Sviečková Manifestácia v Bratislave: Slovenský Príspevok k Pádu Komunizmu
25. marec je na Slovensku pamätným dňom - Dňom zápasu za ľudské práva, ktorý pripomína Sviečkovú manifestáciu v Bratislave z roku 1988. Táto udalosť sa stala jedným z najvýraznejších prejavov odporu proti komunistickému režimu v bývalom Československu od roku 1968.
Sviečková manifestácia v Bratislave, 25. marca 1988. Zdroj: Wikimedia Commons
Pozadie a Prípravy
Najaktívnejšou formou protestu proti skostnatenému režimu na Slovensku bol odpor veriacich. Zhromaždenie na Velehrade v roku 1985, masové púte v Levoči, Šaštíne, Mariatáli a Gaboltove, 31-bodová petičná akcia, to všetko zachytávalo mládež a spájalo ľudí, ktorí takto vyjadrovali nielen tradičnú vieru, ale aj nesúhlas s nerešpektovaním základných občianskych práv a slobôd.
Sviečková manifestácia je ohnivkom v reťazi týchto udalostí, hoci napriek jej pokojnému charakteru tu komunistický režim použil brutálnu moc. Jedinečnosť tejto udalosti vidím v tom, že išlo o prvé takéto verejné manifestovanie náboženských a občianskych práv na Slovensku od rokov 1968 - 1969. Muselo uplynúť dlhých dvadsať rokov sterilnej normalizácie, plnej obáv a kompromisov, aby ľudia precitli, zhodili zo seba strach a ukázali sebe i svetu skutočnú tvár komunistického systému.
Autorom myšlienky Sviečkovej manifestácie bol Marián Šťastný, bývalý hokejový reprezentant, ktorý bol v roku 1987 zvolený za výkonného podpredsedu Svetového kongresu Slovákov. Jeho cieľom bolo zblížiť Svetový kongres Slovákov so Slovenskom a naopak. Marián Šťastný v liste s dátumom 30. januára 1988 napísal, aby prejavili nesúhlas s občiansko-náboženskou situáciou v ČSSR pokojnou demonštráciou v slobodnom svete. Demonštrácia by sa mala konať 25. marca 1988 pred budovami zastupiteľstiev ČSSR.
Na programe verejného zhromaždenia bola tichá manifestácia občanov za vymenovanie katolíckych biskupov, za úplnú náboženskú slobodu a za úplné dodržiavanie občianskych práv.
Aktivisti tajnej cirkvi si jeho nápad osvojili a pripravili manifestáciu v Bratislave. Jej hlavnými organizátormi boli František Mikloško, Ján Čarnogurský, biskup Ján Chryzostom Korec, Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Rudolf Fiby a ďalší členovia katolíckeho disentu.
Mikloško poslal 10. marca 1988 oznámenie o konaní akcie Obvodnému národnému výboru. Úrady však zhromaždenie zakázali.
Priebeh Manifestácie a Zásah Bezpečnostných Zložiek
Sviečkovú manifestáciu neprekazilo jazdenie obrnených transportérov po meste, obmedzenia v hromadnej mestskej a prímestskej doprave, ani ďalšie opatrenia vtedajšej moci. Tisíce ľudí okrem Hviezdoslavovho námestia zaplnili aj priľahlé ulice pri námestí, a to aj napriek nepriaznivému počasiu.
Manifestácia trvala od 18.00 do 18.30 h. Po zaspievaní štátnej a pápežskej hymny sa ľudia začali verejne modliť. Prítomní neposlúchli výzvu na rozchod z amplióna policajného auta a vytrvali aj pri ohlušujúcich sirénach áut bezpečnostných zložiek.
Niekoľko minút pred plánovaným ukončením zhromaždenia zasiahli bezpečnostné sily aj vodnými delami. Polícia použila i slzotvorný plyn, psov, obušky a fyzické násilie. Príslušníci bezpečnostných síl bili a zatýkali aj nezainteresovaných občanov, ktorí sa im náhodne dostali na dosah.
Zásah proti účastníkom manifestácie nebol zameraný na stabilizáciu a ochranu verejného poriadku, ale na prezentovanie moci komunistami ovládaného socialistického režimu.
Na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave sa 25. marca 1988 konala Sviečková manifestácia, na ktorej sa zišli tisícky občanov z hlavného mesta i ďalších miest a obcí Slovenska.
Hotel Carlton na Hviezdoslavovom námestí v ten deň pre verejnosť zatvorili.
Odozva a Význam
Udalosť bola jedným z katalyzátorských prvkov odrážajúcich jednak prehlbujúcu sa krízu komunistickej totality, jednak rast občianskej odvahy - zatiaľ však iba malej skupiny spoločnosti. Sviečková manifestácia bola prevratná z hľadiska rastu a perspektív občianskeho sebavedomia spoločnosti. Myslím si, že občianska odvaha jej organizátorov i priamych účastníkov bola povzbudením i podnetom pre "mlčiacu väčšinu". Naopak, reakcia režimu bola obrazom jeho pokročilej erózie.
Je to jeden z významných dátumov povojnových slovenských dejín a právom si ho pripomíname ako pamätný deň. Manifestácia z marca 1988 pripomenula základnú vec - právo uplatniť si svoje ľudské a občianske práva.
Zhromaždenie na Velehrade v roku 1985, masové púte v Levoči, Šaštíne, Mariatáli a Gaboltove, 31-bodová petičná akcia, to všetko zachytávalo mládež a spájalo ľudí, ktorí takto vyjadrovali nielen tradičnú vieru, ale aj nesúhlas s nerešpektovaním základných občianskych práv a slobôd.
Vtedajší tajný biskup Ján Chryzostom Korec pracoval až do penzie ako opravár výťahov. Dnešný košický arcibiskup Alojz Tkáč pracoval ako vodič električky, biskup Rudolf Baláž ako šofér. Procesy za marenie dozoru nad cirkvami prebiehali na Slovensku celé 70. a 80. roky s nepodmienečnými trestami. Vyhadzovanie lekárov a učiteliek zo zamestnania pre návštevu kostola prebiehalo taktiež celé 70. a 80. roky.
Sviečková manifestácia 25. marca 1988 bola prvým masovým verejným vystúpením na uliciach proti režimu v bývalom Československu po roku 1969. Sviečková manifestácia sa organizovala na úplne odlišných princípoch, než aké boli použiteľné v Českej republike alebo v západnej Európe. Požiadavky manifestácie boli tri: menovanie katolíckych biskupov na Slovensku pápežom, úplná náboženská sloboda a dodržiavanie ľudských práv. Už takáto kombinácia požiadaviek je nepredstaviteľná v Čechách a v každej západnej krajine. Ale práve takáto kombinácia oslovovala na jednej strane jednoduchých veriacich ľudí, na druhej strane mestskú inteligenciu.
Americký historik Padraic Kenney v knihe Karneval revoluce (vyšiel aj český preklad) uvádza časovú tabuľku udalostí vo východoeurópskych krajinách od roku 1975 až do konca. Z tabuľky vyplýva, že Sviečková demonštrácia v Bratislave a demonštrácia v Budapešti k 15. marcu 1988 boli prvé masové demonštrácie v bývalom Východnom bloku.
Od Sviečkovej manifestácie v Bratislave uplynulo 564 dní a podobné zhromaždenie v Lipsku ľudí so sviečkami v rukách viedlo (o mesiac na to) k pádu Berlínskeho múru - symbolu studenej vojny. Kde našli kresťania v Lipsku inšpiráciu?
