Aktívna škola, Vianočná atmosféra a Tekvicový festival na Pionierskej 2 v Brezne
Základná škola s materskou školou na Pionierskej ulici 2 v Brezne sa od septembra 2023 zapojila do pilotného projektu Aktívna škola, ktorú zastrešuje Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky.
Reaguje tak na celospoločenský problém nedostatku pohybu detí a mládeže a s ním súvisiaci rastúci trend obezity, chronických ochorení aj duševného zdravia.
Projekt Aktívna škola
Tento projekt sa delí na niekoľko častí a v pilotnom programe sa nastavujú kritériá, ktoré by mali základné školy spĺňať. Patrí k nim napríklad aktívny transport žiakov do školy, kde sa podporuje využívanie bicyklov, kolobežiek, chôdza pešo alebo kolieskové korčule.
Súčasťou projektu je aj zahrňovanie športových aktivít a hier počas pobytu žiakov v školskom klube. Tieto aktivity a viac podrobnejších informácií je možné si pozrieť na stránke našej školy www.zsbrezno.sk
Okrem hodín telesnej výchovy sa podporujú aj športové a pohybové aktivity počas prestávok v dopoludňajšom vyučovaní, kde žiaci využívajú priestory na chodbách. K dispozícii žiaci majú rôzne hry, cvičebné pomôcky a starší žiaci zase pingpongové stoly.
Už malé zmeny majú veľký vplyv na učenie sa žiakov, ich duševnú a telesnú pohodu bez toho, aby sa limitovali vzdelávacie ciele a zasahovali do vyučovacieho procesu. Neodmysliteľnou súčasťou našej školy sú už niekoľko rokov rôzne športové krúžky. Spomenieme obľúbený futbal, florbal a tento rok aj šaolinské kung-fu s majstrom tohto obranného bojového umenia.
V rámci tohto projektu majú žiaci našej školy možnosť dať si aj otestovať svoje telesné zručnosti a zdatnosť, kde sa môžu dozvedieť pre aký šport majú vlohy a predpoklady. Škola sa nielen v rámci tohto projektu, ale aj mimo neho zapája, zúčastňuje a organizuje rôzne športové podujatia predovšetkým vo futbale a atletike.
Jednou z podmienok aktívnej školy je aj zabezpečenie zdravého a vyváženého stravovania. Jeho súčasťou je ovocný a mliečny program pre všetkých žiakov školy a vyvážený jedálny lístok v školskej jedálni, kde majú žiaci výber z dvoch hlavných jedál.
Pohybové aktivity sú prospešné nielen z hľadiska rozvoja telesných zručností, ale rozvíjajú aj duševný asociálny aspekt jedinca. Na našej škole pracujú so žiakmi aj odborní tréneri. V jednotlivých ročníkoch absolvujú naši žiaci korčuliarsky, plavecký, lyžiarsky výcvik a školy v prírode.
Sú to aktivity, ktoré zároveň upevňujú kolektívy tried a nové formy zážitkov majú za cieľ motivovať deti a pritiahnuť ich tak k aktívnemu pohybu na celý život.
Vianočná atmosféra na Pionierskej 2
V sobotu 9. decembra sa v Základnej škole s materskou školou na Pionierskej ulici 2 uskutočnil už siedmy ročník Vianočného jarmoku, ktorý slávnostne otvoril riaditeľ školy Roman Snopko.
Ako každý rok, aj teraz, si deti pripravili na predaj svoje výrobky, ktoré si pripravili na vianočných tvorivých dielňach v škole. Svoju ruku k dielu priložili aj rodičia, ktorí napiekli koláčiky, medovníčky a iné dobroty. Okrem krásnych vlastnoručne vyrobených ozdôb, pozdravov a dekorácií ste si mohli zakúpiť aj vianočný punč, sladkú horúcu čokoládu so šľahačkou, či vianočné pukance. Nečakane nás navštívil aj Mikuláš, ktorý potešil deti malou sladkosťou. Účasť rodičov a rodinných príslušníkov bol aj tento rok veľký.
Mnohí ho využili aj na priateľské rozhovory a stretnutia. Vo vzduchu sa už šírila predvianočná atmosféra, ľudia sa na seba usmievali a odchádzali s pocitom, že podporili dobrú vec.
Rozprávkový tekvicový festival
Rok sa stretol s rokom a na Základnej škole Pionierska 2 sme sa opäť rozhodli usporiadať tekvicový festival. Tento rok sa uskutočnil už piaty ročník tejto prehliadky tvorivosti, šikovnosti a originality. Cieľom bolo z tekvice či tekvičky vyrobiť niečo rozprávkové. Preto sme sa mohli pokochať rôznymi výtvormi.
Videli sme zvieratká, dopravné prostriedky, zaujímavé skulptúry a aranžmány. Na fb. stránke našej školy si môžete prezrieť všetky súťažiace výtvory. Týmto festivalom chceme zachovať tradíciu, ktorá siaha až do obdobia našich predkov Slovanov, ktorí si vydlabanými a žiariacimi tekvicami svietili v jesennom období, keď bolo vonku veľmi skoro šero a tma, na cestu domov.
Veľká vďaka patrí p. uč. Lukáčovej a Cipárovej za celé zorganizovanie festivalu, zabezpečenie cien pre najkrajšie a najzaujímavejšie tekvice. A samozrejme nesmieme zabudnúť na rodičov, ktorí sa vo veľkej miere svojou prácou a ochotou zapojili do tejto peknej akcie.
Zlatisté listy, šušťanie pod nohami, sladučké jabĺčka a hrušky na našom stole sú neklamným znakom jesene. Neodmysliteľné sú aj tekvice a tekvičky v našich záhradách.
Tradícia vyrezávania jesenných plodov k nám neprišla spoza oceánu, ale práve naopak, z Európy a dostala do Ameriky a odtiaľ sa zvyk vrátil naspäť do Európy. Aj v starých slovanských a slovenských povestiach nájdeme zmienku O svietiacich dyniach. Naši predkovia si vraj takto porocou vydlabaných tekvíc svetlonosov - svietili na cestu, keď sa vracali domov z návštevy cintorína.
Verili, že predvečer Všetkých svätých mal magickú a strašidelnú moc, pretože vtedy mohli duše zosnulých na jednu noc opustiť záhrobie a prísť medzi živých. Je to veľmi starý sviatok, ktorý siaha do predkresťanského obdobia. Túto tradíciu si už niekolko rokov pripomíname Tekvicovým festivalom na našej škole Pionierska 2 v Brezne.
Žiaci v spolupráci s rodičmi vytvárali vyrezávané tekvice obohatené o prírodné materiály. Úlohou bolo vytvoriť rozprávkovú tekvičku, tvorivosti sa medze nekládli. Výsledkom boli nádherné tekvice, ktoré predstavovali zvieratká, domčeky, vozy či rozprávkové bytosti. Za organizovanie festivalu ďakujeme R. Cipárovej a M. Lukáčovej. Víťazi najkrajších tekvic boli odmenení vecnými cenami a žiaci školy si mohli výtvory pozrieť na spoločnej výstave v priestoroch školy. Už teraz sa tešíme na ďalší ročník festivalu s novou témou.
Európsky deň jazykov na Pionierskej 2
Z iniciatívy Rady Európy v Štrasburgu sa Európsky deň jazykov (European Day of Languages) oslavuje každoročne 26. septembra už od roku 2001. Tento rok bol aj Európskym rokom jazykov.
Zapojilo sa doň 45 krajín a svojimi aktivitami poukázal na jazykovú rozmanitosť v Európe. Projekt bol úspešný a Rada Európy sa rozhodla vytvoriť každoročnú tradíciu a vyhlásila tento deň za Európsky deň jazykov. Bolo vytvorené oficiálne logo, slogany a internetová stránka.
Keď rozprávame rovnakým jazykom, uvedomujeme si, koľko vecí máme spoločných. Svet sa nakoniec nezdá taký veľký. Na svete existuje viac než 6000 jazykov a iba v samotnej Európe je to 225 pôvodných jazykov. Najviac požívaná je angličtina, ktorou rozpráva viac než 1,3 miliardy ľudí na svete.
Tento medzinárodný deň sme si pripomenuli aktivitami aj na našej škole. Žiaci prvého aj druhého stupňa a dokonca aj naši najmenší škôlkari spoločne hrali hry, oboznamovali sa s rôznymi svetovými jazykmi. Zábavnou formou sa naučili nové slovíčka aj celé výrazy. Uvedomili sme si, koľko našich žiakov pochádza z iných krajín a ich rodným jazykom nie je slovenčina. Sú to kamaráti, ktorí hovoria anglicky, nemecky, španielsky, čínsky, rusky, česky a ukrajinsky.
Deti vyrábali pútavé nástenky, projekty, hrali divadlo, dávali si hádanky, riešili úlohy v pracovných listoch a podobne. Celý deň sa niesol v znamení spolupráce, aktivít a pekných zážitkov.
Aj naďalej chceme v tejto tradícii pokračovať a ukázať žiakom široký záber jazykov, ktoré ...
Stredoveká kuchyňa
Stredovek bol z gastronomického hľadiska zaujímavé obdobie. Naši predkovia jedli málo zeleniny, ale pochutnávali si na mäse, ktoré by dnes vložili do úst len tí odvážnejší. Konzumovali takmer všetko, čo sa dalo uloviť. Niektoré recepty radili najskôr páva odrať z kože, ktorú bolo treba na upečené mäso naspäť natiahnuť a ozdobiť zlatom.
Ale aj iné veľké druhy vtákov, napríklad labute a volavky, sa pomerne často ocitli v jedálničku vyšších vrstiev.
Za ryby, teda pôstne jedlá, sa v stredoveku považovali aj živočíchy, ktoré nemajú s rybami nič spoločné. Isté pochybnosti sa vyriešili šalamúnsky: aj keď telom patril medzi suchozemské živočíchy, nohami a chvostom do rybej ríše, takže bobrie nohy a chvosty mohli spestriť stravu aj počas najprísnejších pôstov.
Tento najväčší európsky hlodavec si vyslúžil takú popularitu, že keď rehoľníci zakladali pri kláštoroch rybníky, vysádzali do nich okrem rýb aj chlpatú rybu - bobra.
V recepte na bobrí chvost z kuchárskej knihy Jana Severina z 15. storočia sa odporúča použiť grécke (to znamená červené) víno, med, mandle, zázvor, klinčeky, muškátový kvet, šafran a korenia. Varený a potom na víne dusený bobrí chvost bol jedným z najobľúbenejších stredovekých receptov v strednej Európe.
Tento cicavec dlho dráždil ľudskú predstavivosť a fantáziu. Napríklad sa verilo, že svoj „rybí“ chvost musí mať strčený vo vode aj v spánku. Podobné bludy zapríčinili jeho vyhubenie vo veľkej časti Európy, lovil sa nielen pre kožušinu a mäso, ale aj pre nezmyselnú poveru, že prípravok z bobrích semenníkov je účinnou antikoncepciou.
Netypickými „rybami“ však neboli len bobry. Na pôstnych stoloch sa v minulosti ocitla spolu s rybami ďalšia špecialita - vydra.
V okolí Krupiny sa kedysi verilo, že predok líšky pochádza zo psa a zadná časť zo zajaca. Preto sa predná časť ulovenej líšky odhadzovala a zadná časť - chrbát a stehná, sa konzumovala.
Jazyk, pľúca, obličky, pečeň, krv a semenníky líšok sa v minulosti využívali aj v ľudovom liečiteľstve.
V minulosti sa bežne konzumovalo aj mäso divých mačiek. Kvalitou a chuťou ho prirovnávali k zajačiemu. Nechávali ho však dva až tri dni „dozrieť“ pod holým nebom, aby bolo jemnejšie a zbavilo sa mačacieho zápachu.
VEPŘOVINA DIVOKÁ | RECEPT Z 15. STOLETÍ | ČESKÁ KUCHYNĚ
Jazvečí tuk mal v minulosti veľký význam v liečiteľstve, dokonca ešte aj dnes ho využíva farmaceutický priemysel na výrobu liečivých mastí určených hlavne na poruchy pohybového aparátu a na pľúcne ochorenia.
Dodnes nájdete na poľovníckych fórach inzeráty na predaj jazvečej masti, vášnivú diskusiu o úskaliach konzumácie našej najväčšej lasicovitej šelmy, ako aj niekoľko receptov na prípravu jazvečieho mäsa.
Spôsob života ježov bol v minulosti opradený tajomstvami a ľudia sa báli podivných zvukov, ktoré jež vydával. Tradovalo sa, že kradne mlieko z vemien kráv, ak sa v noci pásli na lúke. V starom Egypte, ale aj v stredovekej Európe boli ježe bežnou súčasťou jedálneho lístka.
Ľudia takisto verili, že mäso z ježa pomáha liečiť lepru, koliku, horúčku, zrak a žalúdočné ťažkosti. V niektorých krajinách dodnes niektoré etniká konzumujú ježa ako liek proti otrave a dokonca veria, že jeho mäso odstraňuje z tela zlých duchov.
Rómska špecialita Jedno z najobľúbenejších novoročných rómskych jedál je už po stáročia perkelt z ježa. Rómovia tvrdia, že mäso z ježa má 29 chutí.
Zvláštnosťou stredovekej kuchyne boli veverice podávané s ovocím a chlebovými hriankami.
V Spojenom kráľovstve bol tento druh mäsa v minulosti veľmi populárny, po vojne ho vymenili za zajačie a kuracie mäso. K tradícii sa postupne vracajú poľovníci, ako aj niektoré reštaurácie v Londýne a Edinburghu, ktoré veveričie mäso vo svojich jedálničkoch ponúkajú.
Nie je známe, či sa v stredoveku konzumovalo mäso vlkov a rysov, ale o mäso medveďov bol veľký záujem. Medvedie mäso sa v minulosti bežne objavovalo na pultoch obchodov. Bolo určené hlavne pre ľudí, ktorí majú problém s trávením a so zažívacím traktom, trpia kardiovaskulárnymi chorobami a kožnými ochoreniami.
Medvedie laby patrili k najvyhľadávanejším častiam a považovali sa za pochúťku. Ľudové liečiteľstvo využívalo okrem mäsa mnohé časti medveďa. Vypadané vlasy vraj narástli, keď sa hlava potierala zmesou medvedieho tuku, medu a popola zo spálenej myši.
Hoci boli hady odpradávna zdrojom pohŕdania, odporu a strachu, ich mäso sa bežne objavovalo na tanieroch. V niektorých krajinách dodnes slúžia ako zdroj potravy, v iných sú dôležitou zložkou tradičnej medicíny i náboženských rituálov. Niektoré kultúry z nich pripravovali liečivá účinné na všetky možné choroby.
Kapustnica so žabími stehienkami bola v niektorých regiónoch Slovenska bežným pôstnym jedlom.
Mnoho receptúr využívalo na prípravu pokrmov a liečiv žaby. Z Talianska k nám prišli v 17. storočí rôzne recepty na žabie stehienka, ale tie sa všeobecne nepovažovali za jedlo vhodné na panský stôl, preto sa stali skôr pôstnym pokrmom chudoby. Kapustnica so žabími stehienkami bola v niektorých regiónoch Slovenska bežným pôstnym jedlom.
Okrem konzumácie žabích stehien sa tieto nosievali usušené na prsiach ako amulety, ktoré mali svojho nositeľa ochrániť pred zimnicou a čarodejstvami.
Spisy liečiteľov hovoria, že „ropuchu s dvoma pečeňami zaživa roztrhnutú treba vložiť do mraveniska, nadrobno posekané pečene z nej sa musia podávať v polievke človeku akýmkoľvek jedom otrávenému, a aj keby už umieral, ozdravie“.
Len bolo treba „končitým drevom cez hlavu prebodnutú, na vzduchu usušenú, kladivom utlčenú a teplým ružovým octom zvlaženú ropuchu na morové vredy prikladať jednu za druhou tak dlho, kým všetok morový jed nebol vytiahnutý“.
Rôzne jedlá z orgánov a častí zvierat zachované v starých kuchárskych knihách sú nielen pestrou, ale aj nechutnou zmesou receptov. Dnes sa zdá až neuveriteľné, čo všetko dokázali ľudia pripraviť a premeniť na pokrm.
Experiment so žabou v hrnci
Pokus uvariť žabu môže dopadnúť iba v dvoch scenároch. O efekte žaby, pod ktorou v hrnci prihrievajú vodu som prvýkrát počula od psychológa Martina Milera. Asi ho poznáte. S Martinom Milerom som robila podcast a v jednej chvíli, aby mi priblížil problematiku z hľadiska psychológie, vytiahol príklad so žabou.
Do hrnca dáte vodu a potom do nej vložíte žabu. Žaba si poskakuje v hrnci a je v pohode. Potom pod hrncom zapálite mierny oheň. Naozaj mierny. Skoro, ako by nebol. Žaba už nie je taká veselá, ale ešte je v pohode. Dá sa to vydržať. Postupne sa voda ohrieva viac a viac. V bode varu to žaba nezvládne a zomrie. Uvarí sa.
Celý čas čaká na to, že išlo to doteraz, tak vydrží. Až v určitej chvíli nie je na čo čakať. Keby žaba vedela, čo sa bude diať, istotne vyskočí. Veď kto by sa chcel nechať uvariť a ešte k tomu za živa? Tento princíp žaby mi naskočil dnes ráno, keď som si pozerala diár a zistila som, že moje večerné behanie nemám kam presunúť. Veľa práce, testovanie, varenie, online call, konzultácie… aááá veď to poznáte.
Neviem ako vy, ale snažím sa chodiť aspoň na hodinu denne von, aby som sa za prvé nezbláznila a za ďalšie, aby som si posilnila imunitu. Dnes som to mala naplánované na pol ôsmu večer. Bývam v Senci a celá trasa okolo jazera je osvetlená. Nuž ale. Dnes nemôžem.* Teda, mohla by som dať tých 6 kilometrov šprintom, ale v takej kategórii bežkyne ešte nie som. Prepáčte, ale ja som strašne vytočená. Cítim sa, ako tá žaba v hnci.
Vie mi niekto vysvetliť, prečo musíme dodržať pravidlá, ktoré nemajú zmysel? Prečo? Ako ja niekoho ohrozím, keď idem na prechádzku alebo si zabehať? Ako? To už sme sa tu všetci pomiatli, že nikto nič? Pekne v tichu počkať, že veď snáď sa raz takéto šialené príkazy pominú? No nepominú.
Včera večer som v správach videla, že niektorí dobrovoľníci, ktorí celé dni testujú alebo pomáhajú na jednotlivých covid oddeleniach, si zvykli ísť večer vyvetrať hlavu. Veď je to normálne, ba povedala by som, že až potrebné! Ale už nemôžu… Prečo? Doma sme už dlho… Potrebujeme dýchať čerstvý vzduch. Konečne ide jar. A aj to málo, na čo sa môžeme tešiť, je zakázané. Pokuta samozrejme vysoká. Veď, ako inak.
Veľa ľudí je finančne na dne. Tak posielam odkaz tam hore a verím, že nehovorím iba za seba. Začnite prosím robiť veci, ktoré sú podstatné a začnite ich robiť poriadne! Nebudete potom musieť vymýšľať zástupné zákazy a príkazy. Sme unavení. Voda v hrnci je prihorúca.
Jediná vec, ktorej sa bojím je, že človek nie je žaba.
tags: #varenie #žaby #v #hrnci #experiment
