Výroba mlieka na Slovensku pred vstupom do EÚ: Výzvy a zmeny

Vstup Slovenska do Európskej únie v roku 2004 znamenal zásadný zlom v riadení poľnohospodárstva. Slovenskí farmári sa stali súčasťou Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP), ktorá priniesla jednotné pravidlá podpôr, kvóty na výrobu mlieka, cukru či hovädzieho mäsa a povinnosť prispôsobiť sa prísnym hygienickým a environmentálnym normám. Po rokoch transformácie a privatizácie bol vstup do Európskej únie vnímaný ako historický míľnik.

Slovenský agrárny sektor vstupoval do EÚ s veľkou nádejou, hoci oslabený transformáciou, privatizáciou a reštitúciami deväťdesiatych rokov, rozdrobenou vlastníckou štruktúrou pôdy. Európska únia sľubovala otvorenie trhov, prístup k dotáciám a modernizačným fondom, ale aj pevnejšie ukotvenie v západných štruktúrach.

Spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie vznikla v 60. rokoch 20. storočia s cieľom zabezpečiť potravinovú sebestačnosť, stabilitu cien a primerané príjmy pre poľnohospodárov členských štátov. Po vojne bola Európa hladná a nedostatok potravín predstavoval strategický problém.

V praxi sa však ukázalo, že východoeurópske krajiny, vrátane Slovenska, vstupovali do systému s nerovnakými podmienkami a s obmedzeným prístupom k priamym platbám. Na rozdiel od starších členov únie, slovenskí poľnohospodári dostávali v prvých rokoch len približne 25-30 % úrovne podpôr pôvodných členských štátov. Tento rozdiel sa len pomaly dorovnával, no spôsobil útlm výroby a zníženie konkurencieschopnosti.

Mnohé podniky sa prispôsobili systému dotácií namiesto trhu, čo viedlo k zníženiu produkcie a k rastúcej závislosti na dovoze potravín. Podpora sa navyše viazala skôr na výmeru pôdy než na množstvo produkcie.

Napriek týmto nedostatkom mala SPP aj viacero pozitívnych stránok. Slovenské poľnohospodárstvo získalo prístup k finančným fondom, ktoré umožnili modernizáciu techniky, obnovu fariem, zlepšenie kvality pôdy a ochranu životného prostredia. Fondy EÚ podporili rozvoj vidieka, výstavbu miestnych komunikácií, agroturizmus a zachovanie tradičného kultúrneho prostredia. SPP tiež prispela k zavedeniu jednotných hygienických a environmentálnych štandardov.

Poľnohospodárstvo na Slovensku po vstupe do EÚ prešlo zásadnou premenou, ktorú nemožno hodnotiť len prostredníctvom čísel o investíciách či dotáciách. Skutočná zmena spočíva v presune dôrazu z výroby na administráciu. Európske fondy umožnili modernizáciu, ale vytvorili aj závislosť od dotačného systému, ktorý často odmeňuje držbu pôdy viac než produkciu potravín. Výsledkom je technicky rozvinuté, ale produkčne oslabené poľnohospodárstvo, ktoré sa čoraz viac spolieha na dovoz. Sebestačnosť ustúpila ekonomickej racionalite veľkých subjektov, ktoré optimalizujú dotácie, nie výrobu. Malí hospodári, ktorí by mohli byť nositeľmi potravinovej istoty, sa často ocitajú mimo systému podpory.

Dopady spoločnej poľnohospodárskej politiky

Spoločná poľnohospodárska politika EÚ priniesla Slovensku modernizáciu, technologický pokrok a zlepšenie kvality života na vidieku. Súčasne však spôsobila útlm produkcie, pokles sebestačnosti a závislosť od dovozu.

Európske fondy - najmä Európsky poľnohospodársky záručný fond (EAGF) a Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka (EAFRD) - priniesli významné investície do modernizácie fariem, techniky a infraštruktúry. Vďaka nim sa obnovili niektoré podniky, zlepšila sa kvalita pôdy, spracovanie potravín aj životné podmienky na vidieku. Programy SPP prispeli k rozvoju vidieckych regiónov, podpore cestovného ruchu a zlepšeniu životného prostredia.

