Vznik a história cukrovej repy
Už v dávnych dobách, okolo roku 6000 p.n.l. poznali ľudia vo východnej Ázii cukrovú trstinu. Z Indie pochádzajú aj prvé zmienky o varení sladkej šťavy z tejto byliny. Alexander Veľký bol prvý, kto spomenul sladkú šťavu z cukrovej trstiny používanú v Indii. 6000 rokov pred Kr. sa cukrová trstina dostala z východnej Ázie do Indie a Perzie.
Keď sa rozšírila v severnej Afrike, na Cypre a na Sicílii, boli to Peržania, ktorí vyvinuli postup na rafináciu cukrového sirupu. Zahustená šťava získaná z trstiny sa nalievala do kužeľovitých nádob, v ktorých kryštalizovala, a tak vznikal cukor.
V roku 1493 dal Krištof Kolumbus pri svojej druhej objavnej plavbe vysadiť cukrovú trstinu na Hispaniole. Španieli teda preniesli cukrovú trstinu z Kanárskych ostrovov do Hispanioly (Veľké Antily, Dominikánska republika a Haiti), vybudovali tam prvé mlyny cukrovej trstiny a sladký tovar dopravovali loďami do Európy.
V čase križiackych výprav sa o cukre dozvedela aj západná Európa. Prešlo niekoľko storočí, kým sa surovinou na výrobu cukru stala cukrová repa. V roku 1747 berlínsky chemik A. S. Marggraf zistil, že v cukrovej repe je rovnaký obsah cukru ako v cukrovej trstine, a koncom 19. storočia prevážila produkcia repného cukru nad trstinovým.
Za pôvodnú vlasť cukrovej trstiny sa považuje Nová Guinea. Odtiaľ sa táto nenáročná rastlina dostala po obchodných cestách do oblastí juhovýchodnej a južnej Ázie. Podľa prvých záznamov pochádzajúcich z Indie, bola cukrová trstina už v 6. st. pred naším letopočtom využívaná pre svoju sladkú chuť.
Prvý krát rafinovaná bola cukrová trstina pravdepodobne v Indii, v 4. st. pred n. l. Vďaka ľahšiemu skladovaniu a prevozu, ktorý rafinácia umožnila, sa cukor pomaly dostával po indických obchodných cestách do ďalších častí sveta. Hoci cukrová trstina bola už dávno známa v pobrežných oblastiach Číny, Arábie a Afriky a možno aj Oceánie, cukor a jeho výroba zaznamenali výrazný rozvoj až okolo r. 600 n. Výrobu cukru priniesli do západnej Európy ako prví Arabi (po obsadení Pyrenejského polostrova v 8. st.
Ako vzácny produkt bol cukor spočiatku využívaný predovšetkým v medicíne, na spríjemnenie chuti horkých liečivých byliniek. Ako potravinové sladidlo sa dovtedy od Indie po severnú Európu používal hlavne med, ktorý bol spolu s medovinou súčasťou jedálnička privilegovanejších vrstiev. Med ustúpil cukru až v 15. st., ale napríklad v Rusku až v 19. st. s nástupom rafinovania cukrovej repy.
Marggrafov vynález uviedol do praxe až jeho žiak Francois Charles Achard, ktorý v r. 1802 založil v Dolnom Sliezsku prvý repný cukrovar na svete. Prvý štátom podporovaný pokus o výrobu cukru z cukrovej repy sa uskutočnil v roku 1810.
Ako sa to vyrába: Repný cukor
História cukrovej repy na Slovensku
V našich zemepisných šírkach sa po mnohých pokusoch a presviedčaní predstaviteľov dvora presadila cukrová repa. Pri svojich výskumoch rôznych rastlinných štiav objavil berlínsky prírodovedec Andreas Sigismund Marggraf (1709-1782) viac-menej náhodou kŕmnu repu ako „cukrovú rastlinu“ - bolo to v roku 1747.
Jeho žiak Franza Carla Acharda (1753-1821), vyšľachtil prostredníctvom dlhoročných pestovateľských a výrobných pokusov kmeňovú matku všetkých druhov cukrovej repy „sliezsku bielu repu“. Svojimi „zisk prinášajúcimi“ argumentmi dokázal presvedčiť kráľa Friedricha Wilhelma III. (1770-1840), vďaka čomu sa v roku 1799 začalo s pestovaním cukrovej repy. Tento je považovaný za prvý cukrovar na spracovanie cukrovej repy na svete.