Sviečková manifestácia z roku 1988 bola impulzom, ktorý výrazne zapadol do procesu rúcania sa komunistickej moci v bývalom Československu v druhej polovici 80. rokov minulého storočia. V súvislosti s 30. výročím udalosti to uviedli historici Ústavu pamäti národa (ÚPN) Stanislav Dubovský a Oliver Letz.
Dubovský pripomenul, že zásah polície voči pokojnému zhromaždeniu mal veľký ohlas v zahraničí. "O mesiac neskôr, v apríli 1988 sa vo Viedni konala schôdzka OBSE, na ktorej delegáti veľmi ostro odsúdili konanie štátnych síl. Navyše, medzi 140-tkou zadržaných boli aj viacerí zahraniční novinári, ktorí o postupe polície referovali.
Letz poukázal na to, že i atmosféra v samotnej krajine sa zmenila. "Pre režim to bola morálna prehra. Demaskoval sa, že nedokáže viesť dialóg, že neznesie iný názor ako oficiálny. Ťažisko sa akoby prenieslo do Prahy, boli manifestácie rôznych občianskych skupín na rôzne výročia. Nesmieme však zabúdať na to, že odhodlanie na Slovensku neprestalo, ale rástlo, o čom svedčí aj pochod bratislavských vysokoškolákov 16. novembra 1989.
Dubovský pripomenul, že masová účasť na zhromaždení motivovala k zintenzívneniu domáceho kresťanského i občianskeho disentu a spájaniu týchto dvoch prúdov do spoločných aktivít, ktoré navyše nadobúdali československý charakter. Sviečkovú manifestáciu preto i Dubovský považuje za výrazný moment v procese udalostí, ktoré vyvrcholili o rok a pol neskôr tým, čo je známe ako Nežná revolúcia. Súhlasí i Letz. „25. marec určite pripravoval cestu k 17. novembru 1989.
Za úplne prvý šťuchanec do šnúry komunistického domina u nás je často považovaná Sviečková manifestácia, ktorá sa konala ešte 25. marca 1988. Na odpor sa vtedy rozhodla postaviť kresťanská komunita, ktorá bola v komunizme jednou z tých najprenasledovanejších a pravidelne terorizovaných.
Hranica prechádzala stredom mesta a na rozdiel od "zelenej" hranice medzi NDR a NSR nebola uzavretá. Východonemecký režim preto so súhlasom sovietskeho vedenia natiahol v noci z 12. na 13. augusta 1961 drôtené pletivo cez ulice medzi Východným a Západným Berlínom. Súčasne boli zamurované vchody a okná na domoch, ktoré ústili do západnej časti mesta. V roku 1962 vznikla druhá línia plota a každý narušiteľ hranice bol bez výstrahy zastrelený. Ani tieto drastické opatrenia však nedokázali úteky občanov NDR úplne zastaviť.
Vzhľadom na to bol v roku 1965 medzi Východným a Západným Berlínom vybudovaný betónový múr, ktorý v rokoch 1975 - 1980 prestavali do jeho finálnej podoby. Mal dĺžku 155 km, nadzemnú výšku 360 cm a hrúbku 120 cm. Táto bariéra sa stala najznámejším symbolom studenej vojny, rozdeleného Nemecka a celej Európy.
12. júna 1987 americký prezident Ronald Reagan pri návšteve Západného Berlína vyzval sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova, aby svoju politiku uvoľňovania medzinárodného napätia potvrdil zbúraním Berlínskeho múru. Večer 9. novembra 1989 oznámil v televíznom vysielaní člen východonemeckého vedenia Günter Schabowski, že hranice NDR sú s okamžitou platnosťou otvorené. V nasledujúcich hodinách začali desiatky tisíc obyvateľov Východného Berlína prechádzať do Západného Berlína a spontánne demolovať nenávidený múr. Búranie Berlínskeho múru bolo oficiálne dokončené krátko po zjednotení Nemecka 30. októbra 1990.
tags: #svieckova #manifestacia #nemecko #informacie