Napriek tomu však fondy mali aj nežiaduce štrukturálne účinky: koncentrovali pôdu a kapitál do rúk veľkých subjektov, pričom menší hospodári stratili schopnosť konkurovať. Časť prostriedkov smerovala skôr na udržiavanie existujúceho stavu než na rast produkcie. Slovenské poľnohospodárstvo sa tak dostalo do paradoxnej pozície - je technicky modernejšie, ale produkuje menej potravín než pred vstupom do únie.

Okrem toho podpora sa vo väčšej miere viazala na výmeru pôdy než na objem produkcie, čo zvýhodnilo pestovateľov rastlinných komodít (obilniny, olejniny) a znevýhodnilo živočíšnu výrobu, ktorá je investične i pracovnoprávne náročnejšia. Výsledkom bol dlhodobý útlm chovov hospodárskych zvierat - napríklad počet hovädzieho dobytka klesol od roku 2004 o viac než 40 %, ošípaných o viac než polovicu a produkcia mlieka i mäsa sa výrazne znížila. Rastlinná výroba sa síce rozšírila, no jej zameranie sa zúžilo - dominujú obilniny, kukurica a repka olejná určené prevažne na export alebo technické využitie. Výroba ovocia, zeleniny a krmovín pre domáci trh pritom dlhodobo stagnuje.

Finančné príspevky z EÚ zohrávajú neodmysliteľnú úlohu v slovenskom poľnohospodárstve. Medzi rokmi 2004 a 2013 Slovensko od EÚ dostalo 12,86 miliardy eur. Poľnohospodárstvo sa z toho dotovalo - priame platby približne 1,951 miliardy eur a rozvoj vidieka cca 2,18 miliardy, doplnkové vnútroštátne platby približne 512 miliónov eur. Úver od EIB cca 120 miliónov eur na spolufinancovanie. Celkom na rozvoj vidieka 2,18 miliardy eur.

V programovom období 2014-2020 Slovensko malo pridelené na priame platby a SOT ≈ 2,745 miliardy eur. V rámci nového programového obdobia 2021-2027 je pre Slovensko určených približne 4,388 miliardy eur zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Z toho priamych platieb (I. pilier) Slovensku patrí 2,753 miliardy eur, na rozvoj vidieka je vyčlenených 1,594 miliardy eur.

Slovensko od roku 1989 do nových technológii v agrokomplexe investovalo aj v dôsledku nevyrovnaného štátneho rozpočtu minimálne. Odhady odborníkov ukazujú, že celkový investičný dlh slovenského poľnohospodárstva a vidieka sa pohybuje medzi 13 až 16 miliardami eur. Zahŕňa nielen obnovu závlah, modernizáciu techniky či potravinárstva, ale aj oneskorené pozemkové úpravy, zanedbané ekologické opatrenia a chýbajúcu digitalizáciu. Bez riešenia týchto oblastí nie je možné dosiahnuť potravinovú sebestačnosť ani udržateľný rozvoj vidieka.

Slovensko pri vstupe do EÚ nepriamo súhlasilo s menej výhodnými podmienkami pre svoje poľnohospodárstvo ako Poľsko, Česko, Maďarsko a ďalšie krajiny, aby sa členstvo stalo realitou. Slovensko na vstup do Európskej únie nebolo dostatočné pripravené.

Priame platby EÚ na hektár malo v roku 2004 Slovensko 54, Česko 65, Poľsko 44, Maďarsko 55 a Rakúsko 320 eur. Platby sa postupne zvyšovali. Pokiaľ spoluúčasť v Poľsku je 34,3 %, Česku 25 %, Maďarsku 18%, na Slovensku 20 %. V Rakúsku je spoluúčasť na úrovni takmer 50% a je vzorom v rámci EÚ.

Slovensko je v najzraniteľnejšej pozícii - s nízkou sebestačnosťou (40 %) a vysokou závislosťou od dovozov, pri vysokom negatívnom salde zahraničného obchodu -, najhoršie z V4. V roku 2023 Česko vykazuje 85 %,Maďarsko 98 % Poľsko 110 % sebestačnosť.

Sebestačnosť Slovenska sa dlhodobo znižuje a dnes patrí medzi najhoršie v Európskej únii. Ak má slovenské poľnohospodárstvo získať späť svoju konkurencieschopnosť, je nevyhnutné zamerať sa na zvýšenie investícií do efektívnych fariem, obnovu potravinárskeho priemyslu a podporu domácej produkcie s vyššou pridanou hodnotou.

Výroba syrov na Slovensku

Získavaním mlieka už v dávnoveku sa súčasne samovoľným prekýsaním získalo kyslé mlieko a z neho po oddelení srvátky i syr. Takto si ľudia i na území Slovenska vyrábali domáci tzv. kyslý syr a postupne, keď začali mlieko uchovávať i v sušených žalúdkoch domácich zvierat, tak získali i tzv. sladký syr.

Vlastná výroba syrov na území Slovenska sa šírila z dvoch zdrojov. V stredoveku bola výroba syrov z kravského mlieka rozšírená v prímorských a alpských krajinách a odtiaľ sa dostávala i k nám. Osobitná salašnícka výroba zvlášť syrov z ovčieho mlieka sa zas dostávala k nám z východu a to z karpatskej oblasti.

Problémy s úschovou ovčieho syra a jeho trvanlivosťou boli príčinou vzniku bryndziarstva a to už koncom 18 storočia. Ovčie mliekarstvo salašníckym spôsobom a následne spracovanie syra na bryndzu prežívalo svoj vrchol pred druhou svetovou vojnou, kedy bolo na Slovensku takmer 50 bryndziarní a bryndza tvorila základný mliekarenský výrobok pre našich spotrebiteľov. Najväčší nákup ovčieho syra bol v 80 - tých rokoch minulého storočia. Od tých čias nastala stagnácia výroby a dokonca mierny pokles. V súčasnosti sú veľké snahy na obnovenie ovčieho mliekarstva na vyššej kvalitatívnej úrovni a to hlavne pri výrobe ovčích syrárskych špecialitách.

Kravské mlieko na syry priemyselným spôsobom sa začalo spracovávať až koncom 19. storočia a to so vznikom mliekarenských družstiev. Na započatie priemyselnej výroby syrov boli prizývaní syrári zo západnej Európy, ktorí začali s výrobou Eidamských syrov, Ementálov, Rokfortu a iných syrov. Najviac sa na území Slovenska udomácnila výroba Eidamských syrov a plesňových syrov. Vznikli i mnohé nové skupiny ako napr. Klenovecký syr, maslové syry, naparované syry a tiež rôzne tvary údených syrov.

Podstatný nárast výroby syrov nastal až po 2. svetovej vojne s príchodom socialistického spôsobu riadenia. Vtedy sa vybudovali nové syrárne, zvýšila sa výroba, ale postupom času sme začali zaostávať za svetovým vývojom najmä v kvalite, v trvanlivosti, v balení a vôbec v celom technickom vybavení.

V súčasnom období pri otvorení hraníc a so vstupom do Európskej únie slovenské syrárstvo úspešne drží krok so svetovým vývojom a svojím sortimentom a hlavne kvalitou je konkurencieschopné so zahraničím. Veľkú obľubu si získali najmä Slovenské syrárske špeciality akými sú popri Bryndzi i naše parené syry ako napr.

Na Slovensku máme tradičné a dlhodobo zavedené silné značky, ktoré ich majitelia marketingovo rozvíjajú a sú úspešné na trhu. Domnievam sa, že budovanie silných značiek je cesta, ako získavať spotrebiteľa a posilňovať jeho patriotizmus.

Slovensko vykazovalo plnú mieru sebestačnosti ešte pred vstupom do Európskej únie v roku 2002. Otvorením trhu došlo k výrazným presunom tovarov, vzrástol vývoz zo Slovenska, ale ešte viac sa zvýšil dovoz. Zvýšila sa predovšetkým cenová konkurencia a koncentrácia obchodu, ktoré majú za následok pokles sebestačnosti a pokles podielu slovenských potravín na slovenskom trhu. Slovensko je sebestačné v hovädzom a ovčom mäse, mlieku, vajciach, krmovinách, cukre a obilninách. Nie je sebestačné v bravčovom mäse, hydinovom mäse, jedlých tukoch a olejoch, ovocí, zelenine a zemiakoch.

V roku 2007/08 sa počet prvovýrobcov mlieka so vstupom Rumunska a Bulharska do EÚ výrazne zvýšil, referenčná dodávková kvóta tak vzrástla o takmer 1,05 mil. t. V EÚ-25 bol počet prvovýrobcov mlieka 720 528. Z bývalej EÚ-15 bolo z toho 415 966 farmárov a 304 562 prvovýrobcov bolo z nových členských krajín, ktoré do EÚ vstúpili v roku 2004. K nim sa pripojilo ešte 329 257 producentov mlieka z Bulharska a Rumunska.

V EÚ-25 sa počet prvovýrobcov v porovnaní s rokom 2007 znížil takmer o 86 600 producentov (-10,7 %). Najväčší počet prvovýrobcov mlieka v EÚ-27 majú Rumunsko (242 300 podnikov) a Poľsko (206 600 podnikov). Priemerné referenčné množstvo mlieka na jednu farmu bolo v roku 2007/08 v EÚ-27 na úrovni 133 t.

V EÚ-25 dosiahli podniky priemernú mliečnu kvótu na jeden podnik na úrovni takmer 190,70 t, čo bol v porovnaní s predchádzajúcim kvótovým rokom nárast o 13 %(+21,30 t). Priemerné referenčné množstvo bolo pritom v starých členských štátoch 285,60 t, čiže výrazne vyššie ako v nových členských krajinách. Spomedzi starých členských štátov majú najväčšie referenčné množstvá na 1 podnik v Dánsku (913,25 t) a vo Veľkej Británii s 840,0 t.

V nových členských štátoch je situácia na mliečnych farmách veľmi rôznorodá. Podniky s najvyšším množstvom vyprodukovaného mlieka sú z nových členských krajín. mieste je Slovensko a na druhom mieste je Česká republika. Podniky s najnižším produkovaným množstvom sa nachádzajú v Litve (26,30 t), Lotyšsku (37,70 t) a Poľsku (44,60 t). Priemerné referenčné množstvo na 1 podnik za tieto tri krajiny zodpovedá len 2,5 % v slovenskom podniku. V Bulharsku a Rumunsku sa priemerné referenčné množstvá nachádzajú ešte nižšie pod touto úrovňou.

V kvótovom roku 2007/08 zostalo spolu v EÚ nevyužitých až 2,2 mil. t mlieka z celkovej mliečnej kvóty. V siedmich štátoch EÚ bola mliečna kvóta prekročená v celkovej výške 1,2 mil. t. Krajiny, ktoré kvótu prekročili museli spolu zaplatiť pokuty vo výške 339 mil. eur, nemeckí producenti asi 100 mil. eur za prekročenie kvóty o 370 tis. ton. Taliansko musí zaplatiť najvyššiu pokutu až vo výške 160 mil. t. V EÚ je spolu viac ako 1 mil.

Pred slovenským mliekarenským priemyslom stoja pár mesiacov pred vstupom krajiny do EÚ viaceré výzvy. Slovensko už desať rokov zaznamenáva pokles výroby mlieka a producenti majú problémy s jeho umiestňovaním na trhu. Cena slovenského mlieka je pritom výrazne nižšia ako cena mlieka v krajinách EÚ. Slovenskí konzumenti zaostávajú za obyvateľmi krajín európskej pätnástky aj v jeho spotrebe. "Napriek všetkým problémom máme na Slovensku dobré predpoklady, aby sme sa v oblasti výroby a spracovania mlieka úspešne zaradili medzi vyspelé štáty," tvrdí Karol Herian z Výskumného ústavu mliekarenského.

Pred dvoma rokmi dosahovali stavy dojníc na Slovensku necelých 48 percent úrovne z roku 1991. Aj krajiny únie síce zaznamenali pokles v počte kráv, no nie taký výrazný. Najviac znížilo stáda dojníc Rakúsko, a to na úroveň 68 percent. Priemer za celú EÚ potom predstavoval 82 percent.

SR zaostáva aj vo výrobe mlieka. Tá v roku 2001 klesla o 27 percent oproti roku 1991. Problémy s odbytom na domácom trhu sa však neodstránili, pretože ešte stále zaznamenávame 20 percent nadprodukcie. "Tento prebytok sa bude musieť u nás začať systematicky riešiť, a to buď zvýšením domácej spotreby alebo podporou exportu našich mliečnych výrobkov," mieni K. Herian. Priemerný Slovák totiž skonzumuje za rok asi 73 litrov mlieka, kým občan EÚ od 90 až do 100 litrov. Cena mlieka v krajinách únie dosahuje takmer 30 dolárov na sto kilogramov mlieka, Slováci platia za rovnaké množstvo v prepočte o niečo viac ako 20 dolárov.

Jednou z možností zvýšenia spotreby je podľa K. Heriana výraznejšia zmena orientácie zákazníka na kyslomliečne výrobky a syry. Slovensko však má rezervy aj v efektivite výroby mlieka. "V Európe je priemer 6 000 kilogramov na dojnicu ročne, no vyspelé krajiny EÚ dosahujú priemernú dojivosť aj vyše 8 000 kilogramov. U nás je to len okolo 5 000 kilogramov. Na druhej strane sme mali pred dvoma rokmi najlepší desaťročný index, keď sme zvýšili priemernú dojivosť takmer o 66 percent, kým Európa len o 25,8 percenta," konštatuje K.

Spoločnou prioritou producentov i spracovateľov mlieka by mal byť dostatok mliečnych výrobkov pre zdravotnú sebestačnosť obyvateľstva a zamestnanosť ľudí v prvovýrobe, ako aj záujem o udržanie vidieckeho a ekologického rázu prírody. Najschodnejšou cestou je orientácia na výrobu mliečnych a syrárskych špecialít, ktoré by mohli byť zaujímavé nielen pre domácich, ale i zahraničných spotrebiteľov.

Slovensko ani Česko už nebudú mať po roku 2004 výhodu lacnejšieho mlieka. Na Slovensku v súčasnosti skonzumuje jeden občan ročne 8,6 kg prírodných a topených syrov a tvarohov, čo je v porovnaní s vyspelými krajinami sveta a EÚ dva- až trikrát menej. Podmienkou však je, že výroba syrov musí spĺňať vysoké hygienické požiadavky, musí byť ekonomická, konkurencieschopná a atraktívna sortimentom i kvalitou.

Normám EÚ zatiaľ vyhovuje 14 slovenských mliekarní, čo je o niečo viac než polovica. V súvislosti so vstupom SR do EÚ sa spracovatelia mlieka a výrobcovia syrov budú musieť vyrovnať aj s ďalším fenoménom. Ako v rámci odborného programu uviedol generálny riaditeľ Medzinárodnej mliekarenskej federácie so sídlom v Bruseli Edward Hopkin, štátna podpora trhu a spotreby mlieka a mliečnych výrobkov v EÚ vlastne neexistuje. Môžu sa využívať programy podpory a rozvoja iných rezortov, hlavne v rámci ochrany životného prostredia, propagácie prírodných potravín, či odporúčania, ktoré jednotlivé krajiny EÚ môžu a nemusia akceptovať.

V SR stojí 100 l mlieka 25 -- 26 eur, v ČR 26 -- 27 eur a v krajinách EÚ 30 eur.

tags: #výroba #mlieka #pred #vstupom #Slovenska #do

Populárne príspevky:

• Recept na kefírové šišky
• Bravčové recepty pre každého
• Recept na bábovku
• Recept na fazuľovú polievku
• Recept na vianočné perníky