Aké šperky nesmie mať kuchárka v školskej kuchyni?

Pri práci v školskej kuchyni je dôležité dodržiavať prísne hygienické štandardy a bezpečnostné predpisy. Jedným z aspektov, ktorý môže ovplyvniť hygienu a bezpečnosť, je nosenie šperkov. Aké šperky by teda kuchárka v školskej kuchyni nemala nosiť?

Všeobecne platí, že v prostredí, kde sa pripravuje jedlo, by sa malo minimalizovať nosenie akýchkoľvek šperkov. Dôvodom je, že šperky môžu byť zdrojom baktérií a nečistôt, ktoré sa môžu preniesť do jedla. Okrem toho, drobné časti šperkov sa môžu uvoľniť a dostať do jedla, čo predstavuje riziko pre spotrebiteľa.

Konkrétne, kuchárka by sa mala vyvarovať noseniu nasledujúcich druhov šperkov:

  • Prstene: Najmä prstene s kameňmi alebo zložitejším dizajnom, kde sa môžu zachytávať nečistoty.
  • Náramky: Náramky môžu prekážať pri práci a zachytávať nečistoty.
  • Náhrdelníky: Dlhé náhrdelníky môžu padať do jedla alebo prekážať pri manipulácii s kuchynským vybavením.
  • Náušnice: Veľké visiace náušnice môžu byť nebezpečné a zachytávať sa o predmety.

Je dôležité si uvedomiť, že aj jednoduché šperky, ako napríklad hladký snubný prsteň, môžu predstavovať riziko. Preto je najlepšie sa im úplne vyhnúť alebo ich pred začatím práce odstrániť.

Zamestnávateľ je povinný neustále vyhodnocovať riziko spojené s vykonávaním prác zamestnancov. Na vyhodnotenie situácie slúži pravdivé zodpovedanie jednoduchých otázok ako napríklad či existuje objektívne nebezpečenstvo úrazu pri vykonávaní pracovných úloh. Otázky je potrebné aplikovať vždy na danú konkrétnu prácu zamestnanca. Následne zamestnávateľ vymedzí všetky nebezpečenstvá, ktoré nemožno vylúčiť a rozhodne o pridelení OOPP.

Pracovný odev ako aj všetky ostatné osobné ochranné pracovné prostriedky je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi bezplatne. Nemôže sa tak stať situácia, že by zamestnávateľ svojmu zamestnancovi tieto pomôcky predával či zrážal zo mzdy.

V paragrafe 6 Nariadení vlády je vymedzené aj to, ako dlho môžete pracovný odev resp. OOPP používať. Zamestnávateľ je povinný na základe závažnosti nebezpečenstva a dĺžky jeho pôsobenia, charakteru práce určiť presné podmienky používania OOPP najmä jeho dobu používania. Zamestnávateľ zabezpečuje udržiavanie OOPP najmä čistením, opravou a výmenou.

Poučka hovorí, že je to akýkoľvek prostriedok, ktorý zamestnanec pri práci nosí, drží, alebo inak používa vrátane jeho doplnkov a príslušenstva, ak je určený pre jeho bezpečnosť a zdravie. Pod toto označenie spadá široké množstvo prostriedkov. Pri bližšom pohľade na pracovný odev je situácia komplikovanejšia. Rozlišujeme poskytnúť tri druhy odevov a obuvi pri ktorej zamestnávateľ má, resp.

  1. Slúži na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnanca ak nebezpečenstvo nemožno vylúčiť ani obmedziť technickými prostriedkami, prostriedkami kolektívnej ochrany či inými formami. Je dôležité zdôrazniť, že zamestnávateľ musí tieto OOPP poskytnúť automaticky bez toho, aby o ne musel zamestnanec žiadať. Príloha č. 3 v spomínanom Nariadení vlády dokonca názorne vymenováva zoznam prác, pri ktorých sa poskytujú osobné ochranné pracovné prostriedky automaticky.
  2. Nie sú potrebné na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnanca. Aj v tomto prípade má zamestnanec na ne nárok v prípade, ak tento odev a obuv podlieha mimoriadnemu opotrebeniu, alebo znečisteniu.
  3. Ide napríklad o oblek, kravatu a iné pracovné odevy, ktoré pri vykonávaní práce nie sú mimoriadne opotrebovávané.

Príklad osobných ochranných pracovných prostriedkov.

