Svätenie jedál v Košiciach: Tradície a zvyky Veľkej noci
Veľká noc je jedným z najvýznamnejších sviatkov kresťanského cirkevného roka. Je časom pripomienky umučenia, smrti a vzkriesenia Ježiša Krista po štyridsaťdňovom pôste. Okrem duchovného rozmeru prináša aj bohaté tradície, ktoré spájajú vieru, komunitu a oslavu jari. Hoci niektoré zvyky pomaly miznú, ich význam zostáva aktuálny a hodný uchovania.
Na východnom Slovensku je Veľká noc sviatkom, ktorý spája kresťanskú vieru, rodinné tradície a ľudový folklór. Od nočných liturgií v rusínskych dedinách, cez oblievačky s vedrami vody, až po baránky z cesta a domáce klobásy, každý región oslavuje sviatky po svojom.
KOŠICE. Zvyk posväcovania veľkonočných jedál je východnému Slovensku ešte stále blízky. Uctí si ho aj farnosť svätej Alžbety, ktorej kňazi požehnajú košíky plné sviatočných jedál dohromady v piatich časoch.
Na Bielu sobotu a Veľkonočnú nedeľu si tisíce Košičanov dali posvätiť košíky plné mäsa, šunky a vajec, ktoré symbolizujú koniec pôstu a začiatok hojnosti jedál aj milosti. Pre niektorých najmilší veľkonočný zvyk - svätenie tradičných jedál - sa opäť uskutočnil vo všetkých košických kostoloch počas sobotného popoludnia a nedeľného rána.
„Mám 77 rokov a odkedy som nastúpila do základnej školy, ešte som posvätenie nevynechala ani raz. Aj keď len po troške, ale stále niečo prinesiem,“ povedala pani Anna, ktorá s košíkom prišla pred Dóm sv. Alžbety. Kňaz v úvode požehnal aj ľudí, ktorí budú tieto pokrmy jesť a v modlitbe prosil, aby sa raz zišli pri sviatočnom stole aj na nebeskej hostine.
Podľa starej tradície bolo v pôste zakázané jesť nielen mäso, ale aj vajcia a syry. Pred ich prvým jedením po dlhom čase boli preto požehnávané, aby padli ľuďom na úžitok a upevnili v nich lásku a svornosť.
Súčasťou liturgického slávenia Veľkej noci je aj obrad požehnania jedál, ktorý je charakteristický najmä pre východné Slovensko. Veriaci prichádzajú do chrámov na Bielu sobotu, respektíve Veľkonočnú nedeľu s košíkmi plnými typických pokrmov.
Svätenie jedál začína na východe Slovenska tradične už na Bielu sobotu. Ľudia prichádzajú do kostolov s košíkmi plnými jedla. Stovky ľudí prichádzali do košického Dómu svätej Alžbety na požehnávanie veľkonočných pokrmov.
Zvyk požehnávania veľkonočných jedál súvisí so starou pôstnou disciplínou, ktorá hovorila o tom, že 40 dní sa veriaci mali zdržiavať nielen mäsitého pokrmu, ale aj pokrmov zo syra či vajec. Tieto jedlá veriaci prinášali na požehnanie a po skončení 40-dňového pôstu bol tento prvý pokrm doma požívaný, povedzme na slávnosť Veľkej noci," uviedol kaplán Slavomír Engel.
Časy svätenia jedál v Dóme svätej Alžbety:
- Sobota: 15:00, 15:30, 16:00, 16:30
- Veľkonočná nedeľa: 6:45, 8:15
Časy svätenia jedál v iných farnostiach v Košiciach:
- Kostol Kráľovnej Pokoja: Sobota o 15:00, Nedeľa po svätej omši o 7:00
- Kostol Ducha Svätého: Sobota o 15:30
V sobotu o 8.00 hod. sa budeme modliť v tichu pri Božom hrobe ranné chvály a posvätné čítanie. Prerušíme trošku to ticho na námestí medzi svätyňou a farou požehnaním jedál, ktoré je typické na východnom Slovensku.
Veľkonočné sviatky majú korene v židovskom sviatku Pesach, ktorým si Židia pripomínali vyslobodenie z egyptského otroctva. Práve počas týchto dní bol podľa kresťanskej tradície ukrižovaný Ježiš Kristus, čo sviatku Veľkej noci dalo nový, hlboký význam. Už v prvých kresťanských komunitách bola Veľká noc jednou z najdôležitejších osláv, pričom jej dátum sa každoročne mení.
