Cesta viery a skúsenosti s prenasledovaním: Príbeh dobrovoľníka a väzňa
Životná cesta viery a služby prenasledovaným kresťanom môže viesť k nečakaným a náročným situáciám. Príkladom je príbeh dobrovoľníka, ktorý pracoval pre organizácie Hilfsaktion Märtyrerkirche - Pomoc prenasledovanej cirkvi a Hlas mučeníkov, a ktorý bol v Sudáne nespravodlivo obvinený a uväznený.
Na úvod je dôležité priblížiť, aká bola cesta viery tohto človeka, ktorá predchádzala jeho skúsenosti s uväznením. Mal to privilégium, že mohol vyrastať vo veriacej rodine, jeho otec bol evanjelický farár. Ako však vieme, viera sa nededí. Človek musí získať svoj osobný vzťah k Pánovi Ježišovi Kristovi skrze znovuzrodenie, a to je vec, ktorá sa nedá dediť. Musí sa do neho narodiť.
Nikdy v živote nebol v rebélii voči Bohu. Poslúchal svojich rodičov a chodil na kresťanské zhromaždenia. Asi vo veku 15 rokov, v prvom ročníku na gymnáziu, sa zúčastnil kresťanského letného tábora vo Východnom Nemecku, a práve tam ku nemu prehovorilo slovo k Božiemu súdu a o tom, aby človek bol pripravený a svoj život odovzdal Kristovi. A tam vykonal rozhodnutie. Bolo to v tichosti, bez ostentatívnosti, rozhodnutie sám za seba pred Bohom, po zrelej úvahe, čisto spontánne, nikto ho nemanipuloval. Bolo to jeho slobodné rozhodnutie. Od tej chvíle sa jeho život natoľko zmenil, že získal veľkú odvahu, aby o Pánovi Ježišovi Kristovi hovoril so svojimi spolužiakmi a profesormi na strednej škole. Od tej chvíle žije s Pánom Ježišom neustále až do dnešného dňa.
Okolnosti, ktoré prehlbovali lásku ku Kristovi
V dobe, keď vyrastal a keď učinil toto rozhodnutie, krátko na to jeho obaja rodičia okrem ich oficiálnej služby v evanjelickej cirkvi organizovali stretnutia mládeže zo všetkých denominácií z celého bývalého Československa. Vďaka tomu, že sa na ich fare konali takéto stretnutia, sa dostali do hľadáčika štátnej tajnej polície. Vyústilo to do permanentného sledovania ich domu a ich aktivít. Jedného dňa sa vrátil z gymnázia domov a zistil, že obaja jeho rodičia boli zatknutí a vypočúvaní štátnou tajnou bezpečnosťou. Keď sa otec vrátil, dal mu knižku písanú v nemčine. V tom čase už nemecky plynule hovoril. Knižka sa volala "V Božom podzemí" a napísal ju Richard Wurmbrad, rumunský evanjelický farár, ktorý strávil 14 rokov v komunistických väzeniach, z toho viac ako 3 roky na samotke. Jeho otec mu tú knižku dával so slovami, aby si ju prečítal s tým, že to povzbudí jeho vieru. Knižku prečítal a dodnes po Biblii je to druhá najdôležitejšia knižka v jeho živote, ktorá posilnila jeho vieru mladého, čerstvo rozhodnutého pre Krista kresťana.
V knižke popisuje mučenia, ktoré zažíval v komunistických väzeniach v 50. - 60. rokoch. V roku 1965 ho vyhostili a zároveň ho predali jednej nórskej misijnej organizácii, ktorá za neho zaplatila asi 10 000 dolárov. Za neho, za jeho manželku a ich syna. Takto ich vyhostili z Rumunska, ale predtým, ako ich vyhostili ich varovali slovami, že pokiaľ bude hovoriť pravdu, že čo zažil a čo zažívajú kresťania v Rumunsku, tak že si ho nájdu a že ho zabijú. Nebolo to len nejaké plané vyhrážanie. Po páde Ceaušeskovho režimu sa ich synovi podarilo dohľadať záznamy štátnej „securitate“. Skutočne tam našiel meno človeka, ktorý bol vyslaný do Kalifornie, kde oni žili s cieľom, aby ich otca zabil. K tomu nedošlo. Pán Boh ho ochraňoval a Richard Wumbrand založil v roku 1967 Medzinárodnú kresťanskú asociáciu, čo je takým združením Hlasu mučeníkov, ktorí informujú o prenasledovaných kresťanoch vo svete a zároveň im pomáhajú. To bola obrovská skúsenosť z jeho mladosti.
O niekoľko rokov neskôr sám viedol jedného zo svojich spolužiakov na Vysokej škole, tak som mu o tejto knihe povedal a on, ako čerstvo obrátený človek bol touto knižkou veľmi zasiahnutý, alebo tým čo som mu k tomu hovoril. Bol to práve on, kto sa stal predsedom našej organizácie Pomoc prenasledovanej cirkvi, brat Stanislav Forejt, ktorý potom inicioval pozvanie predstaviteľov z Nemecka organizácie HMK - Hilfsaktion Märtyrerkirche voľne preložené Pomoc prenasledovanej cirkvi. Oni nám v roku 1992 pomohli založiť českú pobočku, ktorá existuje už 25 rokov a do ktorej patrím ako spolu zakladajúci člen. Dnes fungujú ako spolok. Pracuje tam ako dobrovoľník. Prekladá články, alebo píše články zo svojich ciest. Organizuje niektoré projekty pomoci, alebo pôsobí, ako styčný dôstojník pre kontakty s našimi sesterskými organizáciami Hlasu mučeníkov, ktorých po svete existuje asi 20 v rôznych krajinách sveta. Tak sa dostal k práci pre prenasledovanú cirkev. Osobne to vníma, ako veľkú poctu, alebo určité privilégium, že môže dnes on, ktorý bol s rodinou príjemca pomoci a povzbudenia zo strany kresťanov zo západných krajín v čase, keď sme my boli prenasledovaní a od ktorých sme dostávali kresťanskú literatúru a Biblie.
V roku 2002 opustil svoju kariéru riaditeľa nemocnice. Dovtedy 20 rokov pracoval v zdravotníctve v odbore klinickej biochémie, hematológie a krvnej transfúzie. Od roku 2002 začal pracovať na plný úväzok pre sesterskú americkú organizáciu a tie jeho cesty za trpiacimi kresťanmi, tak to sú skôr také krátkodobé cesty, kedy už majú nadviazané určité kontakty, alebo idú práve nadviazať nové kontakty s miestnymi predstaviteľmi cirkví. Robia s nimi rozhovory. Chcú zistiť aké majú oni problémy. Čo najviac potrebujú preto, aby ich služba bola čo najefektívnejšia. Pre neho sú to krátke cesty do veľmi rizikových oblastí, kde sú kresťania zabíjaní, mučení a väznení. To je súčasťou jeho každodennej práce. Nie že by tam trávil celé mesiace, ale tie jeho cesty boli skôr také cielené a krátke, napr. 2 týždňové - 1 týždňové, ako bolo treba. S rozvojom techniky a internetu sa veľa ciest dalo nahradiť online komunikáciou.
Pre neho to nie je cesta, kde by trávil mesiace, pokiaľ teda nebudeme hovoriť o tej jeho poslednej ceste a skúsenosti zo Sudánu, kde strávil 14 a pol mesiaca. Inak to sú cesty veľmi krátke.
Na úvod by som rád upresnil jednu záležitosť, že táto Medzinárodná kresťanská asociácia (International Christian association) je to také združenie, ktoré pomáha prenasledovaným kresťanom. Pomáha im niekoľkými spôsobmi. Jednak, že informuje západný svet o prenasledovaní, ale potom im pomáha aj praktickými projektmi. My sami ako celosvetová organizácia nevysielame misionárov. V médiách som bol často mylne označený za misionára. Misionárom sa ani necítim, ani ním nie som. Cieľom našej organizácie nie je misijne pôsobiť, pretože my veríme, že najlepší misionári sú v tých daných krajinách práve obyvatelia tých krajín. To znamená, oni to najlepšie vedia. My im chceme stáť po boku a chceme im dávať do rúk také nástroje, ktoré oni potrebujú pre to, aby tá ich evanjelizačná služba bola omnoho efektívnejšia. Tým je napríklad technika, aby mohli premietať kresťanské filmy, hlásať evanjelium cez PR systémy, keď chcú hovoriť k väčšiemu davu, alebo dopravné prostriedky, aby sa mohli dostať do oblastí, ktoré sú veľmi vzdialené. Najčastejšie ide o motorky, alebo bicykle, niekedy automobily. Sú to aj počítače, alebo vybavenie, aby mohli kopírovať kresťanské materiály. V neposlednom rade je to rozširovanie Božieho slova v elektronickej forme, audio podobe, na MP3 prehrávačoch sa prenáša Božie Slovo osobitne v krajinách, kde je riskantné distribuovať tlačené Biblie, alebo aj na miestach, kde sú ľudia negramotní a pre nich je oveľa pohodlnejšie, keď tú Bibliu môžu počúvať. My priamo teda nevysielame misionárov.
Jeho cieľom bolo sa stretnúť s tými stĺpmi cirkvi. V októbri 2015 sa zúčastnil konferencie v Etiópske Addis Abebe, ktorá sa konala o Sudáne, kde sa stretol s asi 15 účastníkmi reprezentujúcich Sudán a približne rovnakým počtom ľudí zo západných krajín. Boli tam Sudánci, ktorí boli nútení opustiť svoju krajinu a pôsobili ďalej tak, že boli v kontakte s prenasledovanou cirkvou Sudánu a stali sa spojkou pre zahraničie. Bola to komorná konferencia asi 30 ľudí, kde sa zoznámil s tými predstaviteľmi, ktorých plánoval potom aj navštíviť a ktorí ho informovali o situácii aké prenasledovanie tam kresťania zakúšajú. Dohodol sa s nimi, že akonáhle to bude možné, tak ich navštívi a mal špeciálny záujem urobiť rozhovor s tým popáleným študentom, ktorého prípad bol na tej konferencii diskutovaný. Tak to tak vyšlo, že začiatkom decembra 2015, od 06 do 10.12. 2015 mal možnosť tam ísť. Získať vízum bolo veľmi jednoduché. Stačila mu rezervácia hotelu a spiatočná letenka. Potom dostal turistické vízum. To ho priviedlo a hlavným cieľom bolo zdokumentovať prípady prenasledovania, či už jednotlivcov, alebo celých cirkví a zborov.
Už na tom letisku, keď ho zatkli sa ho pýtali na cieľ jeho cesty takou lámanou angličtinou. Moc sme si nerozumeli, pretože anglicky veľmi zle hovorili. Skúšal som na nich aj iné jazyky, francúzsky, nemecky, rusky. Je známe, že ich bezpečnostné služby majú úzke kontakty s Ruskom a ich tajnou službou. Bolo mu jasné, že keď im hovoril, že som turista, tak oni mi už na letisku ukazovali fotografie, kde mali zdokumentované každý jeho krok. Všetky stretnutia. Niektoré z tých fotografií, ktoré mi ukazovali boli také klasické šedozelené fotky z kamery z nočného videnia. Takže nič neponechávali náhode a stretnutia, ktoré sme mali vo večerných hodinách, tak oni ich mali všetky zdokumentované. Bolo jasné, že ma sledovali od samotného začiatku. Dokonca mi potom moji kolegovia vo väzení hovorili, že o mne pravdepodobne vedeli ešte pred mojím príchodom, pretože aj keď to bola uzavretá konferencia v Addis Abebe, tak z výsluchov, ktoré som potom zažíval, bolo jasné, že oni vedeli všetko. Viac menej sa ma pýtali na veci, ktoré vedeli a ja som ich nevedel, takže to vyzeralo, že im ich nechcem povedať, ale ja som ich naozaj nevedel. Zoznámil som sa s niektorými účastníkmi konferencie, kde som vedel iba prvé krstné mená, ostatných som nepoznal. Je teda možné, že to bolo tak, ako mi kolegovia hovorili, že o mne vedeli ešte predtým, ako som do Sudánu išiel.
Poslednou pomyslenou kvapkou do pohára bolo...legálne drží 3 pasy Českej republiky. Všetky sú na jeho meno s rovnakým rodným číslom. Má ich z toho dôvodu, že veľa cestuje a musí tie pasy posielať do rôznych krajín súčasne. Nikdy necestuje s jedným pasom. Vždy cestuje s dvomi pasmi. Tou poslednou kvapkou bolo, keď u neho našli druhý pas. Chceli po ňom jeho počítač, laptop, telefón, kameru, jednoducho všetko. Pri odchode z krajiny v strednej Ázii som často krát zažil ako ma kontrolujú a preverujú čo človek má. Fotky toho popáleného študenta som nemal, resp. som ich zmazal. Úprimne povedané som nečakal takú hĺbkovú kontrolu a keby som to bol čakal, tak by som zmazané súbory prepísal programom, ktorý som mal v počítači. Mohol som ich prepísať. Takisto potvrdenky a dôležité nafotené dokumenty som mal uložené v zabezpečenej časti disku, ale problém bol to, že na pamäťovej karte zostali tie zmazané súbory. Tak to už jeho syn na základnej škole vedel obnoviť zmazané súbory, ktoré nie sú prepísané. Takže oni veľmi rýchle hneď v prvých momentoch toho výsluchu si obnovili tie fotografie z pamäťovej karty. V prvom rade ho vinili z toho, že zneužil to turistické vízum a že som tam robil činnosť pre ktorú som nemal povolenie. To bol prvý a hlavný dôvod toho zatknutia. Oni mu ten dôvod neoznámili.
Prežívanie času vo väzení a kontakt s rodinou
Po zatknutí 10 dní nemal absolútne žiadnu možnosť kontaktovať rodinu. Po 10 dňoch mu dovolili asi na 30 sekúnd zavolať manželke a to iba v angličtine. Nedovolili mu česky hovoriť. Mal presne stanovenú frázu, ktorú mu povedali, že ju môže povedať a síce, že som v poriadku, že som zdravý, že došlo k určitému nedorozumeniu a že sa im čo najskôr opäť ozvem. Potom sa nemohol ozvať celých dlhých 8 mesiacov, keď sa poprvé dalo v jednom väzení zaplatiť si a bolo mi umožnené zavolať rodine.
Na 11. deň po zatknutí prišiel za ním konzul z českého veľvyslanectva v Káhire, pretože v Sudáne Česká republika nemá veľvyslanectvo. To bola pre neho veľká vzpruha, pretože mu priniesol správy z rodiny. To najhoršie je, keď ste vo väzení a viete, že Vás doma čakali, tak boli zvyknutí, že im pošlem SMS-ku, alebo som zavolal cez Skype v tých medzipristátiach som mal ísť cez Nairobi cez Amsterdam do Prahy a teraz som sa neozval, len som s manželkou hovoril hodinu pred odchodom z hotelu a tam som opäť povedal, že sa opäť ozvem, keď budem mať pripojenie k internetu, alebo jej pošlem SMS-ku. To že som sa neozval, manželka tušila, že sa niečo deje. Pre neho osobne to bolo vedomie, že oni nevedia, čo sa so mnou deje. Oni volali do hotelu, tam zistili, že som sa odhlásil, volali vodičovi mikrobusu, ktorý ma viezol na letisko, ten povedal, že ma tam doviezol. Potom volali na leteckú spoločnosť, tam im povedali, že som si letenky vyzdvihol, ale že som do lietadla nenastúpil. Tá tajná služba zámerne mylne informovala aj českú ambasádu v Káhire. Oni rozširovali také informácie, že som bol zadržaný preto, že som pašoval tigrie kože, taký nejaký nezmysel si vymysleli. Potom tiež povedali, že mám dva pasy, takže česká strana nevedela, či som občan dvoch krajín, až si to potom overila, že mám legálne držané 2 pasy. To bolo možno ich cieľom oddeliť nás.
Po tej možnosti opäť dlho nenasledoval žiaden kontakt s rodinu asi až do 15. februára, čo bolo asi 2 mesiace bez akéhokoľvek kontaktu. On po tom, čo mu neumožňovali ďalší kontakt, tak zahájil protestnú hladovku, že som po dobu 8 dní iba pil vodu a prijímal som lieky, ktoré som mal so sebou a oni ho po 4 dňoch zaviezli do nemocnice, pretože mali strach, aby som im tam neskolaboval. Tam mu násilím dali infúziu glukózy a pri tej príležitosti som tiež zistil, že som trpel dosť výraznou chudokrvnosťou - anémiou. Potom sa sám rozhodol tú hladovku ukončiť.
To čo človek prežíva, je pomerne dosť zložité, by som povedal, skľučujúce to vedomie tej starosti o rodinu, ako sa trápia tí moji blízki, možno viac než ako o to, čo človek sám prežíval. Tá situácia, keď ste v preplnenej cele a keď 5 krát okolo Vás opakujú rovnaké modlitby nahlas a 3 - 4 x čítajú z Koránu nahlas, tak to začne na človeka pôsobiť, pretože nemáte ani možnosť sa poriadne prejsť. Tá cela je namačkaná. To zhoršuje psychický stav. Práve v určitom okamihu začal chváliť a vzývať Božie meno ako je to napísané v Zjavení v 4 kap...
tags: #tuzba #po #vacsej #skyve #chleba #vyznam