Preč s cukrom a bielou múkouPredsa len si zo starého života preniesol niečo, čo si každý pod vplyvom životných udalostí buduje sám - svoj životný štýl, filozofiu. Úplne prirodzene, napriek štátnym normám, ktoré tak vedia zošnurovať počínanie človeka, ju začal aplikovať aj pri hrncoch v školskej jedálni.

Keď sa povie kuchár, väčšine z nás napadne asociácia spokojného bucľatého červenolíceho pána v kuchárskej uniforme a čiapke a hlavne s neprehliadnuteľným vypuklým bruchom. Tak na takýto obraz treba zabudnúť. Marián hovorí, že súčasná generácia kuchárov dbá na zdravú výžinu, podobne je na tom aj on. A tak nečudo, že na Tilgnerovej začal s revolúciou vo varení, ktorá sa zapáčila deťom aj rodičom.

„Varíme predovšetkým zdravo. Vôbec nepoužívame bielu múku. Tá síce zaplní žalúdok, no nedodá telu žiadne potrebné živiny, naopak, oberie nás o energiu, ktorú musíme vynaložiť na trávenie. Nahradili sme ju preto celozrnnou. Jedlo zahusťujeme zemiakom, škrobom alebo hrachovou či bezlepkovou múkou. Úplne sme vylúčili cukor. Ak varíme buchty na pare, mierne zohrejeme med a zmiešame ho s kakaom. Pečieme aj koláče, aj sú sladké, ale bez toho, aby sme použili cukor. Nahrádzame ho banánom, hrozienkami, mandľami a podobne. Snažíme sa postupne kupovať len potraviny v biokvalite, začali sme s mäsom. Do jedálneho lístka sme zaradili aj lososa. Denne varíme dve jedlá, jedno je bezmäsité alebo ryba. Deti majú každý deň k dispozícii aj zeleninové stoly. Pre deti alergické na kravské mlieko pripravujeme jedlo z ryžového mlieka. Alebo máme chlapca po operácii bruška, jemu tiež vieme uvariť vhodný obed. Detské výživy si pripravujeme z čerstvého ovocia sami, pretože je to lacnejšie a hlavne tie naše sú bez konzervantov. Varíme aj z menej známych, ale hlavne zdravých potravín, ako je napríklad pšeno. Úplne sme vylúčili polotovary.“

Nečudo, že takýmto inovatívnym prístupom vzbudil záujem a takmer senzáciu v odbore, v ktorom dnes pracuje. Každý, hlavne rodičia sa začali pýtať, ako sa to dá. „Norma pre mňa nie je zákon, ale iba vodidlo. Ku špagetám mi síce napíšu, že tam musí byť syr s konkrétnym obsahom tuku, ale nekonkretizujú aký. Ja používam kvalitný parmezán. A vôbec neplatí, že zdravá strava je zákonite drahá. Tým, že varíme až osemsto obedov, vieme sa s dodávateľmi, napríklad biomäsa, dohodnúť na veľmi výrazných zľavách. Vždy sa dokážem zmestiť do rozpočtu, dokonca aj ušetriť. Denne mám k dispozícii rozpočet od tých 700 do 850 eur. Volajú mi rodičia z iných škôl, že prečo to u nás ide a inde nie. Keď im poviem, že je to o dobrej vôli, nechcú mi veriť. Do školskej kuchyne som prišiel zo súkromného sektora a naučil som sa, že ten, pre koho varím, musí od stola odchádzať maximálne spokojný, či je to švédsky kráľ, alebo žiak základnej školy. Nie som síce s takýmto zmýšľaním v rámci školských kuchýň ojedinelý, no stále je nás ešte málo. Kým do školského zariadenia nepríde uvedomelý vedúci alebo šéfkuchár, nenastane žiadna zmena. Úradníci, ktorí tvoria normy, to nezmenia a rodičia zatiaľ driemu a iba hromžia na sociálnych sieťach. Nevyvíjajú správnu aktivitu. Ak sú nespokojní, mali by sa dať dokopy, ísť za riaditeľom, pretože on je hlavou školy.“

Ilustračná fotografia školskej jedálne.