Aktivity Franza Carla Acharda boli známe aj na dnešnom území Rakúska. Prvý cukrovar na repný cukor tu otvoril Achardov žiak Johann Ries. Bolo to v roku 1803 v St. Pöltene. O tri roky neskôr však cukrovar musel svoju prevádzku z dôvodu napoleonských vojen zastaviť.
Po prehratých bitkách v roku 1809 prišlo Rakúsko v dôsledku tzv. Schönbrunnského mieru o celé pobrežie Jadranského mora a tým aj Rijeku a Terst, kde sídlili fabriky na spracovanie cukrovej trstiny. Z toho prameniaci nedostatok cukru spôsobil na jednej strane oživenie produkcie javorového sirupu odskúšanej za vlády Márie Terézie, na druhej strane sa pod vedením rakúskeho lekára a profesora chémie Johanna Jassnügera na uskutočnil c.k. Tereziánskej vojenskej akadémii štátom podporovaný pokus vyrobiť cukor z cukrovej repy, ktorý však nebol úspešný.
Úspešnejší bol penzionovaný riaditeľ dvornej komory pre mincovníctvo a baníctvo Johann Christian Waykarth, ktorý v roku 1810 v Inzersdorfe am Wienerberg založil z peňazí z mierovej dohody cukrovar a zdokonalil Achardovu metódu. V tomto období vznikali v monarchii priebežne malé aj väčšie cukrovary, z ktorých mnohé - často aj z dôvodu zlej kvality cukru - boli čoskoro opäť zatvorené. Na základe kontinentálnej blokády nariadenej Napoleonom a malých plôch pestovania cukrovej repy sa opäť siahlo k trstinovému cukru, nakoľko tento bol len o niečo málo drahší ako repný cukor.
V roku 1843 skonštruoval riaditeľ cukrovaru v moravských Dačiciach Jakob Christoph Rad na podnet svojej manželky Juliany jednoduchý stroj, ktorým sa kryštálový cukor lisoval na kocky. V roku 1843 sa dostal na trh prvý kockový cukor "Wiener Würfelzucker". Bol to vynález riaditeľa cukrovaru Jakoba Christopha Rada, ktorý uskutočnil na podnet svojej manželky. Získané privilégium na výrobu kockového cukru odstúpil svojmu zamestnávateľovi Franzovi von Grebnerovi, ktorý v roku 1845 uviedol vo Viedni na trh viedenský čajový cukor („Wiener Theezucker“), ktorý sa neskôr stal známym v celej Európe.
Pestovanie cukrovej repy sa začalo opäť rozvíjať až po roku 1849. Keď cisár František I. v roku 1851 oslobodil výrobcov cukru od živnostenskej dane, mohli si aj bežní občania opäť dovoliť kupovať repný cukor.
V roku 1844 sa prešlo na výrobu surového cukru z repnej šťavy získanej podľa Schulzenbachovej metódy. V tom čase to bol jediný cukrovar na území dnešného východného Slovenska. V roku 1852 bol v cukrovare inštalovaný prvý parný stroj v meste a zároveň sa aj postavili pri továrni dva polygonálne továrenské komíny. Išlo o nepochybne prvé továrenské komíny v Košiciach.
Čo sa týka niektorých zaujímavých údajov o výrobe v cukrovare, do roku 1852 spracoval cukrovar 4500 q cukrovej repy ročne, v rokoch 1852 - 1867 od 4 do 18 ton cukrovej repy ročne, pričom na výrobu 1 metráku surového cukru sa spotrebovalo približne 15 metrákov cukrovej repy.
Pre vysoké výrobné náklady a nedostatok cukrovej repy bolo nutné v roku 1872 prevádzku zastaviť a podnik postupne likvidovať. Po zániku cukrovaru pracovali v Košiciach dve menšie továrničky na výrobu cukríkov za veľmi nepriaznivých podmienok z hľadiska obstarávania surovín (predtým mali odpadový cukor z cukrovaru, po jeho zániku sa museli zamerať na dovoz z cudziny).
