Vývoj odbytových cien mäsa a mäsových výrobkov od roku 1990 na Slovensku

Slovenské poľnohospodárstvo prešlo v posledných troch desaťročiach viacnásobnými transformačnými procesmi a krízovými stavmi. Agropotravinársky sektor využíva len čiastočne svoj produkčný, ekonomický a ľudský potenciál, a to najmä v chove hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny, v ovocinárskej, či v zeleninárskej výrobe. Sektor sa stáva stále zraniteľnejší na výkyvy trhu a rôzne negatívne environmentálne vplyvy.

Produkcia slovenského potravinárstva na obyvateľa je najnižšia v porovnaní s ostatnými štátmi EÚ. Slovensko nevyužíva produkčný potenciál krajiny ani z dvoch tretín. Záporné saldo zahraničného obchodu v agropotravinárskych komoditách sa blíži k 2 mld. Eur. Tržby postupne klesajú, najviac za živočíšne produkty a produkty s vyššou pridanou hodnotou. Ceny vstupov rastú rýchlejšie ako ceny produktov poľnohospodárstva a potravinárstva.

Relevantní hráči na strane ponuky trhu s poľnohospodárskymi výrobkami na Slovensku už tridsať rokov počúvajú, že sa majú správať trhovo. Ako viacerí upozorňujú, sme medzi poslednými v Spoločenstve v produktivite, meranej hodnotou produkcie alebo pridanej hodnoty na hektár. Udialo sa to prostredníctvom zmeny štruktúry výroby, ktorá sa preorientovala na produkciu trhových plodín s nízkou náročnosťou na prácu i kapitál. Výrobný faktor práca je totiž v našich podmienkach najdrahším výrobným faktorom.

Domáca výroba nezodpovedá domácemu dopytu. Vyrábame najmä komodity ako obiloviny, repku, slnečnicu a máme výrazný nedostatok domáceho ovocia, zeleniny alebo bravčového mäsa. Odstrániť túto štrukturálnu nerovnováhu by okrem iného vyžadovalo v krátkej dobe ohromné investície a masívny rozvoj práve v tých sektoroch náročných na ľudskú prácu, v ktorých trvale konkurenčne zlyhávame. Potravinársky priemysel je málo špecializovaný, kapacitne predimenzovaný a technologicky zaostalý. Nemá dostatočné prepojenie na výsledky vedy a výskumu, čo tiež negatívne ovplyvňuje jeho inovačné schopnosti. V nedostatočnej miere nakupuje suroviny od slovenských prvovýrobcov, je vystavený silnej konkurencii spracovaných potravín, dovážaných trhovo dominantnými nadnárodnými maloobchodnými reťazcami.

Produkčná výkonnosť poľnohospodárstva má z dlhodobého hľadiska klesajúcu tendenciu. Od roku 2012 prevláda podiel rastlinnej výroby na celkovej výrobe, kým v predchádzajúcich rokoch to bolo naopak. Rastlinná výroba je ekonomicky efektívnejšia a využíva sa pri nej viac ekonomika z rozsahu. V štruktúre výroby klesá podiel živočíšnej výroby aj keď v posledných rokoch sa situácia zmenila a živočíšna výroba sa zvýšila a čiastočne stabilizovala. Výpadok živočíšnej produkcie sa dlhodobo kompenzuje dovozmi.

Hodnotová výkonnosť nášho sektoru je aj podľa kompetentných odborníkov výsledkom aj terajšej, štruktúrnej politiky v sektore. Podporuje sa orientácia na veľkoplošne pestované produkty rastlinnej výroby. Vo veľkom rozsahu exportovanej bez ďalšieho zhodnotenia vo vlastný prospech - ako surovina. Či už je to kukurica, repka olejná, drevná guľatina, ale aj nemalá časť živočíšnej produkcie. Horšia situácia je v úrovni dovážaných potravín druhej i horších kategórií. Lacnejších, čo nezriedka ruinuje našich producentov.

Podľa Zelenej správy 2019 má Slovensko medzi krajinami EU piatu najnižšiu hodnotu produkcie na jeden hektár poľnohospodársky využívanej pôdy (1178,40 eur/ha), čo je iba 50 % priemernej hodnoty celej EÚ. Rovnako na piatom mieste od konca je Slovensko aj v hodnotení hrubej pridanej hodnoty. Dosiahnutých 328,90 eur/ha je iba 31 % z priemernej hodnoty EÚ. Hrubá produkcia slovenského potravinárstva v prepočte na jedného obyvateľa je najhoršia v EÚ. Dosiahnutá hodnota 752,49 mil. eur na 1 obyvateľa je iba 33,82 % priemeru EÚ.

Potravinová sebestačnosť štátu je krytie celkovej spotreby potravín v % domácou produkciou. V roku 1989 bola celková sebestačnosť 96 % a v komoditách mierneho pásma 104 %. Vlády po roku 1998 považovali potravinovú sebestačnosť za anachronizmus. EÚ nám nanútila podmienky prijatia za člena, ktoré nás diskriminujú dodnes, umelo zhoršili našu konkurencieschopnosť, našu výkonnosť a našu sebestačnosť. Podpory v priamych platbách nám EÚ začala poskytovať iba vo výške 15 % oproti priemeru, ktoré dostávali štáty EÚ-15. Tento rozdiel sa mal vyrovnať počas prechodného obdobia v roku 2013, ale aj v roku 2027 majú byť priame platby u nás iba 85 %. Diskriminácia sa presadzuje aj pri novelizáciách režimov vinárstva, cukrovarníctva, v mliečnom sektore, vo viazaných priamych platbách a pod. SR nedorovnáva faktory konkurencie v podnikateľskom prostredí SR s priemernými podmienkami v EÚ, ani V-4.

Vzhľadom k silne globalizovanej agrárnej ekonomike je súčasná kríza spojená s pandémiou Covid - 19 a následných karanténnych opatrení ideálnou príležitosťou k posilneniu lokálnej ekonomiky (zvýšenie výroby a spotreby lokálnych produktov a služieb). Slovenské poľnohospodárstvo má značné problémy vo vzťahu k pôde, životnému prostrediu, biodiverzite, vode a krajine. Potravinová sebestačnosť sa v súčasnosti stala značne spolitizovanou problematikou. Spoločensky významnejšia by mala byť diskusia o potravinovej bezpečnosti než sebestačnosti. Prioritná úloha štátu je usilovať o zachovanie potravinovej bezpečnosti z dlhodobého hľadiska. Je potrebné zlepšiť starostlivosť o pôdu a udržovať a zvyšovať jej úrodnosť. Súčasne je nutné zabezpečiť výrobu bezpečných potravín a vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa vrátane plynulého zásobovania obyvateľstva.

Zložité je postavenie poľnohospodárov a potravinárov, ktorí najmä po prvej vlne pandémie čelili tak nedostatku pracovných síl, ako aj nedostatočnej podpore zo strany vlády SR. Rezort treba podporiť ako celok, je proti záujmom potravinovej bezpečnosti rozdeľovať z politického hľadiska poľnohospodárov na malých a veľkých a stavať ich tak proti sebe. V súvislosti s pandémiou COVID-19 by poľnohospodári mali byť podporení takými opatreniami ako je napr. zníženie dane z pôdy a dodržaním podmienok pôvodných nájomných zmlúv medzi Slovenským pozemkovým fondom a nájomcami.

Dôsledky Coronavírusu navyše - nad slnko jasne zdôrazňujú nutnosť koncentrovať maximálnu pozornosť vlády i celej spoločnosti - vykonať rázne kroky k zabezpečeniu potravinovej dostatočnosti a zdravotnej bezpečnosti v tejto oblasti.

V oblasti poľnohospodárstva obmedziť cenovou politikou a oživením potravinársko-spracovateľského komplexu využívanie a znehodnocovanie pôdneho fondu monokultúrou technických plodín a vrátiť sa k diverzifikácii poľnohospodárskej výroby, nie len v rastlinnej výrobe, ale i v živočíšnej výrobe.

