História a život obce Veľká Suchá pri Filakove

Rodná dedinka je každému milá a vzácna. Preto i vy, moji milí spolu rodáci obce Veľká Suchá, milujte svoju rodnú dedinku! Vážte si ju a zveľaďujte! Čítajte túto knihu - kroniku s láskou a opravdivým záujmom.

Prvé dejiny obce Veľká Suchá, ktoré budú úvod do kroniky, predpokladali zložitosť a ťažkosť práce. Prvá a pôvodná kronika zhorela pri veľkom požiari. Nasledujúca kronika zmizla asi za vojny v roku 1945. V tom čase sa neviedli žiadne záznamy. Pri zostavení týchto dejín sa autor opieral o rôzny dostupný materiál, jednak zo susednej obce Pondelok, ktorá bola nápomocná najmä smerom cirkevných dejín. To, myslím, nebude na škodu veci.

Je dôležité dobre poznať a aktívne sa zaujímať o históriu tej obce, v ktorej sme sa zrodili, v ktorej žijeme, vykonávame si práce svojho povolania, kde nás stretávajú životné radosti i starosti. Ľudia by mali mať poznanie, skúsenosti, odvahu, ale i výstrahu.

Obe tieto obce majú svoje vlastné dejiny, spôsoby, tradície. Obe tieto obce od pradávna ležali tesne vedľa seba, sú spoluzbudované. Ich spolu zbudovanosť je taká, že z dvoch majiteľov na jednom dvore jeden patril do obce Veľká Suchá, druhý zasa do obce Pondelok. Neexistuje umelá hranica.

Od tohto roku je teda jeden miestny národný výbor (skrat. MNV) pre obce Pondelok a Veľká Suchá.

Založenie a pomenovanie obce

Presné dáta o založení obce Veľká Suchá, žiaľ, nemožno podrobnejšie zistiť. Obec Veľká Suchá vznikla iste tak, ako iné obce, zo zemianskej osady. Jej prvé sídlisko bolo v priestoroch dnešnej parcely Kopánca. Postupne sa roztiahla obec južným smerom do priestorov parcely Gašparka.

Obec Veľká Suchá bola založená v roku 1280 (podľa Paznam. Catalog. Str. 101).

Keď som rozvádzal rodokmeň rodín zemepánov, pátral som i v pôvode pomenovania obce. Žiaľ, žiadnych písomných podkladov niet. V starých cirkevných listinách z r. 1777 sa spomína názov Nagy Szuha (t.j. Veľká Suchá) a potok sa volal Szuha patak, Szuha völgy).

Pravdepodobne pre nízky stupeň úrodnosti, pre nedostatok sviežej a čaristej pôdy na suašinu ju pomenovali týmto menom.

Zemepáni

V obci Veľká Suchá, ako i v priľahlých obciach a osadách vládli zemské rodiny (zemepáni) rody: Jákoffy, Jánoky, Jakab, Nolten, Otrokóczi, Török, Kovács.

Rodina Jakoffy de Hrachovo et Nagyszuha pôvodne vládla nad Hrachovom a Veľkou Suchou. Praotcom rodiny bol Jakó. O jeho synovi Móka je prvá zmienka z konca XII. storočia. Rodokmeň možno zostaviť od Jána Jakoffyho, ktorý žil na konci XII. storočia. Posledným mužským potomkom bol František Jakoffy, kapitán muránskeho hradu, ( zomrel v r. 1639 ).

Rodina Janoky de Jánok et Nagyszuha pochádza tiež, ako rodina Jakoffy z pokolenia Hont - Pázmán. Praotec bol Deraš starší. Členov tejto rodiny Demetrius bol r. 1391 vesprémskym biskupom, Ladislav v r. 1347 prebošt. Michal a Gašpar r. 1480 boli majiteľmi Šiarskych Zalužian i Vaľkova v Malohonte a Harmacu v Gemeri. Tieto obce patrili rodine Jánoky už v r. 1347. Gašpar III. vzal si za manželku Katarínu Jakoffyovú, ako je o tom vyššie spomenuté a tak získal i Hrachovo, kde jeho syn Gašpar IV. dal postaviť kostol ( r. 1692 ). Jeho syn ( prezývaný Vlk ) bol r. 1693 viciapánom hontianskej stolice a Žigmund, nar. 1721, bol tiež v tej hodnosti, neskôr bol senátorom Františka Rákoczyho. Žigmundov syn Ladislav ( zomr. okolo roku 1740 ) bol posledným mužským potomkom tejto rodiny.

Život ľudu v dávnych dobách bol úzko spätý zo životom uvedených zemepánov. Posledné panské rodiny na Suchej boli Jakabovci, Noltenovci a Kovácsovci. Jakabovci skorej vymreli a nenechali potomka. Majetok Noltenovcov sa z časti zachoval až doteraz. U Kovácsov bol zvláštny zostup nadol. Postupne predával majetok, napokon predal i dom na školu (i dnes r. 1976, je v ňom škola ) a odišiel do Rím. Soboty. Tam žil z podpory príbuzných.

M. Bodický v svojich Pamätiach zmieňuje sa o Ňom. Bol vraj vzdelaný človek. Mal vraj peknú knižnicu rôznych kníh. Mal vraj i mnoho latinských zákonníkov, celé tripartitup Verböcziho. Z časti utrúsil zasa poznámku: ..... Posledný potomok panskej rodiny Nolten sa priženil do panskej rodiny Kovácsovej. Mal jedného syna, ktorý v mladom veku umrel. Týmto vymreli obe rodiny - Kovács i Nolten. Čiastku odkúpil Ján Cíper, ktorý došiel bývať zo Sučian.

Náboženské pomery

I napriek tomu nemožno tvrdiť, že by pospolitý ľud bol zvádzal boj a nešváry medzi sebou, myslíme tým nejaké otvorené boje. Ba naopak. Veľká Suchá bola čisto katolícka a Pondelok zasa evanjelický. Manželské zväzky medzi občanmi sa manželské zväzky neuzavierali.

Neskôr, boli spojené škol Pondelok a veľká suchá, obidve to cirkevné škol, pod jedno riaditeľstvo. Prvým riaditeľom sa stáva Ján Škrabák.

Výraznejší obrat k lepšiemu nastal po oslobodení r. 1945. Nástupom nového spoločenského poriadku - socializmu, nastalo obdobie nových, lepších a spravodlivejších medziľudských vzťahov. Mládeži sa naskytla nebývalá možnosť odborného a politického rastu i možnosti sebarealizácie.

Spojenie obcí

Od roku 1964 sú obce Pondelok a Veľká Suchá spojené do jedného Miestneho národného výboru - MNV.

Selce ostáva naďalej ako samostatná politická obec a ponecháva si doterajší svoj názov.

Pestovanie plodín a chov dobytka

Obec leží v doline, ktorej okolie je prevažne kopcovité. Pestoval sa jačmeň, ovos, zemiaky, kukuricu, krmnú repu - burgyňu, tekvice. Osobitne posledne menovaná je dnes málo známa, hoci to bola veľmi výbornou chuťou. S obľubou pestovali i technické plodiny - konope, ľan. Najmä konopám sa tu veľmi dobre darilo, ( odtiaľ je názov parciel Konopnice ). Konope sa spracúvali domácim spôsobom. Najprv ich len zaparili, potom trhali a sušili. Potom ich nechali 2-3 týždne.

I chov dobytka má svoje tradície. Chovali sa kone, kravy, junce i voly. Kravy dovážali až zo zadunajska - Bonyhádu ( vraj ozdravieť fajtu ). Majetnejší chovali aj ovce. Ošípané choval temer každý roľník ( dôrne ). Dobytok i ošípané pásli najskôr samostatne, pozdejšie pásli pastieri. Pastiera kráv a ročného statku volali kraviar, pastiera ošípaných gondáš. Posledný pastier ošípaných (gondáš) podľa Urbárskej knihy bol v r. 1848.

Našou pôdou sa živili drobní a strední roľníci. Soľ si zabezpečovali výmenným obchodovaním. Súkenníci dovážali zo susedného chotára obce Pondelok. Kameň na stavby si občania sami kopali a dovážali - ktorý ako. Ostávajú iba spomienky. Posledná baňa odstavená v r. 1942 bola u Ondreja Kojnoka - Kikín.

Remeslá a domáca výroba

Najmenší, asi 3 litrový hrniec mal meno poseden. Tento názov dostal, údajne, podľa toho, že sa predával nasypaním sedem krát kukuricou. Želovník - asi 5 litrový. Peňažník sa používal na uskladnenie zrna, predával sa - za peňaze. Najväčší bol hlaveník a vmestilo sa do neho asi 60 litrov ( celá kila ). Používali ich na donášanie vody, vína, ale hlavne ašesavice.

Šatky - uteráka ( utkaná šnúra ) tú vedeli utkať cigánky z rodu Oláha, najmä Mária - zvaná Bunovka, Milka a Rozka. Želovník vložili do ašesavice, aby sa rýchlejšie naplnil. Pukanie - spúšťanie ( ľud. rým - spuaštek ), to boli hlinené nádoby - džbány, pôvodne sa používali na spúšťanie vína, smotany i taveného masla. Zvyklo sa i na cestovanie - kvašterou .

Podnikateľ Jozef Gajdár postavil v rokoch 1890 - 1915 v chotári obce Pondelok pri Novom salaši tehelňu na výrobu škridlíc. Pracovali tu sezónne cigáni. Majiteľ najme nechával podnikateľovi. Keď v r. 1912 stavali trať Rim. Sobota - Poltár, robotníci bývali v barakoch Gajdár - tehelne.

V Pondelku bola postavená továreň na výrobu hlinených - keramických kachlí. Vystavil ju pondelský zemepán Roth, ktorý si povolal majstrov až z Moravy ( r. 1769 ). Prácu v tejto továrni vediel znamenitý majster - kachliar Trejtler, ktorý organizoval celú výrobu, menovite: kopanie a výber suroviny, technológia kvasenia a miešania, formovanie a vypaľovanie. Povráva sa, že rýchle zbohatol a vybudoval novú, modernú továreň v Miškolci a pondelskú zlikvidoval. Svoje kachliarske tajomstvo nezveril nikomu, ani snáď oň nikto nestál. Továreň zanikla a na jej mieste, ale hodne neskoršie ( r.1908 ) postavil továreň na výrobu škridlíc a válovcov Biesz Elemér, statkár z Pondelka.

Požiare a epidémie

Jednou z najväčších pohrôm a nešťastí boli požiare. Boli príčinou hromadných škôd, nešťastí, biedy a hladu. Niektoré z týchto požiarov mali tiež hrozné následky. Totiž, v dávnych dobách boli príbytky, hospodárske staviská vystavené z dreva, pokryté slamou, alebo drevenou šindľou. Vzniklé požiare sa ľahko rozšírili po celej dedine.

Veľký požiar vypukol vo Veľkej Suchej - 24.júna 1795, kedy vyhorela celá obec. DHZ dňa 27. apríla 1811 zasa vypukol požiar v Pondelku. Zavinili ho malé deti, ktoré sa hrali s ohňom. Tomuto požiaru padlo za obeť 20 domov i s hospodárskymi staviskami. Rok 1838 - 1839 je zaznamenaná celá séria ohňov, ktoré striedavo prepukli v obciach Veľká Suchá - Pondelok. Zlomyselní a bezcitní ľudia z pomsty, alebo zo závisti podpálili viaceré staviska vo veľkej Suchej i v Pondelku. Možno, že požiar zavinili i potulní žobráci, vandrovníci, ktorí zvykli nocovať v stohoch slamy, alebo senníkoch.

V XV. storočí prichádzajú na Slovensko husiti. Prišli aj do nášho kraja. Je domnienka, ale nepodložená písomnými dôkazmi, že na kopci hrádku ( v chotári Pondelka ) mali svoju pozorovateľňu.

Uviedol som už, že - údajne- na Hrádku mali husiti svoju pozorovateľňu. Pretože títo svoje stanovištia opevňovali vozovými hradbami, odtiaľ je pomenovanie susednej parcely Hrádku - Ohrad. Toto miesto poskytovalo veľmi dobrý výhľad na všetky strany tak sa stál dôležitý strategický bod. Odtiaľ mohli kontrolovať dôležitú cestu z Novohradu do Gemera. V spomínanom cirkevnom zázname z r. 1595 sa spomína veľkosuchánska evanjelická cirkev a jej farár Vavrinec Lošan.

Častým sprievodným javom boli epidémie. V čase vojen bola pravdepodobne slabá hygiena, bytová a kultúrna úroveň poddaného ľudu veľmi biedna. Vytvárali sa vhodné podmienky pre prenosné choroby a epidémie živnú pôdu. Lekárov na dedine nebolo a nebývalo zvykom volať k nemocnému lekára z mesta. Ľudia si pomáhali, ako vedeli. Bylinkami, niekedy i šarlatánstvom. Podľa záznamov boli v obci tri takéto hromadné pliagy. Prvý záznam je z roku 1708, kedy v našej obci vypukol mor. Žiaľ, nevie sa presný počet zomrelých na mor. No iste ich bolo hodne. V r. 1824 vypukla znova cholera. Vtedy zomrelo v obci okolo 30 ľudí. Posledná cholera, ešte prúdišia, prepukla v roku 1873. Vtedy v obciach Veľká Suchá a Pondelok zomrelo vyše sto ľudí.

Školstvo a maďarizácia

Doba po roku 1900 prináša celému Slovenskému národu, teda i Sucháncom, ťažké skúšky. Začína sa tvrdá maďarizácia. Slovenský národ sa nechce dať pomaďarčiť, chce byť svojským, novým národom. Preto sa Slováci držia len náboženstva. V školách sa vyučuje len maďarsky. Deťom v škole sa nedovoľuje používať materinský jazyk ani v súkromnom rozhovore. V roku 1907 boli vydané Appónyiho školské zákony. Ale i napriek tomu sa slovenské piesne, zvyky a obyčaje zachovali - až na malé výnimky až doteraz, ale najmä v dobe silnej maďarizácie. Maďarské nápisy na náhrobných kameňoch vyhotovili majstri, ktorí ovládali len maďarský jazyk. K tejto, takpovediac, duševnej porobe, sa pridružujú ďalšie, nezamestnanosť, bieda, hlad, choroby.

Život v obci a zvyky

Medzi obcami Suchá a Zalužany je mierny kopec, zvaný Vápno. Obyvatelia Suchej sa živili, alebo si privyrábali lámaním, dolovaním kameňa.

Častým javom bolo postupné zbudovanie obce. Už som spomínal, že Veľká Suchá pôvodne ležala v priestoroch parcely Gašparka - Adjustácia a Pondelok v priestoroch Balážka - Kopanica. Obyvatelia sa presťahovali na dnešné miesto z dôvodov častým požiarom a tiež z dôvodov nedostatku vody pre napájanie dobytka. Keď požiar v r. 1795 zničil temer celú osadu obce Veľká Suchá, niektorí obyvatelia odišli bývať do okolitých obcí, iní sa zasa prisťahovali. Začali stavať miesto drevených domkov - murované. Povolávali majstrov na výstavbu až z Liptova, kde murovanie kameňom veľmi dobre ovládali. Robili to spôsobom - kameň na kameň ( suchá výstavba ), aby sa vápno držalo pohromade. Najstaršie rodiny v tých časoch boli: Kojnokovci, ktorí tvorili skoro polovicu obce, potom Talánovci, Perčegovci a Némethovci. Pre odlišnosť každá rodina mala iné prijímenie, aby nedošlo k zmýlke. Bolo veľkou cťou a pochvalou rodinám, ktoré sa držali pohromade, vedeli gazdovať spolu - o jednom chlebe. Mená niektorých prisťahovalcov, ktorí došli do Veľkej Suchej v prvej polovici XIX. storočia: Uhríkovci zasa pochádzajú z Trhanovej, za maďar. Terhány.

tags: #uhorky #nakladacky #filakovo

Populárne príspevky:

• Plnené bravčové rezne
• Recept na zapekané plnené rezne
• Rýchly recept na syrový pagáč
• Návod na 3D diviaka
• Všetko o kypriacom prášku