Jednu založil K. Szakmáry a v 80. rokoch pokračoval vo výrobe E. Weiser, pričom v roku 1885 zamestnával 20 - 25 robotníkov a vyrábal cukríky v hodnote 50-tisíc zlatých ročne. Druhá továreň E. Szerencsiho - výroba cukríkov a čokolády spojená s výrobou kávovín, ale aj metiel a ciroku, práve vo výrobe kávovín bola táto továreň predchodcom Franckovej továrne v Košiciach.
V bývalom Československu, v čase budovania socializmu, fungovali desiatky cukrovarov. Repu doviezli do cukrovaru v železničných vagónoch a priamo pri vykladaní už prichádzalo k jej úprave, kedy ju zbavili hrubých nečistôt. Zásoby cukrovej repy sa zhromažďovali na skládkach ešte pred spustením prevádzky cukrovaru.
Výroba surového cukru a rafinéria trvala niekoľko mesiacov do vyčerpania zásob. Množstvo menších i väčších cukrovarov bolo vybudovaných najmä v Čechách, hovorí sa o niekoľkých desiatkach prevádzok. Cukor sa varil napríklad v Kostelci nad Labem, Mělníku, Kutnej Hore. Na Slovensku ich bolo len niečo vyše desiatky.
19. storočie možno pokojne považovať aj za zlatý vek cukru. Jeho spotreba neustále rástla a repný cukor si získal vedúce postavenie pred trstinovým. Cukor z repy si svoje významné postavenie zachováva dodnes a vyrába sa predovšetkým v Európe. Z výživového hľadiska je to pozitívne, keďže pre ľudské telo sú prirodzenejšie potravy vyrobené v blízkej lokalite.
Cukrovar v Leopoldsdorfe vznikol v rokoch 1901|02 ako fabrika na výrobu surového cukru. V roku 1925 bola fabrika prebudovaná na cukrovar na výrobu bieleho cukru.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1844 | História výroby cukru v meste Sereď sa začala písať už v roku 1844 v objekte terajšieho závodu Kávoviny. Jeho zakladateľom bol gróf Esterházy. |
| 1856 | Výroba bola ukončená v roku 1856 pravdepodobne z finančných a konkurenčných dôvodov |
| 1907 | „Poľnohospodársky cukrovar, akciová spoločnosť“ bol úradne založený na zakladajúcej schôdzke spoločnosti 23. januára 1907. |
| 1908 | Už v nasledujúcom roku sa uskutočnila prvá kampaň. Cukrovar sa stal členom Cukorného kartelu a to mu umožnilo umiestniť surový cukor na svetovom trhu výhodnejšie. |
| 1946 | Vyhláškou Ministerstva potravinárskeho priemyslu zo dňa 9. januára 1946 čís. 26/1946 bol podnik znárodnený. |
| 1948 | Dňa 20. januára 1948 Vyhláškou Ministerstva potravinárskeho priemyslu čís. 202 bol zriadený národný podnik Hospodársky cukrovar v Seredi. |
| 1992 | 1.5.1992 Seredský cukrovar, a.s., Sereď |
| 1998 | Cukrovar Nova, a.s., Sereď. Vstup nového vlastníka Agrana, rakúska cukrovarnícka spoločnosť |
| 2001 | Apríl 2001 - zlúčenie s Gemercukrom a.s., Rimavská Sobota a vznik spoločnosti Slovenské cukrovary a. s., Rimavská Sobota |
Počas prvej kampane v roku 1908 sa vyrábal surový cukor alebo inak nazývaný aj prírodný alebo hnedý cukor. V rokoch 1913/1914 sa začína s výrobou rafinovaného cukru, ktorý sa vyrába prostredníctvom viacnásobnej kryštalizácie a rozpúšťaním. Cukor vyrábaný v sereďskom cukrovare mal vždy veľmi dobrú akosť, preto sa exportovali až 2/3 celkovej produkcie. Na svetových trhoch získal veľmi dobré meno, najmä druh cukru označovaný ako „Extra fine Sereď“. Kockový cukor sa vyrábal a predával od roku 1931.
V roku 1988 bola založená akciová spoločnosť AGRANA Beteiligungs-AG.
tags: #vznik #cukrovej #repy #história
