Slanina: Pozitíva a Negatíva
Hneď na začiatku odpovedáme na otázku: Je bravčová masť zdraviu škodlivá? - nie je. Zdraviu škodlivé je skôr jej démonizovanie.
Už starí Slovania ovládali niekoľko spôsobov, akými si konzervovali mäso pre obdobie nedostatku. Keďže odpradávna boli priam zamilovaní do slaniny, nemôžeme sa čudovať, že objavili jej vedľajší produkt - bravčovú masť. Tá slúžila ako dokonalý konzervant pre solené, sušené, varené, pečené aj údené mäso nielen v časoch sťahovania na iné územia. Okrem toho ju samozrejme konzumovali aj samotnú - možno predpokladať, že bola prvou pomazánkou na chlieb.
Hodnota tuku bola vysoká a tak zásoby bravčovej masti nezriedka prevážali kupci vedľa drahých kožušín a podobného tovaru, s ktorým sa dalo obchodovať.
Pred stovkami rokov začali Slovanské územia napádať kočovné kmene a bojovné národy, ktoré kradli ľudí, dobytok a plienili, čo sa dalo. Pretože však väčšinou išlo o moslimské národy (na našom území hlavne o Turkov), existovala jedna výnimka, ktorej sa nedotkli - ošípané (a samozrejme produkty z nich). Ošípané boli síce na krádež ako stvorené, keďže majú krátke nohy a nevedia rýchlo utekať, na druhej strane však boli pre moslimov nečisté. Toto si naši predkovia veľmi rýchlo uvedomili a do bravčovej masti nakladali aj jahňacinu a hovädzinu.
Pred sto rokmi podľa starých štatistík úhrnná spotreba bravčovej masti v bývalom Československu predstavovala 65 000 - 85 000 ton (!) za jeden rok. Počas druhej svetovej vojny sa táto spotreba ešte zvýšila kvôli akútnemu nedostatku masla.
Po vojne bola situácia mierne stabilizovaná, no bravčová masť sa ešte stále využívala vo veľkých množstvách a to nielen v domácnostiach, ale tiež v štátnom potravinárskom priemysle a to aj ako náhrada oleja na vyprážanie a základ mäsových pomazánok.
Postupom času na trhu pribudli rastlinné oleje mnohých značiek, margaríny a iné tuky neživočíšneho pôvodu, ktoré mali spoločné jedno: aby sa predávali, museli sa trochu ľuďom pomasírovať mozgy s tým, že práve tieto tuky sú zdravé a bravčová masť je škodlivá. Podarilo sa. Za štvrťstoročie poklesla spotreba bravčovej masti o mnoho percent a my sa kŕmime niečím, čo má na obale nápis „Vhodné pre vaše srdce“. Verte, že takéto oleje a margaríny sa prakticky nedajú vyrobiť. Ešte pred sto rokmi ľudstvo nepoznalo vhodné technológie na masové spracovanie oleja z rastlín s dodatkom „aby to bolo lacné“, takže tieto sú na trhu pomerne krátku dobu.
Ak by naši predkovia viedli štatistické záznamy, určite by sa chlieb s masťou a cibuľou objavoval na popredných priečkach rýchlych a obľúbených raňajkových jedál. A to po mnohé a mnohé roky. Dnes to už dávno nie je pravda. Dokonca ťažko nájdeme dieťa, ktoré by takúto kombináciu bez odvrávania zjedlo. Zmenili sa nám chuťové poháriky? Nie... zmenilo sa naše myslenie. Stačila zázračná formulka „vhodné pre vaše zdravie“ na obaloch rastlinných margarínov a pomazánok, ktorú by ste na balení masti hľadali márne.
Kde je však pravda?
Aby sme na ňu prišli, zastavme sa na chvíľu pri dnes tak veľmi populárnych moderných margarínoch. Ich hlavný problém nespočíva v obsahu trans-mastných kyselín (TMK), ako tomu bolo pred rokmi. Súčasné margaríny nemajú veľa TMK. Problém spočíva v spôsobe spracovania (tzv. Interesterifikácií) a vzniku pre naše telo neprirodzených stužených tukov - tie pravdepodobne majú zlý vplyv na premenu látok (metabolizmus) v našom tele.