Príbeh kuchára, ktorý zmenil svet gastronómie v školskej jedálni

Zmenil povolanie aj stravovacie návyky žiakov. Do školskej kuchyne priniesol pšeno či lososa. Marián Maszay (45). Bratislavčanovi vybrali povolanie jeho rodičia a dnes po rokoch spomína, že ho zrejme poznali veľmi dobre, keď vedeli, že bude šťastný práve pri hrncoch. Marián Maszay začínal so základnou kuchárskou násobilkou, až sa z neho stal sťaby kuchársky akademik. Vypracoval sa na pozíciu šéfkuchára v prestížnych grandhoteloch na Slovensku a vo svete. Varil pre európsku šľachtu či ľudí, ktorí sa pravidelne objavujú na červenom koberci. Odmenou mu bol nielen pocit dobre vykonanej práce, ale aj slušné hmotné zabezpečenie. Úplne vážne však hovorí, že sa cítil ako v diablových osídlach. Diabol mu síce dal to, čo mnohí ľudia pokladajú za veľmi dôležitú veličinu v živote - peniaze -, na druhej strane ho výrazne obmedzil. Zobral mu to, s čím každý v dnešných uponáhľaných časoch kalkuluje a uvážlivo si ho prácne delí - čas.

Manželia len na papieri

„Mal som peniaze, no nebolo kedy si ich užiť. Nebola možnosť na normálny súkromný život,“ spomína, čo znamená byť špičkou v kuchárskom povolaní. Marián hovorí, že v práci bol denne minimálne dvanásť hodín. Voľný víkend - tak ten nezažil celé roky. Poväčšine si dokázal ukrojiť nejaký voľný deň počas pracovného týždňa. Nespokojnosť s týmto stavom sa objavila hlavne po tom, ako sa oženil a prišla prirodzená túžba založiť si rodinu. „S manželkou sme boli vlastne svoji len na papieri. Takmer vôbec sme sa nevideli. Domov som prichádzal, keď už spala.“

Približne pol roka živil vo svojej hlave myšlienku na zmenu a nie hocijakú, ale radikálnu. „Strach som nemal, to vôbec, dopredu ma hnala idea, že všetko bude ináč a budem žiť ako normálny človek. Najprv som si povedal, že si v pôvodnej práci skúsim vybudovať systém, aby som v nej trávil menej času. Nevyšlo to. Tak som si na internete otvoril webovú stránku s ponukou pracovných miest a do očí mi udrel inzerát, že škola na Tilgnerovej v Karlovej Vsi hľadá kuchára.“

Školské varenie je v hierarchii kuchárskych majstrov kdesi až na hranici podradnosti. Zamestnancovi grandhotela preto chvíľu trvalo, kým sa odhodlal vymeniť svetové celebrity za bratislavských žiakov. „Stále som si opakoval, že musím konečne opustiť doterajšiu kariéru tak­zvaného šialeného kuchára, ak chcem mať rodinu a zmeniť svoj život. Školská kuchyňa bola pre mňa pole neorané, na ktorom som sa mohol realizovať. Zrazu som akoby otvoril dvere a naskytla sa mi miestnosť s niekoľkými chodbami a bolo iba na mne, ktorým smerom pôjdem.“

Išiel teda do toho, hoci ho spočiatku mátali peniaze. „S príjmom som klesol o dve tretiny, no na druhej strane mám dnes spokojnú rodinu, dvojročného syna, odpracujem si osem a pol hodiny denne a zvyšný čas som s manželkou a dieťaťom.“ Nič ho teda nezastavilo v snahe radikálne vybočiť zo zabehaných koľají. Dnes pracuje ako vedúci školskej jedálne a zároveň ako šéfkuchár, na luxusné zariadenia už len s nostalgiou spomína. Zoznam celebritných hostí mu už dávno vyšumel z hlavy, ostal mu len zážitok, ako spolu s kolegami varili pre švédskeho kráľa.

„Na to sa nedá zabudnúť. Bola to jedna krásna ceremónia. Kráľovský osobný kuchár nám lietadlom doručil všetky potrebné suroviny, zo Slovenska sa použila iba voda. Podobne si priviezli aj príbory a ostatné prvky na stolovanie, boli to všetko historické artikle. Varili sme pod dohľadom ochrankárov, kráľ aj kráľovná mali svoje vlastné pážatá, ktoré im servírovali jedlo.“

„Ten, pre koho varím, musí od stola odchádzať maximálne spokojný, či je to švédsky kráľ, alebo žiak základnej školy,“ hovorí Marián Maszay.

Kuchár z Tilgnerovej v tej „svojej“ škole založil združenie rodičov, ktorí sa pravidelne stretávajú a diskutujú s kuchárom o možných zmenách, požiadavkách v rámci jedálneho lístka. Zdravé stravovanie je u neho samozrejmosťou aj doma. „Strava, tak to nie je len to, čo si dávam do úst. Je to o tom, že človek je uvedomelý, má iný prístup k životu a váži si sám seba. Nepestuje zo seba budúceho klienta slovenského zdravotníctva.“

Dnes sa kuchár z Bratislavy opäť chystá zmeniť svoj život. Po štyroch rokoch v školskej kuchyni sa rozhodol, ako pravdepodobne prvý na Slovensku, v tejto sfére podnikať. „Požiadal som o prenájom školskej kuchyne,“ rozpráva s odhodlane upretým pohľadom. Dokonca takmer trúfalo hovorí o novom spôsobe práce, ktorý je v ostatnom čase taký obľúbený - home office (práca z domu).

„Nastal čas na zmenu. S mojou prácou a prácou mojich kolegýň sú síce spokojní všetci, pre nás je svojím spôsobom demotivačná. Sme vazalmi štátnych noriem a tabuliek. Hoci dnes máme osemsto stravníkov a pred štyrmi rokmi ich bolo len šesťsto, platovo sme na tom rovnako. Tabuľky nepustia. Nie je to správne, nejde nám o peniaze, ale o satisfakciu.“

Ďalším dôvodom na zmenu sú hranice, ktoré ho už ďalej nepustia. „Mohol by som napríklad piecť zdravý chlieb a pečivo, podávať aj desiate, ale teraz sa to nedá. O obedy prejavili záujem aj rodičia či ľudia z okolia. My však ako školská jedáleň nemôžeme podnikať. Vydávať obedy môžeme iba sociálne slabým, je to vlastne projekt v rámci Európskej únie, ktorý zastrešuje miestny úrad.“

Marián Maszay hovorí, že jeho tím kuchárok je taký zohratý, že by ako vedúci mohol pokojne pracovať od počítača z domu a ukázať tak cestu rodičom, ktorí by chceli venovať viac času svo­jim deťom. „Naše kuchárky variť vedia, veď to robia celý život, iba mali zviazané ruky. Teraz je to inak. Samy už vylepšujú jedlo, aby bolo zdravšie, bez toho, aby som im do toho hovoril. Ja poväčšine už len jedlo dochucujem a venujem sa hlavne administratíve - objednávkam, vyhotovujem podklady pre ekonómku.“

Marián aj v tomto prípade, tak ako pri predchádzajúcej životnej zmene, hovorí o dverách, ktoré ho pri podnikaní privedú k miestnosti s množstvom chodieb a on už teraz vie, že si správne vyberie. O obavách či strachu v tomto prípade vraj nemôže by reč. Je vo svojom odbore profe­sionál, má to správne odhodlanie i kapitál, preto sa chce s vervou pustiť do podnikania v školskej kuchyni.

Bezpečnosť potravín za pár sekúnd

Problémy s preplácaním obedov

Po tom, čo strana Smer ohlásila, že najstarším škôlkarom a žiakom základných škôl preplatí štát obedy, zosypala sa na ich hlavu lavína kritiky z regiónov. Samosprávy, pod ktoré zariadenia patria, avizujú, že nie sú pripravené na taký nápor nových stravníkov. Okrem financií navyše je najväčší problém najmä personál. Zohnať silu do kuchyne za minimálnu mzdu je takmer nemožné. Čo si o sociálnom opatrení vládnej strany myslia v školských jedálňach?!

Doteraz si cenu za obed delila samospráva s rodičmi. Náklady na prípravu jedla, mzdy kuchárok či energie vo výške 1,47 eura platili obce a mestá. Nákup potravín v priemere 1,20 eura na žiaka bol zase na pleciach rodičov. Po novom ich má odbremeniť od platenia štát. „Suma sa pohybuje medzi 80 - 120 miliónmi eur na rok. Zasiahne to 517-tisíc detí. Týka sa to všetkých škôl vrátane súkromných a cirkevných,“ ozrejmil na tlačovej konferencii expremiér Robert Fico s tým, že už majú vyčlenenú rezervu v rozpočte. Ak nie je škola schopná poskytnúť špeciálnu stravu, peniaze budú vyplácať priamo rodičom.

Kým koalícia je svojím návrhom nadšená, obce a mestá to vidia celkom inak. Štát ušil opatrenie podľa nich horúcou ihlou a presunul ho na ich plecia bez akejkoľvek finačnej pomoci. „Navrhujeme, aby náklady miest a obcí spojené s projektom ,bezplatné školské obedy‘ boli uhradené z prostriedkov štátneho rozpočtu,“ píše sa v stanovisku ZMOS-u. V prípade, že sa začnú reálne stravovať všetky deti, hrozí v niektorých školách kolaps. „Keď všetci začnú chodiť na obedy, môže sa pokojne stať, že sa to nestihne,“ povedal o svojich obavách Ján Papuga zo ZŠ na Riazanskej ulici v Bratislave.

Podobne to vnímajú aj v Základnej škole Aurela Viliama Scherfela v Poprade, kde vydávajú 270 obedov, pričom jedáleň je dimenzovaná len pre 60 žiakov. „Teraz to nestíhame, alebo len tak-tak, ani priestorovo, ani personálne. Čo budeme robiť, keď budeme musieť variť a stravovať ešte viac detí?“ pýta sa kuchárka Paulína (60), ktorá celý život pracuje v školskej kuchyni.

Financovanie v praxi bude vyzerať tak, že štát pošle 1. januára 2019 školám paušál na každého žiaka na pol roka dopredu. „K termínu, keď sa to bude končiť, nám zašlú vyhodnotenie, koľko detí chodilo, a na druhý polrok dostanú odpočítané prostriedky,“ vysvetlil minister Ján Richter.

Podľa riaditeľov škôl bude však obrovským problémom donútiť rodičov, aby boli pri odhlasovaní detí z obedov 100-percentní. „Bude to obrovské plytvanie potravinami,“ myslí si primátor Trenčianskych Teplíc Štefan Škultéty. Pre niektorých bude nezdolateľnou prekážkou aj fakt, že nájsť silu do kuchyne je takmer nad ľudské sily. „Pracujem v školstve 40 rokov a tu robím 20 rokov, vždy boli problémy s pomocnými silami. Kolegyňa je na antibiotikách, nemôže ostať na PN-ke, pretože by nemal kto robiť,“ smutno dodala vedúca školskej jedálne v Bratislave Alžbeta Lauková (67).

Ilustračná fotografia školskej jedálne.

Mesto Trenčianske Teplice:

  • Obedy zdarma nás vyjdú na 24 576 eur
  • Režijné náklady stúpnu o 15 876 eur ročne
  • Mzdové náklady na jednu kuchárku 8 100 eur ročne
  • Navýšený odvoz kuchynského odpadu vo výške približne 300 eur ročne
  • Jednorazové obstaranie tanierov a príborov 300 eur

Spolu 24 576 eur ročne

Mária Lacková (55), vedúca jedálne ZŠ Staničná 13: V minulosti sme mali viac personálu v kuchyni, ale vtedy boli aj iné podmienky. Chodilo sa na nákupy, zemiaky sa dovážali z neďalekých obchodov, rovnako neboli ani umývačky riadu. U nás v škole je väčšina žiakov na obedy už teraz prihlásená, rozhodne to všake pocítime. Nárast stravníkov bude náročnejší.

Alžbeta Lauková (67), vedúca jedálne: Pýtam sa všetkých vo vedení vlády, kde zoberieme kuchárky na výdaj stravy, keď u nás v našej jedálni je predpoklad variť pre 580 stravníkov. Zatiaľ s tromi silami, ktoré majú plat cca 380 až 400 eur čistého. Má sa vydávať od 11.30 do 14. hodiny. Kto bude platiť pomyje? Robím v školstve 40 rokov a tu robím 20 rokov, vždy boli problémy s pomocnými silami. Kolegyňa je na antibiotikách, nemôže ostať na PN-ke, pretože by nemal kto robiť. Ako môžem chcieť od žien, ktoré tu robia za minimálnu mzdu, aby robili nadčasy?

Paulína Olexová (60), kuchárka: Ja konkrétne tu robím viac ako 25 rokov a len prednedávnom mi zdvihli plat na 570 eur v hrubom, a to som hlavná kuchárka. Kolegyňa Gabika, kuchárka, má ešte o 60 eur nižšiu mzdu. Denne varíme pre 270 detí a obedy vydávame od 11.45 do 14.00 v jedálni, ktorá má kapacitu ani nie 60 miest. Teraz to nestíhame, alebo len tak-tak, ani priestorovo, ani personálne. Je pravda, že o tretej môžem ísť domov, v reštaurácii by to bolo do večera, pracujem len cez pracovné dni a nepracujem cez prázdniny.

tags: #aké #šperky #nesmie #mať #kuchárka #v

Populárne príspevky: