Sviečková manifestácia v Bratislave: Symbol boja za slobodu
Sviečková manifestácia bola jedným z najvýznamnejších verejných vystúpení proti komunistickej moci na Slovensku. Na verejné vystúpenie veriacich proti komunistickej moci sa zmenila už Národná púť, ktorá sa konala 7. Bol to ešte čas hlbokej totality, čas silného dusenia života Cirkvi.
Zastávka 4 - Sviečková manifestácia
Prípravy a priebeh manifestácie
Myšlienka na uskutočnenie tohto protestu sa zrodila v Kanade. Jej ideovým otcom sa stal hokejista Marián Šťastný, vtedajší predstaviteľ Svetového kongresu Slovákov. Na pravidelnom stretnutí zástupcov tajnej cirkvi 6. marca 1988 v byte kňaza a disidenta Rudolfa Fibyho to navrhol František Mikloško. František Mikloško poslal 10. marca 1988 oznámenie o konaní akcie Obvodnému národnému výboru.
Vedenie štátu robilo všetko pre to, aby sa zhromaždenie neuskutočnilo. Rozpútalo frontálny útok zastrašovania každého, kto by si trúfol dať svojou účasťou najavo, že realita komunistického režimu nie je taká harmonická, ako sa navonok deklaruje. Politickí funkcionári vrátane ministra kultúry Miroslava Válka sledovali zásah z hotela Carlton. Zhromaždenie sa začalo o 18. hodine, trvalo polhodinu. Zúčastnilo sa na ňom 8000 až 10.000 ľudí so sviečkami v rukách.
Organizátori vedeli, že komunistický režim by im túto manifestáciu nikdy nepovolil. Podali žiadosť o jej konanie, ktorú úrady okamžite zamietli. V každom prípade bolo jasné, že podujatie je nelegálne. To im hneď na začiatku aj úrady oznámili a požiadali zhromaždených ľudí o rozchod. Potom sa rozpútala policajná brutalita. Kým ľudia spievali hymnu a držali v rukách zapálené sviečky, pomedzi nich chodili autá Verejnej bezpečnosti a dav sa snažili v hustom daždi rozohnať prúdmi vody polievacie autá. Do toho všetkého museli ľudia vydržať pokusy ukončiť akciu pomocou vodných diel. Na námestí demonštrovali zhruba dve až tri tisícky ľudí. „Mnohí však boli v bočných uličkách. Celé podujatie trvalo pol hodiny.
Pred začiatkom akcie polícia uzavrela ulice smerom k Hviezdoslavovmu námestiu v Bratislave. Uzavretie priechodov na námestie kontrolovali aj príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Na Hviezdoslavovo námestie pred 18. hodinou dorazili bezpečnostné zložky s autami a dvoma vodnými delami.
Napriek pokojnému priebehu zasiahli príslušníci polície, snažili sa vytlačiť dav z námestia, bili ľudí obuškami, útočili slzotvorným plynom a napokon použili vodné delá. Zadržaných bolo 141 ľudí, podľa oficiálnych údajov 14 ľudí utrpelo zranenia, číslo však mohlo byť väčšie, keďže nie všetci vyhľadali lekárske ošetrenie z obáv o svoju bezpečnosť.
Podľa materiálov Ústavu pamäti národa sa akcie zúčastnilo až 1061 príslušníkov bezpečnostných zložiek. Silové zložky sa rôznymi prostriedkami - vrážaním policajných áut do davu, mlátením obuškami, striekaním špinavej vody polievacími autami na ľudí a nakoniec aj prúdmi z vodných diel - snažili zhromaždenie rozohnať. Odhodlanie zídených ľudí však bolo také veľké, že väčšina vydržala na námestí až do konca ohlásenej polhodiny. Napriek tomu, že boli ako špinavá handra vytláčaní raz na tú raz na onú stranu námestia.
Organizátor zhromaždenia František Mikloško a niekoľkí jeho blízki spolupracovníci strávili deň na oddelení Bezpečnosti. Biskup Ján Chryzostom Korec bol zaistený už pri odchode zo svojho bytu v Petržalke.
Je zaujímavé pripomenúť si dôvod, pre ktorý pred 34 rokmi národný výbor (dnes zodpovedá miestnemu úradu) nepovolil usporiadanie ohláseného zhromaždenia. V odpovedi zvolávateľovi zhromaždenia Františkovi Mikloškovi zhromaždenie zakázala, s argumentom, že zhromažďovacie právo je prípustné za podmienky, že zhromaždenie neohrozí. Zvolávateľ ako súkromná osoba nedokáže zaistiť zachovanie verejného poriadku. A práve veľmi silnou realitou zhromaždenia bol pokoj ľudí a snaha o nenásilie a poriadok. Nakoľko sa pri upršanom počasí dalo, mali zapálené sviečky, modlili sa ako sa dalo, snažili sa chrániť pred útokmi polície. Vládla medzi nimi súdržnosť a solidarita. Naopak, niekoľkokrát museli počas manifestácie označiť a vykázať spomedzi seba zjavných provokatérov, ktorí kopali do policajných áut a snažili sa vyvolať roztržky.
