Upálenie Jána Husa: Tragická udalosť v Kostnici v roku 1415

V nemeckej Kostnici bol 6. júla 1415 upálený muž, obvinený z kacírstva, najmä z obhajoby zavrhnutých spisov „hereziarchu“ Johna Viklefa. Píše sa 6. júl roku 1415 a na priestranstve za hradbami Kostnice plynú posledné minúty a sekundy života českého kazateľa Jana Husa.

Upálenie Jána Husa v Kostnici

John Viklef a jeho vplyv na Husa

Ján Hus je ešte aj dnes považovaný za nekompromisného obhajcu názorov Johna Viklefa, a skutočne s tým môžeme súhlasiť, hoci niekedy sa tento fakt možno až prehnane prízvukuje. Hus totiž do značnej miery vychádzal aj z odkazu zárodkov miestneho reformného hnutia reprezentovaného hlavne Matejom z Janova a Milíčom z Kroměříže. S niektorými Viklefovými názormi Hus dokonca evidentne nesúhlasil, mnohé z nich však považoval za pravdu, ktorú sa oplatí brániť.

John Viklef bol anglický filozof a teológ 14. storočia, ktorý sa snažil o reformu cirkvi v duchu návratu k základným pravdám evanjelia. Kritizoval hriechy, prepych a bohatstvo kléru, ktorý bol v zásade chápaný ako „niečo viac“ než obyčajní veriaci, účastniaci sa bohoslužieb. Ďalej dospel k neskoršiemu protestantskému konceptu, že antikrist a pápež bude najskôr tá istá osoba, k čomu mal v tejto dobe aj vcelku pochopiteľné dôvody. Spomeňme len, že počas posledných šiestich rokov svojho života (1378 - 1384) bol svedkom pápežskej schizmy, kedy boli zvolení dvaja pápeži súčasne. Títo sa navzájom exkomunikovali a v roku 1409 sa navyše pridal aj tretí.

Okrem kritiky kléru sa Viklef venoval tiež prekladu Biblie do jazyka zrozumiteľného verejnosti. Anglické preklady pochádzajúce z rokov 1382-1394 sa dodnes nazývajú Viklefovou Bibliou. V dobe, o ktorej je reč, bolo Písmo dostupné len v latine a v latine prebiehali aj omše napriek tomu, že bežní ľudia mohli poznať maximálne pár slovíčok. Pozoruhodným príkladom je, že zrejme práve tu treba hľadať pôvod magickej riekanky „hokus-pokus“, ktorá sa dodnes spája s kúzlením a čarovaním.

Veľký rozruch spôsobil Viklef tiež svojimi názormi týkajúcimi sa práve eucharistie. Od roku 1215 katolícka cirkev oficiálne formulovala učenie o transsubstanciácii - teda o prepodstatnení. Na zdĺhavejšie vysvetľovanie tohto konceptu nemáme priestor, avšak v skratke ide jednoducho o názor, že podstata chleba a vína sa počas rituálu obety (omše) celkom premieňa na podstatu tela a krvi Ježiša Krista. Odporcovia tejto doktríny hlásali tzv. remanenciu - čiže názor, že podstata chleba aj po bohoslužobnom rituáli v hostii zostáva zachovaná (vedľa novej podstaty tela). Viklefove názory na túto tému sa postupom času menili a ku koncu svojho života už bol zjavne presvedčený o radikálnej remanencii. To znamená, že chlieb a víno považoval len za symboly tela a krvi Krista, pričom podstata je nezmenená.

Život Jána Husa

Ján Hus sa narodil niekedy okolo roku 1370 najskôr v Husinci pri Prachaticiach v južných Čechách. Po tom, čo absolvoval farskú školu (zrejme v Prachaticiach), odišiel študovať do Prahy na Karlovu univerzitu. Roku 1393 dokončil základné trojročné štúdium - trivium. O tri roky neskôr mal za sebou úspešne aj quadrivium, čím získal titul majstra slobodných umení. Od roku 1398 už viedol vlastné prednášky a pokračoval štúdiom na teologickej fakulte. Práve niekedy v tejto dobe sa začal spolu s niekoľkými ďalšími kolegami zaujímať aj o myšlienky Johna Viklefa.