Oproti tomu je bravčová masť oveľa lepšie stráviteľným tukom. Ďalším problémom margarínov je nevhodný pomer medzi omega-3 a omega-6 mastnými kyselinami, v prospech omega-6. V našej strave je prebytok omega-6 MK a konzumácia margarínov ho ešte navyšuje. Problematické sú aj prídavné látky, ktoré sa do margarínov dávajú napr. preto, aby hmota dostala farbu a vôňu masla. Čím lacnejší margarín, tým nekvalitnejší bol pravdepodobne použitý olej (ako to surovina pre výrobu).
Mnohí poznáte prípad, kedy si chcete na margaríne pripraviť napríklad praženicu. Dáte margarín na panvicu, zapnete sporák a čakáte. Dlho sa nedeje nič. Až keď je teplota platne poriadne vysoká, začne sa margarín roztápať. Bravčová masť je iná - roztopíte ju aj na dlani. Čo z toho vyplýva? Predstavte si, že skonzumujete margarín trebárs natretý na chlebe. Vaše telo vydáva teplo niečo cez 36°C. Margarín teda sotva roztopí a tak musí žalúdok vynaložiť väčšie úsilie na jeho strávenie. Bravčová masť sa naopak začne topiť už vo vašich ústach a do zažívacieho traktu príde doslova v kvapalnom stave. Čiže „pretečie“ ním. Váš organizmus si z nej vyberie hodnotné časti a ostatok prefiltruje. Je to napísané veľmi zjednodušene, ale v podstate je to tak.
Bravčová masť kedysi patrila k základnej výbave v kuchyni či jedálni a dnes sa opäť dostáva do popredia. Môžete argumentovať tým, že sa z nej priberá rovnako tak ako ja môžem argumentovať tým, že doba sa zmenila a my v dnešnej dobe sediac väčšinou za počítačom vykonáme zlomok pohybu, aký pri práci a v bežnom živote museli vykonať naši predkovia. A priberáme práve preto.
Tu ide o iné. Samozrejme, že by sme bravčovú masť nemali hltať - podľa odborníkov je odporúčaná dávka 100 g denne na dospelého jedinca. Táto dávka je však nášmu zdraviu prospešná a nie škodlivá. Inak povedané, neobsahuje nič, čo by nášmu telu bolo cudzie. Možno to pre vás bude prekvapivé, ale svojím zložením sa podobá obľúbenému olivovému oleju. 100 gramov bravčovej masti obsahuje približne 41 % nasýtených mastných kyselín, 58 % nenasýtených mastných kyselín a 10 % polynenasýtených mastných kyselín. A teraz pozor: V týchto 100 gramoch bravčovej masti nájdete len 0,7 gramu (!) cholesterolu.
Navyše vedci po rozsiahlych výskumoch zistili, že cholesterol obsiahnutý v živočíšnych tukoch nemá tak výrazný význam na rozvoj cholesterolu v krvi človeka, ako sa pôvodne predpokladalo.
Je známe, že tuky obsahujú dvakrát viac kalórií ako cukry a sacharidy, preto sa ich bojíme a radšej siahneme po výrobku s 0% obsahom tuku. No zabúdame, že práve tuky sú mimoriadne dôležité pre správne fungovanie ľudského organizmu. Sú zdrojom energie stavebných látok pre bunky a ďalších metabolitov, ktoré sa spolu s nimi vstrebávajú trávením. Optimálny príjem tukov by mal tvoriť 30 % celkového príjmu energie a nemal by klesnúť pod 20 % celkového energetického príjmu.
Práve z týchto dôvodov zvyčajne siahame po olivovom oleji, ale ani ten sa nedá použiť na všetko. A to hlavne kvôli priaznivému pomeru mastných kyselín.
Toto sú zistenia, ktoré samy o sebe hovoria, že bravčová masť je prospešná pre ľudí, ktorí sa riadia heslom: všetkého s mierou.
Moderná medicína dnes už aktívne vyvracia mýtus, že konzumácia bravčovej masti nám škodí a margarínu prospieva. Mnohí odborníci sa prikláňajú k jej využívaní pri dlhšom vyprážaní či pečení, pre ktoré je vďaka svojmu skupenstvu ako stvorená a zároveň neohrozuje zdravie v takej miere, ako tomu je pri používaní iných olejov či tukov. Bravčová masť sa dá skladovať pomerne dlho bez pridania zbytočných chemických látok. Dokonca ju nemusíme skladovať v chladničke - postačí suchá a chladná komora. Toto je nesporné pozitívum, ktoré ocenia hlavne gazdinky.
Mnoho ľudí trpiacich neznášanlivosťou laktózy si vďaka bravčovej masti môže znova dopriať dlho odopierané pečivo či iné dobroty.
Pri hľadaní podkladov pre tento článok som narazil na stránku jedného ruského lekára, ktorý pacientom so zvýšenou hladinou zlého cholesterolu predpisoval miesto liekov zjesť denne čajovú lyžičku bravčovej masti jemne osolenú a týmto normalizovať ukladanie cholesterolu v organizme. Pre zvýšenie efektu odporúčal kombináciu bravčová masť + cesnak. Súdiac podľa diskusných príspevkov na tejto stránke ide o celkom úspešnú metódu liečby.
To však nie je všetko. Takmer šokujúce výsledky priniesla nedávna vedecká štúdia, ktorá zaradila bravčovú masť na druhé miesto (po treščej pečeni ) v tukoch, kde je tento vitamín rozpustný. Jedna polievková lyžica obsahuje až 1000 IU (medzinárodných jednotiek) tejto cennej látky. Tu však musím podotknúť, že tento fakt platí len u ošípaných, chovaných na slnku.
V podkožnom tuku ošípaných nájdeme množstvo užitočných biologicky aktívnych látok, ktoré nezaniknú ani vytopením masti zo slaniny. Ide o veľké množstvo vitamínov A,D,E a karoténu. Užitočná kompozícia, ktorú obsahuje bravčová masť sa nazýva kyselina arachidonová a týka sa polynenasýtených mastných kyselín. Táto látka je obsiahnutá v našom mozgu, srdcovom tkanive, aj obličkách. Ak konzumujeme bravčovú masť, zvyšujeme tak výkon týchto orgánov. Bravčová masť účinne zbavuje naše telo ťažkých kovov. Pomáha pri pľúcnych chorobách a lieči pečeň.
Bravčová masť sa používa od pradávna v ľudovom liečiteľstve na mnohé choroby: pri bolestiach kĺbov, k zlepšeniu mobility pri zranení kostí, proti ekzémom, bolesti zubov a podobne. Keďže tieto skutočnosti nemám overené, opíšem len tie, ktoré si bez obáv môžete vyskúšať sami na sebe.
O ošípanej vieme, že je nám geneticky najbližšie a podľa klinických štúdií je bravčový tuk takmer zhodný s ľudským kožným tukom. Bravčová masť má schopnosť vstrebávať účinné rastlinné látky a prenikať s nimi do pokožky, je vhodná pre problematickú a citlivú pleť. Najčastejšie sa kombinuje s nechtíkom lekárskym, harmančekom, levanduľou a podobne, možno ju používať aj samotnú ako zábal na popraskaná chodidlá a ruky. Samozrejmosťou je masť nesolená. Do rozpustenej masti pritom postačí dať vylúhovať na cca 3 dni bylinky.
Bravčovú masť ako pleťový krém používali naše babičky bežne a verte, že keď ľúbezný hlas v TV reklame spieva ódu o lipidoch vyhladzujúcich vrásky, nebaví sa v zásade o ničom inom ako o tukoch. Keďže je bravčová masť mastná, hodí sa výborne na premazávanie ekzematickej a veľmi suchej pokožky, ktorej chýba prirodzená odolnosť. Masť pomáha kožu zjemniť, premastiť a dodáva pokožke vláčnosť, jemnosť, regeneruje ju a upokojuje.
Zábaly z bravčovej masti oddávna slúžili na liečbu kašľa, prieduškových ochorení a prechladnutia. Niektorí ju dokonca odporúčajú aj bábätkám. Vyriešiť by mala koliku i zaparený zadoček. Bravčová masť obsahuje kyselinu hyalurónovú, ktorá má schopnosť (ako sme už spomínali) vyhladzovať vrásky.
Mangalica
U nás a v Maďarsku je to mangalica, mangalitsa v Londýne a mangalitza v USA, v Srbsku mangulica a cyrillikou tiež Maнгулица, mangaliza v Rumunsku a v Nemecku Wollschwein. Tu musíme hneď na začiatku trochu poopraviť zažitú predstavu, že mangalica je veľmi staré, tradičné maďarské plemeno. Nie je vôbec také staré, a teda aj o jeho tradičnosti by sa dalo polemizovať, a nie je ani celkom maďarské, pretože mu v žilách koluje aj “srbská krv”.
Písal sa rok 1833, v Spojených štátoch amerických úradoval siedmy prezident Andrew Jackson, v Nemecku konštruovali prvý elektromotor a v Rakúsko-Uhorsku práve začalo vznikať nové plemeno ošípanej. Arcivojvoda Joseph Anton Johann dostal darom 9 prasníc a dva kance ošípaných srbského plemena šumadinka od srbského princa Miloša Obrenoviča. Ošípané začali krížiť s jedincami plemena bakony, neskôr aj szalonta a tiež s divokými prasatami. Práve divoké prasatá dali novému plemenu povestnú odolnosť a nenáročnosť. Kríženie s diviakmi nebolo úplnou novinkou, vznikli tak napríklad aj plemená pyrenejská čierna a sicílska čierna alentejana.
Názov mangalica vymyslel kučeravému prasiatku Vuk Stefanovič Karadžič, významný srbský vzdelanec, lingvista, jazykovedec, historik, prvý srbský literárny kritik a zberateľ ústnej ľudovej slovesnosti. Výsledný kríženec bol pôvodne určený iba pre kráľovský dvor Habsburgovcov, ale vďaka svojej nenáročnosti spopulárnel, až sa zakrátko stal jedným z najviac rozšírených plemien svojej doby v Uhorsku.
Pre masívne rozšírenie nového plemena boli vhodné podmienky, nakoľko po dlhoročnej tureckej okupácii boli stavy ošípaných potlačené na úkor iných hospodárskych zvierat. Turci totiž pre svoju moslimskú vieru nepodporovali chov prasiat. V zlatej ére mangalice ste ju mohli nájsť takmer v celom Rakúsko-Uhorsku, teda v dnešnom Rakúsku, Maďarsku, Srbsku, Slovensku, Česku, Chorvátsku, Bosne a Rumunsku. Postupne sa jadro chovu tohoto plemena stiahlo na územie Maďarska, kde boli najvhodnejšie klimatické podmienky pre jeho chov.
Mangalica sa vyznačuje bohatou kučeravou srsťou, ktorá sa mení v závislosti od ročného obdobia. Vzniklo viacero variant, až sa ustálili tri základné typy odlišujúce sa sfarbením, a to biele, červené (ryšavé) a čierne s bielym bruchom, tzv. lastovičie sfarbenie. Uši sú veľké, padajúce dopredu, čím zakrývajú časť hlavy okolo očí. Prasiatka sú po narodení pruhované, podobne ako pri diviakovi, až do desiateho dňa, kedy sa pruhovanie stratí. Vďaka hrubému podkožnému tuku odoláva nepriaznivému počasiu a chová sa pastevným spôsobom.
Dominantná úžitková vlastnosť mangalice, tvorba masti, prestala byť s masívnym nástupom rastlinných olejov zaujímavá. Masť, ktorá sa dovtedy vo veľkom používala pri varení, na výrobu sviečok, mydiel, kozmetiky, priemyselných mazív, a dokonca aj výbušnín, už nebola taká žiadaná. Aj taký zdanlivý detail, ako bol vynález chladničky, sa podpísal pod úpadok mangalice. Odrazu bolo možné skladovať aj dostupnejšie mliečne tuky. A keď nastúpila “moderná” veda s teóriou o škodlivosti živočíšnych tukov, nad kučeravým prasiatkom sa začalo zmrákať.
Takmer katastrofálna mäsová úžitkovosť, veľmi pomalý rast, zlá konverzia krmiva, podpriemerná pôrodnosť, technologické problémy pri samotnej porážke zvierat na bitúnku (pre ich hrubú srsť).
V čase, keď populácia mangalice dosahovala počtom už iba niekoľko desiatok kusov, prišiel takpovediac malý zázrak, ktorý toto tradičné plemeno vytrhol z prepadliska dejín hospodárskych úžitkových zvierat. Na jar 1991 mladý študent poľnohospodárskej univerzity Peter Tóth z Maďarska vycestoval na študijný pobyt do Španielska, kde sa spoznal so synom riaditeľa španielskej firmy na výrobu šuniek serrano. Juan Vicente Olmos mal určité informácie o takmer vyhynutom plemene ošípanej. Španieli totiž pre výrobu svojich šuniek potrebovali bravčové stehná špecifických parametrov, s nákupom ktorých mali dlhodobo problémy.Tu niekde sa zrodila spolupráca, ktorá priniesla mangalici záchranu.
V roku 1991 Peter Tóth zistil, že celosvetová populácia predstavuje už iba 198 kusov mangalíc, z toho 133 vo farbe bielej, 34 s lastovičím sfarbením a 31 v ryšavej farbe. Na vytvorenie genofondu plemena to bolo skutočne o päť minút dvanásť.
Dnes produkuje Maďarsko ročne až 60 000 týchto prasiat a úzkostlivo si stráži svoje know how. Je starostlivo vedená plemenná kniha, ktorá má v súčasnosti 27 plemenných línií a kúpiť čistokrvnú plemennú mangalicu z Maďarska je takmer nemožné.
Klobúk dole pred mangalicovým marketingom. Zapamätateľný a chytľavý názov, netypický vzhľad a zaujímavý príbeh. To všetko zapadlo do skladačky unikátneho produktu, ktorý vstupuje na trh v tom správnom čase. Nič však nie je zadarmo. Organizácia MOE (Mangalicatenyésztök országos egyesülete), Národná asociácia mangalice, uvádza na svojej stránke výdavky na marketing iba za rok 2014 vo výške 500.000,- dolárov.
Hlavný marketingový slogan mangalice znie: dobrý cholesterol. Zúžiť však všetky negatíva a pozitíva konzumácie mäsa iba na obsah cholesterolu je trochu zavádzajúce. Pravdou však ostáva, že práve svojmu cholesterolu vďačí mangalica za svoju popularitu. Často je jej masť prirovnávaná k panenskému olivovému oleju .Pravda je však taká, že obsahuje toľko cholesterolu ako ktorýkoľvek iný cicavec. Čo robí mäso mangalice zdravším, je obsah zdravších mastných kyselín a prírodných antioxidantov. Masť mangalice je mäkšia a redšia. Teplota topenia je nižšia, je stráviteľnejšia a pravdepodobne až tak nezaťažuje trávenie. Nespochybniteľnou prednosťou mangalíc je aj spôsob ich chovu, ktorý spĺňa kritériá bio chovov.
Mangalica sa dočkala aj medzinárodnej popularity. Mäso z mangalíc musí byť zákonite výrazne drahšie ako bežná bravčovina. Môže za to takmer o 100% dlhšia doba výkrmu, zlá konverzia krmiva. Mangalice majú pri pasení neporovnateľne viac pohybu ako bežná výkrmová ošípaná, čo sa tiež podpisuje na pomalšom priberaní. V jednom vrhu mangalice je priemerne 7,5 prasiatka, zatiaľ čo biela ošípaná ich môže mať aj 20.
Vysoká cena však láka aj neserióznych predajcov. Tí, ktorí majú s mäsom mangalíc skúsenosti, vedia rozoznať aj jeho špecifickú chuť, ktorá je predsa len trochu iná ako u bežnej bravčoviny. Pomerne spoľahlivo dokážeme identifikovať surové mäso, a to najmä podľa tmavšej, sýtejšej červenej farby, prerastania tukom, ale hlavne podľa samotného vzhľadu (zmäsilosti) jednotlivých anatomických častí - malé a tenké karé, ploché stehno, hrubý a mastný bok a podobne. Pravú mangalicu tiež spoznáme podľa hrúbky slaniny, tá v chrbtovej časti môže dosiahnuť výšku až 15 - 25 cm.
Problém nastáva u mäsových výrobkov, najmä salám a klobás, kde nie je vôbec jednoduché určiť, či boli naozaj vyrobené z mangalice. Neexistuje totiž žiadna exaktná metóda na rozlíšenie mangalicového a bravčového mäsa okrem testu DNA, ktorý jediný by mohol spoľahlivo preukázať plemennú príslušnosť mäsa. Takže rada znie nakupovať tieto výrobky u osvedčených, serióznych výrobcov.
- Najväčšou ranou pre mangalicu bolo vypuknutie moru ošípaných v roku 1895, ktorý trval 20 rokov a spôsobil úhyn 4,5 milióna kusov ošípaných.
- Keď v roku 1991 začala záchrana plemena, väčšina z posledných 198 kusov tohoto plemena žila iba v zoologických záhradách a rezerváciách.
- Mangalica má svoj vlastný festival.
- Je to jediné plemeno ošípanej, ktoré sa dostalo až do operety. Skladateľ Johann Strauss II.
Bravčová panenka - najlepší recept / Vepřová panenka │Zuzana Machová
tags: #slanina #jej #pozitiva #a #negativa
