Prečo Husi Odlietajú do Teplých Krajín?

S príchodom zimy sa zraky poľovníkov častejšie upriamujú na oblohu. Na dennom programe sú prelety divých husí, ktoré sprevádza charakteristický gagot ozývajúci sa zďaleka.

Každý rok na jar a na jeseň migrujú Dunajom milióny vtákov. Iba dolný tok a delta Dunaja sú domovom približne 331 druhov vtáctva, vrátane vzácneho pelikána kučeravého, ako aj 90 % svetovej populácie bernikly červenokrkej. Mnohé z týchto druhov čelia v posledných desaťročiach dramatickým populačným poklesom.

Počas migrácie na zimné stanovištia sa husi vyskytujú prakticky na celom území Slovenska. Na ťahu letia príliš vysoko a my môžeme obdivovať len jednotlivé formácie a počet jedincov. Husi si veľmi starostlivo vyberajú stanovištia, kde nocujú a odpočívajú, preto je len zopár lokalít, kde sa dá na ne poľovať. Takéto miesta sú u nás na nížinách, v oblasti tokov veľkých riek, ako sú Dunaj a Morava. Najviac im vyhovuje, keď sa v blízkosti nachádzajú polia ozimín a zberanej kukurice.

Podľa niektorých pozorovateľov husi, ktoré odpočívajú na Dunaji a Morave, zalietavajú na pašu aj štyridsať kilometrov, a to nielen na blízky Žitný ostrov a Záhorskú nížinu, ale aj na rozľahlé roviny do Maďarska.

Literatúra uvádza, že niekoľkotisícové kŕdle husí, ktoré sa pred zimou u nás sústreďujú v spomínaných lokalitách, odlietajú na juh Európy, niektoré až na severné pobrežie Afriky. Iné zimujú v oblasti východného Stredomoria a Čierneho mora. Je to najmä európska populácia husi divej (Anser anser), ktorá u nás v obmedzenom počte aj hniezdi a každoročne vyvádza mladé.

Hus je monogamné zviera a partnerský vzťah je taký pevný, že po strate jedného z druhov si zviera už rodinu zväčša nezakladá. U nás zimujúce husi pochádzajú zo Škandinávie, z východného pobrežia Grón­ska, Islandu, z euroázijských tundier až po severné územie Ruska.

Jednotlivé druhy divých husí sa u nás prelínajú a na vodných plochách nie je vzácnosť vidieť okrem spomínanej husi divej hus bieločelú (Anser albifrons) a hus poľnú (Anser fabalis), nazývanú aj siatinná. Na tieto druhy naša legislatíva povoľuje lov. Okrem toho sa počas migrácie na našom území objavuje hus piskľavá (malá) (Anser erythropus), hus krátkozobá (Anser brachyrhynchus) a veľmi sporadicky aj niekoľko druhov vzácnych bernikiel. Všetky tieto husi sú zákonom chránené.

Vedieť rozpoznať jednotlivé druhy husí počas letu je takmer nemožné. Možno iba hus piskľavá (malá) je o poznanie menšia ako ostané druhy. Letiaci kŕdeľ, ktorý môže pozostávať aj z niekoľkých stoviek jedincov, vedie viacero starých, silných a skúsených gunárov. Tie sa striedajú pri lete na špici, lebo tam je najväčší odpor vzduchu.

Keď kŕdeľ zosadá na vodu alebo na pas­tviny, gunár sa vždy presvedčí, či nehrozí nebezpečenstvo. Spolieha sa na hlasové prejavy husí, ktoré už zosadli, a v prípade nebezpečenstva prinúti kŕdeľ letieť ďalej. Na stanovištia sa husi vracajú v najlepšom prípade až potme. Väčšinou si však nájdu iné, bezpečnejšie miesto.

Hus je veľmi ostražitá. Veľké kŕdle sa podriaďujú na zhromaždiskách a na zimoviskách autorite starých gunárov. Veľmi zaujímavé je spúšťanie sa na vodu. Pri zosadaní vôbec nekrúžia, ale krajné gunáre akoby dali signál, a potom sa striedavo z jednej i druhej strany kŕdľa spúšťajú na vodu a za nimi nasleduje celý voj. Akoby padalo lístie zo stromu. Keď kŕdeľ odpočíva, jedna hus je vždy na stráži. Väčšinou to býva práve starý gunár.

