Ako zabezpečiť stravovanie zamestnancov: Povinnosti a možnosti zamestnávateľa

Zabezpečiť stravovanie pre svojich zamestnancov pracujúcich na pracovný pomer je pre zamestnávateľa povinnosť, ak došlo k splneniu podmienok stanovených v zákone č. 311/2001 Z. z. Čo všetko spojenie „zabezpečiť stravovanie“ pre zamestnávateľa obnáša? Ako je to so stravovaním v prípade dohodárov, osôb pracujúcich formou domáckej práce či telepráce, či počas služobných ciest?

V tomto článku sa pozrieme na to, ako zabezpečiť stravovanie pre zamestnancov v zmysle platnej legislatívy.

Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie

Ak má zamestnávateľ čo i len jedného zamestnanca v pracovnom pomere a ak tento zamestnanec splní ustanovenú podmienku pre vznik nároku na zabezpečenie stravovania (výkon práce v rámci rozvrhnutej pracovnej zmeny viac ako 4 hodiny), zamestnávateľ je povinný podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce zabezpečiť mu stravovanie. Z § 152 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva povinnosť zamestnávateľa:

  1. zabezpečiť zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie;
  2. prispievať zamestnancom na stravovanie formou príspevku na jedlo.

Túto povinnosť má nielen zamestnávateľ, ale aj agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi.

Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať všetkým zamestnancom stravovanie buď v mieste ich pracoviska, alebo v jeho okolí.

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby.

Zamestnanec má nárok na zabezpečenie stravovania alebo na poskytnutie finančného príspevku na stravovanie, ak v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny.

Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla.

Podmienky poskytovania stravovania upravuje § 152 Zákonníka práce. Právny nárok na zabezpečenie stravovania v rámci rozvrhnutej pracovnej zmeny podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce majú len zamestnanci zamestnávateľa, ktorí sú v pracovnom pomere, t. j.:

  1. Vykonáva prácu viac ako štyri hodiny.
  2. Časovú podmienku (viac ako štyri hodiny) splní v rámci rozvrhnutej (riadnej) pracovnej zmeny.

Podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Podmienka minimálneho trvania výkonu práce platí aj pre zamestnanca, ktorý má v pracovnej zmluve v súlade s § 49 ods. 1 Zákonníka prácedohodnutý kratší ako ustanovený týždenný pracovný čas.

Zákonník práceneustanovuje podmienku trvania súvislého výkonu práce, preto zamestnancovi vznikne nárok na zabezpečenie stravovania aj prípade, ak v priebehu pracovnej zmeny bol výkon práce na pracovisku prerušený, napr. z dôvodu vyslania na pracovnú cestu, z dôvodu prekážok v práci alebo vplyvom práce v delených pracovných zmenách a pod., ak súhrn celkového času výkonu práce v rámci tej istej pracovnej zmeny je dlhší ako štyri hodiny.

Pracovná zmena je v § 90 ods. 1 Zákonníka práce definovaná ako časť 24 hodín po sebe nasledujúcich, v ktorej zamestnanec vykonáva prácu podľa rozvrhu pracovných zmien určeného zamestnávateľom.

Zamestnancovi nevznikne právny nárok na zabezpečenie stravovania napr. za:

  • čas práce nadčas - za čas práce nadčas (§ 97 ods. 1 Zákonníka práce) nemôže zamestnancovi vzniknúť právny nárok na zabezpečenie stravovania z dôvodu, že nevykonával prácu v rámci riadnej pracovnej zmeny.
  • čas pracovnej pohotovosti na pracovisku - za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 1 Zákonníka práce) nemôže zamestnancovi vzniknúť právny nárok na zabezpečenie stravovanie z dôvodu, že čas neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku nie je výkonom práce a zamestnanec iba čaká, že bude prácu vykonávať.

