Adamove jablká: Recenzia dánskej tragikomédie o viere a vykúpení
Film Adamove jablká (Adams æbler) dánskeho režiséra Andersa Thomasa Jensena z roku 2005 je čierna komédia, ktorá sa zaoberá témami viery, dobra a zla, a hľadaním zmyslu života. Film získal medzinárodné uznanie a stal sa kultovou klasikou.
Príbeh sa točí okolo neonacistu Adama, ktorý prichádza na vidiecku faru, aby si odpracoval verejnoprospešné práce pod vedením farára Ivana. Ivan je zvláštny človek, ktorý napriek všetkým životným tragédiám zostáva neochvejne optimistický a verí v dobro v každom človeku. Adam dostane za úlohu upiecť jablkový koláč z jabĺk zo stromu, na ktorý si robia nároky vtáky a hmyz. Kým Ivan to vníma ako božiu skúšku, Adamovi na výsledku nijako nezáleží a namiesto toho rozmýšľa, ako by z fary čo najrýchlejšie dostal.
Čoskoro však zisťuje, že s farárom niečo nie je v poriadku. Ivan jedného dňa na fare odpadne a Adam sa od lekára dozvie prekvapivú správu. Hoci spočiatku netúžil po ničom inom, ako faru čo najrýchlejšie opustiť, napokon ho okolnosti donútia ostať. Kolotoč nevšedných udalostí sa roztáča čoraz rýchlejšie.
Viera môže mať rôzne podoby. Niekto verí v Boha, niekto v Diabla, niekto nachádza potešenie v jedle a liehovinách, niekomu sa páči rabovať benzínky a za lup nakupovať zbrane pre svojich krajanov veriacich v Alaha a niekto neverí vôbec v nič, snáď len v ideológiu Adolfa Hitlera.
Postavy a ich vývoj
Film stavia na kontraste medzi dvoma hlavnými postavami: Adamom, zatrpknutým neonacistom, a Ivanom, naivným a nezlomným farárom. Adam sa snaží Ivana zbaviť jeho ilúzií a zničiť jeho vieru, zatiaľ čo Ivan sa snaží Adama prevychovať a ukázať mu cestu k dobru. Táto dynamika vedie k mnohým absurdným a komickým situáciám. Neonacista Adam prichádza na zapadnutú faru, aby si tu odpykal zvyšok trestu vo forme pomocných prác okolo svätostánku. Tu stretáva bývalého nádejného tenisového reprezentanta Gunnara, ktorý vymenil raketu za fľašku a proteínové koktaily za o niečo kalorickejšie pochutiny. Jeho novým spolubývajúcim sa stáva i „čierna huba“ Khalid šetriaci na návrat domov, aby sa mohol pridať k svojim bratom bojujúcim za pravdu. Všetci traja žijú, alebo sa o to aspoň snažia, pod dozorom miestneho farára Ivana.
Kňaz je stelesnenou hračkou osudu, ktorej sa stalo toľko zlých vecí (zneužívaný v detstve, manželka spáchala samovraždu, jeho syn je ochrnutý a on sám má v hlave nádor o veľkosti volejbalovej lopty), že jeho viera v pozitívne stránky života a neustále obviňovanie Satana za všetko zlé je tak trochu nepochopiteľná. Adam, ako sa zdá, je jediný, kto nemá problém (chrbtovú kosť) ukázať Ivanovi skutočnú pravdu. Ale v tomto filme je naozaj ťažké odhaliť, čo je pravda, kde ležia hranice normálnosti a kto je vlastne horší - Adam alebo Ivan?
Neustále naťahovanie medzi hlavnými hrdinami prináša niekoľko zaujímavých, prekvapivých a originálnych scén, ktoré robia z Adamových jabĺk komédiu so smutným koncom alebo drámu s veselým epilógom - to už musíte posúdiť a rozhodnúť sami. Je zábavné sledovať ako sa z absurdít vynárajú hlboké odklady, ktoré sú v nasledujúcich minútach stavané na vážky a opätovne uvrhnuté do satirickej roviny. Adamove jablká jednoducho predstavujú iný film, ktorý si však určite zamilujete.
Trochu zamrzí nejasné vyústenie jednotlivých charakterov, ale to môžeme pripísať režisérovej/scenáristovej snahe udržať rovnováhu na oboch „frontoch“. A prečo Adamove jablká? Skín si totiž, potom ako ho kňaz požiada o zvolenie úlohy na fare, vyberie upečenie koláča. Ako hlavná ingrediencia mu majú poslúžiť jablká zo stromu v záhrade, ktorý je podľa Ivana pod neustálymi útokmi diabla. Príprava koláča zmieru, však bude oboch stáť viac než tušia.
Dochádza teda k určitej výmene prvotných pozícií. Adamova snaha prebudiť kňaza zo slepoty dobromyseľnosti a pozitivizmu a tým pádom ho poraziť je oveľa silnejšia a vo svojich pokusoch konštruktívnejšia ako túžba Ivana milotou a výchovným pôsobením scivilizovať svojho zverenca.
Absurdný humor filmu tkvie práve v týchto paradoxných stretoch / nárazoch bezmocného zla o „šialene blbé“ dobro. Obaja sú determinovaní rovnakou mierou zaslepenosti, nedostatkom empatie a slepou vernosťou vlastným fixným ideám. Dobrým dôkazom je scéna s ekologickou aktivistkou, ktorá si prišla k farárovi pre radu, lebo zistila, že je tehotná a dieťa bude pravdepodobne postihnuté. Jeho však nezaujíma intenzita problému, v ktorom sa ocitla, ale hlavne spravodlivé rozdelenie keksíkov.
Farár vložil všetku energie do vybudovania náhradného sveta disponujúceho vlastnou logikou. Pri každom otrase spôsobenom vpádom nejakej zložitej reálnej udalosti dochádza k malému zániku a on musí znova upevňovať jeho základy. Je tak zaujatý opätovnými konštrukciami, že nedokáže skutočne počúvať a pomáhať.
Nemôže byť dobrým duchovným, len jeho karikatúrou, pretože ľudí a svet nevidí v jeho úplnosti, zložitosti jeho vzťahov, ale len akejsi okyptenej vyžehlenosti. Jeho imaginárna ríša sa má k reálnemu svetu asi ako filmový ateliér, v ktorom vidíme kartónové priečelia budov s neexistujúcimi bočnými fasádami a interiérmi. Dá sa na to pozerať, ale nedá sa v tom reálne existovať.
Témy a motívy
Film sa zaoberá mnohými závažnými témami, ako sú viera, zlo, odpustenie a vykúpenie. Jensenov mrazivý sarkazmus všetko rámuje a ekvalizuje, čiže dostáva na rovnakú úroveň, nič mu nie je sväté. Vzniká tak istý odstup umožňujúci pragmatické vnímanie sveta ako tragikomického divadla so všetkými jeho smiešnymi nádejami a bolesťami. Takýto postoj je na jednej strane oslobodzujúci, na druhej však zbavuje zodpovednosti.
Stav rozvetvenej jablone upomína na vnútornú odyseu Adama za takmer nepravdepodobným očistením - jablká sa najskôr stávajú sústom pre kŕdeľ vrán, potom na ne zaútočia červy, aby ich nakoniec takmer úplne zdecimoval úder blesku. Realistické motivácie sa pôsobením nadprirodzených „náhod“ do určitej miery posúvajú do úzadia a celý príbeh nadobúda akúsi rozprávkovú štylizáciu.
Čo je však pre tento film určujúce (hlavne pre jeho medzinárodný úspech), je šokujúce, politicky nekorektné narábanie so spoločensky citlivými témami ako incest, telesné postihnutie, smrteľné choroby, prisťahovalci atď.
Tabuľka: Hlavné postavy a ich charakteristiky
| Postava | Charakteristika |
|---|---|
| Adam | Neonacista, zatrpknutý, cynický |
| Ivan | Farár, naivný, optimistický, nezlomný |
| Gunnar | Bývalý športovec, alkoholik |
| Khalid | Moslim, hľadá útočisko |
Je zrejmé, že takto vymodelovaný konštrukt potrebuje svojho antagonistu - niekoho, kto dá tomuto pevne vymodelovanému, prehľadne zdôvodnenému svetu poriadne zabrať. Adam, ktorého životná filozofia stojí na úplne iných základoch, sa veľmi rýchlo vžije do polohy onoho diabolského oponenta. Vytýči si cieľ, ktorý má s láskyplnou pokorou málo spoločné - dostať Ivana na lopatky, zničiť jeho ilúzie, zanovitú, smiešnu vieru. Takéto primitívne deštruktívne zámery sú ešte v úplnom súlade s neonacistickými, silou operujúcimi tendenciami.
Táto sčasti satirická komédia rozhodne nie je hrou s nuansami ani skrytými významami. Všetky fakty sú nám buď jasne v dialógu prípadne v konaní postáv osvetlené, alebo obohatené o interpretačné možnosti biblických poukazov a podobenstiev.
Ako aj udelenie výročnej ceny kultúry režisérovi združením dánskych pastorov za „premyslený komentár k úlohe pastora a zaujímavý obraz neonacistu ako média vykúpenia neschopného odvrátiť neželané dobro...“.
Dovŕšením celej tejto postmodernej absurdity je fakt že Anders Thomas Jensen práve spolupracuje s Larsom von Trierom na jeho pripravovanom komerčnom trháku - horore s názvom Antikrist.
Realistické motivácie sa pôsobením nadprirodzených „náhod“ do určitej miery posúvajú do úzadia a celý príbeh nadobúda akúsi rozprávkovú štylizáciu.
Je zábavné sledovať ako sa z absurdít vynárajú hlboké odkazy, ktoré sú v nasledujúcich minútach stavané na vážky a opätovne uvrhnuté do satirickej roviny.
Adamove jablká jednoducho predstavujú iný film, ktorý si však určite zamilujete. Trochu zamrzí nejasné vyústenie jednotlivých charakterov, ale to môžeme pripísať režisérovej/scenáristovej snahe udržať rovnováhu na oboch „frontoch“.
A prečo Adamove jablká? Skín si totiž, potom ako ho kňaz požiada o zvolenie úlohy na fare, vyberie upečenie koláča. Ako hlavná ingrediencia mu majú poslúžiť jablká zo stromu v záhrade, ktorý je podľa Ivana pod neustálymi útokmi diabla. Príprava koláča zmieru, však bude oboch stáť viac než tušia.
Nech si hovorí kto chce čo chce, nový Lars von Trier je vynikajúci! Depresívny, hororový, znepokojujúci, otvorene nejednoznačný.
Film o viere, ale aj neustálom boji dobra so zlom.
Film dánskeho oscarového režiséra Andersa Thomasa Jensena Adamove jablká (z roku 2005) ma však zaujal. V roku 2019 sa film dočkal aj slovenskej divadelnej adaptácie.
Hoci ťažko skúmať úmysel režiséra, možno to má byť umelecká provokácia veriacich i neveriacich, okrem samotnej umeleckej hodnoty film ponúka výstižnú ilustráciu dôležitých duchovných skutočností, ktoré sú v spirituálnej teológii podrobne opísané, ale zároveň sú pre väčšinu ľudí (vrátane kňazov a katechétov) v podstate neznáme.
Kým prejdeme k filmu, treba trošku nahliadnuť do tajomstva temnej noci. Už sv. Gregor z Nyssy a neskôr Pseudo-Dionýz Areopagita píšu, že zjednotenie s Bohom sa uskutočňuje v úplnej tme nevedenia. Kladú tak základy tzv. apofatickej (negatívnej) teológie.1 V tejto línii neskôr pokračuje napr. sv. Bonaventúra a ešte neskôr sv. Ján od Kríža. Ten temnú noc chápe ako priestor stretnutia Ženícha s Nevestou.
Na pozadí knihy Pieseň piesní a všeobecne ľudskej skúsenosti lásky a sexuality chápe noc ako čas vzájomného hľadania a láskyplného zjednotenia. Treba však pripomenúť, že to je až záverečná perspektíva, no je potrebné mať ju na pamäti. Noc je totiž pred časom nájdenia a zjednotenia hlavne časom strachu z temnoty, neistoty a osamelosti, časom utrpenia a očisťovania.
Apofatická alebo negatívna teológia sa snaží postihnúť absolútnu transcendentnosť Boha cestou dôsledného negovania všetkých jeho atribútov a označení, všetkých predstáv a pojmov, ktoré si o ňom utvárame. V jednoduchých obrazoch tak nachádzame viac pravdy než v tých najdokonalejších predstavách. Preto láska vidí viac ako rozum. Kde je láska, tam dokonca nemá viac prístup temnota rozumu.
tags: #adamove #jablka #film #recenzie