Poľovačka na husi je pre mnohých poľovníkov stále atraktívna. Je určite veľa takých, ktorí by si radi vyšli na večernú alebo rannú postriežku a ulovili niektorú z tých niekoľko desaťtisíc jedincov, ktoré u nás zimujú. Podľa Miloša Horvátha, poľovníka z podunajského revíru pri Čunove, je zaujímavejšia večerná postriežka na husi vracajúce sa z paše. Mal to šťastie, že na husi ho brával ešte jeho otec: „Ten už vedel, že ak husi prelietavali nad dedinou, bolo treba ísť k vode,“ spomína na poľovnícke začiatky a dodáva: „Kedysi sa u nás husi objavovali už skôr ako v decembri. Vtedy sme lov kombinovali aj s poľovačkou na kačice.“

V šesťdesiatych rokoch prevládli podľa M. Horvátha v ich združení polia, niečo zaberal lužný les a hlavný tok Dunaja s ramenami. Viac sa chodilo na husi na polia. Bolo treba dobre sa zamaskovať, urobiť si záštitu. Ak poľovník v tých časoch nejakú tú hus ulovil, bola to skôr rarita.

Po vybudovaní gabčíkovského vodného diela podľa M. Horvátha vidno na vode viac rozličných druhov vtáctva, ale husí akoby ubudlo. „Je to určite aj tým, že v tŕstí, kde hľadajú svoje útočisko, nemajú dostatok pokoja. Naši priatelia z Balatonu hovoria, že sa tam v poslednom období objavujú v zime obrovské kŕdle husí. Zrejme sú medzi nimi aj tie ,naše', ktoré v dôsledku nadmerného vyrušovania zmenili zimné stanovištia. Pozorujeme to asi posledné dva-tri roky,“ konštatuje M. Horváth.

Martin, mladší z dvojice poľovníkov, ktorí nás sprevádzajú po revíri, tvrdí, že na Slovensku sa na husi poľuje tak trochu živelne a nie premyslene ako v severských krajinách. „Napríklad na husi by sa v žiadnom prípade nemalo strieľať, kým sa nepriblížia na poľovnícku vzdialenosť. Na akúkoľvek inú zver strieľame len vtedy, keď sme si istí zásahom, no neriadime sa tým pri poľovačke na husi,“ zdôrazňuje mladý poľovník a pokračuje: „Na poľovačke zaznie aj sto výstrelov a padnú dve husi. Pripusťme, že len desať či pätnásť percent výstrelov husi zasiahne a poraní...“

Podľa Martina je dnes lov husí skôr prechádzka revírom. Kedysi to však boli spoločenské stretnutia, na ktoré každý dačo priniesol. Medzi poľovníkmi bývala aj v treskúcom mraze skvelá nálada, ktorá všetkých hriala. Súčasný zákon síce povoľuje individuálny lov husí, naši sprievodcovia ani ich kolegovia zo združenia túto možnosť prakticky nevyužívajú. „Kedysi mala zver v revíri určite viac pokoja. Verejnosť nás, žiaľ, neraz vníma ako potenciálnych kriminálnikov, a nie ako ľudí, ktorým veľmi záleží na ochrane prírody,“ dodáva starší a skúsenejší poľovník Miloš.

Poľovačka na husi je podľa Miloša najlepšia v h­­­mle. Hus vtedy nelieta vysoko, nebezpečné je pre ňu dokonca vysoké napätie. Dobre sa poľuje aj vo vetre. Husi sa ním dajú unášať a nelietajú tak rýchlo. Z celej sezóny je najlepšie vystihnúť zo dva dni v druhej polovici januára, vtedy je ťah najlepší.

Pred časom mali v revíri na návšteve priateľov poľovníkov a tí tvrdili, že v živote si tak dobre nezapoľovali, ulovili dve husi. Marek vraj zažil poslednú dobrú poľovačku na husi asi pred siedmimi rokmi, keď sa mu podarilo uloviť päť husí. Použil broky s veľkosťou štyri milimetre a myslí si, že tie sú najúčinnejšie. Odvtedy na husiach ani nebol, chodí skôr na kačice. „Rozmýšľam však, že začnem na poľovačke používať atrapy, v Čechách ich nazývajú balabány. Možno by boli účinné na poliach a oživilo by to aj samu poľovačku. Zákon to nezakazuje a hus je veľmi zvedavá. Môže naletieť aj na vzdialenosť tridsať metrov, a vtedy sa už dá s istotou strieľať,“ uvažuje nad zaujímavou možnosťou aktívny poľovník Marek.

Husi lovia aj poľovníci na protiľahlom ľavom brehu veľtoku, na dunajských ostrovčekoch poniže Slovnaftu. „Počas budovania vodného diela sa tu odlesnili veľké plochy. Po úprave toku vznikli miesta, kde hojne rastie tŕstie,“ vysvetľuje dlhoročný lesník Jozef Hamšík: „Pre husi je to vynikajúci biotop. Nalietavajú sem až z Maďarska, keď sa večer vracajú z paše.“

Podľa neho si musí poľovník, ktorý chce uspieť na love husí, naštudovať literatúru. Mal by vedieť, že prvé letia prieskumné skupiny. Najprv jedna hus, potom štyri, neskôr osem. Ak nezistia nič podozrivé, zosadnú na vodu. Až za nimi letia veľké, početné kŕdle, a tam, kde zosadnú a gagocú, prilietajú ďalšie. Potom už môže poľovník strieľať a určite bude mať úspech. Husi treba púšťať na 25 až 30 metrov a po výstrele musí ísť pes rýchlo do vody, lebo strelenú hus unáša prúd. Najlepšie sa osvedčili labradory.

Aj stavače sú podľa pána Hamšíka šikovné, ale už po pár prinášaniach drkocú zubami a labradorovi studená dunajská voda neprekáža, práve naopak. Menej skúsení poľovníci, ktorí chcú silou-mocou uloviť hus, strieľajú už na prvé kŕdle. A to je chyba! Okrem toho nevedia odhadnúť vzdialenosť, strieľajú aj na sto metrov, čo je príliš vysoko. Husi potom odlietajú na otvorené vodné plochy a vrátia sa až v noci, keď už sú poľovníci preč. Majú rady tichú vodu a tŕstie, kde si oddýchnu a prenocujú.

Podľa J. Hamšíka husi lepšie lietajú, keď prídu mrazy a voda v ramenách Dunaja zamrzne. Večerný lov je vhodnejší aj preto, lebo poľovník môže prísť k vode skôr ako husi. Ráno je to naopak. Husi o poľovníkoch vedia a húfne opúšťajú hladinu.

Prečo husi letia v tvare V?

Keď divé husi odlietajú na zimu na juh do teplých krajín, ľahko ich spoznáte podľa toho, že letia v tvare písmena V. Zistilo sa, že keď vták máva krídlami, vzdušný prúd, ktorý vytvára, nadnáša vtáka, ktorý letí bezprostredne za ním. Keď kŕdeľ letí v tvare V, má minimálne o 70 percent väčší dolet, ako keby letel každý vták sám.

Keď husi stratia tento tvar, každá z nich náhle pocíti, ako ju brzdí odpor vzduchu. Rýchlo sa preto snaží znovu sa zaradiť do pôvodného útvaru a využívať nadnášajúci prúd vzduchu, ktorý vytvára hus letiaca bezprostredne pred ňou. Keď sa tá, ktorá letí ako prvá, unaví, zaradí sa do zadu a vymení ju ďalšia. Gáganie zozadu povzbudzuje tie, ktoré sú vpredu, aby si udržali potrebnú rýchlosť.

Keď niektorá hus ochorie alebo ju zraní výstrel a klesá dolu, dve iné idú s ňou, aby jej pomohli a chránili ju. Zostanú pri nej až dovtedy, kým buď nie je schopná znovu letieť, alebo nezomrie. Potom sa snažia buď doletieť do svojho kŕdľa, alebo počkajú na ďalší a pokračujú s ním.

Ochrana vtáctva a minimalizácia rizík

„Prenosové vedenia v blízkosti Dunaja nepredstavujú pre vtáctvo nebezpečenstvo v celom ich rozsahu. Je potrebné zamerať sa len na rizikové úseky, ktoré vieme zadefinovať vďaka špeciálnej metodike. Z hľadiska rizikovosti predstavuje najväčší problém pre letiace vtáky tzv. zemné lano, ktoré je na prenosovom vedení situované najvyššie. Jeho úlohou je ochrana vedenia pred zásahom blesku. Takmer 80 % všetkých nárazov vtáctva je zaznamenaných práve po strete s ním.

Ročne po nárazoch do elektrických vedení uhynú na celom svete milióny vtákov, medzi nimi i mnohé vzácne druhy. Je preto nesmierne dôležité minimalizovať tento významný faktor mortality, prioritne na miestach s najvyšším rizikom nárazov.

Zvýšenie bezpečnosti vtáctva prostredníctvom inštalácie špeciálnych prvkov, tzv. „Inštalácia odkloňovacích prvkov predstavuje momentálne najefektívnejší a najrýchlejší spôsob riešenia problematiky nárazov vtákov do vedení nielen na Slovensku, ale v celosvetovom meradle. Tieto prvky boli špeciálne vyvinuté pre farebné spektrum vnímané vtákmi a prešli prísnym testovaním na extrémne poveternostné podmienky.

V rámci medzinárodného projektu LIFE Danube Free Sky v týchto dňoch inštalujeme na zemné lano prenosových vedení špeciálne prvky, ktoré zvyšujú jeho viditeľnosť pre vtáctvo. V tejto prvej etape prebieha inštalácia pohyblivých lamelových odkloňovačov na vybraných rizikových úsekoch v Chránenom vtáčom území Lehnice. Ich kontrastné čierno-biele prevedenie upozorňuje vtáky na prekážku počas dňa i noci, kedy mnohé nočné druhy prelietajú v blízkosti našich vedení.

V rámci projektu LIFE Danube Free Sky, ktorý podporuje Európska únia v rámci programu LIFE a Ministerstvo životného prostredia SR, sa odkloňovače letu vtáctva inštalujú aj v Maďarsku, Chorvátsku, Srbsku, Bulharsku a Rumunsku. Spoločne vo všetkých krajinách pribudne 245 kilometrov vedení bezpečných pre vtáctvo pred nárazmi. a Rumunsko), v zastúpení 15 projektových partnerov z radov energetických spoločností, železničnej spoločnosti, neziskových organizácií a národných parkov. Primárne sa zameriava na 12 cieľových druhov vtáctva (orol kráľovský, bučiak veľký, hus malá, bernikla červenokrká, orol hrubozobý, orol krikľavý, krakľa belasá, chrapkáč poľný, sokol rároh, sokol červenonohý, drop veľký a pelikán kučeravý). (a oveľa viac spomedzi iných druhov).

V SEPS nám vždy záležalo na tom, aby sa popri plnení našej prvoradej úlohy - bezpečnej a stabilnej prevádzke prenosovej sústavy myslelo aj na udržanie kvality životného prostredia. Klimatické záväzky voči budúcim generáciám si vyžadujú ďalšie rozširovanie a rozvoj elektrizačnej sústavy spolu so širším využitím obnoviteľných zdrojov energie, a zároveň je dôležité dbať na ochranu krajiny a jej prírody. V najbližších dvoch rokoch plánujeme v rámci projektu na úsekoch zadefinovaných Ochranou dravcov na Slovensku inštaláciu prvkov v celkovom rozsahu 70 kilometrov, ktoré predstavujú pre vtáctvo najvyššie riziko nárazov v okolí rieky Dunaj na našom území,“ uzatvára Miroslav Janega, vrchný riaditeľ úseku prevádzky a člen predstavenstva SEPS.

Ďalšie sťahovavé vtáky na Slovensku

Do konca novembra opustia Slovensko aj posledné sťahovavé vtáky, ktoré strávia naše zimné mesiace v teplej klíme exotických krajín. Jednotlivé druhy sa presúvajú medzi zimoviskom a hniezdiskom v najrozmanitejších útvaroch. Niektoré sa sťahujú v nepravidelných kŕdľoch - škorce, havrany, škovránky, lastovičky, belorítky. V pravidelnom geometrickom tvare klina lietajú husi, žeriavy, bociany. Do šikmého radu sa na migrácii sformujú kormorány, kačice a labute. Samostatne sa sťahujú napríklad trsteniariky, sláviky, strakoše, dudky, kukučky, lelky.

Už v auguste opúšťajú naše lesy kolibkáriky sykavé, mucháriky bielokrké, vlhy hájové. Začiatkom septembra sa z miest a dedín vytrácajú lastovičky obyčajné i belorítky obyčajné a putujú do tropickej Afriky. Aj bociany biele a čierne dovolenkujú na africkom kontinente. Z európskych sťahovavých operencov najďalej odlietajú dážďovníky tmavé, až na južný cíp Afriky a Madagaskar. Červenák karmínový a muchárik malý trávia zimu až v ďalekej západnej Ázii.

Počas septembra a októbra svoje hniezdiská u nás opúšťajú aj ďalšie sťahovavé vtáky a migrácia pokračuje až do konca novembra. Na svätú Katarínu (25. novembra) aj posledné sťahovavé vtáčiky opúšťajú domovinu... hovorievali naši predkovia na Liptove. Drozdy plavé a trskotavé, ľabtušky hôrne a lúčne, červienky obyčajné či vrchárky modré strávia zimné mesiace v oblastiach okolo Stredozemného mora.

Vtáky, ktoré ostávajú na zimu na Slovensku

Niekoľko desiatok vtáčích druhov však zostáva dovolenkovať vo svojich rodiskách u nás. Sú to napríklad sýkorky, ďatle, kôrovníky, brhlíky, stehlíky, glezgy, ale i orly skalné, jastraby veľké a krahulce, krkavce čierne, tetrovy hlucháne, tetrovy hoľniaky, jariabky hôrne, jarabice poľné, bažanty. Zo severu Európy sa k nám na zimu nasťahujú chochláče severské a pinky severské.

Tabuľka: Sťahovavé vtáky a ich zimoviská

tags: #prečo #hus #odlieta #do #teplych #krajin

Populárne príspevky:

• Varíme s medveďom
• Dipovaný šalát z červenej repy
• Recept na šťavnaté pečené kura
• Tradičný recept na hovädziu polievku
• Recept na orechový koláč