Nazdávam sa, že vývoj vo svete aj na Slovensku dospel v poslednom čase ku nevyhnutnosti zásadných zmien a ku prechodu od pravicového liberalizmu a globalizácii ku posilňovaniu národného a štátneho riadenia ekonomík. Osobitne zdôrazňujem dostatočnosť potravín vyrobených na Slovensku a v jeho jednotlivých regiónoch a kvalitu potravín spojených s ich nutričnou hodnotou.

Z pohľadu budúceho stavu slovenskej ekonomiky a sociálneho postavenia občanov Slovenska si musíme dostatočne dôrazne uvedomovať vzťah medzi poľnohospodársko-potravinárskym komplexom a zdravím občanov. V predchádzajúcom období som bol jeden z mála poľnohospodárskych politikov, ktorí trvale upozorňovali na nevyhnutnosť potravinovej bezpečnosti. V tomto čase už aj Brigita Schmögnerová prehlasuje, že v čase transformácie ekonomiky sme zanedbali rozvoj poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu.

Napriek výraznému poklesu objemu poľnohospodárskej produkcie v prvej poprevratovej dekáde oproti roku 1989, bol podiel vybratých výrobkov slovenského pôvodu v obchodnej sieti Slovenska väčšinou nad 90 percent (napr. hovädzie mäso 95 , bravčové mäso 84, mäsové výrobky 97, hydinové mäso 87, mlieko a smotany 99, syry a tvarohy 90, maslo mliekárenské 98, mlynské výrobky 96, rastlinné oleje 100 percent). Problémy už v tom čase boli s výrobou zeleniny, ovocia a odvodených výrobkov, s podielom cestovín, trvanlivého pečiva, alkoholických a nealkoholických nápojov, cukroviniek a pod. I tak bol podiel potravín slovenského pôvodu v obchodnej sieti Slovenska v roku 2002 nad 72 percent.

Poľnohospodárska produkcia v roku 2018 bola na úrovni necelých 2 200 mil. EUR, teda o 700 mil. EUR nižšia oproti roku 1990, kedy prekračovala 2 900 mil. EUR. Významný, v negatívnom zmysle, je pokles objemu poľnohospodárskej výroby, ale slovenských poľnohospodárov nectí najmä úroveň poľnohospodárskej výroby na 1 hektár poľnohospodársky využívanej pôdy, ktorý je 1 178 EUR, čo je iba 50-percentná výška z priemeru krajín EÚ-28 a horší v tomto ukazovateli sú iba poľnohospodári Estónska, Litvy, Bulharska a Lotyšska.

Slovenské ministerstvo pôdohospodárstva a jeho zástupcovia nedojednali v prístupovom procese o nič horšie podmienky ako napr. susediace štáty V-4, ale kritériá, ktoré stanovila európska komisia boli pre všetky krajiny európskej desiatky, ktoré pristupovali do únie drasticky obmedzujúce s úrovňou dotácií do prevádzky iba niekde na 25 % oproti starým členským štátom. Vlády prístupových krajín mohli tieto dotácie čiastočne dorovnávať, druhá Dzurindova vláda, ale ani nasledujúce túto možnosť však na rozdiel od vlád Maďarska, Česka a Poľska nevyužila.

Európska komisia, najmä pod tlakom Poľska súhlasila s dosť výrazným navýšením prostriedkov na rozvoj vidieka, ale opäť, druhá vláda Dzurindu, v ktorej už SDĽ nebola, ani túto možnosť v decembri 2002 pri podpise prístupovej zmluvy do EÚ nevyužila a naopak, v roku 2004 po vstupe Slovenska do únie aj zo stávajúcich prostriedkov poskytnutých komisiou krátila o cca 3,1 mld. korún a zdroje presunula z ministerstva pôdohospodárstva do iných programov mimo odvetvie.

Nie výška dotácií, ale ich smerovanie na podporu konkrétnych opatrení bola jednou z príčin katastrofálneho zníženia potravinovej bezpečnosti Slovenska, ktorá sa prepadla aj pre neefektívnu výplatu dotácií na ha poľnohospodárskej pôdy. Je namieste uviesť výšku podpôr v roku 1989, ktorá bola v tom čase 600 mil. EUR, napr. v roku 2002 iba necelých 250 mil. EUR a v roku 2018 dosiahla 890 mil.