Popri duchovnom rozmere sa však zachovali aj ľudové zvyky, ktoré oslavujú jar, plodnosť a nový život. V ich kombinácii vznikli tradície výnimočné pre každý región. Niektorí ľudia varili jedlá zo zelených rastlín, umývali sa v potokoch či pálili oheň pred kostolmi.
Hoci sú Košice druhým najväčším mestom Slovenska, veľkonočná atmosféra tu vôbec nestráca na autenticite. V niektorých mestských častiach sa dodnes konajú oblievačky, počas ktorých chlapci chodia s vedrami vody a rapkáčmi. V okolí Košíc, napríklad v Rozhanovciach, Valalikoch či Medzeve, sa tradície prelínajú s folklórom. Obľúbené sú šibáky - pletené korbáče z vŕbového prútia.
V Medzeve sa Veľká noc slávi s pokojom a úctou k starým zvykom. Jedným z nich je zakopanie kraslice pod ovocný strom, ktoré symbolizuje nový život a nádej na bohatú úrodu. Na Zemplíne, v mestách ako Trebišov, Michalovce, Vinné či Slovenské Nové Mesto má Veľká noc často veselší a spontánnejší charakter. Najmä v pondelok sa tu uskutočňujú veľkolepé oblievačky, kde chlapci oblievajú dievčatá nielen vedrami vody, ale hádžu ich do potokov či oblievajú vodou zo studne. Nesmú chýbať ani tradičné slovenské vinše a ľudové piesne.
Na Zelený štvrtok sa na Zemplíne tradične varia pirohy plnené kapustou, tvarohom či lekvárom. Veľký piatok je dňom prísneho pôstu, mnohí ľudia nepracujú, najmä neporušujú zem, čo má symbolizovať úctu k ukrižovanému Kristovi a jeho uloženiu do hrobu.
Na sviatočnom stole určite nájdete domácu klobásu, cviklu s chrenom, vajíčka, hrudku a pasku (sladký okrúhly chlieb). V niektorých domácnostiach sa pripravuje aj kyslá kapusta s údeným, čo je špecialita Zemplína. Zvyšky posväteného jedla, ktoré sa nespotrebujú, ľudia zakopávajú do zeme alebo spaľujú, aby podľa zvyku nemohli byť zneužité pri čarovaní.
V Sečovciach sa dievčatá na sviatočné dni obliekajú do červených šiat, často zdobených korálkami a stužkami, pričom červená symbolizuje vnútornú silu a energiu. Dôležitou súčasťou sviatkov je výmena darov, pri ktorej si členovia rodiny navzájom odovzdávajú symbolické predmety ako vajíčka či farebné stužky. Touto tradíciou si prejavujú lásku, spolupatričnosť a vďačnosť.
V Prešove a jeho okolí je citeľný silný vplyv gréckokatolíckej cirkvi. Sviatky tu vrcholia nočnou paschálnou liturgiou. V dedinách ako Lemešany, Chminianska Nová Ves či Fintice sa svätia košíky s jedlom pred kostolom. Prešovčania si zakladajú aj na zdobení kraslíc technikami ako vyškrabávanie či vosková batika.
V Zborove pri Bardejove má Veľká noc výrazne komunitný rozmer. Najvýraznejším zvykom je stráženie Božieho hrobu, dobrovoľníci sa striedajú pri hrobe od Veľkého piatku až do večernej veľkonočnej vigílie. Tento zvyk symbolizuje nepretržitú bdelosť, úctu a duchovnú službu.
V Levoči, Spišskej Novej Vsi, Žehre a okolitých obciach sa na Veľký piatok sa konajú krížové cesty, niekde aj s hercami v historických kostýmoch. Na slávnostných stoloch nájdeme makové a orechové koláče, údeniny, plnené vajíčka, kapustnicu s klobásou, pasku a hrudku. V Žehre sa posledná pôstna nedeľa pred Veľkou nocou nesie v duchu ticha a spomienky na predkov, rodiny zapaľujú sviece, rozjímajú a vyhýbajú sa hlučným činnostiam. V Levoči má ticho výnimočné miesto aj na Bielu sobotu, keď sa v domácnostiach nezapína televízia, nehrá hudba a deň sa venuje vnútornému stíšeniu.
V rusínskych a ukrajinských oblastiach severovýchodného Slovenska, vo Svidníku, Ladomirovej, Krajnej Poľane či Vyšnom Komárniku je vrcholom sviatkov veľkonočná nočná liturgia, po ktorej sa svätia košíky s jedlom pod holým nebom. V Ladomirovej je jedinečným zvykom trojité požehnanie košíkov, počas ktorého kňaz trikrát obchádza veriacich a požehnáva jedlá. Každý okruh má svoj význam: utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Krista. Do košíkov sa vkladajú aj tzv. rodinné kraslice, venované jednotlivým členom rodiny.
Veľkonočný týždeň, nazývaný „mordársky týždeň“, spája kresťanské a predkresťanské zvyky, ako vysvetľuje etnologička Klaudia Buganová z Východoslovenského múzea v Košiciach. Škaredá streda (alebo „ometná“ a „zápostná“) je dňom upratovania a prísneho pôstu, pripomínajúcim Judášovu zradu. Zelený štvrtok odkazuje na Getsemanskú záhradu, kde sa Ježiš modlil; v dedinách sa jedli zelené pokrmy, zaväzovali zvony a chlapi robili obradový hluk rapkáčmi či bičmi, aby odohnali zlé sily. Veľký piatok bol dňom pôstu, krížových ciest a umývania v potokoch pre zdravie, pričom sa verilo, že voda má liečivú moc. Biela sobota sa niesla v znamení krstu, prípravy obradových jedál z múky, vajec a mäsa, ktoré sa svätili v kostoloch. Veľkonočná nedeľa oslavuje hojnosť a zmŕtvychvstanie, sprevádzaná konzumáciou posvätených jedál a alkoholom. Veľkonočný pondelok je časom šibačky a oblievačky, najmä na východe Slovenska, kde oblievanie symbolizuje krásu a sviežosť dievčat.
Hoci moderné rodiny čoraz častejšie odchádzajú na dovolenky a vyhýbajú sa šibačke, veľkonočné zvyky zostávajú dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva. Podľa Buganovej sú tieto tradície príležitosťou ukázať deťom čaro sviatkov jari a posilniť komunitné väzby.
Najvýznamnejším dňom pre kresťanov je Veľkonočná nedeľa. V oblasti Šariša, Košíc a Zemplína sa dopoludnia, po príchode z kostola začína typické hodovanie na spôsob brunchu (raňajky a obed v jednom, pozn. red.). „Na stôl sa kladú údeniny, šunka, vajcia, zelenina a podobne. Podáva sa pečené kozľa alebo jahňacina a údeniny, ktoré sa zachovali z fašiangovej zabíjačky,“ opisuje obyčaje obradného jedenia Botiková.
Predovšetkým v gréckokatolíckych obciach sa obradné hodovanie spája aj s konzumáciou svätenej pasky - bieleho koláča - , ktorá je súčasťou posvätených veľkonočných košíkov. Sú naplnené kúskom z každého jedla na veľkonočnom stole. Plný košík podľa etnologičky symbolizuje hojnosť, sýte jedlá symbolizujú bohatstvo, a pokrmy prvýkrát konzumované počas roka zas „novinu“ a nový životný cyklus.
DUEL #21: Veľká Noc | (Ne)tradičné recepty COOP Jednoty
Veľká noc nadväzuje na židovský sviatok Pesach a jej korene siahajú do ranej cirkvi. Dátum Veľkej noci je pohyblivý a vypočítava sa podľa prvého jarného zatmenia mesiaca. Napriek kresťanskému pôvodu má Veľkonočný pondelok so svojimi ľudovými zvykmi presah do predkresťanského obdobia, keď starí Slovania oslavovali príchod jari, ktorá pre nich znamenala koniec chorôb, smrti a hladu.
Etnologička Marta Botiková opisuje podstatu veľkonočných dní: „Pre každého prináša povzbudivé posolstvo - pre niekoho ide o božské vzkriesenie, pre iného zase symbolizuje vzkriesenie prírody, obnovu životného cyklu.“
Hoci sa tradície a obrady naprieč Slovenskom môžu líšiť, symbolika zostáva zhruba rovnaká. V gréckokatolíckych obciach sa ľudia s košíkmi plnými jedla vyberú na Veľkonočnú nedeľu ráno do kostola, aby ich dali posvätiť. Na západnom Slovensku bývalo charakteristické zdobenie letečka - kytice rozvetvených jarných halúzok ozdobenej vajíčkami.
Na sviatočnom stole sa odzrkadľujú niektoré rozdiely medzi jednotlivými časťami Slovenska. Na Zemplíne na ňom nesmie chýbať syrek alebo hrudka. Aj západné Slovensko má svoje typické veľkonočné jedlo. Slaný pečený koláč nazývaný pečka alebo veľkonočná baba sa udomácnil napríklad v okolí Trenčína. Veľké množstvo pečiva sa premieša s mliekom a vajcami, v niektorých regiónoch doň pridávajú aj údené mäso alebo klobásu.
Ľudia z okolia Nitrianskeho kraja si v minulosti pripravovali ešte v pôstnom čase kalkýš alebo keltýš, jedlo upečené z naklíčeného obilia, ktoré ľuďom po dlhej zime dodalo potrebnú výživu. Naklíčením raže a pšenice vznikla sladká hmota so šťavou, ktorá dodala pokrmu cukrovú chuť. Do cesta sa pridávala iba múka. Od jeho prípravy sa však postupne upúšťalo, pretože postup bol zložitý - so všetkými krokmi trval približne týždeň.
Podľa etnologičky Botikovej sa v niektorých častiach Slovenska stále uchovávajú tradičné stravovacie zvyky spojené s konkrétnymi veľkonočnými dňami. „Tvarohové jedlá sa napríklad konzumujú najmä na Bielu sobotu. Jedálniček sa začína po pôste pomaly obohacovať aj o nové produkty, ktorých je s prichádzajúcou jarou v domácnosti viac. Takýto bol zelený špenát alebo štiav na prípravu omáčok, vajíčka aj mliečne produkty.“
S Kvetnou nedeľou alebo v cirkevnom kalendári Palmovou nedeľou sa spája aj takzvané letečko. Kytica rozvetvených jarných halúzok ozdobená vajíčkami bola najvýraznejšou časťou predveľkonočného obdobia najmä v dedinách na západnom Slovensku. „Mladé dievčatá so zdobenými vetvičkami prechádzali po dedine a pri každom dome zavinšovali, za čo dostali odmenu. Zvyk sa dodržiaval napríklad v obci Vajnory,“ objasňuje Botiková.
Ešte skôr, dva týždne pred Veľkou nocou, počas takzvanej Smrtnej nedele, sa v mnohých obciach vynášala Morena, Kyseľ, Kyselica. Obyčaj sa vyskytoval takmer na celom Slovensku, výrazne si ho pamätáme z obcí stredného Slovenska. Hádzanie slamenej ženskej figuríny z mosta alebo z brehu do jarných vôd potoka či rieky symbolizovalo vyháňanie zimy, chorôb a smrti a ponúkanie priestoru na príchod jari.
Na celom Slovensku bolo zvykom zdobiť veľkonočné vajíčka, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou Veľkej noci. „Zdobenie vajíčok na slovanskom území bez vzorov, iba červenej farby potvrdili archeologické nálezy. Pri zdobení veľkonočných kraslíc sa dodnes používajú prírodné farbivá, najmä cibuľové šupky, známe z takýchto prírodných techník sú aj zelené lístky, ktoré zanechajú na kraslici tvar otláčanej rastlinky.“
Mnohofarebné kraslice sa rozšírili až s ponukou a dostupnosťou chemických farbív. Známe sú aj iné techniky zdobenia, napríklad obkrúcanie vlnou, aj rastlinnou dreňou. Časté je tiež drôtovanie kraslíc, a to najmä na Orave.
Na západnom a strednom Slovensku bolo zmyslom šibania prenášanie životodarnej sily z prútov na ženy. Korbáče, upletené z mladých prútov, symbolizovali život, ktorý do prútikov a miazgy naliala jar. Východoslovenské regióny skôr verili v očistnú silu vody, preto oblievali. Aj keď v súčasnosti mnohé ženy považujú oblievanie a šibanie za nemiestne, etnologička upozorňuje, že v šibačke nemôžeme hľadať racionalitu.
„Na Slovensku sa v priebehu 20. storočia oba zvyky preplietli. Pomyselná hranica medzi nimi bola pôvodne niekde v oblasti rieky Hron. Už dávno sa šibe, aj sa polieva,“ hovorí Botiková s tým, že v mestskom prostredí zvyk oblievania zjemnil príchod kolínskych vôd a výroba kozmetiky.
Z Rakúska a zo západnej Európy prišiel do okolia Bratislavy zvyk hľadania vajíčok alebo zajačika. Deti sa pokúšajú nájsť hniezdo, do ktorého im rodičia ukryli sladkosti. „Zajac sa vyznačuje množstvom potomstva a opäť sa spája s hojnosťou počas Veľkej noci,“ vysvetľuje Botiková.
Práve táto súčasť veľkonočných sviatkov je skôr regionálnym zvykom na východe Slovenska. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári.
„Jedno slávenie je v kostole okolo stola a druhé slávenie je doma okolo stola, ale vždy je to stolovanie, a preto jedlo má významnú funkciu. Ak chceme vyjadriť nejaké spoločenstvo, tak pripravíme hostinu. Symboly, ktoré sa na Veľkú noc používajú, napríklad vajíčko ako symbol nového života, pretože všetko začína od vajíčka, od jadra. Symboly korešpondujú s posolstvom Veľkej noci, s posolstvom nádeje, oživovania, kolobehu sveta,“ skonštatoval Mons. Anton Fabian.
Požehnanie jedla sa vo väčšine dedín a miest uskutočňuje zvyčajne ráno na Veľkonočnú nedeľu. V Dóme svätej Alžbety to bude možné aj dnes (20.4.) od 15.00 do 16.00 hod. Iný kraj, iný mrav. Napriek regionálnym odlišnostiam má obsah veľkonočných košíkov, ktoré sa v nedeľu posvätia, svoj význam.
Veľkonočné sviatky sa začínajú Kvetnou nedeľou, teda týždeň pred Veľkou nocou. Je to spomienka, ako Kristus prichádzal slávnostne do Jeruzalema na osliatku. V našich končinách sa na túto spomienku svätia v chrámoch mladé výhonky vŕby, tzv. bahniatka.
V minulosti sa používali tak, že posvätený prút sa zapichol na pole, aby bola dobrá úroda. Takisto si ľudia zapichovali prúty v domácnostiach. Neslúžil len na okrasu, ale tým, že boli posvätené, tak opäť mali slúžiť ako ochrana príbytku. Bolo ešte zaujímavé, že výhonky bahniatka sa nazývali regionálne napríklad mačičky alebo kočičky a zvykli sa prehltnúť vodou. Ľudia to konzumovali preto, aby sa chránili pred chorobami hrdla, priedušiek.
Zelený štvrtok je deň, kedy v minulosti dievčatá skoro ráno chodievali pod vŕbu. Keďže ideál krásy hovoril o tom, že dievča má mať dlhé husté vlasy, tak každé dievča chcelo takéto vlasy mať. Práve tie, ktoré také vlasy nemali, chodievali pod vŕbu a hovorili tam zariekanie: ,,Vŕba vŕba, milá vŕba, daj mi vlasy na dva pásy‘‘. Akoby prosili tú vŕbu, aby sa niečo z jej hustoty prenieslo aj na dievčenské hlavy. Gazdom sa na Zelený štvrtok odporúčalo, aby zasadili plodiny, ktoré sa zaväzujú. Večer boli obrady, kedy stíchli zvony. Tie sa zaviazali a namiesto zvonov sa používali rapkáče. Boli súčasťou Veľkej noci. Chlapci počas trojdnia behali po dedinách s rapkáčmi a oznamovali začiatok posvätného ticha. Počas Zeleného štvrtka sa mohlo ešte pracovať na poli, prípadne gazdinky upratovali, čo bolo treba. Vo veľkých katedrálnych chrámoch sa svätili oleje , ktoré sa používajú pri krste, na pomazanie chorých, ale aj na vysväcovanie kňazov. Na Zelený štvrtok ľudia zvykli konzumovať vždy niečo zelené, pretože ľudskému organizmu sa žiadalo detoxu. Keď už rástla žihľava a medvedí cesnak, tak sa z nich varili rôzne polievky, prívarky. Na Zelený štvrtok stíchnu zvony.
Veľký piatok bol deň spomienky na ukrižovanie Ježiša Krista. Bol to deň, kedy sa nesmelo hýbať so zemou, nesmelo sa nič robiť . Všetko bolo stíchnuté a ľudia skôr meditovali. Pre Kresťanov platil prísny pôst, raz denne sa mohli dospelí ľudia najesť, výnimku mali deti a dospelí nad 70 rokov. Denným pokrmom bol krajec chleba, ktorý zapili pohárom vody.
Potom prichádza Biela sobota. Ráno ženy doháňali to, čo v piatok neurobili. Už v piatok po polnoci zarábali kvások, aby im do ráno vykyslo cesto na veľkonočný chlieb a koláče. V polovici 20.storočia k nám prenikol aj piškótový baranček, ktorý sa v mnohých rodinách pečie stále. Všetko sa urobilo do popoludnia a popoludní už nastal zase pokoj a išlo sa pozrieť na tzv. boží hrob. Po zotmení začali obrady vzkriesenia.
Áno, zvyčajne to bolo tak, že v nedeľu skoro ráno gazdinky dali do košíka jedlo, ktoré brali na posvätenie. Bola tam najmä šunka, slanina, klobásy, chren, soľ, zelené bylinky, pálenka a tiež vajíčka. Vajíčka boli symbolom plodnosti a konzumovali sa obzvlášť počas Veľkej noci. Keď gazdinky prišli s posväteným košíkom domov, naservírovali spoločné veľkonočné raňajky. Na Slovensku bol pekný zvyk, že sa podelili všetci s jedným vajíčkom. Rozkrájalo sa na toľko kúskov, koľko bolo členov v domácnosti. Bola to symbolika súdržnosti rodiny. Omrvinky sa nechávali vysušiť a používali sa v rámci ľudového liečenia. Na obed sa zvyklo jesť pečené jahniatko alebo pečený baranček. Na Slovensku sa ale tento zvyk vytratil.
Šibanie a polievanie je stará tradícia. Kedysi to bolo určené vyslovene pre slobodných. Mládenec plný sily zobral prútik z vŕby, pošibal jemne nohy, aby dievčina bola čiperná, aby ju nôžky nosili. Pošibal jej boky, aby keď príde čas, porodila zdravé krásne deti a pošibal jej ruky, aby bola pracovitá, usilovná. Je tu aj taký erotický princíp, princíp plodnosti. Mládenec, ktorý bol súci na ženenie, cez prútik odovzdával plodivú silu dievčine, ktorá tiež bola súca na vydaj. Na západnom Slovensku sa používal korbáč a na východnom Slovensku funkciu zohrávala voda z potoka. Voda sa zobrala a dievča sa ňou pofŕkalo. Živá voda znamenala, aby bola dievčina zdravá, krásna a aj tu sa, samozrejme, zachoval princíp plodnosti. Za tento akt dala dievčina mládencovi ručne zdobenú kraslicu. Tak ako mládenec jej daroval odkaz toho, že po nej túži, dievčina mu to vrátila práve spomínaným vajíčkom. Dievčatá, ktoré mali vyhliadnutého mládenca, tomu urobili tzv. písanku. To bolo veľkonočné vajíčko, kde napísala dievčina veršík a o pár týždňov sa konalo stavanie májov. Hovorí sa, že deň po Veľkonočnom pondelku chodia zase dievčatá šibať na oplátku chlapcov.
V Nemecku alebo vo Francúzsku bol zvyk hľadania veľkonočných vajíčok alebo veľkonočného zajaca. V rôznych záhradách a parkoch sa skrývali vajíčka a deti ich hľadali. Tento zvyk začína prenikať dnes aj k nám. Obzvlášť sa teší u rodín s malými detičkami, kde často tie mamičky už neučia svojich synov niečo o šibačke a polievačke. Je to zvyk, ktorý je podporovaný mnohými obcami alebo mestskými časťami. V Bratislave viaceré mestské časti organizujú na Veľkonočný pondelok hľadanie veľkonočných vajíčok. Tá účasť je veľmi hojná.
V minulosti sa rodina pozývala na Veľkonočnú nedeľu k slávnostnému obedu. Bolo to opäť obdobie, kedy sa ľudia stretávali. Na Veľkonočný pondelok každý slobodný mládenec chodil do každého domu, kde bolo slobodné dievča, takže tie kontakty tam boli. Chodievalo sa šibať a polievať zavčas rána, už neskôr sa nešibalo. Práve popoludní sa chodila navštevovať rodina, susedia a večer po pôste bola prvá zábava pre mládež. Na zábavy sa chodievali pozerať aj starší ľudia. Po pôste sa konajú vždy prvé zábavy pre mládež.
Máme tu prúd ľudí, ktorí sú aktívni Kresťania. Pre nich je Veľká noc naozaj kresťanský sviatok, nesú aj ľudové tradície, venujú sa šibačke, slávia ju ako najväčší kresťanský sviatok. Potom máme skupiny ľudí, pre ktorých Veľká noc sú tri dni voľna. Sú to ľudia, ktorí nie sú veriaci alebo to pre nich nemá duchovný zmysel. Chodia na hory, lyžovačku a chcú si oddýchnuť.
tags: #svätenie #jedál #Košice #tradície
