Práca väzňov na Slovensku: Medzi povinnosťou, odmenou a resocializáciou

Pobyt "v chládku" nie je pre väzňov žiadna dovolenka. Pokiaľ im to zdravie dovolí, časť svojich dní za mrežami trávia pracovnou činnosťou, tak ako to robia všetci bežní členovia spoločnosti. Aj podvodníci, mafiáni či vrahovia sa tak obracajú v montážnych dielňach, šijú obuv či lepia listové doručenky. Kedysi obávaný bos slovenského podsvetia Mikuláš Černák ešte koncom roka pracoval v leopoldovskej jedálni.

Práca väzňov nie je žiadnou novinkou, pričom ZVJS neplní vo väzniciach len úlohu dozorcov. Zásadnou úlohou jeho členov je aj starať sa o zamestnávanie odsúdených osôb. Jedným z dôvodov je, že zaškoľovanie, ako aj zvyšovanie pracovnej kvalifikácie odsúdených zlepšujú predpoklady na ich resocializáciu po skončení výkonu trestu.

V zmysle zákona o výkone trestu odňatia slobody sú odsúdení povinní pracovať okrem tých, ktorí sú poberatelia invalidného, starobného, predčasného starobného dôchodku, práceneschopní a takých odsúdených, ktorí sú zaradení do dennej formy štúdia, rekvalifikačného kurzu a kurzu počas pracovnej doby. „Naopak, obvinený môže byť zaradený do práce, ak s tým súhlasí,“ spresnila Kacvinská.

Zbor väzenskej a justičnej stráže hľadá obvineným a odsúdeným také druhy pracovnej činnosti, ktoré sú adekvátne ich zdravotnému stavu, fyzickým a psychickým predpokladom, využitiu ich pracovnej kvalifikácie a plneniu cieľov zaobchádzania. „Väznené osoby sa zaraďujú jednak na pracoviská vnútornej prevádzky ústavov, na zabezpečenie chodu ústavov alebo do stredísk vedľajšieho hospodárstva.

Kacvinská zdôraznila, že každej väznenej osobe zaradenej do práce patrí pracovná odmena podľa druhu vykonávanej práce, odpracovaného času alebo normy spotreby práce; za čas, keď nepracovala, jej nepatrí náhrada pracovnej odmeny. „Z hrubej pracovnej odmeny väznenej osoby sa vykonávajú odvody do Sociálnej poisťovne, do zdravotnej poisťovne a daň. Zostatok je čistá pracovná odmena, z ktorej sa vykonávajú zrážky na výživné, trovy výkonu trestu (len v prípade odsúdených) a pohľadávky. Zostatok je zaevidovaný na konto väznenej osoby.

Z čistej mzdy sa ďalej platí prípadné výživné, trovy výkonu trestu, ďalšie pohľadávky, napríklad odškodné obetiam ich trestných činov. Až zvyšok peňazí tak putuje na osobné konto odsúdeného, ktoré môže používať ako vreckové. Ako pre Pravdu prezradil dlhoročný väzenský strážnik, väzňom z ich pláce často neostáva takmer nič. Vreckové priemerne tvorí len niečo viac ako 10 percent ich zárobku. Väzni sa však zvyknú sťažovať na premrštené ceny v bufetoch.

Aj napriek konfliktom a mimoriadne nízkym mzdám však väzni pracovať musia. Každý odsúdený totiž stojí štát ročne viac ako 23-tisíc eur. Vláda preto každoročne odmeny väzňov mierne zvyšuje - predpokladá, že zvýšením výdavkov na odmeňovanie odsúdených zaradených do práce dôjde k nárastu príjmov štátneho rozpočtu, ako aj vyšším odškodneniam pre obete. Valorizácia platov odsúdených sa deje automaticky za predpokladu, že rástla aj minimálna mzda.

Nie každý väzeň však zarába rovnako. Platy sa odlišujú podľa druhu práce, skúseností, ako aj zaradenia na konkrétnu pracovnú pozíciu. Za prácu porovnateľnú s plným úväzkom, teda osem hodín denne a päť dní v týždni, po novom môžu odsúdení mesačne zarobiť od 284,30 eura do 593 eur. Záleží však na tom, v akej pracovnej triede sú zaradení. Hodinové tarify pre odsúdených sa udeľujú aj podľa rokov praxe.

Vlani teda odsúdený zarobil za prácu porovnateľnú s plným úväzkom, teda osem hodín denne a päť dní v týždni, dokopy od 265,70 do 554,20 eura v hrubom.

Grafické znázornenie vývoja miery zamestnanosti väzňov.

Štatistiky zamestnanosti väzňov

Z celkového priemerného počtu 10 018 väznených osôb v roku 2023 spĺňalo podmienky pre zaradenie do práce priemerne 6 246 osôb. „Rozdiel v počte 3 772 osôb tvorili obvinení v počte 1 444 osôb a odsúdení v počte 2 328 osôb, ktorí zo zdravotných, z vekových a iných zákonných dôvodov neboli zahrnutí do evidencie zamestnanosti.

Rok	Priemerný počet väznených osôb	Počet osôb spĺňajúcich podmienky pre zaradenie do práce	Rozdiel
2023	10 018	6 246	3 772

Vojna na Ukrajine a väzni

Ukrajine zúfalo chýbajú vojaci, a keďže nechce povolávať mužov mladších ako 25 rokov, príležitosť dostali dobrovoľníci z kriminálu. Ak to na fronte prežijú, zvyšok trestu im odpustia. Proti ruským okupantom už bojuje asi 7 000 regrútov spoza mreží. „Je to pre nich druhá šanca,“ vysvetlil pre nemeckú verejnoprávnu televíziu 45-ročný veliteľ práporu, ktorý sa predstavil ako Valentyn.

Na rozdiel od ruskej armády však medzi nimi nie je nikto, koho odsúdili za vraždu, znásilnenie, terorizmus, korupciu či vlastizradu. Podľa Valentyna sa odsúdencom velí lepšie ako ostatným vojakom, lebo vo väzení ich naučili poriadku a disciplíne. Niekedy je to však nevýhoda. „Sú zvyknutí, že ich niekto kontroluje. No inak je spokojný.

Kyjev dlhodobo zápasí s nedostatkom vojakov. Prezident Volodymyr Zelenskyj v decembri minulého roka uviedol, že vo vojne zahynulo 43-tisíc ukrajinských vojakov a ďalších 370-tisíc zranili. Ukrajina by potrebovala naverbovať desaťtisíce nových vojakov, čo je problém, pretože veľa mužov odišlo do zahraničia alebo sa vojenskej službe vyhýbajú. Ako argument proti takému kroku sa zvyčajne uvádza, že sa Ukrajina nemôže pripraviť o mladú generáciu, ktorá znamená budúcnosť. V máji minulého roka preto ukrajinský parlament rozhodol, že do armády môžu vstúpiť aj väzni, ak sa prihlásia dobrovoľne.

Ukrajinskí nováčikovia zdokonaľujú svoje zručnosti na cvičisku v Doneckej oblasti.

Každé naverbovanie musí preveriť a schváliť súd. Vychádza sa z toho, že by mali slúžiť až do konca vojny, ale zákon pripúšťa výnimky. V takých prípadoch sa vráti do civilu ako slobodný človek. Keď zákon prijímali, vláda predpokladala, že by vďaka nemu mohlo narukovať až 26-tisíc väzňov, čo sa však ukázalo ako príliš optimistické očakávanie.

Prepustených väzňov využíva v armáde i Moskva, a to už od roku 2022 a v oveľa väčšej miere ako Kyjev. Podľa odhadov ukrajinskej zahraničnej rozviedky (SZRU) poslal Kremeľ na ukrajinský front už 140- až 180-tisíc trestancov. Kremeľ je však pri udeľovaní milosti bojujúcim kriminálnikom omnoho zhovievavejší ako Ukrajinci. Následky týchto neoprávnených milostí už pocítila i ruská spoločnosť, keď sa viacerí páchatelia po službe v armáde dostali na slobodu, kde pokračovali v trestnej činnosti.

Zahraniční novinári sa o tom presvedčili priamo v teréne. „Ich tváre sú drsné, poznačené zážitkami z väzenia… Aj pod tou tvrdosťou však vidno strach,“ postrehla pri pohľade na bývalých väzňov talianska reportérka. Podaktorí boli v zajatí niekoľko mesiacov, iní v ňom prežili takmer celé štyri roky.

Výmena vojnových zajatcov

Na jednej strane sú tí, ktorí napadli Ukrajinu, druhú časť tvoria tí, čo ju bránili. Reč je o najnovšej výmene vojnových zajatcov. Kyjev a Moskva sa spolu dohodli sa, že do svojej vlasti sa mohlo vrátiť dokopy 314 mužov. Samozrejme, že v pomere 157:157. Medzi Ukrajinou a Ruskom sa doteraz uskutočnilo sedemdesiat väčších i menších výmen vojnových zajatcov.

Od začiatku októbra 2025, keď si oba štáty vymenili dokopy 370 vojakov (v pomere 185:185) a 40 civilistov (20:20). Odvtedy si vymieňali iba telá padlých príslušníkov ozbrojených síl. Server Obozrevateľ konkretizoval, že teraz sa na slobode ocitlo až 137 Ukrajincov, ktorí sa nachádzali v ruskom zajatí od roku 2022, čiže odvtedy, keď Putinova armáda vtrhla na ich územie. V Kyjeve si teda dali zjavne záležať na tom, aby sa domov konečne dostali vojaci, ktorí boli v rukách agresora bezmála štyri roky.

Medzi oslobodenými obrancami Mariupoľu sa nachádza aj Ukrajinec, ktorý mal ešte len 19 rokov, keď padol do zajatia. „Najmladším, ktorý sa dostal na slobodu, je 23-ročný vojak. Najstarší má 63 rokov," napísal na Telegrame ukrajinský ombudsman Dmytro Lubinec. Dodal, že všetci prepustení sa nachádzajú v ťažkom duševnom rozpoložení, no sú radi, že sú konečne doma.

Každého z týchto Ukrajincov teraz čaká lekárska prehliadka, v prípade potreby hospitalizácia alebo možnosť zotaviť sa v kúpeľoch. O podobnej starostlivosti hovoria aj v Rusku. Ich vojakov prepustených zo zajatia odovzdala ukrajinská strana v susednom štáte. „Momentálne sú v Bielorusku. Dostávajú psychologickú a lekársku pomoc.

Ukrajinci pochybujú o tom, že všetci oslobodení Rusi sa budú zotavovať. Poukazujú na to, že Moskva opakovane požiadala o prepustenie zajatcov, ktorí si donedávna odpykávali trest odňatia slobody. Keď sedeli za mrežami, S ministerstvom obrany podpísali kontrakt výmenou za odchod z väzenia. Ukrajina tvrdí, že v Rusku od nich teraz budú vyžadovať, aby opäť slúžili v ozbrojených silách, respektíve aby dodržali dĺžku kontraktu (12 mesiacov), čiže podľa Kyjeva ich znovu pošlú na front.

Práva žien a rodová rovnosť

Mnoho žien a dievčat na celom svete však stále čelí diskriminácii na základe pohlavia a rodu. Hnutia za práva žien dlhé roky tvrdo bojovali proti tejto nerovnosti, ženy masovo vychádzali do ulíc žiadať dodržiavanie ich práv a zmenu zákonov. V priebehu 19. a začiatkom 20. storočia ženy začali agitovať za zmenu volebných zákonov, aby aj im prislúchalo volebné právo. V roku 1893 sa Nový Zéland stal prvou krajinou, ktorá garantovala ženám volebné právo na celoštátnej úrovni. Napriek tomuto pokroku, na svete ešte stále existuje veľa miest, kde je pre ženy veľmi ťažké si toto právo aj uplatniť.

Každá žena a dievča má sexuálne a reprodukčné práva. Ešte stále je na svete veľa žien a dievčat, ktoré nemajú prístup k bezpečným a legálnym interrupciám. Vo viacerých krajinách stoja ľudia, ktorí chcú alebo potrebujú ukončiť tehotenstvo, pred nemožným rozhodnutým: ohroziť svoj život. Sloboda pohybu je právo voľne sa pohybovať tak, ako sa nám páči - nielen v rámci krajiny, kde žijeme, ale aj pri cestovaní do zahraničia. Mnoho žien sa však v súvislosti s pohybom a cestovaním stretáva s vážnymi prekážkami. V Saudskej Arábii nedávno prebehla úspešná kampaň, ktorá umožnila ženám viesť motorové vozidlá, čo bolo predtým dlhé desaťročia zakázané.

Vo svojej podstate je feminizmus presvedčenie, že ženy majú nárok na politickú, ekonomickú a sociálnu rovnosť. Intersekcionálny feminizmus vyjadruje myšlienku, že všetky dôvody, pre ktoré môže byť niekto diskriminovaný - vrátane rasového či etnického pôvodu, pohlavia, sexuálnej orientácie, rodovej identity, vierovyznania, zdravotného znevýhodnenia, príslušnosti k ekonomickej triede -, sa navzájom prekrývajú a pretínajú.

O rodovo podmienenom násilí hovoríme, keď sú násilné činy páchané voči osobám na základe ich sexuálnej orientácie, rodovej identity alebo pohlavných znakov. Zvlášť ohrozené násilím sú ženy a dievčatá v konfliktných zónach. Sexuálne násilie sa naprieč dejinami používalo ako vojnová zbraň. V celosvetovom priemere približne 30 % všetkých žien, ktoré boli alebo sú vo vzťahu, zažilo fyzické a/alebo sexuálne násilie zo strany svojho partnera. Násilie páchané na ženách je závažným porušením ľudských práv. Sexuálnym obťažovaním je akékoľvek neželané sexuálne správanie. Pri sexuálnom násilí má sexuálny útok fyzickú formu. Ženy sú často vystavené rodovej diskriminácii na pracovisku. Príkladom je rozdielne platové ohodnotenie žien a mužov. Rovnaká odmena za rovnakú prácu je ľudským právom, no ženám sa prístup k spravodlivej a rovnakej mzde zas a znovu odopiera. Podľa nedávnych prieskumov v súčasnosti ženy zarábajú zhruba 77 % zárobku, ktorým sú za rovnakú prácu ohodnotení muži, čo vedie k celoživotnej finančnej nerovnosti žien.

V mnohých krajinách sveta sú ženám odopierané ich práva na základe sexuálnej orientácie, rodovej identity alebo pohlavných znakov. Lesbické, bisexuálne, transrodové a intersexuálne ženy a rodovo nekonformné osoby čelia násiliu, vylúčeniu, obťažovaniu a diskriminácii.

Kým časť slovenskej politickej reprezentácie sa znova a znova pokúša obmedziť práva žien a vytĺkať lacné politické body z ťaženia proti pojmu „rod“, ich skutočnú snahu o rovnosť a elimináciu rodovo podmieneného násilia by sme našli len ťažko, ak vôbec. Nerovnosť a násilie však bujnejú, prehlbuje ich súčasná globálna pandémia COVID-19, ale zdá sa, že to nestojí za väčšiu politickú pozornosť. Jednu vec však treba tejto skupine politikov a političiek „uznať“: odhodlanie a vytrvalosť prinášať návrhy, ktoré obmedzujú ľudské práva žien a dievčat a zamraziť ďalšie kroky smerom k väčšej rovnosti a eliminácii násilia.

Sex so súhlasom je, nielen na Slovensku, opradený množstvom mýtov, ale v skutočnosti je to veľmi jednoduché. Sex, ku ktorému došlo bez súhlasu zúčastnených, je znásilnením. Mlčať, alebo nevysloviť „nie“, neznamená súhlas. „Nedostatočne“ vyjadriť odpor alebo sa „vyzývavo“ obliecť tiež nie je pozvánka ani prejav súhlasu. Prejaviť súhlas so sexom neznamená podpísať zmluvu, ale prejav súhlasu musí byť jasný. Zastaralé zákony, rodové stereotypy a škodlivé mýty o téme súhlasu a telesnej autonómie však podporujú a normalizujú existenciu znásilnenia a rodovo podmieneného násilia v našej spoločnosti.

Ženy na Slovensku, ktoré naberú odvahu nahlásiť znásilnenie a pustiť sa do náročného procesu boja za spravodlivosť, často čelia ďalšej stigmatizácii a spochybňovaniu. Aj to môžu byť dôvody, pre ktoré znásilnenie na Slovensku nahlási len 11 % žien, ktoré ho zažili alebo pravidelne zažívajú. Súčasne platná právna definícia znásilnenia nezohľadňuje (chýbajúcu) vôľu podieľať sa na sexuálnych aktivitách, súhlas, ani právo na osobnú autonómiu a telesnú integritu. Naopak, pri nahlásení znásilnenia príslušné orgány preverujú, či útočník použil násilie alebo hrozbu násilia a či sa človek, ktorého znásilnili, „dostatočne“ bránil. Nakoľko slovenská legislatíva nepovažuje sex bez súhlasu za znásilnenie, väčšina sexuálneho násilia zostáva nepotrestaná a páchatelia unikajú spravodlivosti. Polícii zároveň chýbajú systémové nástroje, ako v týchto prípadoch postupovať, a v jednotlivých fázach vyšetrovania a stíhania absentuje citlivý prístup k traume a ochrana práv človeka, ktorý sexuálne násilie zažil.

Keď sa hovorí o sexuálnom násilí a znásilnení, mnoho ľudí si prestaví heterosexuálnu cis-ženu, ktorá zažíva násilie zo strany heterosexuálneho cis-muža. V realite sa však sexuálne násilie týka všetkých ľudí, vrátane LGBT+ ľudí, ktorí môžu sexuálne násilie zažívať od iných LGBT+, ale aj od heterosexuálnych ľudí. Viac ako polovica ľudí na Slovensku si myslí, že ženu znásilní skôr neznámy útočník v tmavej uličke ako človek, ktorého poznala. Opak je pritom pravdou - na Slovensku väčšinu sexuálneho násilia ženy zažívajú od mužov, ktorí sú z ich ...

Situácia v Slovenskom národnom divadle

Pred koncom minulého roka sa Slovenské národné divadlo ocitlo v centre pozornosti médií a verejnosti. Správa o výpovediach pre piatich hercov Činohry vyvolala vlnu diskusií a otázok, ktoré presiahli bežné divadelné správy. Tento krok vedenia divadla okamžite rozprúdil vášnivú debatu. Zatiaľ čo niektorí hovoria o nevyhnutných úsporných opatreniach, iní vidia za udalosťami snahu o zmenu kurzu súboru a potrestanie kritických hlasov.

V čase, keď sa Slováci pripravovali na sviatočné obdobie, objavila sa prekvapivá informácia zo Slovenského národného divadla. Vedenie divadla zdôvodnilo tento krok potrebou konsolidácie, teda zefektívnenia a úspory nákladov. No táto argumentácia rýchlo narazila na odpor. Podľa nich je za tým skrytý úmysel narušiť súbor, ktorý je známy svojím kritickým postojom k súčasnému riadeniu divadla, ako aj k ministerke kultúry Martine Šimkovičovej.

Medzi prepustenými hercami sú mená ako Roman Poláčik, Martin Šalacha a Daniel Žulčák, traja mladí otcovia. Táňa Pauhofová sa k veci vyjadrila na sociálnej sieti: „Áno, náš súbor muselo pre konsolidáciu opustiť 5 členov. Rôznych 5 mien zo súboru, nielen tie naše, by boli pre súbor stratou. Preto si osobne nemyslím, že hlavný problém je kto konkrétne, ale či je toto vôbec prínosné a správne pre prevádzku divadla. Pauhofová zároveň naznačila obetavosť svojich kolegov: „Veľa kolegov ponúklo svoje miesta, aby sa zabránilo kolapsu hracieho plánu. Aby neboli ohrození tí kolegovia, pre ktorých by - aj keď azda len krátkodobá - absencia v súbore znamenala existenčný problém.

Do diskusie o dramatickej situácii v SND sa aktívne zapojil aj politický komentátor Eduard Chmelár. Na sociálnej sieti prezradil, že „Z Činohry SND prišiel pôvodne návrh na prepustenie starých bardov, ktorí toho pre slovenskú kultúru bezpochyby veľa vykonali - Dušana Jamricha, Dušana Tarageľa a Ivana Vojteka - ktorý ja osobne považujem za škandalózny. Až toto je vrchol neúcty k slovenskej kultúre.

Chmelár neskôr poodhalil ešte kontroverznejšie informácie zo zákulisia. „Už som vyjadril pobúrenie z toho, že riaditeľka Činohry SND Miriam Kičiňová navrhovala pôvodne prepustiť ťažko chorého Dušana Jamricha. Hryziem si do pery od hnevu nad toľkou neúctou, akoby nedokázali počkať, kým odíde sám. Prehovárala dokonca aj vynikajúcu Annu Javorkovú, či nechce uvoľniť miesto mladým. Komentátor sa nevyhol ani kritike herečky Evy Pavlíkovej, ktorá verejne vyjadrila podporu prepusteným. „Stojíme mnohí za vami. Absurdistan toto celé. Bez logiky! Totálne dno už,“ zverejnila Pavlíková nedávno. Chmelár jej postoj spochybnil slovami: „Keď to tak veľmi rozhorčilo nitriansku herečku Evu Pavlíkovú, zaujímalo by ma, prečo neprotestovala proti tomu, keď Poláčika vyhodili z Divadla Andreja Bagara v Nitre pre incident pod vplyvom alkoholu.

Následne Chmelár šokoval verejnosť odhalením, ktoré sa týka Romana Poláčika: „Generálnej riaditeľke SND Zuzane Ťapákovej nepochybne uľahčil rozhodovanie aj tým, že v afekte vysypal pred jej dvere smeti (na čo existuje aj kamerový záznam). Na narastajúcu kritiku a množstvo otázok reagovala aj generálna riaditeľka SND, Zuzana Ťapáková.

Tieto turbulentné udalosti v SND otvárajú dôležité otázky o stabilite a fungovaní našich kultúrnych inštitúcií. Ako sa táto kríza prejaví na umeleckej kvalite Činohry SND a jej budúcich inscenáciách? Je jasné, že celá situácia v Slovenskom národnom divadle je viacvrstvová a má potenciál ovplyvniť nielen samotnú inštitúciu, ale aj širšiu diskusiu o kultúre na Slovensku.