20 domácich výrobkov, ktoré prežili desaťročia: Horalka, Treska, Ponožky a iné
Mnohé slovenské produkty sú nielen výnimočné, ale majú za sebou aj zaujímavú históriu, po ktorej stojí za to pátrať. Tým viac, že na trhu sú úspešné a spotrebitelia si ich stále žiadajú. Predstavujeme vám dvadsať domácich výrobkov, ktoré desaťročia obstáli v konkurencii a v „boji“ s časom. Aj dnes si ich môžete kúpiť. Neobanujete.
1. Zlatý Bažant: Pivo z najteplejšieho cípu Slovenska
V najteplejšom cípe Slovenska sa zrodila jedna z najúspešnejších slovenských značiek vôbec: Zlatý Bažant. Ten, kto pred takmer 50 rokmi tento názov vymyslel, trafil presne. V súhre medzi značkou a produktom je obsiahnutá zlatistá farba - nápoja aj bažantieho peria, príslušnosť k miestu - Podunajskej nížine aj typu prírody - lužným lesom, domovom bažantov.
Čo Zlatému bažantovi predchádzalo? Socialistický režim sa v 60. rokoch rozhodol postaviť najväčší slovenský pivovar práve v Hurbanove. V roku 1967 sa tu začal produkovať najprv slad a o dva roky aj pivo. Presne ono sa do desiatich rokov stalo najpredávanejším na celom Slovensku. Základom úspechu sa stal vynikajúci slad plzenského typu (viac chmelené pivo s horkejšou, plnšou chuťou a výraznej farby).
Keďže vtedajší národný podnik Zlatý bažant Hurbanovo mal projektovanú kapacitu „len“ 35-tisíc ton sladu a 600-tisíc hektolitrov piva za rok, vzrastajúci dopyt si vynútil rozšírenie výrobne. Značka sa postupne ujala nielen u nás a v okolitých krajinách, no spoznali ju aj na troch ďalších kontinentoch, kam sa vyvážalo 10 až 15 percent produkcie. V roku 1995 si ju vyhliadol holandský Heineken. Priniesol skvalitnenie výroby, ponúkol špičkové know-how, podpísal sa pod silnejúce povedomie o značke. Po štyroch rokoch od vstupu Heinekenu sa výroba dvaapolnásobne zvýšila na 936-tisíc hektolitrov ročne.
2. Horalka: Fenomén medzi oblátkami
Horalka je medzi oblátkami na Slovensku (za bývalej federácie aj v Česku) fenomén už dlhé desaťročia. Ani voľný trh, ani napolitánková konkurencia s tým nepohli. Horalka so svojím priesvitným obalom s farebnými písmenkami vyzerá aj dnes podobne, ako keď sme si ju v samoobsluhe kupovali v 60. rokoch minulého storočia. Práve takú ju však spotrebitelia chcú, nie náhodou jej ročne kupujú desiatky miliónov kusov.
Horalku, odborným názvom „oblátky obvodovo máčané v čokoláde“, priviedli na svet Pečivárne Sereď, ktorých priamym pokračovateľom je Sedita Sereď (I.D.C. Holding). Vyrábajú ju tam od založenia v roku 1953. Aj v tom je skromné čaro Horalky, že vznikla ako z núdze cnosť. V 50. rokoch viaceré malé výrobne u nás piekli obyčajné, suché napolitánky, v Seredi však hľadali, čím sa odlíšiť. Všimli si, že v zahraničí sú už na trhu aj oblátky máčané v čokoláde, a rozhodli sa vyvinúť niečo podobné.
Lenže čokoláda bola na povojnové časy pridrahá a výrobok by predražila. Tak sa zvolil kompromis omočiť oblátky do čokolády úsporne - plochou po obvode. Chuti to dodalo šmrnc a výrobok zostal cenovo prístupný. Od začiatku mu prischol názov Horalka. Kakaová surovina sa začala dovážať z Pobrežia Slonoviny a arašidy z Ameriky. Po roku 1993, v boji o federálne dedičstvo, sa Horalka popri Kofole ocitla na špičke značiek, o ktoré sa trhali výrobcovia z oboch štátov.
3. Treska v majonéze: Podnikateľský ťah dvoch právnikov
Fakt, že práve treska v majonéze sa stala u nás populárna, spôsobila podnikateľská šikovnosť dvoch právnikov. Istý Dr. Virzík a istý Dr. Dvořáček si počas prvej svetovej vojny založili v Bratislave účastinnú spoločnosť Ryba. Jej časťou bola aj octáreň a fabrika na spracovanie zeleniny. Spoločnosť si už vtedy dala urobiť logo so sumcom v sieti, značku, ktorá spolu výrobňou preputovala históriou a prežila dodnes.
V polovici 40. rokov firma Ryba začala na Slovensko dovážať viaceré druhy rýb zo severu Európy, slede z Nórska, zo Švédska a z Dánska, ale aj tresky a úhory z Poľska. Neskôr, už v 50. rokoch, treska prestala mať odbyt. Vo výrobni prišli na nápad spojiť sa s kuchármi, aby namiešali chutný šalát s treskou. O výsledok sa najviac zaslúžil hotelový kuchár Július Boško.
Firmu Ryba štát v roku 1948 znárodnil a pričlenil pod spoločný československý podnik Ryběna Praha. V rokoch 1971 - 1972 vznikol Slovenský mraziarenský a rybný priemysel, ktorému pridelili aj bývalú Rybu. Po roku 1989 sa rybný priemysel privatizoval a v roku 1992 vznikol holding Radoma. Keďže ryby boli za socializmu na trhu dotované, po zmene režimov ich cena dvojnásobne narástla a spotreba najprv klesla, ale po čase opäť stúpla. Dnes je Radoma v konkurze, no firmy Ryba zostali.
4. Borovička: Liečivá moc z Považia
Kde inde, ak nie na Považí sa mohla zrodiť prvá slovenská borovičková továreň, pri Bielych Karpatoch, kde sa mimoriadne darilo borievkam. Miestni dávno objavili, že tieto plody majú vzácnu liečivú moc a zároveň sa z nich dá vypáliť aromatický alkohol. Továrenská produkcia tohto destilátu sa u nás objavila už na prelome 19. a 20. storočia. Jej predchodcom sa stal malý hospodársky liehovar, ktorý vlastnila v Trenčíne od roku 1886 firma Kornhauser a Hertzka. Vyrábala nielen destiláty, ale aj kvasnice a pokrmové masti.
Najznámejšia borovička, ktorou je bezpochyby Trenčianska borovička Juniperus 40 %, sa zrodila v roku 1933, keď ju pod týmto názvom začali vyrábať v dedinke Istebník. Obec sa časom stala súčasťou Trenčína. Išlo o Prvú trenčiansku borovičkovú továreň, na ktorej mieste sa destilát vyrába dodnes. Rokmi fabrika vystriedala viacerých majiteľov a ešte viac názvov. Juniperus obsahuje 40 - 45 percent objemu alkoholu.
Základom technológie je špeciálna fermentácia borievok, prekvasenie ich cukornatého obsahu, potom vylúhovanie aromatických látok a destilácia. Špeciálne namiešaná aróma, vyvážená chuť, ani horká, ani štipľavá, je tajomstvom výrobcu. Postup sa prenášal po stáročia cez viaceré generácie. Dlhoročnou praxou ho odborníci zdokonalili pridaním drožďovej zápary, ktorá urýchľuje a skracuje kvasenie. Tým odštartovali veľkovýrobu.
5. Detská výživa Novofruct: Osvieženie v sklenenom obale
S detskou výživou v sklenenom obale (so známym obrázkom dievčatka) prišiel na trh pred takmer 40 rokmi Novofruct Nové Zámky, spracovateľ ovocia a zeleniny. V tom čase sa aj u nás už dlhšie predávali detské výživy vyrobené v Česku, boli však v konzervách. Možno aj preto priniesli tie novozámocké, sklenené, spotrebiteľské osvieženie. Hoci fabrika mala v programe najprv len jeden jablkový druh, s vanilkou alebo bez nej, sortiment rýchlo rástol.
Receptúry si vyvíjali vývojári závodu v spolupráci s výskumno-potravinárskym pracoviskom LIKO v Bratislave. K základnému jablku sa postupne pridali ďalšie ovocia. Počas 30 rokov, čo sa v Nových Zámkoch vyrába detská výživa, na ňu využívali výhradne jablká dopestované na Slovensku. V druhej polovici 80. rokov ponúkli vývojári aj menej tradičné detské pokrmy. Napríklad „monodruhové“, vyrobené len zo zeleniny. Chuťovo konzervatívni Slováci však od začiatku skočili najmä na najsladšie ovocné výživy, a tak to zostalo.
Hoci Novofruct po roku 1989 prešiel viacerými transformáciami a na čas sa ocitol aj v konkurze, dokázal sa spamätať. Od roku 2012 je jeho väčšinový akcionár litovská spoločnosť NDX.
6. Vinea: Nápoj z domácich surovín
The Entire Process of Making Wine
Vznik Viney na začiatku 70. rokov bol doslova objav desaťročia. Bola originálna, z domácich surovín a v súlade so správnou výživou. Nápoj pritom vznikol ako stranícka úloha. Či to však nebolo aj naopak - že prácu vinárskych výskumníkov si komunistická strana prisvojila ako zásluhu - možno len špekulovať. Úlohou bolo vynájsť nápoj vyrábaný bez dovozových surovín. Za receptúrou stál vedec Ján Farkaš z Vinárskych závodov v Pezinku, výskumného pracoviska v Modre. Ten sa rozhodol použiť ako bázu slovenský hroznový mušt.
Po namiešaní podielov a chuti bolo treba nápoj ešte stabilizovať, aby si dokázal vo fľaši dlho uchovať kvalitu. Riešenie sa našlo v podobe pasterizácie. Tunelový pastér anglickej výroby bol schopný „vybaviť“ za hodinu až 80-tisíc štvrťlitrových fliaš. Nový produkt však začal žiť aj zaujímavý príbeh. Doň zapadá takmer rozprávková, no skutočná príhoda o tom, ako sa Vinea dostala do Ameriky. V roku 1987 prišiel na Slovensko Američan českého pôvodu Edward Cihak, ktorý tu hľadal vhodné vína pre americký trh. Počas rokovaní siahol omylom nie po minerálke, ale po pohári s Vineou...
Na ekonomické zmeny po roku 1989 Vinea doplatila zánikom exportu. Do úzadia ju zatlačili aj nové podmienky na otvorenom trhu. Od polovice 90. rokov však zažíva znovuzrodenie.
7. Pivo Steiger: Tradícia z úpätia Štiavnických hôr
Na úpätí Štiavnických hôr, vo Vyhniach, začali už v roku 1473 variť pivo mnísi z rehole templárskych rytierov. V tomto regióne sa v 15. storočí ťažilo zlato i striebro, darilo sa tu remeslám. Ponúknuť tvrdo pracujúcim chlapom tento nápoj určite nebol zlý nápad. Plávali v ňom husté kvasinky, bolo mútne a baníci ho pili nielen preto, aby sa podgurážili, ale aj nasýtili. Hoci sa počas päťstoročnej histórie v pivovare vystriedalo viacero majiteľov, pivo sa varilo nepretržite. Výroba sa zastavila iba na krátky čas kvôli požiaru v 18. storočí.
V roku 2001 vstúpil do pivovaru zahraničný investor. Najviac investoval do obnovy výrobnej technológie a distribúcie. Dnes spočíva hodnota pivovaru vo vysokej technickej úrovni, klasickej technológii, bohatej histórii a tradícii varenia piva, ako aj v jeho polohe „v srdci Slovenska“. Práve klasický spôsob výroby piva za pomoci modernej technológie je prednosť, ktorou sa Steiger vyznačuje a snaží presadiť v náročnom prostredí dvoch dominantných pivovarníckych spoločností na našom trhu.
8. Vianočné ozdoby Okrasa: Tradičná výroba z Čadce
Ich história sa začala v roku 1954 v starej budove na námestí Čadce, kde vzniklo neveľké družstvo invalidov s výrobou vianočných ozdôb pod názvom Okrasa. Družstvo malo za cieľ najmä to, aby ženy v regióne nezostali v domácnostiach. Štartovalo sa skromne. Výrobňa nadviazala na zrušenú remeselnícku dielňu, v ktorej súkromník vyrábal sklenené ozdoby. Nová prevádzka od neho prevzala dokonca i staré zariadenia: malý kompresor so splynovačom, stroj na sklenené vlasy, desať horákov, prístroj na girlandové reťaze či zopár foriem v tvare gúľ, vtáčikov, šišiek a srdiečok.
Výrobňa sa však uchytila. Postupne sa začala časť produkcie cez pražský podnik zahraničného obchodu dokonca aj vyvážať. Po zmene režimov sa družstvo prispôsobilo novej situácii, čoho dôsledkom bola i strata charakteru družstva invalidov. Viaceré prevádzky sa celkom zrušili a pôvodný počet 370 pracovníkov riadne zoštíhlel. V pracovnej náplni zostali iba vianočné ozdoby a kartonážna výroba nevyhnutná na zabalenie výrobkov.
9. Indulona: Legendárny krém na ruky
Najznámejší krém na ruky na Slovensku a v Česku? Indulona. Od roku 1964, keď sa objavila na trhu, vznikli až legendy o tom, pri čom všetkom možno využiť jej vlastnosti. Na ruky a tvár si ju dávali len ľudia bez fantázie. Ďalší ňou ošetrovali topánky, kabelky, kožené odevy či gumené dielce na práčke. Najväčšiu váhu však vždy mali odporúčania kožných lekárov: ak máte problémy s pleťou, používajte Indulonu. Vedeli, že účinkuje aj na ekzémy a zaručene nemá konzervačné látky.
Indulonu vyvinula bývalá Slovakofarma Hlohovec, farmaceutická fabrika (dnes Zentiva Praha). Receptúru vymýšľala skupina lekárov a farmaceutov už od roku 1948, hlavné slovo vraj mal istý profesor, bratislavský kožný lekár. Vyrábať ju začali v roku 1964 a tento rok sa pôvodne dostal aj na obal výrobku - čo si možno mnohí pamätajú - vo forme označenia A/64. Viaceré látky na jej zložitú zmes sa už za socializmu museli dovážať.
Výnimočnosť, ktorú odborníci vložili do Indulony, je v tom, ako namiešali počet a pomer zložiek. Tak, že sa ani po rokoch nemusia meniť. Ale v prípade Indulony zohralo úlohu aj to, že od začiatku ju vyrábali vo farmaceutickej fabrike v spoľahlivo čistých podmienkach.
10. Diava: Leštidlo na nábytok od bratov Diačikovcov
Diavu, najznámejšie československé leštidlo na nábytok, vymysleli v polovici 20. storočia bratia Diačikovci z Bratislavy v malej chemickej výrobni v Petržalke. Do jej názvu vložili aj svoje priezvisko. Ako súkromní fabrikanti však v pohnutých časoch na prelome 40. a 50. rokov skončili. Štát vtedy prekádroval všetkých podnikateľov a dal im len dve možnosti: podnik zrušiť, alebo začleniť do výrobného družstevníctva. Firma Diačikovcov zanikla, ale ich prevádzka pokračovala ako súčasť veľkého výrobného družstva Uniosa.
Družstvo bolo veľmi úspešné, vyrábalo a predávalo čistiace prostriedky u nás i v zahraničí. Až kým nezačalo mať samo problémy s prechodom z kapitalizmu do socializmu. V roku 1951 vznikol na jeho základoch úplne nový podnik Tatrachema Trnava. Družstvo prevzalo časť starého sortimentu a medzi nimi aj politúru na nábytok Diavu. Najusilovnejšie gazdinky si zrejme spomenú, že najprv sa vyrábal len jej jediný druh vo forme červenkastej tekutiny, až potom k nemu pribudol svetlý variant.
Diava sa však neskôr objavila aj ako pasta na parkety aj ako vosk na podlahy. Súčasná Tatrachema, ktorá naďalej pôsobí ako výrobné družstvo, už všetkým druhom Diavy podstatne zmodernizovala obal.
11. BB puding: Dietetická výživa od piešťanského lekárnika
Nenápadný, no nepomýlite si ho. Vrytý do chuťových buniek troch povojnových detských generácií. Jeho receptúru vymyslel pred druhou svetovou vojnou piešťanský lekárnik. Hľadal dietetickú výživu pre dojčatá a „objavil“ kašičku na báze kukuričného škrobu s pridaním keksovej múčky. Hmotu doplnil kakaovým práškom a jemnou koreninovou zložkou, aby pridala typickú príchuť, ale najmä pôsobila, aby detské brušká netrpeli nafukovaním.
Hoci BB puding sa narodil v Piešťanoch, v povojnovej prestavbe priemyslu štát jeho výrobu (keďže šlo pôvodne o originálny farmaceutický prípravok) preniesol do Slovakofarmy v Hlohovci. Zakrátko sa to však prehodnotilo a BB puding sa opäť sťahoval. Približne od 50. rokov minulého storočia ho prevzali medzi svoje produkty Škrobárne Boleráz, ktoré preň dodávali základnú surovinu, kukuričný škrob. Dnes je BB puding v portfóliu potravinárskeho giganta Dr. Oetker, ktorá odkúpila túto značku, okrem iných, ešte v 90. rokoch.
12. Cukrovinky Figaro: Od bratov Stolwerkovcov po Mondelez Slovakia
V Bratislave založili fabriku na cukrovinky v roku 1896 bratia Stolwerkovci. Čoskoro sa zmenila na akciovku a napriek požiaru v roku 1900 mala v tomto roku aj prvý prevádzkový zisk vyše milióna korún. Zo začiatku sa zameriavala hlavne na výrobu mliečnych karameliek a nečokoládových cukroviniek, neskôr na čokoládu, marcipán aj dezerty.
V roku 1946 akciovú spoločnosť zhabali a v roku 1948 znárodnili. Aj potom sa orientovala na výrobu čokoládových cukroviniek a čoskoro mala vedúce postavenie na trhu. Majetok továrne prešiel do nového celoslovenského podniku Slovenské závody na čokoládu, cukrovinky a ovocné výrobky v Bratislave. V roku 1958 sa do novozriadeného podniku Figaro Bratislava pričlenili aj trnavské a piešťanské Figaro (odvtedy existujú dve značky s týmto názvom) a vznikla celoslovenská spoločnosť Figaro so sídlom v Bratislave.
Po roku 1989 sa bratislavská výrobňa prostredníctvom FNM transformovala na akciovku a v roku 1992 prevzal kontrolu nad 67 percentami akcií Kraft Jacobs Suchard, názov sa zmenil na Jacobs Suchard Figaro. O rok neskôr však vo svete vznikol gigant Kraft Jacobs Suchard, ktorý prevzal v roku 2001 aj Figaro. Nástupcom spoločnosti Kraft Foods sa nedávno stala spoločnosť Mondelez Slovakia, ktorá zastrešila aj Figaro.
13. Ponožky Tatrasvit: Nápad Tomáša Baťu pod Tatrami
Umiestniť továreň na viskózové vlákno a výrobňu ponožiek a pančúch pod Tatry bol nápad Tomáša Baťu. V roku 1934 sa mu podarilo dohodnúť s miestnou obcou Veľká, od ktorej odkúpil vyše 581-tisíc štvorcových metrov za štvrť milióna ... Koľko vianočných ponožiek máte doma vy? Často ich nik nevidí, ale aj tak nám záleží na tom ako vyzerajú.
S farebnými, bláznivými a rôznymi dizajnovými ponožkami akoby sa v posledných rokoch roztrhlo vrece. Trend „šťastných“ ponožiek, ako už naznačujeme, začala švédska firma Happy Socks v roku 2008. Ich ponožky mali taký úspech, že sa postupne začali predávať v ďalších krajinách mimo Švédska. Ktoré ponožky v poslednom čase okúzlili vás? Medzi naše obľúbené patria najmä slovenské značky, ktoré sa s dizajnom naozaj hrajú a nič nenechajú na náhodu. Zároveň si však zakladajú na prepracovanosti a kvalitných materiáloch ponožiek.
Sú momentálne najznámejšou slovenskou značkou ponožiek, na trh prišli v roku 2015. Dopyt po týchto vtipných ponožkách bol taký veľký, že v Auparku otvorili vlastnú predajňu. Ide o projekt, ktorý vznikol na gymnáziu, kde sa traja študenti snažili vyhnúť typickým školským tričkám a mikinám. Vymysleli preto školské ponožky. Keďže sa tento nápad uchytil, rozbehli ho naplno.
Značka, ktorá nie je pre každého. Crazy step sú viac menej nováčikom na trhu, spustili predaj v roku 2017. Prečo by ste sa mali obmedzovať a kupovať si ponožky v páre? To si povedal aj Branislav Pepel a rozhodol sa, že ponožky značky OneSock sa budú predávať po jednej. Ak si nepotrpíte na kombinovaní rôznych druhov ponožiek, iste nájdete praktické využitie.
Za touto značkou sú traja chalani z Piešťan, ktorí sa chceli odlíšiť a nestratiť sa na firemnej akcii v dave. Vznikli ako spolupráca značky Bepon a Tatrasvit. Vyrábajú v meste Svit, kde vznikajú ponožky a podkolienky pre rôzne slovenské aj zahraničné značky.
tags: #treska #ponožky #horalky #história