Sviečková manifestácia sa konala 25. marca 1988. Pán Mikloško, vy ste sa ju pokúšali nahlásiť aj oficiálne.
Mikloško: Pripravili sme to s Jánom Čarnogurským. Tajná cirkev poverila mňa, aby som to zvolal, pretože - ako hovoril biskup Korec - „Janko už trochu mieri do politiky, tam si dajme pozor“. A to sa aj stalo. Ja som bol už zatvorený 25.
Mikloško: Dali sme mu to na vedomie. To, že režim vie, že sa niečo chystá, som vedel aj ja ako študent v Bánovciach nad Bebravou, keďže nás 25. marca poslali skôr domov, aby sme nikam nešli.
Ohlasy a reakcie
Mnohé svetové denníky na druhý deň s úctou a obdivom písali o Sviečkovej manifestácii v Bratislave. Aj Európsky parlament o niekoľko dní neskôr, 14. apríla 1988, prijal rezolúciu, v ktorej vyslovuje pobúrenie nad neprimeranou brutalitou polície voči pokojnej demonštrácii kresťanov. V apríli 1988 sa vo Viedni konala schôdzka Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), na ktorej delegáti ostro odsúdili konanie štátnych síl v ČSSR. "O mesiac neskôr, v apríli 1988 sa vo Viedni konala schôdzka OBSE, na ktorej delegáti veľmi ostro odsúdili konanie štátnych síl. Navyše, medzi 140-tkou zadržaných boli aj viacerí zahraniční novinári, ktorí o postupe polície referovali.
Význam Sviečkovej manifestácie
Sviečková manifestácia z roku 1988 bola impulzom, ktorý výrazne zapadol do procesu rúcania sa komunistickej moci v bývalom Československu v druhej polovici 80. rokov minulého storočia. Sviečková manifestácia, od ktorej uplynie 25. marca 30 rokov, sa zapísala do vedomia verejnosti.
Sviečková manifestácia patrí medzi „hviezdne“ historické udalosti slovenského národa. Vošla do histórie ako odvážne postavenie sa katolíkov ale i ďalších kresťanov za svoje práva ale aj ako prejav všeľudskej občianskej solidarity s každým, komu sa občianske práva upierajú. Prispela k zhodeniu najsilnejších okov, ktoré držali ľudí v nedobrovoľnej poslušnosti voči totalitného režimu tým, že povzbudila ľudí k prekonávaniu strachu. Režim použitím sily proti bezbranným ľuďom ukázal svoju slabosť, neschopnosť osloviť mysle a srdcia ľudí a viesť s nimi dialóg. Morálne prehral nielen túto bitku na Hviezdoslavovom námestí 25.
Sviečková manifestácia bola jedným z najvýznamnejších verejných vystúpení proti komunistickej moci na Slovensku. Na verejné vystúpenie veriacich proti komunistickej moci sa zmenila už Národná púť, ktorá sa konala 7. Od novembra 1987 sa začali zbierať podpisy pod petíciu za náboženskú slobodu vo vtedajšej Československej socialistickej republike (ČSSR). Na pravidelnom stretnutí zástupcov tajnej cirkvi 6. marca 1988 v byte kňaza a disidenta Rudolfa Fibyho to navrhol František Mikloško.
Letz poukázal na to, že i atmosféra v samotnej krajine sa zmenila. "Pre režim to bola morálna prehra. Demaskoval sa, že nedokáže viesť dialóg, že neznesie iný názor ako oficiálny. Ťažisko sa akoby prenieslo do Prahy, boli manifestácie rôznych občianskych skupín na rôzne výročia. Nesmieme však zabúdať na to, že odhodlanie na Slovensku neprestalo, ale rástlo, o čom svedčí aj pochod bratislavských vysokoškolákov 16.
Dubovský pripomenul, že masová účasť na zhromaždení motivovala k zintenzívneniu domáceho kresťanského i občianskeho disentu a spájaniu týchto dvoch prúdov do spoločných aktivít, ktoré navyše nadobúdali československý charakter. "Vznikol Československý Helsinský výbor, na jeseň 1988 aj Hnutie za občiansku slobodu v Prahe, ktorého aktivity implementoval napríklad Ján Čarnogurský i na Slovensku," pripomenul historik. "Konali sa ďalšie protestné akcie s veľkou podporou verejnosti, napríklad protesty pri príležitosti 70. výročia vzniku 1. ČSR v Prahe, vzniká takisto známa tzv. Bratislavská päťka ( J. Čarnogurský, A. Selecký, H. Ponická, M. Kusý, V.
Sviečkovú manifestáciu preto i Dubovský považuje za výrazný moment v procese udalostí, ktoré vyvrcholili o rok a pol neskôr tým, čo je známe ako Nežná revolúcia. Súhlasí i Letz. „25. marec určite pripravoval cestu k 17. novembru 1989.
Hodnotenie udalosti verejnosťou
Vyplýva to z výskumu Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) a Inštitútu pre verejné otázky, v ktorom respondenti hodnotili jednotlivé obdobia, resp. udalosti našich dejín. Zber údajov realizovala agentúra FOCUS v dňoch 7. až 13. marca 2018 formou osobného dopytovania na vzorke 1012 respondentov.
Bratislavský Veľký piatok sa podľa verejnosti zaraďuje do desiatky prevažne kladne hodnotených historických míľnikov - za Slovenské národné povstanie, vznik samostatnej SR, Nežnú revolúciu, vstup SR do Európskej únie a obdobie prvej ČSR. Ako jednoznačne a skôr kladnú udalosť ju hodnotí 47 percent občanov, ako rovnako kladnú ako zápornú 28 percent a ako jednoznačne a skôr zápornú 12 percent. Stanovisko nevie zaujať 13 percent opýtaných.
Priaznivé hodnotenie Bratislavského Veľkého piatka prevažuje nad záporným vo všetkých sociálno-demografických skupinách - u žien i mužov, ľudí každého veku a vzdelania, obyvateľov obcí všetkých veľkostí i všetkých regiónov Slovenska.Najpriaznivejší postoj mali ľudia v mladšom strednom veku.
Ľudia hlásiaci sa ku katolíckej, evanjelickej a gréckokatolíckej cirkvi sa pri hodnotení Sviečkovej manifestácie neodlišujú od neveriacich: u všetkých z nich dominuje názor, že ide o kladnú historickú udalosť. Zároveň sa však prejavili nezanedbateľné rozdiely. Tým prvým je odlišná schopnosť zaujať hodnotiace stanovisko. Mimoriadne vysoký podiel respondentov, ktorým pojem "Sviečková manifestácia" nič nehovorí, bol v najmladšej vekovej skupine (až 28 percent) a medzi študentmi (25 percent).
Výrazné rozdiely sa prejavili aj v zastúpení kladných hodnotení. Najpriaznivejší postoj k Sviečkovej manifestácii zaujímajú ľudia v mladšom strednom veku (52 percent), na rozdiel od najstarších (41 percent); podnikatelia a živnostníci (70 percent) v kontraste k nezamestnaným (35 percent); obyvatelia Trnavského kraja (65 percent) oproti obyvateľom Banskobystrického a Košického kraja (35 percent).
Významným faktorom je politické presvedčenie. Najpriaznivejšie ju vnímajú ľudia, ktorí sú presvedčení o tom, že politický systém pred rokom 1989 si vyžadoval hlboké zmeny. Podstatne zdržanlivejší názor zastávajú ľudia, podľa ktorých bol bývalý politický režim v podstate v poriadku, takže by boli stačili iba jeho menšie zmeny. Najkritickejšie vidia túto udalosť ľudia, ktorí si myslia, že na bývalom režime nebolo treba meniť vôbec nič.
S týmito zisteniami do značnej miery korešpondujú aj rozdiely v pohľade prívržencov politických strán. Zastúpenie kladného hodnotenia Sviečkovej manifestácie je nadpriemerne vysoké najmä v radoch prívržencov SaS a OĽaNO. Naopak, u stúpencov Smeru-SD a ĽSNS je výrazne podpriemerné.
Tabuľka: Hodnotenie Sviečkovej manifestácie podľa sociálno-demografických skupín
| Skupina | Kladné hodnotenie (%) |
|---|---|
| Mladší stredný vek | 52 |
| Najstarší | 41 |
| Podnikatelia a živnostníci | 70 |
| Nezamestnaní | 35 |
| Obyvatelia Trnavského kraja | 65 |
| Obyvatelia Banskobystrického a Košického kraja | 35 |
Odkaz Sviečkovej manifestácie nám pripomína, že sloboda nie je zadarmo a treba do nej dorastať a vždy nanovo si ju vybojúvať.
tags: #svieckova #manifestacia #dobove #spravy