Zamestnávateľ nie je povinný zabezpečiť stravovanie zamestnancom pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

Právny nárok na zabezpečenie stravovania majú len zamestnanci zamestnávateľov, ktorí vykonávajú práce v pracovnom pomere k zamestnávateľovi na základe pracovnej zmluvy; fakultatívne však možno poskytovať stravovanie aj ďalším osobám.

Na zabezpečenie stravovania nemá nárok napr. osoba činná na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (aj keď sa podľa § 11 Zákonníka práce považuje za zamestnanca), samostatne zárobkovo činné osoby, starostovia, primátori, predsedovia vyšších územných celkov, poslanci obecného zastupiteľstva, konateľ, spoločník a pod. Zamestnávateľ však môže využiť § 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce a po prerokovaní so zástupcami zamestnancov môže rozšíriť okruh osôb, ktorým bude zabezpečovať stravovanie a prispievať na stravovanie, o tieto osoby.

Paragraf 152 Zákonníka práce sa teda nevzťahuje na osoby vykonávajúce prácu u zamestnávateľa na základe dohody o vykonaní práce, dohody o pracovnej činnosti, resp. dohody o brigádnickej práci študentov.

Výnimkou je prípad, ak:

  • táto osoba má poskytovanie stravovania dohodnuté v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce];
  • zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov podľa § 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, o túto skupinu osôb.

Podľa § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný dodržiavať ostatné dohodnuté podmienky, pričom nároky zamestnanca alebo iné plnenia v jeho prospech nemožno dohodnúť pre zamestnanca priaznivejšie, ako sú nároky a plnenia vyplývajúce z pracovného pomeru; uvedené platí aj pre podmienku vzniku nároku zamestnanca na stravovanie podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce, t. j. že zamestnanec na pracovisku odpracoval viac ako štyri hodiny.

Formy zabezpečenia stravovania

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie najmä:

  • poskytovaním jedla vo vlastnom stravovacom zariadení,
  • zabezpečením poskytovania jedla v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa v blízkosti pracoviska,
  • zabezpečením stravovania svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, alebo ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby, t. j. poskytne zamestnancom tzv. stravovacie poukážky (papierové, resp. elektronické).

Zákon nevylučuje ani kombináciu jednotlivých spôsobov zabezpečovania stravovania.

Rôzne formy zabezpečenia stravovania zamestnancov.

V prípade, ak zamestnávateľ nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie.

Zamestnanec je viazaný svojím výberom počas 12 mesiacov odo dňa, ku ktorému sa výber viaže.

Podrobnosti výberu a realizácie povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie alebo poskytovať finančný príspevok na stravovanie na základe výberu môže zamestnávateľ ustanoviť vo vnútornom predpise.

Zamestnávateľ na základe výberu zamestnanca zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytuje zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie.

Príspevok zamestnávateľa na stravovanie

Výška príspevku zamestnávateľa na stravovanie je ustanovená ako príspevok na jedno hlavné jedlo. Paragraf 152 ods. 3 Zákonníka práce ustanovuje minimálnu (dolnú) hranicu príspevku, ktorá predstavuje 55 % ceny jedla a maximálnu (hornú) hranicu príspevku, ktorá predstavuje 55 % sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o cestovných náhradách“) a z neho vyplývajúce opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 248/2012 Z. z. o sumách stravného. Rozpätím výšky príspevku sa vymedzuje suma, ktorú si zamestnávateľ môže zahrnúť do svojich daňových výdavkov (nákladov).

Zamestnávateľ prispieva na stravovanie v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách (od 1.11.2014 suma 4,20€). Takýto príspevok je daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 4. Zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

Pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky v tomto prípade musí predstavovať najmenej 75% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách.

Zamestnávateľ môže v súlade s ustanovením § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov prispievať zamestnancom na stravovanie aj z prostriedkov sociálneho fondu.

Povinný príspevok zamestnávateľa, ktorým prispieva zamestnancovi na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce je limitovaný. Je to suma najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde (ďalej len „zákon o SF“).

Zamestnávateľ v rámci svojej sociálnej politiky poskytuje zamestnancom zo sociálneho fondu príspevok na stravovanie nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi (§ 7 ods. 1 písm. a) zákona o SF).

