Uprostred lesa trčí rúra: Vysvetlenie zvukov a zážitky z objavovania prírody
Cesta do prírody je často plná prekvapení a nečakaných objavov. Prekonávanie pohorí, prechádzanie okolo kúpeľov a preletenie údoliami riek je len začiatok. V hlave sa vynárajú spomienky a obrazy, ktoré sa miešajú s realitou. Slnečné ráno sa môže rýchlo zmeniť na sivé dopoludnie, ale Karpaty vždy zostanú v pamäti.
Malé Karpaty na mape Slovenska.
Cieľom cesty je často rovnaké miesto, kde auto dôverne pozná úskalia cesty popri toku Chtelničky. Niekedy je málo času na kochanie sa, ale vždy sa nájde moment na zahliadnutie bielych brál pri Bachárke alebo hrebeňa Vrátna a Červíčky. Scenéria je nádherná a stačí sa len dívať dokola a zaplniť si dušu prekrásnymi obrazmi zvlnenej planiny polí a lúk, hradbou pahorkov na horizonte a bielo poprášenými lesnými čistinkami.
Stretnutie so známymi turistami je príjemným spestrením. Bublinky šumia z pohára a vzduchom sa šíri vôňa klinčekov. Vždy je čo nové povedať a na čo dôležité sa popýtať. Avšak, cieľom je ísť ďalej a objavovať nové miesta.
Po ceste hore obcou sa odbočuje do polí a za chrbtom zostávajú posledné usadlosti. Cestu rozozvučia kroky a vzduch sa rozospieva tónmi hlasov. Krajina získava ľudskou prítomnosťou ďalší rozmer a do popredia vystupujú drobné detaily, ktoré boli predtým neviditeľné.
Tu už sa opúšťa známa turistická značka a putuje sa lesnými cestičkami a chodníkmi. Cieľom je nájsť železitú studničku. Po hľadaní sa objaví hrdzavá železná rúra, z ktorej vyteká prúd chladnej vody. Nie je to studnička, ale geologický vrt. Voda je chutná a všetko dookola je pokryté hrdzou.
Železitý prameň.
„Haló! Zo zeme trčí hrdzavá železná, či železitým vyzrážaným povlakom obalená rúra, bližší pohľad prezrádza, že v skutočnosti sa nejedná o studničku, ale o geologický vrt, z ktorého vyteká súvislý prúd chladnej vody. Neodoláme a koštujeme. Je chutná, v danej chvíli ňou bez výčitiek svedomia ľahko nahrádzame čaj, víno či iné tekuté pochutiny.
Prichádza sa pod Malé Skalky, skalný pás ukrytý na okraji nenápadného lesíka. Steny kameňolomu dnes slúžia na tréning horolezcom. Ostatní oddychujú a kochajú sa výhľadmi. Začína sa zostupovať z kameňolomu a prvé jarné kroky vedú dole strmým zošupom pod pokračovanie skalného pásu, do blízkosti majestátneho stromu.
Chodníčkom popod skaly sa len pomaly presúva ďalej. Je čo obdivovať, zdravý strom vyrastajúci priamo zo skaly, hladké telo masívu a očarujúce okolie. Čarovný les sa opúšťa po cestičke a vynára sa na lúke pri Juríčkovej jame.
Po dôverne známej ceste sa znova smeruje na Dobrú Vodu a opäť sa stojí na križovatke nad železitým prameňom. Tentokrát sa otáča na opačnú stranu a necháva sa unášať atmosférou okamžiku a cestou vedúcou na krásne lúčky pod Bachárkou.
Piešča a lúky pod Bachárkou pripomínajú hlboké jazerá uprostred lesa. Pokoj a ticho Piešče len občas rozozvučí náhodná návšteva. Pod Bachárkou býva oveľa rušnejšie. Konečne sa odľahčia batohy a ide sa opekať. Pripraví sa ohnisko a o malú chvíľku už pod vysoké koruny stromov stúpa voňavý dym.
Slaninka sa pomaly zmenšuje, klobásky sčerneli a špekáčky sa naježili. Na lopáriku už čaká horčica, cesnak, uhorka aj cibuľa. Na samý koniec príde na radu dezert - jabĺčka v karameli. Mať so sebou stan a spacák - zostáva sa do zajtra, takto sa však musí rozlúčiť.
Zahasí sa oheň a uprace po sebe. Ťažko sa lúči s príjemným miestom a musí sa to rozbehať. Občasná vyvieračka je dnes verná svojmu menu. Hor sa do skál! Hlbšie v lese nad hlavami sa ukrývajú známe bralá, horolezecké skalky.
Výborná nálada vydareného jarného dňa však v duši prebúdza nečakaný nepokoj a vyvoláva prekvapujúce túžby. Náhle niektorí prahnú po nevšednom zážitku a nestačí im dotknúť sa skaly iba zrakom, túžia ohmatať jej telo, pocítiť pod rukou jej chladnú drsnosť, splynúť so stenou, dosiahnuť vrchol.
Úzkou strmou prťou sa štverá pod stenu, dychčí, fučí a driape sa k päte pyšného brala, pod Hodinkovú vežu. Ruka sa dotýka skaly, snaží sa nahmatať jej tep, započuť tichý šepot slov a zrak blúdi po jej členitom povrchu, pokúša sa objaviť skrytý vstup, tajnú cestu na vrchol.
A tak úzkym chodníčkom ponad strmým zrázom traverzuje vľavo, na samý koniec skalného pásu, do úzkej štrbiny. Popod Malý Kjeragbolten sa hore dokáže vyštverať aj my. Prielez je zaistený kramľami a reťazou, stupy sú však od seba ďaleko a výstup nie je zadarmo.
Nakoniec ale všetci šťastne stoja na hrane brala, spokojní sami so sebou a užívajúci si svojich päť minút slávy. Po hrebeni sa presúva kúsok vedľa, na vyhliadku. Opatrne nakúka cez hranu skaly, rozhliada sa do okolia a lúka pod Bachárkou leží hlboko pod nohami. Provizórna hojdačka pri ohnisku láka a niektorí nedokážu odolať. Je nám tu dobre a dokázali by sme sa ešte chvíľu pribaviť, v najlepšom však treba prestať, chceme predsa ešte niečo stihnúť.
Je to môj prvovýstup na tento výrazný hrebeň, pretiahnutý dvojvrchol. Akoby ani nestál za zmienku. Nakoniec je to však dobre, davy návštevníkov, prešliapané chodníky a kopy smetia by narušili jeho zaujímavú náladu. Aj dnes, v krásnom slnečnom popoludní vyžaruje silnú, ťažko definovateľnú, neuchopiteľnú, avšak celé okolie prestupujúcu atmosféru tajomna.
Nepotrebuje k tomu ani pomocníkov, hmlu, chlad a skuvíňajúci vietor, vystačí si úplne sama. Kameňmi a skalami husto posiate temeno, polámané pahýle odrastených stromov, len kde-tu riedko stojaci (pred)poslední mohykáni, pod nimi žiadna mladina… Na boku ležiaci, zvalený posed. Mesačná krajina.
Aké sily sa preháňajú nad týmto hrebeňom? Čo za živly sužujú toto zakliate kráľovstvo? Kde sa skrýva jeho záchranca? Aj v tomto podzemí drieme oddiel rytierov, pomocníkov tých spod Sitna? Myseľ kričí do krajiny desiatky otázok.
Ticho. Predierame sa pomedzi húštiny (v lete to bude prechodné len s námahou, či mačetou v ruke), prekračujeme a ...
Kysucký prameň- Keď som šiel (OFFICIAL CLIP)
tags: #uprostred #lesa #trci #rura #zvuky #vysvetlenie