Kňazské svätenie získal v roku 1400 a od tejto chvíle začína aj kázať. O dva roky neskôr je už menovaný správcom Betlémské kaple na pražskom Starom meste. Kázal v zrozumiteľnom jazyku a získaval si mnohých stúpencov. Ubytovanie mal k dispozícii v dome priamo pri kaplnke a získal tak istotu živobytia, akú dovtedy nemal. Ako sa zdá aj zo slov samotného majstra, je možné, že na cirkevnú dráhu sa dal jednoducho zo zištných dôvodov, aby vždy mal čo jesť a čo si obliecť. Neskôr však zrejme zažil duchovné obrátenie. Vo svojich kázňach, podobne ako Viklef, nešetril kritikou bohatého kléru, ktorý nedbá na zachovávanie Kristovho zákona. Jasne zaujal stanovisko mnohokrát pri obhajobe spisov Johna Viklefa alebo kritike niektorých konkrétnych a aktuálnych udalostí.

Konflikt s cirkvou a exil

Hus zašiel tak ďaleko, že v roku 1412 skritizoval bulu pápeža Jána XXIII., ktorou hlava cirkvi (v tej dobe jedna z troch) vyhlásila krížovú výpravu proti neapolskému kráľovi. Za vojenskú účasť na nej, ako bolo zvykom, pápež Ján sľuboval odpustky. Ako odpoveď Ján uvalil na Husa kliatbu a predvolal ho pred súd. Hus sa proti tomuto predvolaniu (pochopiteľne v rozpore s cirkevným právom) odvolal k najvyššiemu Sudcovi - ku Kristovi.

Onedlho bol nad Prahou vyhlásený interdikt (úplný zákaz bohoslužieb a vysluhovania sviatostí) a Hus ušiel na vidiek, kde sa venoval kázaniu evanjelia a písaniu svojich najcennejších diel vrátane svojho slávneho spisu De ecclesia (O cirkvi), v ktorom z veľkej časti čerpá priamo od Viklefa. Jeho odporcovia, ktorých ku koncu nebolo vôbec málo, mu vytýkali vzpieranie sa autoritám cirkvi reprezentovanej pápežom a biskupmi a tiež to, že svoj osobný výklad Písma stavia nad tieto autority. Kritizovali jeho, samozrejme, nie príliš pochvalné názory na odpustky, pápeža a dokonca eucharistiu, hoci akékoľvek eucharistické herézy Hus jednoznačne popieral a zdalo sa, že v tejto otázke je celkom „pravoverný“.

Husov kameň (Hussenstein) v Kostnici, miesto upálenia Jána Husa

Kostnický koncil a Husov proces

V roku 1414 bol do mesta Kostnice zvolaný koncil, ktorý mal raz a navždy vyriešiť už od roku 1378 trvajúcu schizmu a očistiť cirkev. Tento problém mal riešiť už koncil v Pise roku 1409, kde mal byť jednomyseľne zvolený nový pápež, pričom vtedajší dvaja sa mali vzdať funkcie. Tí to však neurobili, a tak mala cirkev pre istotu troch pápežov súčasne. Rozkol bol vyriešený až v Kostnici roku 1417.

Hus bol povolaný do Kostnice, aby hájil svoje učenie. Naivne veril, že dostane možnosť obhajovať svoje názory na verejnej dišputácii. Krátko po príjazde mu došlo, že na koncile pôjde skôr o súdny proces, na ktorého konci bude vyhlásený rozsudok. Boli spísané kacírske tézy vyňaté z Husových spisov, ktoré mal odvolať. Hus však tvrdil, že odvolá, len ak mu z Písma dokážu, že sa mýli. Toto snem chápal ako urážku, pohŕdanie autoritou a pýchu. Mnoho z článkov, ktoré mal Hus odvolať, však evidentne ani nikdy nehlásal, čo sám zdôrazňoval a odmietal sa kajať z niečoho, čo neučinil a nepovedal. Trval na tom, že texty vytrhnuté z kontextu vysvetlí a objasní ich vo svetle, v akom boli myslené.

Sudcovia sa napriek tomu snažili dospieť k rozumnému a miernemu riešeniu celého procesu a Husovi bol predložený značne zredukovaný a upravený zoznam téz, ktoré mal odvolať. Neodvolal. 6. júla sa konalo zasadanie snemu za účelom vynesenia rozsudku. Majstrovi Jánovi už nebolo umožnené sa ďalej hájiť, znova ho však požiadali, aby odvolal. Neučinil tak, a tým si podpísal rozsudok smrti. Jeho spisy boli spálené a ako zatvrdený kacír a Viklefov učeník bol odovzdaný svetskej moci, ktorá mala rozsudok vykonať.

Keď ho priviazali k hranici, dostal ešte poslednú možnosť zachrániť si život - stačilo jedno slovo: „Odvolávam“. Ani tvárou v tvár ohňu to však nepovedal. O Husovom procese a upálení zachoval cenné svedectvo najmä Peter z Mladoňovic.

Hus dostal dostatok možností na to, aby odvolal. Snem, ktorý ho súdil, veľakrát preukázal vôľu zachrániť ho, len ak odvolá. Hus totiž de facto nezomrel pre samotnú skutočnosť, že hlásal „bludy“, ale preto, že tieto domnelé bludy odmietol odvolať a podrobiť sa cirkevnej autorite. Staval sa tak do pozície nenapraviteľného heretika, ktorému niet pomoci.

Popis upálenia

Kat so svojimi pomocníkmi chystá na lúke za mestskými hradbami hranicu, na ktorú majú o chvíľu priviesť odsúdenca. Nie sú tu sami, vôkol sa zhromaždili stovky, možno tisíce ľudí. Čo ich dohnalo? Pocit uspokojenia, že na vlastné oči uvidia, ako muža, o ktorom im hovorili, že je kacír, ba až diabol v ľudskej koži, stihne zaslúžený trest? Mestskí sluhovia ho už Geltingenskou bránou privádzajú. Oblečený je v čiernej sutane, na hlave má biskupskú korunu, na ktorej sú namaľovaní čerti a nápis Arcikacír. Niektorí odvracajú zrak, boja sa ho. Muž padá na kolená a volá Krista.

Medzi prítomnými, ktorí toto hrôzostrašné divadlo budú sledovať, je aj ctihodný mešťan Ulrich von Richental. Kat ho chytil a obutého, oblečeného ho priviazal o dlhú, kolmo postavenú dosku. Pod nohy mu dal stoličku, okolo neho rozložil drevo a slamu, na to nalial smolu a zapálil. Hus začal hrozne kričať a zakrátko zhorel. A hoci on už bol upálený, biskupská čiapka zostala ohňom neporušená. Kat ju teda rozšliapal a až potom zhorela aj tá.

Prípad Jana Husa nebol jediným, ba ani hlavným bodom koncilu v Kostnici. Rokovanie, ktoré sa s odstupom času ukázalo ako jedna z najdôležitejších udalostí európskeho stredoveku, bolo zvolané kvôli niečomu úplne inému. Malo obnoviť jednotu cirkvi a ukončiť chaos a neúnosné pomery, v ktorých sa už desaťročia zmietala. Všetko sa začalo ešte v roku 1309, keď francúzsky kráľ Filip IV. využil svoj vplyv a presťahoval pápežskú kúriu do Avignonu. V tomto „zajatí“ žili pápeži počnúc Klementom V. (bolo ich celkovo sedem) takmer 70 rokov. Vymaniť cirkev z vplyvu Francúzska, ktoré strácalo pozíciu veľmoci, sa pokúsil pápež Gregor XI. a v roku 1377 úrad rímskeho biskupa vrátil do „večného mesta“.

Lenže krátko nato zomrel a novú hlavu cirkvi sa rozhodli zvoliť nielen v sídle pri Tiberi, ale aj v druhom, pri Rhône. 2. Jedným z mužov, ktorý ovplyvnil dejiny reformácie a celého protestantského hnutia viac ako tušíte, bol Ján Hus.

Dopad Husovej smrti

Učebnice dejepisu uzatvárajú kapitolu o Jánovi Husovi dátumom 6.júl 1415, kedy bol Ján Hus upálený a dejiny husitského hnutia bitkou pri Lipanoch v roku 1434, keď dovtedy neporaziteľné husitské hnutie utrpelo porážku z vlastných radov a tým kapitola husitstva v učebniciach dejepisu končí. Nebudem písať o Husovi ako o symbole českého národného hnutia, ktorým sa stal v 19.storočí a už vôbec nie ako bojovníka za sociálnu spravodlivosť, ako ho vykresľovali ľavicoví politici.

Protivníci Jána Husa si pravdepodobne mysleli, že vášne a rozhorčenia ľudí sa po čase upokoja a zvyšok násilne potlačia. Avšak prerátali sa. Nakoniec to prerástlo do husitského hnutia. Nechcem sa mu venovať detailne, lebo ide o kontroverzné hnutie, ktoré zasiahlo celý národ a vtiahlo krajinu na niekoľko rokov do vojny. Malo veľa prúdov a neboli medzi nimi len boží bojovníci (v bitke pri Domažliciach sa celá križiacka armáda napriek presile v strachu rozutekala, keď počuli husitov spievať „Kto jsou boží bojovníci“), ale aj lúza, ktorá zneužila situáciu na rabovanie kláštorov.

V roku 1457 sa z jedného krídla nasledovníkov Jána Husa v Kunvalde sformovala Jednota bratská (50 rokov pred reformáciou Martina Luthera). Hoci oficiálne fungovali nelegálne (v Čechách vládli Habsburgovci, ktorí takéto konfesie netolerovali), v praxi mali slobodu, lebo ich tolerovala panská vrchnosť. V 15.-17. storočí bola väčšina obyvateľov českých zemí protestanti (zástupcovia rôznych smerov husitstva, neskôr luterskej reformácie) a v krajine bola na tie časy nevídaná náboženská sloboda, kedy vrchnosť tolerovala na svojich panstvách všetky konfesie.

Avšak po tragickej bitke na Bielej hore v roku 1620 vydali Habsburgovci nariadenie, na základe ktorého museli všetci protestanti buď opustiť krajinu, alebo konvertovať na katolícku vieru. Historici odhadujú, že České krajiny opustilo asi dvestotisíc ľudí, vrátane mnohých šľachticov, ktorí si radšej zvolili obetovať svoje majetky a spoločenské postavenie, ako vzdať sa svojej viery. Žiaľ, český národ stratil aj elitu národa a aj preto sa nastupujúce obdobie nazýva dobou temna.

Niektorí protestanti však krajinu neopustili, ale tajne sa naďalej držali svojej viery. Takímito boli aj prívzrženci Jednoty bratskej na Morave, ktorí dokázali fungovať v ilegalite približne 100 rokov, ale kvôli prenasledovaniu pod Habsburským jarmom sa predsa len v roku 1722 rozhodli opustiť krajinu. Nemecký šľachtic Ludwig von Zinzendorf im ponúkol, že ich uchýli na svojom panstve v Hernhute. Ponúkol útočisko nielen utečencom z Moravy, ktorých začali volať Moravskí bratia, ale aj iným prenasledovaným protestantom z mnohých európskych krajín.

Habsburgovci urobili rovnakú chybu ako odporcovia Jána Husa. Tak, ako si Husovi nepriatelia mysleli, že ho umlčia jeho upálením, Habsburgovci si mysleli, že prenasledovaním a násilnou rekatolizáciou potlačia reformáciu.

Vatikán dodnes vníma Čechy ako rakovinový nádor katolicizmu a do dnešného dňa nevyslyšal veľkú prosbu pražského arcibiskupa kardinála Vlka, aby bol Ján Hus rehabilitovaný a neskôr kanonizovaný. V dôsledku upálenia Majstra Jána Husa má Česko dnes najvyšší podiel obyvateľov bez vyznania. Hus nie je len českým národným hrdinom, ale aj bojovníkom za slobodu svedomia. Na jeho príklade sa celkom jasne a znovu ukazuje, akým spôsobom sa dávne hriechy cirkvi premietajú do súčasnosti a že cirkev stále nie je ochotná priznať si chyby, ktorých sa dopustila pred stáročiami. Český národ nikdy nezabudol.

Pomník Jána Husa na Staromestskom námestí v Prahe

Chronológia udalostí

tags: #v #ktorom #roku #bol #upaleny #jan

Populárne príspevky:

• Zdravotné benefity Tresky Nautica
• Tatramat TDLP 70230: Kompletný prehľad
• Recept na mrkvovú tortu
• Recept na zavárané uhorky
• Slimáky a uhorky: Ako ich poraziť?