Porovnanie výšky podpôr do poľnohospodárstva s výškou poľnohospodárskej produkcie:

V rokoch 1990-1999 bol pokles celkovej poľnohospodárskej výroby spôsobený deštrukčnou ekonomickou reformou podporenou devalváciou koruny, rozbitím dodávateľsko-odberateľských vzťahov, liberalizáciou cien, zrušením zápornej dane z obratu a liberalizáciou trhu (voľný trh bol pre poľnohospodárstvo cestou do pekla), zbabranou privatizáciou potravinárskych podnikov i bývalých štátnych majetkov. V druhej a tretej dekáde na úroveň poľnohospodárskej výroby vplývala dvojaká poľnohospodárska politika EÚ a nízka konkurencieschopnosť slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva, ovplyvnená od samého začiatku reformy aj zásadnou zmenou podnikateľskej štruktúry a osobitne nezáujem poľnohospodárov o rozvoj živočíšnej výroby, ktorá veľmi významne klesala a rastlinná výroba svojím objemom v posledných rokoch výrazne prekročila objemy živočíšnej výroby.

Zo Slovenska sa teda vyvážajú väčšinou poľnohospodárske výrobky a dovážajú sa hotové potravinárske výrobky s vyššou pridanou hodnotou. Saldo zahraničného obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami je približne vyrovnané, ale saldo zahraničného obchodu potravinárskych výrobkov je mínus 1,6 mld. EUR pri ich dovoze za viac ako 3,5 mld.

Medzi podnikmi dodávateľsko-odberateľského reťazca prvovýroba-spracovanie-obchod, sa prejavujú výrazné rozdiely v kapitálovej sile jednotlivých subjektov a miera koncentrácie v prospech maloobchodu. Z hľadiska horizontálnych vzťahov je nízka úroveň spolupráce a organizovanosti medzi prvovýrobcami a tým aj ich slabá vyjednávacia pozícia vo vzťahu k spracovateľom a obchodu. Väčšina obchodu s potravinami je aj na Slovensku ovládaná zahraničným kapitálom, ktorý je sústredený u niekoľkých firiem. Aj preto je potravinová bezpečnosť Slovenska veľmi, veľmi citlivá a ohrozená.

Náprava tohto kritického stavu je nevyhnutná, ale je možná iba ak sa prijmú zásadné zmeny v politickom a ekonomicko-sociálnom riadení štátu, výrobu potravín nevynímajúc. Aj po druhej svetovej vojne sa slovenský vidiek a výrobu potravín podarilo dostať na vysokú úroveň porovnateľnú s okolitými krajinami, iba vďaka odvážnym politickým zmenám, s dôrazom na zmenu politického myslenia a pozdvihnutia vzdelanostnej úrovne ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve. Ak úroveň života na slovenskom vidieku menili v 18. - 19. storočí predovšetkým kňazi a učitelia, často jediní vzdelanci na dedine, tak po roku 1945 a najmä po roku 1950 to boli predovšetkým poľnohospodárski inžinieri a ostatní vzdelanci, ktorí do odvetvia prichádzali pracovať.

Ak chceme previesť poľnohospodársko-potravinársky komplex na trajektóriu rozvoja, musíme nápravu začať od usporiadania vlastníctva pôdy a legislatívy upravujúcej ochranu pôdneho fondu. Ešte stále máme tisíce hektárov s neusporiadaným vlastníctvom k pozemkom, parcely sú na jednej strane rozdrobené, na druhej strane, najmä v poslednom období investovali do nákupu pôdy finanční oligarchovia, čo sa prejavilo aj na zvýšení ceny pôdy. Napr. v okrese Rimavská Sobota a okolí sa dnes cena poľnohospodárskej pôdy vyšplhala na viac ako 5 000,- EUR za hektár, v poľnohospodársky intenzívnych oblastiach viac ako 7 000,- EUR za hektár, čo je zvýšenie za posledný rok o viac ako tretinu.

Podnikatelia hospodáriaci na pôde však väčšinou hospodária na prenajatej pôde a nájomné za pôdu dosť výrazne zhoršuje ekonomiku hospodárenia a nepriaznivo vstupuje aj do ceny potravín. Pôdu neznámych vlastníkov by mal ako odúmrť prevziať do svojho vlastníctva štát.

Osobitným problémom je vyriešenie vzťahu aktívnych poľnohospodárov ku pôde. Niektorí autori navrhujú všetku pôdu zoštátniť a následne rozdeliť rovnakou mierou pre všetkých obyvateľov krajiny s tým, že ju sami budú obrábať. V dnešnej dobe rozvinutej deľby práce si však takéto riešenie neviem ani predstaviť a rozhodne by neprispelo ku zvýšeniu potravinovej bezpečnosti štátu. Takýto scenár nápravy vlastníckych vzťahov ku pôde sa uplatnil v roku 1990 v Rumunsku, kde každý občan dostal rovnakú výmeru pôdy s povinnosťou na nej hospodáriť. Myslím, že doteraz sa im problémy s takouto pozemkovou reformou nepodarilo odstrániť.

Sú krajiny, napr. Dánsko, kde pôdu môže vlastniť iba ten, kto na nej sám pracuje. Ďalší spôsob usporiadania vlastníctva pôdy by tak spočíval v nákupe všetkej pôdy štátom za úradne stanovenú cenu a jej následný predaj výkonným poľnohospodárom, ktorí na pôde pracujú. Pritom veľkosť vlastníctva pôdy môže byť stanovená tak, ako bola pri prvej pozemkovej reforme za I. ČSR na 150 ha poľnohospodárskej a spolu 250 ha všetkej pôdy. Opäť použijem príklad z Dánska, kde pôda nie je ani predmetom dedenia a ak preberá štafetu v hospodárení gazdovský potomok, musí si pôdu od svojho otca (matky) odkúpiť za úradnú cenu ako ktorýkoľvek iný občan.

Spôsob takéhoto vlastníctva a užívania pôdy, vrátane úradných cien, musí byť stanovený zákonom. Obmedzenie výmery vlastnenej pôdy u nás naráža na veľkosť hospodárstiev, ktoré presahujú výmeru niekoľko sto hektárov a umelo znižovať veľkosť fariem by bolo z hľadiska konkurencieschopnosti nelogické, preto ako účelnejšie riešenie je, aby všetku pôdu vykúpil štát a následne ju prenajímal obhospodarovateľom, resp. poľnohospodárskym podnikom.

Určitým riešením by bola aj možnosť vlastniť pôdu obchodnými spoločnosťami, ktorých poľnohospodárska výroba je rozhodujúcou ekonomickou aktivitou. Potom sa musí doriešiť usporiadanie vlastníctva pôdy v prípade konkurzu. V aktuálnych prípadoch môžu byť vlastníkmi poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy aj obce, ale za predpokladu, že založia sami obecný podnik, ktorý bude na pôde hospodáriť. Bol by to aj účinný spôsob zakladania napr. sociálnych podnikov a riešenia vidieckej nezamestnanosti.

Riešenie vlastníckych vzťahov k pôde môže byť aj iné, podstatné je, aby pôda nebola predmetom špekulácií napr. špekulatívnych nákupov pri budúcich záberoch pôdy pod výstavbu alebo v časoch finančnej krízy, do obdobia ktorej aj v súčasnosti nastupujeme.

Vo vzťahu k pôde je veľmi dôležité udržiavanie, prípadne aj zvyšovanie pôdnej úrodnosti. Tá závisí predovšetkým od vyrovnaného hospodárenia s organickou hmotou a udržania dobrých hydrologických pomerov. Aj vplyvom znížených stavov hospodárskych zvierat, ale aj využívaním biomasy na produkciu energie, obsah organických látok a humusu značne klesol, znížili sa počty mikroorganizmov v pôde a vytráca sa z nej život.

Výpadok hnojenia organickými hnojivami sa agronómovia snažia nahrádzať rôznymi enzýmami a bakteriálnymi prípravkami, účinnosť takýchto náhrad je však krátkodobá a problematická. Snáď všetky vlády od roku 2002 zakotvili v programových vyhláseniach budovanie závlah či riešenie protipovodňových opatrení. Nápravu môžeme vykonať iba s využitím historických skúseností z riešenia vlahových pomerov v krajine a na pôde.

Prvý krok musí byť opätovné zriadenie štátnej melioračnej správy, ktorá bude mať za úlohu inventarizáciu súčasného stavu melioračných a zavlažovacích sústav a vypracovanie systému ich následného obhospodarovania a udržiavania. Podpora výstavby odvodňovacích a zavlažovacích sústav sa musí riešiť na plochách, ktoré prekračujú možnosti individuálnych hospodárov alebo aj väčších poľnohospodárskych podnikov.

Osobitne pri očakávanom otepľovaní klímy a následnom striedaní dlhých období sucha s obdobiami dažďov sa musia vodohospodárske pomery riešiť v oblastiach celých jednotlivých regiónov Slovenska, alebo významných vodohospodárskych celkov, napr. spomínaná Východoslovenská nížina, Podunajská nížina, Považie, Ponitrie a pod. Mnohé, pôvodne odvodňovacie kanály sú ešte pravdepodobne schopné revitalizácie a vhodnými stavebnými zásahmi sa budú môcť využívať nielen na odvodňovanie, ale i na zadržiavanie vody v krajine v obdobiach na vodu bohatých a následné podmáčanie pôd v obdobiach sucha.

Aj v záujme hospodárenia s vodou a ochrany pôdy pred eróziou, štát musí podporiť napr. výsadbu vetrolamov, remízok a stromoradí so zachovaním ekonomicky odôvodnenej veľkosti a tvaru honov.

V úvode som naznačil niektoré problémy so zabezpečovaním dostatočnej intenzity výroby a tým aj zabezpečením potravinovej dostatočnosti z vlastnej výroby u všetkých potravín mierneho pásma. Príčiny tohto stavu som stručne naznačil, osobitne chcem zdôrazniť nelogičnosť dotačnej politiky EÚ, ktorá podmieňuje objem vyplácaných dotácií viac menej iba starostlivosťou o krajinu a životné prostredie, bez povinnosti na pôde vykonávať zmysluplné aktivity, pestovať poľnohospodárske plodiny a chovať hospodárske zvieratá a dotácie sa vyplácajú na hektár poľnohospodárskej pôdy.

Na kontrolu správnej poľnohospodárskej praxe, ako ju byrokrati z EÚ nazvali, sa pritom vynakladajú nehorázne finančné prostriedky, vrátane leteckého snímkovania krajiny a následných fyzických kontrol. Počet úradníkov ministerstva pôdohospodárstva spolu s Platobnou agentúrou, ktorá pod ministerstvo patrí, sa oproti roku 2002 zvýšil asi štvornásobne, pričom efektívnosť kontroly je diskutabilná. Starostlivosť o životné prostredie je tiež mizerná, pretože stačí, ak užívateľ pôdy danú výmeru udržiava mulčovaním burín a náletov plevelných rastlín a získava nárok na dotácie. Takýto stav je najmä na lúkach a pasienkoch.

Nečudujme sa preto, že mnohí poľnohospodári stratili sedliacku česť a prestali sa venovať chovu hospodárskych zvierat, ktorý je náročný na investície i prevádzkové náklady. Aj z týchto príčin klesla zamestnanosť v poľnohospodárstve, krajina v podhorských a horských oblastiach je väčšinou zanedbaná, nepríťažlivá ani pre turistický ruch, nieto pre trvalý život.

Graf: Vývoj cien potravín na Slovensku.

tags: #vyvoj #odbytovych #cien #masa #a #masovych

Populárne príspevky:

• Ponuka jedál v reštaurácii AXA Topoľčany
• Recept na slivkový koláč
• Dokonalé šamrole
• Bio semienka pre permakultúru
• Výklad podobenstva o chlebe a šteňatách