Znamená to, že zamestnávateľ podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, je povinný v súlade s platným opatrením o sumách stravného prispievať na stravovanie max. v súlade s § 152 ods. 6 Zákonníka práce, za splnenia ustanovených podmienok a v sume podľa § 152 ods. v súlade s § 152 ods. 7 Zákonníka práce, napr. Zamestnancovi slúži na stravovanie rovnako, ako keby sa mu poskytla stravovacia poukážka.

V súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie by mala byť rovnaká ako suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovaciu poukážku iným zamestnancom [potrebné je brať do úvahy, že musí ísť o porovnateľných zamestnancov (§ 40 ods. 9 Zákonníka práce)]. Súčasne to však musí byť od 1.12.2025 najmenej 3,84 € (55 % z minimálnej hodnoty stravovacej poukážky, t. j. Pri hodnote stravovacej poukážky 9,30 €, minimálny príspevok zamestnávateľa je súčasne aj maximálny príspevok, t. j. 5,12 €.

Ak zamestnávateľ neprispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 ods. 7 Zákonníka práce formou stravovacích poukážok, napr. z dôvodu, že má vlastnú jedáleň, suma finančného príspevku na stravovanie zamestnanca je najmenej 55 % ceny jedla poskytovaného vo vlastnom stravovacom zariadení. Okrem uvedenej sumy zamestnávateľ môže v súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce prispievať na stravu zamestnancov príspevkom podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je zákon o SF. Zamestnávateľ v rámci svojej sociálnej politiky poskytuje zamestnancom zo sociálneho fondu príspevok na stravovanie nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi [§ 7 ods. 1 písm. a) zákona o SF]. Príspevok na stravovanie zamestnancov nie je týmto zákonom limitovaný, preto, ak je poskytnutý podľa zákona o SF, u zamestnanca je považovaný za príjem oslobodený od dane podľa § 5 ods. 7 písm. p) ZDP.

Minimálna hodnota stravovacej poukážky je od 1.1.2024 5,85 €.

Ďalšie možnosti zamestnávateľa

Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi prijať v rámci sociálnej politiky vlastné rozhodnutia (alebo ich prerokovať so zástupcami zamestnancov) týkajúce sa:

  • upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas dovolenky, prekážok v práci, alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci.

Zamestnávateľ môže upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie aj počas dní, kedy nesplnia podmienku odpracovať v rámci pracovnej zmeny viac ako 4 hodiny, a to napr. počas dovolenky, prekážok v práci - na strane zamestnanca, na strane zamestnávateľa, inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci (napr. z dôvodu sviatku, pre ktorý zamestnanec nemohol pracovať, pre čerpanie náhradného voľna, pre dočasnú pracovnú neschopnosť zamestnanca a pod.).

  • umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom.

Zamestnávateľ môže umožniť stravovať sa zamestnancovi, ktorý zastupuje neprítomného zamestnanca a odpracuje napr. ucelenú nadčasovú zmenu alebo odpracuje nadčasovú zmenu počas soboty, nedele a pod., t. j. odpracuje zmenu mimo rámca svojej rozvrhnutej riadnej pracovnej zmeny.

  • rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce.

Zamestnávateľ môže rozšíriť okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie. Tento okruh osôb nie je Zákonníkom práce obmedzený, preto z možnosti rozšírenia nie sú vylúčené žiadne fyzické osoby. Na základe tohto ustanovenia môže zamestnávateľ rozšíriť zabezpečenie stravovania napr. osobám, ktoré vykonávajú u zamestnávateľa práce na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, pre bývalých zamestnancov zamestnávateľa, ktorí bezprostredne pred odchodom do dôchodku uňho pracovali, konateľovi spoločnosti, starostovi obce, primátorovi mesta a pod.

