómii Podkarpatska. Práve v tom čase odchádza Dezider Dubay s gréckokatolíckymi veriacimi do USA, do Pittsburgu, a strávil tam dlhých 16 rokov.
Život najstaršieho syna Michala
Najstarší bol Michal, ktorý sa narodil 4. 6. 1910 v Hačave pri Rožňave. Anna sa vtedy ešte veľmi hanbila babice, tak ho porodila "pod perinou", ako hovorievala svojim vnukom. Rodičia mali z najstaršieho syna veľkú radosť, veľmi im a potom hlavne matke pomáhal pri výchove ďalších detí. Kým Michal žil s vo Veľkej Poľane, pomáhal v starostlivosti o svojich mladších súrodencov napríklad tak, že rukami škrabal zemiaky, nohou kolísal Oresta v kolíske a občas sa medzitým pozrel do knihy a učil sa. Mama medzitým, napríklad, mohla ušiť všetkým synom košele.
Mladší synovia ich donosili po starších bratoch, no mama nebola najlepšia krajčírka. Chlapci tie košele nenosili radi. Mladší preto, že ich museli nosiť po starších bratoch a starší pre ich krivé goliere. No čo iné im ostávalo, veď nebolo peňazí na nové košele pre piatich chlapcov a so šitím košieľ nebolo času sa dlho zaoberať. Aj keď sa zlostili, tak ich to skoro prešlo. Boli to skromné deti, vedeli, že rodičia si nemôžu dovoliť kupovať im všetko oblečenie - do školy či okolo domu. Deti vedeli, že by im kúpili všetko, na čo by si pomysleli (veď ich milovali nadovšetko, všetkých rovnako), ale nebolo za čo. Tak ich mama naučila svoje obľúbené príslovie: „Приїмай, Іване, як Ті пан Бог дає“. / Pryjimaj Ivane, jak Ti pan Boh daje“.
U Michala sa výtvarný talent prejavoval od detstva. Podľa všetkého ho zdedil po dedkovi Michalovi, ale aj po mame Anne. Stále čosi maľoval, kopce okolo Veľkej Poľany, samotnú Veľkú Poľanu, „cer´kov“, domy, aj všetkých doma portrétoval. Keď sa vracal na prázdniny domov z mukačevského gymnázia, hovoril matke o svojej túžbe študovať maľbu v Prahe. Počas gymnaziálnych liet v Mukačeve ako maliar-amatér a samouk bral súkromné hodiny u významného maliara Podkarpatskej realistickej rusínskej maliarskej školy - Samuela Beregija.
Jeho tvorivý rozsah bol pomerne široký. Dosiahol pozoruhodné výsledky v krajinomaľbe i v portrétovej tvorbe a početnými ilustráciami prispieval aj do kníh a časopisov. Po mukačevskom gymnáziu sa chcel prihlásiť na Akadémiu výtvarného umenia v Prahe. No bol to najstarší syn a matka mu maľbu študovať nedovolila. Odhovárala ho od štúdia maľby, pretože „život maliara je veľmi ťažký a Ty si veľmi múdry na to, aby si študoval za maliara (maliari aj umierali od hladu), vyber si iný odbor, Michal“ a Michal si vybral na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe odbor zemepis, históriu a knihovníctvo.
Po ukončení fakulty chvíľu ostal pracovať v Prahe ako pomocná vedecká sila v Klementíne, v univerzitnej knižnici. Maľovanie ho však nepopustilo a ostalo ako záľuba po celý život, dokonca spočiatku vystavoval s inými rusínskymi umelcami v Prahe (s Deziderom Millym, Evou Bissovou a inými). Budúca manželka, Ester Andóková, úplne Michala pobláznila. Tak sa mu zapáčila vo vlaku cestou do Prešova, že si zapamätal jej meno, aj adresu, ktorú mala napísanú na visačke od kufra. A podľa tej visačky ju potom hľadal, aj našiel. Bola učiteľkou, jej mama bola profesionálnou fotografkou v Prahe, robila tablá a zbohatla na tom.
Ester Andóková dostala ako veno od svojej rozvedenej matky dom na Hodžovej ulici v Prešove, kde žili Michal a Ester so svojou rodinou, synom Ivanom, druhým vnukom babky Anny, dcérou Annou, jej prvou vnučkou, ktorú pomenovali po babke, a synom Michalom, ktorý zdedil výtvarný talent po otcovi Michalovi, no zomrel mladý, 39-ročný.
Ladislav Zibura a jeho východoslovenský pôvod
Ľudia sú ešte lepší, ako som si myslel. Tak znie radostné zistenie 27-ročného Ladislava Ziburu z Českých Budějovíc, ktorý od maturity podniká pešie púte po rôznych kútoch sveta. Po púťach do Santiaga de Compostela a Ríma prešiel 1 400 kilometrov rozpáleným Tureckom a Izraelom až do Jeruzalema. Na základe svojho denníka napísal knihu 40 dní pešo do Jeruzalema, ktorá sa stala bestsellerom a práve ju preložili aj do slovenčiny.
Hoci princ Ládík, ako sa Zibura v knihách sám ironicky tituluje, putuje po svete pešo, sám len s batohom a dokonca aj mapy zháňa často až priamo na mieste, nepovažuje sa za žiadneho pútnika stredovekého typu. V 12-kilovom batohu vždy nosí počítač a antibiotiká, pretože tieto dve veci podľa neho zachránili za posledných desať rokov najviac cestovateľov. V slovenskom vydaní mladý pútnik sympaticky priznáva, že jeho prvá kniha 40 dní pešo do Jeruzalema by nevznikla bez Ladislavovho východoslovenského deda, ktorého povolali na vojnu do Českých Budějovíc. Stretol tam budúcu manželku, usadil sa v Česku a jeden z jeho synov je práve Ladislavov otec.
Pri Ziburovej návšteve Bratislavy sme teda jeho slovenský pôvod nemohli vynechať. „Dedo je z dediny Tvarožná pri Poprade. V detstve som tam chodil často, bolo to pre mňa dobrodružné cestovanie na východ za veľkou exotikou. Bol to iný svet, kde sa hovorí iným jazykom - spočiatku pre mňa celkom nezrozumiteľným, veď východniarom nerozumie ani veľa Slovákov. Jazdili sme do Tatier, to boli pre mňa prvé diaľavy a kontakt s inou kultúrnou identitou, zároveň cesta za mojimi koreňmi. Myslím, že veľa vlastností som po dedovi podedil, napríklad tvrdošijnosť. Dedo sa, mimochodom, nikdy nenaučil po česky, hoci v Česku prežil pol storočia.
Keďže Ziburov svojrázny dedo zomrel pred šiestimi rokmi, vnuka mrzí, že už si neprečíta slovenský preklad knihy. „Dedo pracoval v baniach na spracovanie uránu, babička bola češtinárka, tá tiež zomrela skôr, ako mi vyšla prvá knižka. A smutné je, že vydania sa nedožil ani môj slovenský kamarát Matúš Jankovič, s ktorým som študoval v Brne žurnalistiku. Zažili sme spolu veľa večierkov. Bol pre mňa inšpiratívny svojím ľahkovážnym prístupom k životu. Matúš zomrel pred troma rokmi v Afrike pri autonehode, mal 25 rokov, nakrúcal tam film o českom záchranárovi slonov. O jeho smrti som sa dozvedel, keď som bol už tri mesiace sám na ceste v Číne, a veľmi ma zasiahla.
tags: #sladkosti #Ladislav #Ťažký #recepty
