Sladký návrat do minulosti: Legendárne cukrovinky Československa

Československo, krajina, ktorá už neexistuje, no v srdciach mnohých stále žije. A čo viac ako spomienky na detstvo dokáže oživiť ducha minulosti? Medzi najsilnejšie patrí chuť, ktorá nás okamžite prenesie do bezstarostných čias. Tento článok je venovaný sladkostiam, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou života v Československu, a snaží sa zachytiť nostalgiu a spomienky, ktoré sa s nimi spájajú.

ČSR 50. roky 20. storočia boli pre všetky deti v tej dobe známe ako sladký raj Československých cukroviniek. Veď kto by nepoznal Figaro. Hádam každé dieťa vedelo, že odkiaľ sú cukríky v obchodoch. No predsa z Figara. Dnes je v našich obchodných reťazcoch toľko cukroviniek, že sa človek pri ich nákupe takmer nedíva, že kto to vyrába, ale hľadí sa skôr na cenu a či to pochádza z Francúzka, Nemecka, alebo Poľska je poväčšine jedno. Ale nie za čias socialistického Československa. Vynikajúce čokolády, cukríky, ktorých nikdy nebolo v detských vreckách dosť.

Figaro: Synonymum sladkostí v Československu

Figaro sa od roku 1968 stalo súčasťou Československých čokoládovní. Figaro vyrábalo čokoládu, kakao, marcipán, rôzne cukrovinky, oblátky a ikandované ovocie. Vo výrobe cukroviniek prevládali dropsy, furé, karamelky, želé, fondánové salónky a nečokoládové dražé. Pamätáte si na ich chuť? Ja áno. Boli vynikajúce. História Figara siaha až k 19. storočiu, ale najväčší rozmach Figaro zaznamenalo na počiatku 20. storočia, kde jej najväčšiu výrobnú produkciu za Rakúska Uhorska predstavovali mliečne karamelky, ktoré sa vyrábali samozrejme ako inak, ručne. A v tej dobe sa predávali aj v automatoch na železničných staniciach.

Ale ja sa vráti nie do tak minulej doby, ale do čias, keď som bol malý chlapec a miloval som všetko sladké. Pre vás, pamätníkov som našiel jedno zaujímavé video z čias socialistického Figara, konkrétne dokument priamo z výrobného procesu, kde Figaro ešte nebol národným podnikom Fiagro, ale bratislavským závodom Stollwerck.

Jak se vyrábí miliony dortů v továrně | Automatický proces továrny na koláče

Čokoládovňa JA‐PA v Čadci: Krátke obdobie výroby čokolády na Kysuciach

Po zvážení všetkých faktorov sa Jan Pachl rozhodol, že svoju fabriku na výrobu čokolády postaví práve v Čadci. Prvé kroky na ceste k vlastnému podniku Pachl rozbehol krátko po skončení vojny. Prípravný výbor firmy JA‐PA účastinná spoločnosť bol v Čadci ustanovený v prvej polovici októbra 1945. Zakrátko sa sformovalo i nové vedenie podniku. Do správnej rady boli navrhnutí Jan Pachl zo Starej Boleslavy, Ing. Karol Petrovský z Oščadnice, právnik JUDr. Priestory opustenej čokoládovne JAPA v Čadci v roku 1952 (Zdroj: Zbierka P.

Za oficiálny dátum založenia podniku môžeme považovať 16. október 1945, keď Povereníctvo SNR pre vnútorné záležitosti povolilo jeho zástupcom zápis spoločnosti do firemného registra. V rovnaký deň sa zišlo i ustanovujúce valné zhromaždenie, ktoré prijalo prvé nevyhnutné kroky pre rozbehnutie výroby. Zo zakladajúcej listiny sa dozvedáme, že základné imanie spoločnosti predstavovalo 500 000 korún, ktoré boli rozdelené do 1250 kusov účastín v hodnote 400 korún za jednu účastinu. V nasledujúcich mesiacoch vedenie spoločnosti ešte zrealizovalo viacero ďalších administratívnych úkonov. Dňa 4. apríla 1946 Okresný národný výbor udelil firme JA‐PA stavebné povolenie.

Popri tom paralelne prebiehala výstavba. Továreň bola vybudovaná v pomerne krátkom období v tesnej blízkosti dnešnej makovskej zastávky, pri severozápadnom okraji areálu súčastného neďalekého nákupného strediska. Výstavbu čokoládovne dokončili niekedy koncom augusta 1946 a už 4. septembra 1946 podali žiadosť o kolaudáciu.

Vďaka zachovanej žiadosti o schválenie továrne sa nám zachoval pomerne detailný opis. „Hlavná továrenská budova je dvojposchodová murovaná stavba rámovej konštrukcie so skeletovou výplňou. Rozmery pôdorysu sú 40 x 16,5 metrov. Podnik pre svoju výrobu disponoval rozmanitym technickým vybavením. Základ strojového parku tvoril mlyn na mletie kakaa umiestnený v prízemnej časti. Výroba bola takmer úplne elektrifikovaná. Pohon strojov továrni zabezpečovali samostatné elektromotory. Prízemie patrilo výrobe čokolády a na prvom poschodí zas prebiehala výroba cukroviniek, ktorú zabezpečovali nasledujúce prevádzky - pudrovňa (určená na posýpanie cukroviniek), kanditáreň, 2 varné stroje na cukor poháňané parou a ďalšie zariadenia. Proces finálneho schvaľovania továrne trval niekoľko mesiacov, počas ktorých odborná komisia preskúmala areál podniku.

Pri technickej obhliadke síce našla niekoľko nedostatkov, išlo však zväčša o drobnosti, ktoré nebránili spusteniu výroby a konečnému úradnému schváleniu výroby v podniku. Oficiálne Okresný národný výbor prevádzku v továrni JA‐PA v Čadci schválil dňa 12. 12. 1946 svojim výmerom č. Výrobu pravdepodobne spustili už koncom roku 1946. Výroba a sortiment produktov sa časom rozrastal a úmerne tomu rástli i počty zamestnancov. Továreň JA‐PA krátko pred znárodnením v roku 1948 predstavovala stredne veľký podnik zamestnávajúci približne dve stovky zamestnancov. Priaznivé obdobie podniku pomerne rýchlo ukončil komunistický prevrat vo februári 1948.

V marci 1948 Povereníctvo výživy uvalilo na podnik JA‐PA v Čadci národnú správu. Vedenie podniku namiesto pôvodného majiteľa prebral národný správca, od ktorého sa ako hlavná podmienka pre výkon funkcie vyžadovala nie odbornosť, ale najmä politická spoľahlivosť. Tento úpadok vybudovanej značky, však už pôvodný majiteľ a zakladateľ podniku Jan Pachl nezažil. Po znárodnení, na rozdiel od iných vedúcich pracovníkov, neostal v podniku. Ako rodený obchodník správne vytušil, že vzhľadom k uzatváraniu trhov a rozličným obmedzeniam bude výroba čokolády v komunistickom Československu stagnovať. Už zakrátko po komunistickom prevrate preto aj s rodinou emigroval na Západ.

Politické nominácie neobišli ani čadčiansku čokoládovňu, do vedenia podniku bol vymenovaný miestny popredný komunistický funkcionár Gejza Macášek, ktorého skúsenosti s riadením boli prakticky nulové. Predtým síce pôsobil v správnej rade čokoládovne, ako zástupca samosprávy, riadeniu sa však nevenoval. Nedostatky pod vedením Macášeka naznačujú okrem iného i početné chyby v bezpečnosti práce, ktoré neboli i napriek urgenciám odstránené. V júni roku 1949 preto miestny inšpektor CO v Čadci Július Hlbocký dokonca podal na Macáška trestné oznámenie. Vedeniu boli vyčítané najmä slabá požiarna ochrana a pochybenia boli zistené i vo výrobe.

V tom čase však už nad výrobou čokolády v Čadci viseli viaceré otázniky. Základný problém predstavovala zmena dopravnej lokalizácie Čadce pri dovoze hlavnej komodity - kakaa. Zakladateľ firmy totiž pôvodne počítal s dovozom kvalitného kakaa z Afriky, ktoré do Čadce prúdilo najmä z prístavov v Hamburgu, Rotterdame a južnej Európe. Československo preto nadlho ostalo odrezané od prísunu prvotriednych surovín, čo sa veľmi negatívne prejavilo na úpadku kvality produkovanej čokolády. Tieto presuny sa v konečnom dôsledku dotkli i výroby čokolády v Čadci. Po zmene obchodných trás začal štát hľadať nové sídlo, bližšie k čiernomorským prístavom, ktoré napokon našiel. Bratislavské vedenie podniku niekedy koncom roku 1949 čadčiansku fabriku zrušilo a jej výrobu a zaradenia presunulo v priebehu nasledujúceho roku do východoslovenského Trebišova, kde výrobu čokolády a cukroviniek spustili 1. januára 1951.

Znárodnenie a následný prevod do vlastníctva štátu tak napokon na rozdiel od komunistami deklarovaných predstáv o povznesení a rozvoji výroby, priniesol presne opačný efekt a znamenal fakticky zánik produkcie čokolády na Kysuciach.

Sladkosti, ktoré si pamätáme

Detstvo si mnohí z nás nevedia predstaviť bez obľúbených sladkostí. Bohužiaľ, niektoré pochúťky nenávratne zmizli z regálov predajní a zostali len v našich spomienkach. Poďme si spoločne pripomenúť niektoré z týchto legendárnych dobrôt, na ktoré s nostalgiou spomíname:

Rumové pralinky: Koniec jednej legendy. História lahodných rumových praliniek siaha až do roku 1965. Pralinky prežili aj pád socializmu a rozdelenie Československa. V roku 2014 prešiel ich obal dizajnovou zmenou, no dnes už na nich môžeme iba spomínať. Spoločnosť Nestlé, ktorej značky Orion patrí, im dala stopku kvôli klesajúcim predajom.
Vlnky: Petícia nepomohla. Čokoládové, mliečne či citrónové. Pamätáte si ešte na chuť keksu Vlnky? Svojho času patrili k najlacnejším a zároveň najlepším sladkostiam. Nehovoriac o ich jedinečnom tvare. Tenké oblátky zlepené veľkým množstvom krému miloval azda každý. Napriek popularite ich časom prestali vyrábať. Fanúšikovia proti tomu dokonca spísali petíciu, avšak márne. Pre svoj tvar vyžadovali špeciálne formy na pečenie, ktoré sa na rozdiel od iného oblátkového sortimentu nedajú použiť na nič iné.
Resanka: Hit školských prestávok. Pre dnešných školákov je Resanka neznámym pojmom, ale pre narodených v 90. rokoch bola veľkým hitom. Cez veľkú prestávku sme čakali pred školským bufetom, aby sme si asi za pár korún pochutnali na sladkom croissante plnenom rôznymi príchuťami. Okrem sladkej náplne sme v Resanke našli aj nálepky, ktoré sme zbierali a lepili do albumu. Okrem klasickej nugátovej príchute nám Resanka priniesla aj exotiku v podobe kivi plnky. Ako deti sme hrali na dospelákov, ktorí fajčia za školou. Áno, bolo to zvláštne, a dnes už by čosi také neprešlo. Avšak iná dobá, iné mravy. Ostávajú už iba spomienky.
Bonpari: Kto mal Bonpari bol iný pán. Čo môže byť lepšie, ako mať cukríky okolo krku? A kto mal fialový cukrík, bol už riadny kráľ.
Žuvačky s tetovačkami: Trocha bizarné žuvačky, ktoré viac než chuťou, zaujali tetovačkami. Stačilo ich navlhčiť vodou, pritlačiť, počkať a výsledok bol zväčša zaručený. Žiaľ, niekedy sa stalo, že tetovačka nevyšla najlepšie. V čase, kedy nebolo o supermarketoch ani chýru, ani slychu, tieto žuvačky krásne zdobili malé potraviny.
Karamelové lízatko: Bez nich by žiadna narodeninová oslava nemala tie správne grády.
Šumienky: Každé socialistické dieťa poznalo šumienky. Tí najmenší ich neraz zlízali priamo z rúk radšej, ako by si ich rozpustili vo vode.
Hubba Bubba: Kto by nepoznal tie veľké a krásne farebné, voňavé a úžasne šťavnaté žuvačky Hubba Bubba? Boli by dokonalé, keby ich chuť vydržala dlhšie ako len tri minúty. Po takomto čase sa tieto megažuvky zmenili na ťažko žuvateľnú guču.
Koukou Roukou (KukuRuku): Začínala sa slovami „Kuku ruku šťastie nové, chrumkavé a kakaové…“ a hoci si už chuť tejto napolitánky veľmi nepamätáme, bol to hit.
Cukríky PEZ: Rakúske cukríky sme ako deti milovali! Ani nie preto, že by cukríky mali takú úžasnú chuť, ale skôr kvôli tým postavičkám, do ktorých sme si cukríky dávali. Najobľúbenejšie boli asi postavičky z rozprávok - káčer Donald, Pluto, Goofy alebo Mickey Mouse boli asi top.
Ring Pop: Tak toto bol vynález storočia! :-D Ale fakt - všetky baby v triede nosili lízatko na prste a asi tak do tretej hodiny sme ho používali iba na ozdobu a potom sme sa doň pustili a do konca vyučovania nám zostal na prste len ten plastový kruh. A keď ste ako baba dostali takýto prsteň od spolužiaka, to už niečo znamenalo kiss
Calippo: Tak s týmto nanukom sa nám spájajú úžasné letné prázdniny. Niekedy sme síce museli dosť dlho čakať, kým nám trošku rozmrzol, aby sme ho mohli vysunúť (bavíme sa o nanuku, takže žiadne dvojzmysly tam nehľadaj! :-D), no odmena stála za to. A dokonca sa našli aj takí, ktorí si nanuk naschvál nechávali rozmrznúť a potom tú farebnú gebuzinu vypili. Mňamky!
Eskymo: Eskymo, ale to staré pravé Eskymo, bolo proste božskééé. Hustý kokosový nanuk s fajnovou čokoládovou polevou bolo úplné nebíčko v papuli. Ešte bol aj Ledňáček, ale Eskymo bol lepší! :-D
Žuvačkové cigarety: Nechápeme síce, ako táto sladkosť mohla prejsť, ale kedysi nás na fajčenie nabádali už ako deti. Zatiaľ čo naši rodičia si vychutnávali cigaretku, my sme dostali tieto žuvačky, s ktorými sme imitovali fajčenie.
Cukríky LIPO: Dosť podobné cukríkom PEZ ale chuťovo boli iné. Najlepšie na nich bolo, že pasovali do dávkovacích figúrok od PEZ, a tak keď sa babka pomýlila a namiesto PEZ ti doniesla LIPO, v pohode sa do dalo spapať. Lebo možno si to už nepamätáš, ale tie cukríky chutili z dávkovačov oveľa lepšie ako keď sme ich mali jesť len tak.
Lentilky: Čokoládove cukríky rôznych farieb, ktoré keď sme držali v dlani trošku dlhšie, mali sme zafarbené ruky. Och a našli sa aj takí, ktorým napríklad chutila iba jedna farba alebo takí, ktorí si najskôr farby roztriedili a až potom mohli spokojne papkať.
Antiperle: Keď sme boli deti, ani sme netušil (teda väčšina z nás), že sa tie tuhé biele cukríky volajú Antiperle. Síce neboli sladké, ale poriadne mentolové, že nás po nich potom polhodinu štípal jazyk, ale aj tak sme ich mali radi. Najlepšie bolo, keď sme pät minút točili tým vrchnákom, kým sme našli dierku, cez ktorú nám vypadol cukríček.
Guľôčkové žuvačky: Toto bola klasika! Žuvačky rôznych farieb, ktoré chutili úplne rovnako a tak, ako aj Hubba Bubba, chutili asi tak minútu. V porovaní s inými žuvačkami sa však občas stalo to, že žuvačka bola tvrdá ako kameň a trvalo nám poriadne dlho kým sme ju prehryzli.
Sladké kukuričné guľôčky: Spomínaš si na tieto farebné guľôčky, ktoré boli neuveriteľne sladké? A boli také zlé, až boli dobré a museli sme ich zjesť na posedenie. Aj tu u niektorých detí platilo, že im chutili len niektoré farby :-D
Benátová tyčinka: Ako deti sme ani netušili, že to dlhé farebné lízatko, ktoré sa dalo kúpiť pri pokladni za pár korún, sa volá benátová tyčinka a dodnes nechápeme, prečo sa tak volá. Lízatko bolo tak sladké a umelé, že si si po chvíli necítil jazyk a keď si sa odvážil doň zahryznúť, mohlo to pokojne dopadnúť aj stratou zúbku.

Sladkosti, ktoré prežili

Hoci mnohé sladkosti z nášho detstva už nenájdeme, niektoré prežili do dnešných dní a stále si ich môžeme vychutnať. Medzi ne patria:

Horalky: Horalky od pečivární Sedita môžeme s čistým svedomím považovať za národnú sladkosť. Táto obľúbená maškrta zo Serede nám úspešne pomáha zahnať hlad a chúťky na sladké už od roku 1965.
Treska v majonéze: Synonymum pracujúcej triedy a fastfood socializmu sa teší svojej obľube už viac ako 60 rokov, keďže výroba tohto šalátu z treskovitých rýb od spoločnosti RYBA Košice sa datuje do roku 1954. Pôvodnú receptúru tresky v majonéze má na svedomí rodák z Nového Mesta nad Váhom, kuchár Július Boško, ktorý ju vytvoril na objednávku vtedajšieho vedenia firmy. Táto sladkokyslá pochúťka sa v časoch socializmu predávala iba na Slovensku. Mimo slovenských hraníc ju bolo možné dostať len v Ostrave, kde si ju vyžiadali Slováci pracujúci v ostravských baniach. Na tresku v majonéze nedajú mnohí Slováci dodnes dopustiť.
Pigi čaj: U nich taká obyčaj, pije sa len pigi čaj - znie text piesne z roku 1988 od skupiny Zenit. Je v ňom kus pravdy, pretože legendárny Pigi čaj bol svojho času jediným porciovaným čajom v celom Československu. Pigi čaj, ktorý môžeme s čistým svedomím nazvať aj fenoménom medzi slovenskými čajmi, sa na domácom trhu drží už vyše 50 rokov, a ročne sa ním vraj naplní až 55 miliónov šálok.
Snehulky: Medzi nestarnúce cukrovinky rozhodne patria aj Snehulky, mentolové cukríky z výroby najstaršej slovenskej cukrovinkárskej fabriky FIGARO. Ich história siaha do roku 1969, kedy ich receptúru vymyslel dlhoročný pracovník a vedúci výroby fabriky FIGARO, Ing. Štrba. Snehulky si okamžite získali množstvo priaznivcov po celom Českloslovensku, a zaradili sa medzi prvé mentolové cukríky na osvieženie dychu v krajine. Tieto legendárne cukríky sa dodnes predávajú nielen na Slovensku, ale aj v susednom Česku a Maďarsku, a sú zaručeným osviežením v každom ročnom období.
Arizonky: Ryžové Arizonky sa podľa tradičného postupu a rokmi overenej receptúry vyrábajú v závode B. M. Kávoviny v Seredi už od roku 1966. Šesťdesiat gramové balenie plné pastelovo sfarbených sladkých ryžových pochúťok zhltne na počkanie snáď každý z nás, a to bez rozdielu veku. Či ste malí a či veľkí, Arizonky zostávajú klasikou, ktorá nikdy neomrzí.
Vinea: Najväčšia konkurentka Kofoly, Vinea, sa zrodila v roku 1973, kedy Vinárske závody v Pezinku obdržali štátnu zakázku, ktorej úlohou bolo vytvoriť konkurenciu pre zahraničné kolové a citrusové nápoje. Po páde komunizmu však pre Vineu nastali temnejšie časy, a jej produkcia sa začala postupne znižovať. Našťastie tento unikátny nápoj s hroznovou chuťou v polovici 90-tych rokov opäť vrátilo do hry vinárstvo Vitis Pezinok. V roku 2008 Vineu odkúpila spoločnosť Kofola a.s.
BB puding: O tom, že je receptúra BB pudingu jedinečná, svedčí aj fakt, že v regáloch našich potravín úspešne zotrváva takmer 70 rokov. Málokto však vie, že za jeho receptúrou stojí piešťanský lekárnik, ktorý pôvodne hľadal dietetickú výživu pre dojčatá. Aj keď sa prvotná výroba BB pudingu spustila v piešťanskom podniku Panvita, po vojne sa presťahovala do Slovakofarmy v Hlohovci. V polovici 50. rokov však výrobu BB pudingu prevzali Škrobárne Boleráz, ktoré preň zároveň dodávali kukuričný škrob. V 90-tych rokoch bol BB puding odkúpený spoločnosťou Dr. Oetker, ktorá ho vyrába dodnes.
Zlatý Bažant: História najznámejšieho slovenského piva Zlatý Bažant siaha až do roku 1969, kedy bol v Hurbanove založený pivovar. Prečo práve Hurbanovo? Mohla za to atraktívna poloha tohto malého mestečka, ktoré sa vďaka svojej ideálnej klíme a úrode kvalitného jačmeňa stalo Mekkou slovenského pivovarníctva. Okrem toho je však okolie Hurbanova známe aj pre zvýšený výskyt bažantov, a presne tento fakt stál aj pri zrode názvu tohto zlatistého moku. Populárne slovenské pivo Zlatý Bažant bolo už 10 rokov po založení hurbanovského pivovaru vyvážané do 12 krajín, čím si zaslúžene získalo označenie svetové slovenské pivo.

Príbeh čokolády Deva

Na čokoládach Deva vyrástli celé generácie Slovákov. Čokoládové tyčinky s dievčatkom v červenej šatke poznali za socializmu všetci. V novom miléniu však značka postupne upadala. Po roku 1989, keď na náš trh začali prichádzať zahraničné cukrovinky, však záujem Slovákov o ne opadol.

Oprášiť zašlú slávu trebišovského producenta čokoládových výrobkov sa nedávno pokúsili bratia Kaiferovci. Juraj a Jaroslav pred štyrmi rokmi odkúpili tento podnik od belgickej firmy Leonidas. Belgičania získali Devu od pôvodných privatizérov v roku 1999. Od začiatku sa sústreďovali na produkciu vlastných výrobkov, a preto známa značka Deva išla do ústrania, aj keď sa neprestala vyrábať.

Košickí podnikatelia sa snažia nadviazať na viac ako 60-ročnú históriu čokoládovej výroby v Trebišove. Okrem Devy Kaiferovci budujú aj druhú značku, a to BonAmi.

Pri ovládnutí Devy bratia neišli do úplne neznámeho biznisu. „V čase kúpy obchodného podielu od firmy Leonidas brat Juraj v spoločnosti pracoval už 7 rokov. Takže sme nešli až tak do neznámeho prostredia. Považovali sme to za dobrú príležitosť,“ povedal pre Aktuality.sk Jaroslav Kaifer.

Podľa neho najväčšou výzvou pre nich bolo udržať predaj na zahraničných trhoch najmä na belgickom trhu. Kaiferovcom sa oplatila aj stávka na tradíciu. Ako totiž prezradil Jaroslav, rozhodnutie priniesť značku Deva znovu na slovenský trh bolo správne a predčilo ich vlastné očakávania. „Za 4 roky sa nám podaril nárast o vyše 200 percent na našom trhu,“ priblížil.

Spoločnosť ChocoSuc Partner prostredníctvom, ktorej vlastnia čokoládovú výrobu v Trebišove, postupne zvyšuje svoje tržby aj zisk. Púšťajú sa aj do modernizácie závodu. Aktuálne výrobky Deva a BonAmi nepredávajú len na slovenskom trhu. O tieto produkty je záujem aj v zahraničí, a to nielen v okolitých krajinách, ale aj v ďalekých ázijských štátoch. Podobne ako pred rokom 1989, keď sa čokoládové výrobky z Trebišova vyvážali dokonca aj do USA či Austrálie.

Pred nedávnom Kaiferovci rozbehli aj ďalší projekt. Čokoládové výrobky nepredávajú len cez maloobchodné predajne, ale otvorili niekoľko vlastných predajných stánkov vo vybraných obchodných centrách. „Rozhodli sme sa priniesť koncept tradičných čokolaterií, ktoré by spotrebiteľovi priniesli možnosť si vybrať nebalené čokoládové sladkosti a namiešať si vlastný dezert,“ dodal.

Spomienky pamätníkov

Vybrali sme sa do ulíc, no pýtali sme sa aj známych, ako si pamätníci spomínajú na „sladký socializmus“:

„Nedá sa zabudnúť v obchodoch na malinovky v skle - bez jediného názvu. Odlišovala ich len farba. Ešte dnes si napríklad pamätám, ako mi otec nechal načapovať v krčme žltú malinovku.“
"Otvoriť si niekde na verejnosti americkú kolu bolo rovno statusom prestíže, akýmsi malým sviatkom. Coca-Cola bola od našich farebných malinoviek drahšia a priťahovala pohľady asi ako všetko, čo priniesol vtedajší „západ“. Patrila k najväčším symbolov kapitalizmu od roku 1968."
„Vy si asi nepamätáte, ale topkou, ako sa dnes medzi vami mladými hovorí, boli malinovky v sáčku, išli na dračku na kúpaliskách.“
„Na šumienky sa nedá zabudnúť. Mávali sme po nich zelené, oranžové alebo žlté jazyky, čím farebnejšie, tým lepšie,“
„Šumienky? Platila pravidlo, čím spenenejšie ústa, tým lepšie."
"Pozor, dnešné deti si to nemôžu pamätať, no Granko bolo vôbec prvé sladké kakao v prášku. Tie ostatné sa museli dosladzovať a hlavne variť. V roku 1980 získalo cenu v súťaži Obal roka."
„Kto by si už nespomínal na Janu, Danu a Lenu. Takáto čokoláda lákala mnohé dievčatá naprieč Československom. Ukrátení však neostali ani chlapci, v 70-rokoch siahali po čokoládach s obalmi historických vozov."

Dostupné retro predmety

Ak máte záujem o predmety z doby Československa, môžete nájsť rôzne ponuky, ako napríklad:

Krištáľová dóza na cukríky
Staré hračky a postavičky
Dávkovač sypkých potravín LEONARDO
Sklenená dóza na cukríky Československo 1970

Tieto predmety môžu byť zaujímavým doplnkom do zbierky alebo peknou spomienkou na minulé časy.

Záver

Spomienky na sladkosti z Československa sú silné a pre mnohých predstavujú návrat do bezstarostných čias detstva. Hoci niektoré z týchto pochúťok už nenájdeme, iné prežili a stále si ich môžeme vychutnať. Nech už je to akokoľvek, tieto sladkosti zostávajú neodmysliteľnou súčasťou našej histórie a kultúry.

tags: #velmi #stare #cukrovinky #Československo