Zákonník práce okrem rozšírenia okruhu osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, umožňuje zamestnávateľovi osobitne rozhodnúť aj o tom, či týmto osobám, resp. ktorému okruhu takýchto osôb bude aj prispievať na stravovanie. Ak by zamestnávateľ chcel aj prispievať na stravovanie ďalším osobám, rozšírený okruh osôb by nemal zahŕňať úplne cudzie osoby.

Zásady správnej výživy

V súlade s § 152 ods. 1 Zákonníka práce by malo zabezpečené stravovanie zodpovedať zásadám správnej výživy.

Zásady správnej výživy predstavujú výživové hodnoty podávaných pokrmov, ktoré vychádzajú z obsahu výživových faktorov podľa odporúčaných výživových dávok pre jednotlivé skupiny obyvateľstva [§ 26 ods. 4 písm. i) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane zdravia, podpore a rozvoji verejného zdravia, Vestník Ministerstva zdravotníctva SR - čiastka 7 - 8 z 28. apríla 1997].

Poskytovaná strava musí spĺňať nasledovné kritériá:

  1. Zamestnancovi musí byť jedlo poskytnuté počas rozvrhnutej pracovnej zmeny, a to bez ohľadu na to, či ide o rannú zmenu, popoludňajšiu zmenu alebo nočnú zmenu.
  2. Poskytovaná strava musí byť podaná vo forme najmä teplého hlavného jedla.
  3. Súčasťou poskytnutej stravy musí byť aj vhodný nápoj.
  4. Strava musí byť podaná priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti.

Hlavné jedlo by malo byť podávané ako teplé jedlo, avšak v rámci ponuky viacerých jedál nie je vylúčená ani možnosť výnimočne podávať aj studené jedlá, napr. zeleninové šaláty, ovocné taniere a pod.

Pojem „vhodný nápoj“ nie je v právnych predpisoch definovaný, ale v nadväznosti na zákaz používania alkoholických nápojov [zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov - § 12 ods. 2 písm. k)] je zrejmé, že vhodným nápojom môže byť len nealkoholický nápoj (napr. čaj, ochutená malinovka, káva, mlieko, prípadne iný vyhovujúci nápoj - napr. pitná voda).

Posúdiť, či je stravovanie zabezpečené v dostatočnej blízkosti pracoviska, je možné len podľa skutočných podmienok stravovania. V zásade by malo platiť, aby strava bola zabezpečená v mieste, ktoré je najviac v takej vzdialenosti od pracoviska, aby sa zamestnanec po opustení pracoviska a po skonzumovaní stravy stihol vrátiť na pracovisko v rámci prestávky na odpočinok a jedenie (§ 91 Zákonníka práce). Tieto podmienky sú všeobecne záväzné a musia byť preto splnené bez ohľadu na formu alebo spôsob zabezpečenia stravovania zamestnancov.

Stravovanie a domácka práca alebo telepráca

Finančný príspevok poskytne zamestnávateľ aj zamestnancovi pri výkone domáckej práce alebo telepráce, ak mu nezabezpečí stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo prostredníctvom právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, alebo ak by takého zabezpečenie stravovania bolo v rozpore s povahou vykonávanej domáckej práce alebo telepráce.

Riešenie problémov

V prípadoch, keď vznikne zamestnancovi nárok na stravovanie a zamestnávateľ si nesplnil svoju povinnosť zabezpečiť zamestnancovi stravovanie na pracovisku alebo v jeho blízkosti ani mu neposkytne stravovacie poukážky a ani finančný príspevok na stravovanie, porušil tým ustanovenie Zákonníka práce a spôsobil zamestnancovi škodu.

Podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá mu vznikla porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním.

V zmysle § 217 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý upravuje spoločné ustanovenia o zodpovednosti zamestnávateľa, je zamestnávateľ povinný nahradiť zamestnancovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu.

Škodou vyjadrenou v peniazoch v uvedenom prípade je suma príspevku na stravovanie vo výške podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce za každý deň, kedy zamestnancovi vznikol nárok na stravovanie.

tags: #ako #zabezpečiť #jedlo

Populárne príspevky: