Viera ako zemiaky: Recenzia filmu a úvahy o živote

Film "Viera ako zemiaky" je natočený podľa skutočných udalostí skutočnej rodiny a má časozberný charakter. Angus Buchan je Skot s vlastnou farmou v Zambii. Politická situácia ho ale prinútila predať farmu a skúsiť to inde. Kúpil teda pozemok v Juhoafrickej republike, a aj keď súčasťou pozemku nebol ani dom, s celou rodinou sa tam presťahoval. Ďalej v časových skokoch sledujeme, ako sa mu darí. Zprvu je toho na neho toľko, že už to prestáva psychicky zvládať.

Potom je ale s manželkou pozvaný na setkání miestnych veriacich farmárov, kde prijme Ježiša do svojho života. A od tej chvíle sa jeho život úplne mení a zažíva veľké zázraky s Bohom.

Ako sme kedysi žili: Pohľad do minulosti

Poznáme míľniky histórie národa, ale čo vieme o každodennosti jeho života? Až jej spoznaním si často uvedomíme vzácnosť jednotlivých chvíľ, z ktorých mnohé sú neopakovateľné a podpisujú sa pod identitu človeka. Mnohé takéto okamihy zo života našich predkov odkrýva aj Zora Mintalová Zubercová vo svojej publikácii Ako sme kedysi žili. Obrazy každodenného života našich predkov, v ktorej zachytáva realitu dní, akou žili naši prarodičia v 19. storočí a medzivojnovom období 20. storočia. Zameriava sa zvlášť na južnú a severnú časť Slovenska.

Na časovej osi, ktorá bola rozhodujúca pre našich predkov - hospodársky či cirkevný rok, teda nie kalendárny, postupne prechádza z exteriéru nížin či hôr do interiéru chalúpky chudáka či kúrie zemana, od života na vidieku k obrazu mesta či mestečka. Postupne sa zmieňuje o veciach či udalostiach, od ktorých sa odvíjal život sedliaka, či ktoré zohrávali dôležitú úlohu v živote panstva. Odkrýva život a postavenie mužov, žien a detí a ich rolu v spoločnosti, ich nazeranie nielen na každoročne sa opakujúce udalosti, ale aj na počiatky (narodenie dieťaťa) či konce (smrť človeka).

Život ľudu, najmä na vidieku, sa v minulosti odvíjal predovšetkým od prác na poli, lúke či v lese, bol viac spätý s prírodou, na čo autorka nezabudla upozorniť v takmer každej kapitole. V knihe sa možno dočítať, že jedlo a teplo nebolo pre našich predkov samozrejmosťou, ale museli sa oň pričiniť tvrdou prácou, ba aj tak často nebolo čo do úst vložiť. Takáto bieda si potom podáva ruku s mnohými chorobami až epidémiami. Autorka sa zmieňuje o španielskej chrípke či týfuse, ktoré výrazne v minulosti zdecimovali aj obyvateľstvo našej krajiny. Upozorňuje však, že napriek útrapám bol náš národ vždy pohostinný: „chlebom alebo polievkou ponúkla gazdiná aj žobráka“ (s. 41).

Takmer v každej kapitole (aj keď sa zdá, že to nebol autorkin zámer) opätovne potvrdzuje, že viera v Boha je v našom národe pevne zakotvená. Nech stáli naši predkovia pred akýmkoľvek životným rozhodnutím, nech mali prijať aj tú najhoršiu správu, vždy sa uchylovali k Bohu, „smrť bola súčasťou ich života, nebáli sa jej“ (s. 159). Na druhej strane upozorňuje aj na rozšírenie mágie medzi ľudmi. Nedá sa nevšimnúť si zdôrazňovanie významu stola a chleba, ktoré si ľudia voľakedy vážili viac ako dnes. Upozorňujú na to opisy vzhľadu, umiestnenia, funkcie stola či úcty k chlebu, jeho druhy, pečenie.

Mnohé, čo už dnes vnímame ako samozrejmosť, odkrýva autorka na pozadí udalostí, ktoré tomu predchádzali. Zemiaky, plodinu chudobného kraja, ľudia najskôr odmietali pestovať, kým nezistili, že im v neúrodných rokoch zachraňuje život. Prasiatka, chované dnes v chlieve, pôvodne pásli ľudia v dubových lesoch. Navyše, autorka pridáva aj niečo, o čom súčasník doposiaľ nemusel vedieť, lahôdku v podobe slimačích vajíčok („slimačí kaviár“), ktorú si naši predkovia mohli dovoliť na sviatky, či drozd čvikotavý pripravený na rôzny spôsob predovšetkým na stoloch panstva.

Okrem radostných udalostí v živote vtedajšej rodiny si miesto našla aj pripomienka utrpenia, najmä Prvej svetovej vojny, pričom autorka často zdôrazňuje záslužnú činnosť Slovenského Červeného kríža, čo vyplýva aj z toho, že jeho histórii sa venovala aj vo svojej vedecko-výskumnej činnosti. Čitateľ sa môže aspoň v mysli dotknúť lajblíka (krátka ženská vesta), obdivovať partu (ozdobná čelenka panny) či ochutnať kuľašu (kaša z ovsenej či jačmennej múky).

Kolotoč života človeka roztáča už v ranom detstve; deti sa na svoje životné úlohy pripravovali hrou už od útleho veku, väčšinou napodobňovaním činností dospelých a každý vedel, kam patrí, bol si vedomý svojho postavenia v spoločnosti, čím mohol svoj osud či budúcnosť predvídať a pripraviť sa naň. Keďže sa v knihe píše o dobách dávno zašlých, slovníček (väčšinou archaizmov a historizmov) na konci knihy padne čitateľovi určite vhod. Veľmi vhodne je text obohatený o fotografie, ktorých väčšie zastúpenie by určite nič nepokazilo.

K posudzovaniu pohľadu na život našich predkov si zvolila inovatívny prístup, zvlášť opis južných a severných častí Slovenska, aj keď ako autorka sama konštatuje, že v niektorých regiónoch sa zvyky prelínajú. Keďže sú obidve časti obdobne štruktúrované, čitateľ má možnosť porovnávať každodenný život medzi obyvateľmi severných a južných regiónov Slovenska. Premostenie medzi kapitolami autorka držala pevne v rukách, bez akýchkoľvek skokov či odbočení, napriek odlišnosti nasledujúcich tém. Kniha je napísaná ľahkou formou, čím sa stáva dostupnou aj pre bežného čitateľa. Podobne ako Tünde Lengyelová (Život na šľachtickom dvore) aj Zora Mintalová Zubercová približuje čitateľovi dejiny každodennosti prístupnou formou pre každého s tým rozdielom, že tu nejde o šľachtica, ale väčšinou o sedliaka či chudáka.

Škroby v strave: Výhody a nevýhody

Škrob je makromolekulárna látka syntetizovaná rastlinami. Je to biely prášok bez chuti a vône, nerozpustný v studenej vode, ktorý je konečným produktom fotosyntézy rastlín. Ľudské telo obsahuje asi 70 % vody. Len približne 7 % tela tvoria sacharidy. Hlavné typy sacharidov sú škroby a cukry. V ľudskom tele však neexistuje ani štipka škrobu. Nie je to možné, pretože škrob nie je rozpustný vo vode, a tak sa nemôže premeniť na tekutinu a byť vstrebaný cez črevnú stenu.

Telo stojí viac námahy, aby škroby premenilo na cukor. Trávenie škrobov sa začína v ústach slinami, tie obsahujú enzým amylázu, ktorá mení polysacharid na disacharid maltózu. Preto škroby treba dobre požuť. Škrob sa nachádza hlavne vo varenom a inak spracovanom zrne a obilných produktoch, ako aj vo všetkých výrobkoch z múky.

Rafinácia obilia je proces, kedy sa z obilia odstraňujú otruby a klíčky, aby zostalo len jemné zrno - takmer čistý škrob. Pri tomto procese sa z obilia odstráni približne 80% vitamínov, minerálov, fenolových zlúčenín a vlákniny. Dnes sa chlieb a všetky škrobové produkty predávané v obchodoch, vyrábajú z „na jemno pomletej“ múky. Ľuďom sa „jemnosť“ spája s civilizáciou, dobrým vzhľadom, atď. Ale v bielej múke „zjemňovanie“ zničilo všetko cenné a v neposlednej rade aj enzýmy.

Skoro každá životne dôležitá látka bola odstránená alebo zničená. Pre pokoj svojho svedomia pridávajú mlynári k múke bezcenné umelé produkty alebo chemikálie, aby ju znovu „obohatili“. Ale táto „zjemnená“ múka je mŕtva. Ako písal o bielej múke priekopník v odšťavovaní Norman W. Walker: „Eště nikdy som nepočul o mŕtvole, že by sa „obohatená“ premenila na niečo úplne iné, ako je mŕtvola“. Nie je možné, aby človek prírodu zlepšil tým, že z potravín odstráni životne dôležité látky, a potom ich nahradí vyrobenými produktmi, aby ich obohatil alebo obnovil. Celkom určite nie sú výrobky z bielej múky - ako chlieb, buchty, keksy a pod. - ani užitočné, ani dôležité pre stavbu tela.

Nepriaznivý vplyv takýchto škrobov bol naznačený aj štúdiou, ktorá uvádza, že konzumácia potravín bohatých na sacharidy, hlavne škrobov, môže u žien zvýšiť riziko návratu rakoviny prsníka. Vedci uznávajú, že niektoré sacharidy sú zdravšie ako iné. Ak naozaj nepotrebujeme nadbytočné kalórie alebo netrpíme ich nedostatkom, nie je nutné trávenie si zaťažovať škrobmi. Škroby sa trávia približne 4 hodiny, čo je oveľa dlhšie ako ovocie (do 1 hodiny) a ako zelenina (do 2-3 hodín).

Mýty o škroboch a obezite

Dr. McDougall však tvrdí, že väčšina ľudí má mylné názory o strave, ktorej výsledkom je zdravý a atraktívny vzhľad. Tvrdí, že sa učia, „nejedzte škroby, pretože ryža sa mení na cukor, ktorý sa mení na tuk, čo spôsobuje, že priberáte“. Ak by táto mantra bola pravdivá, potom by u 1,73 biliónu Aziatov existovala epidémia obezity, pretože ich strava je na ryži založená. „Od zemiakov sa priberá“. Ak je to pravda, potom prečo v Peru, kde sú hlavným jedlom zemiaky, vyzerajú obyvatelia taký silní a v dobrej kondícii?

Pozrime sa na zemeguľu a nájdime ľudí, ktorí vyzerajú najmladšie, najzdravšie a v najlepšom telesnom stave. Tí, čo žijú v Japonsku, Číne, Kórey, Thajsku, Indonézii a na Filipínach vynikajú. Ich strava pozostáva najmä z ryže s nejakou zeleninou. Na mexickom vidieku nájdeme nádherných ľudí jediacich kukuricu, fazuľu a tekvicu. Nikto z nich nemá nadváhu, alebo je na diéte. Muži, ženy a deti zo strednej Novej Guiney sa živia takmer úplne sladkými zemiakmi. Títo ľudia nemajú žiadnu potrebu strážiť si váhu. Dr. McDougall tvrdí, že po celom svete sú populácie s najvyššou konzumáciou škrobu v najlepšom stave a najviac fit. Mäsité, mliečne a olejové jedlá znamenajú nadváhu a choroby.

Kalórie a škroby

Možno ste počuli „všetky kalórie sú rovnocenné, čo sa týka telesnej váhy“. Toto tvrdenie je nesprávne, špeciálne pri pocite uspokojenia z jedla a hromadenia tuku. Tri zložky - proteín, tuk a sacharidy - poskytujú palivo pre telo, ktoré sa meria ako kalórie. Škroby ako kukurica, zemiaky a ryža sú bohaté na sacharidy, vlákninu a majú veľmi málo tuku. Pocit uspokojenia z jedla sa začína fyzickým naplnením žalúdka. Ak porovnáme syr (4 kalórie na gram), mäso (4 kalórie na gram) a oleje (9 kalórií na gram), škroby majú menej kalórií, len jednu kalóriu na gram. Jednoducho povedané, škroby vás fyzicky naplnia len so zlomkom - jednou štvrtinou - kalórií syra, mäsa a oleja.

Kombinácie škrobov a iných potravín

Nie všetky kombinácie škrobov sú vhodné. Ak jete obilninu, zemiaky alebo sladké zemiaky, je veľmi vhodné kombinovať ich so zeleninou. Ale nekombinujte škroby s cukrami (ovocím), pretože škroby vyžadujú dlhšie trávenie ako ovocie, ktoré len rýchlo prechádza žalúdkom, ak mu v tom nebráni iná potrava. Navyše, keď zjeme cukor, vylúčia sa sliny, ale nie ptyalín na trávenie škrobov. Jednou z najhorších kombinácii pre naše telo sú tuky a škroby. Tuky sa trávia najpomalšie a spomaľujú prechod škrobu zo žalúdka do čreva. Tuk nielen bráni vylučovaniu žalúdočnej šťavy a pohybu žalúdka. Príliš veľa tuku s jedlom spôsobuje pálenie záhy a opačný smer potravy. To prakticky znamená, že napríklad zemiaky by sa nemali piecť na oleji.

Ďalšie možnosti a tipy

Nakličovaním obilnín sa v nich zníži podiel škrobu a niekoľkonásobne stúpne množstvo enzýmov, vitamínov a minerálov. Obilné klíčky sú vhodné hlavne do štiav, tráva z obilných klíčkov je veľmi bohatá na živiny a dokonca je bezlepková. Vďaka obsahu látok a svojim zdravotným účinkom sa obilné trávy zaraďujú medzi superpotraviny. Nezrelé banány obsahujú okolo 40% škrobu. Preto sa dlhšie trávia a môžu spôsobovať nadúvanie. Zrelé banány sú tie, ktoré sú žlté a majú čierne bodky. Tie podľa zrelosti obsahujú 1-8% škrobu a zvyšok cukru. Sú ľahšie stráviteľné a trávia sa veľmi rýchlo.

Niektorým ľuďom nemusí trávenie škrobov spôsobovať žiadne problémy, ale iným sa škroby môžu tráviť pomaly a bývajú po ich zjedení unavení. Štúdia na tisícke ľudí z Francúzska, Singapuru, Veľkej Británie a Švédska zistila, že to, ako trávite sacharidy, môže ovplyvniť vašu váhu. Vedci sa sústredili na gén nazývaný AMY1, ktorý je zodpovedný za enzým slinná amyláza nachádzajúca sa v slinách. Tento enzým sa vylučuje v ústach, keď sa začína trávenie škrobov.

Záver o škroboch

Škroby majú svoje výhody aj nevýhody. Najhoršie dôsledky môže mať konzumácia rafinovaných škrobov, ako je pečivo a výrobky z bielej múky ako koláče, palacinky, pizza, atď. Vhodnejšie sú celé škroby v prírodnej podobe ako zemiaky, sladké zemiaky, celozrnné obilniny (hlavne tie bezlepkové) ako ryža, pohánka, quinoa, atď., a to hlavne v kombinácii s listovou zeleninou, prípadne avokádom, určite by sa však nemali kombinovať s tukmi a ovocím.

Skúste svoje trávenie odľahčiť čo najviac aspoň zrána a postupne aj na obed tým, že vyskúšate, ako vaše telo funguje na surovom ovocí a zelenine, ktoré sa trávia jednoduchšie ako škroby. Tým, že vaše telo nevydá zbytočnú energiu na trávenie, budete jej mať cez deň viac na to, čo potrebujete urobiť.

Recenzia filmu Viera ako zemiaky

Skutočný príbeh o škótskom, protestantskom farmárovi Angusovi Buchanovi, ktorý žil so svojou rodinou v Afrike. Angus žil dlhý čas v neustálom strachu a pravidelných záchvatoch hnevu. Jeho žena sa v dobrých aj ťažkých časoch utiekala vždy k Bohu. Pri jednej príležitosti, keď sa jej podarilo presvedčiť Angusa, aby sa spolu s ňou zúčastnil jedného náboženského zhromaždenia sa dotkli jeho srdca slová pastora, ktoré tam počul a Boh upevnil jeho oslabenú vieru. Jeho vieru a život s Bohom si okolie všimlo najviac práve vtedy, keď prišlo neúrodné obdobie a Angus ani vtedy neprestal dôverovať Bohu. Napriek tomu, že z čisto svetského hľadiska bolo bláznovstvom sadiť a siať v období dlhého sucha, ktoré postihlo jeho oblasť, on i tak vysadil na poli zemiaky.

Film asi bude na niekoho pôsobiť v niektorých momentoch trochu neuveriteľným až umelým dojmom. Je to pochopiteľné, keďže sú to veci viery, kam patrí aj viera v zázraky, čo nie každý rovnako samozrejme prijíma.

Film Cigán: Pohľad na život Rómov na Slovensku

Film Cigán režiséra Martina Šulíka vyvolal vlnu diskusií ešte pred svojou premiérou. Snímka, ktorá získala ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, sa dotýka citlivej témy života Rómov na Slovensku. Premiéra filmu v rómskej osade Richnava bola udalosťou, ktorá rozdelila miestnych obyvateľov. Zatiaľ čo Richnavčania z osady verili, že im film zmení život k lepšiemu, dedinčania boli skeptickí a vyjadrovali obavy z budúcnosti.

Veľké očakávania v osade

V rómskej osade Richnava panovala pred premiérou filmu Cigán slávnostná atmosféra. Obyvatelia osady sa tešili na príchod režiséra Martina Šulíka a na premietanie filmu, v ktorom si sami zahrali. Helena Pokutová sa s nadšením vyjadrila: „Dnes máme veľký sviatok. Príde pán Šulík. A večer všetci ideme na film. Celá osada.“

Na lúke medzi osadou a dedinou vyrástlo pre túto príležitosť prírodné kino. Rómovia v oranžových vestách obecnej poriadkovej služby pomáhali štábu s prípravami. Premietač Jiří Dolinský z Kinematografu bratov Čadíkovcov z Moravy kontroloval premietací prístroj, aby všetko fungovalo dokonale, pretože očakávali až dve tisícky divákov.

Skepticizmus v dedine

Na rozdiel od nadšenia v osade, v dedine vládol pokoj a len málo bielych obyvateľov prejavilo záujem o premiéru filmu. Zvláštna cena z Karlových Varov pre nich nebola dôležitá. „Cigánov tu máme na krku každý deň. Nepotrebujeme o nich vidieť aj film. Skúsili by ste tu žiť, hneď by ste pochopili,“ povedala staršia žena, ktorá nechcela byť menovaná.

Richnava ako fotogenické miesto a domov pre mnohých

Richnavská osada je pre filmárov nesmierne fotogenická. Pestrofarebné chatrče, postavené z rôznych materiálov, stoja v strmom kopci. Mária Tulejová bola pyšná na to, že sa v jej dome natáčali scény filmu. „Roky sa o nás nikto nezaujímal, nikto nemal pre nás jedno dobré slovo,“ hovorí. „A zrazu prídu gadžovia, ktorí si vás uctia, dajú vám aspoň na chvíľu robotu, bavia sa s vami ako s ľuďmi, nie ako so zvieratami. A všetkých nás spojili ako jednu veľkú rodinu, pomáhali sme im, ako sme len vedeli. Tým ľuďom sa dá veriť. Aj kľúče od domu sme im nechali, keď sme išli preč. Teraz vieme, že nie každý gadžo je rasista. A ten film by mal ukázať, že nie každý Róm je zločinec. Keby sme boli takí zlí ľudia, asi by si nás nevybrali.“

Simona Pokutová sa usmieva: „Niektoré scény sme opakovali veľakrát. Ale ukázali sme bielym, že aj my máme talent.“ Helena Pokutová dodáva: „Pre mňa bolo nakrúcanie zážitkom na celý život. Konečne som mala pocit, že niekto nás potrebuje.“

Problémy a výzvy v Richnave

V Richnave žije približne 2600 obyvateľov, z toho okolo 1800 Rómov. Osada sa neustále rozširuje a dedina, v ktorej žijú bieli, postupne vymiera. Všetky príbytky Rómov sú čierne stavby postavené na cudzích pozemkoch. „Chceme si ich odkúpiť. Ale gadžovia o tom nechcú ani počuť. Tu som sa narodila, aj moje tri deti, moji rodičia, starí rodičia sa sem nasťahovali počas vojny. A teraz nás chcú odtiaľ vyhnať. Vzali nám aj čísla z domov. Sme bezdomovci vo vlastnej dedine,“ tvrdí Helena Pokutová.

Štefan Šuster, jeden z vlastníkov pozemkov, na ktorých stojí osada, hovorí: „Podľa katastrálnych máp je to ešte stále les. Ale stromy tam už nenájdete. Cigáni všetko vyrúbali. Mali by ste vidieť, keď príde búrka. Voda všetok ten bordel z osady znesie k nám dole. Všetky vodné zdroje v tej časti sú znečistené. A štát, ktorý to všetko spôsobil, chce od nás, aby sme problém riešili.“

Štefan Schuster vidí jediné východisko: osadu vysťahovať a zbúrať. „To ani nie je osada, ale nelegálne táborisko. Spoločenstvo sa dohodlo, že pozemky nepredáme. Podľa jeho slov sú krádeže na dennom poriadku a polícia je bezmocná. „Ukradli mi už päť psov. A nie hocijakých, všetko čistokrvných. Tento je šiesty. Na noc ho preto zatváram do domu. Zemiaky tu nedopestujete, chovať hydinu je takmer nemožné. Tu sa jednoducho nedá pokojne žiť. Pravdy a práva sa na Slovensku asi nedožijeme.“

Snahy o riešenie situácie

V Richnave majú od vlaňajších komunálnych volieb rómskeho starostu, Vladimíra Pokutu. V deväťčlennom obecnom zastupiteľstve sedia štyria Rómovia. Piati bieli poslanci zo Smeru, SDKÚ a SaS sa spojili a vytvorili spoločný klub. Minulý mesiac schválili dokument, ktorý by mal problém tábora do septembra 2014 definitívne vyriešiť.

Projekt navrhuje výstavbu útulku a zariadenie núdzového bývania, program integrácie, rozšírenie poskytovania sociálnych služieb. Starosta uznesenie nepodpísal. „Škoda sa o tom baviť. Rómovia majú u nás väčšinu a tým to hasne. Naši predkovia sa v hroboch obracajú. Štát na nás kašle, nech sa samospráva stará. Rómovia kričia, že sú diskriminovaní. Ale u nás sú diskriminovaní bieli,“ myslí si poslanec Ján Vaščák (SaS).

Ján Medvec (SDKÚ) dodáva: „Aj my máme právo normálne žiť. Nechceme nič iné, len aby zákon platil pre každého rovnako.“

Reakcie na film

Po premiére filmu Cigán sa ozvali rôzne reakcie. Mladá žena z Richnavy povedala: „Ten film je o ničom. Hovorí, čo všetci vieme. Že Cigáni myslia len na sex a alkohol, kradnú ako straky, pretože robiť sa im nechce, tých zopár bohatších žije z úžery. O pár rokov nebudeme riešiť problém spolunažívania. Ani autor scenára Marek Leščák nie je optimista: „Náš film je zlou správou. Rovnako o Rómoch, ako aj o bielych. Práve preto je najvyšší čas začať sa problémom vážne zaoberať.“

Rozhovor s režisérom Martinom Šulíkom

Režisér Martin Šulík si uvedomuje, že jeho film Cigán rómsky problém nevyrieši, no dúfa, že aspoň zvýši citlivosť voči ľudskému utrpeniu. V rozhovore priblížil život v osade zvnútra: „Rovnako ako iné osady, aj táto je silne poznačená nezamestnanosťou. Najmä v zime pri tridsaťstupňových mrazoch ľudia bojujú o prežitie. Časť obyvateľov hľadá prácu inde na Slovensku, v Čechách, v Anglicku. Aj v rámci osady sú veľké sociálne rozdiely. Majetnejší, väčšinou ľudia s pracovnými a životnými skúsenosťami v zahraničí, žijú v dolnej časti, čím idete vyššie do kopca, tým sú chudobnejší. Napriek všetkým nemalým problémom, s ktorými sa väčšina osadníkov denne borí, nás až neuveriteľne srdečne prijali, boli voči nám neskutočne otvorení a naklonení. Nie všade, kde sme film natáčali, sme sa s tým stretli.“

Šulík priznal, že nakrúcanie bolo pre Rómov veľkým sviatkom: „Počas filmovania dostali prácu, vďaka ktorej trošku vypomohli svojim rodinám. Ale mal som pocit, že na krátky čas mal ich život zmysel, pretože mohli zo seba dostať to, čo ich ťaží.“

Na otázku, prečo dal prednosť hranému filmu pred dokumentom, odpovedal: „Do dokumentu by sa mnoho z tých vecí nedostalo. Okrem toho pri niektorých témach uprednostňujem hraný film. Keď v dokumente ukážete tvár reálneho človeka, môžete mu ublížiť. Keď sa reálny človek a jeho príbeh schová za hranú figúru, nemusí to byť také bolestivé.“

Režisér sa vyjadril aj k rómskej inteligencii: „Myslím, že postupne silnie vrstva rómskej inteligencie, ktorá vníma postavenie celej komunity v širších súvislostiach: historických, sociálnych, kultúrnych. Objavuje sa čoraz viac rómskych aktivistov, ktorí začínajú pracovať v teréne. Ľudia v osadách však odstup nemajú. Sú príliš hlboko ponorení do riešenia základných existenčných otázok, nemajú vzdelanie a mnohí už ani silu na to, aby niečo na svojich životoch zmenili. Bez pomoci majority sa ich postavenie nezmení.“

Šulík zdôraznil, že by sme mali prestať rozmýšľať nad rasovým aspektom problému: „Rómovia sú chudobní ľudia, ktorí žijú v hrozných sociálnych podmienkach. To, čo sa deje v osadách, je presným obrazom celej našej spoločnosti. Ak by Rómovia mali viac pracovných príležitostí, získali by prirodzenú sebadôveru. Pri realizácii sme nerozmýšľali nad korektnosťou.

tags: #Viera #ako #zemiaky #recenzia

Populárne príspevky:

• Originálny darček
• Domáci tmavý chlieb
• Nutričné rozdiely vajec
• Tipy na zvýšenie laktácie
• Šťavnaté a chutné steaky