Eucharistia: Význam, Pôvod a Dôležitosť

Eucharistia, nazývaná aj svätá omša alebo sväté prijímanie, je jednou z najdôležitejších sviatostí v kresťanstve. Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života.

Význam Eucharistie

Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev.

Rôzne Pomenovania Eucharistie

Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Každé z nich poukazuje na určité jej stránky:

• Eucharistia - lebo je vzdávaním vďaky Bohu. Grécke slová eucharistein a eulogein pripomínajú židovské dobrorečenia, ktoré - najmä pri stolovaní - ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.
• Pánova večera - lebo ide o Večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi, a o anticipovanie Baránkovej svadobnej hostiny v nebeskom Jeruzaleme.
• Lámanie chleba - lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa, najmä pri Poslednej večeri. Podľa tohto úkonu ho učeníci spoznali po jeho zmŕtvychvstaní a týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia. Dávali tým najavo, že všetci, čo jedia jediný rozlomený chlieb, Krista, vstupujú do spoločenstva s ním a tvoria v ňom jedno telo.
• Pamiatka (memoriale) Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania.
• Svätá obeta - lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi, alebo aj obeta svätej omše, „obeta chvály“ , duchovná obeta, čistá a svätá obeta, lebo završuje a prevyšuje všetky obety Starej zmluvy.
• Svätá a božská liturgia - lebo celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj slávením svätých tajomstiev. Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je „sviatosťou sviatostí“.
• Prijímanie (communio) - lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo.

Teologický Základ Eucharistie

V srdci slávenia Eucharistie je chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou. Cirkev verná Pánovmu príkazu naďalej robí na jeho pamiatku až do jeho slávneho návratu to, čo urobil v predvečer svojho umučenia: „vzal chlieb…“, „vzal kalich s vínom...“ Keď sa znaky chleba a vína stanú tajomným spôsobom Kristovým telom a jeho krvou, aj naďalej naznačujú, že stvorenie je dobré. A tak na ofertórium dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno „plod práce ľudských rúk“, ale ešte prv „plod zeme“ a „viniča“, teda Stvoriteľove dary.

Význam Chleba a Vína v Starej Zmluve

V Starej zmluve sa chlieb a víno prinášajú na obetu medzi prvotinami zeme na znak vďačnosti Stvoriteľovi. Ale v súvislosti s exodom (východom z Egypta) dostávajú aj nový význam: nekvasené chleby, ktoré Izrael je každý rok na Veľkú noc, pripomínajú náhlenie pri východe z Egypta. Spomienka na mannu na púšti bude Izraelu stále pripomínať, že žije z chleba Božieho slova. A napokon každodenný chlieb je plodom Zasľúbenej zeme, zárukou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. „Kalich dobrorečenia“ na konci židovskej veľkonočnej hostiny pridáva k sviatočnej radosti z vína eschatologický rozmer, t. j. rozmer mesiášskeho očakávania obnovenia Jeruzalema.

Predobraz Eucharistie

Zázraky rozmnoženia chlebov, keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia. Znak vody premenenej na víno v Káne už zvestuje hodinu Ježišovho oslávenia.

Ustanovenie Eucharistie

Prvá predpoveď Eucharistie učeníkov rozdelila, tak ako ich pohoršila predpoveď umučenia: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?!“ Eucharistia a kríž sú kameňmi úrazu. Je to to isté tajomstvo a neprestáva byť príčinou rozdelenia. „Aj vy chcete odísť?“ Táto Pánova otázka zaznieva cez stáročia ako výzva jeho lásky, aby ľudia spoznali, že on jediný má „slová večného života“ a že prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho samého.

Pretože Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti. Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky. Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom, „ktorých vtedy ustanovil za kňazov Nového zákona“.

Tri synoptické evanjeliá a svätý Pavol nám odovzdali opis ustanovenia Eucharistie. Ježiš si zvolil čas Veľkej noci, aby splnil, čo prisľúbil v Kafarnaume že totiž svojim učeníkom dá svoje telo a svoju krv. „Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. [Ježiš] poslal Petra a Jána so slovami: ,Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru…‘ Išli teda… a pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: ,Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve…‘ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Tým, že Ježiš slávil Poslednú večeru so svojimi apoštolmi počas veľkonočnej hostiny, dal židovskej Veľkej noci definitívny význam.

Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“ nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil. Cirkev bola už od začiatku verná tomuto Pánovmu príkazu. Kresťania sa schádzali „na lámanie chleba“ najmä „v prvý deň týždňa“, čiže v nedeľu, v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tých čias sa až po naše dni pokračuje v slávení Eucharistie, takže dnes ho nachádzame v Cirkvi všade s tou istou základnou štruktúrou.

Liturgia Eucharistie

Už z druhého storočia máme svedectvo svätého Justína mučeníka o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes ostali rovnaké vo všetkých veľkých liturgických rodinách. Takto píše Justín okolo roku 155, aby pohanskému cisárovi Antoninovi Piovi (138-161) vysvetlil, čo robia kresťania: „V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí.

Liturgia Eucharistie prebieha podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu:

• zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich;
• eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.

Či to nie je samotný priebeh večere zmŕtvychvstalého Ježiša s jeho učeníkmi? Všetci sa zhromaždia. Kresťania sa schádzajú na tom istom mieste na eucharistické zhromaždenie. Na jeho čele je sám Ježiš Kristus, ktorý je hlavný činiteľ pri slávení Eucharistie. On je Veľkňaz Novej zmluvy. On sám neviditeľne predsedá každému sláveniu Eucharistie. Biskup alebo kňaz práve preto, že ho zastupuje (konajúc v osobe Krista Hlavy - in persona Christi Capitis agens), predsedá zhromaždeniu, po čítaniach má príhovor, prijíma obetné dary a prednáša eucharistickú modlitbu.

Liturgia slova obsahuje „spisy prorokov“, t.j. Starý zákon, a „pamäti apoštolov“, čiže ich listy a evanjeliá. Predloženie darov (ofertórium). Potom sa prinesú na oltár - niekedy aj v sprievode - chlieb a víno, ktoré bude kňaz obetovať v Kristovom mene v eucharistickej obete, v ktorej sa stanú Kristovým telom a jeho krvou. Je to ten istý úkon, ktorý vykonal Kristus pri Poslednej večeri, keď „vzal chlieb a kalich“. „Iba Cirkev prináša Stvoriteľovi túto čistú obetu, keď mu so vzdávaním vďaky obetuje z jeho stvorenia.“ Predloženie darov na oltár preberá Melchizedechov úkon a zveruje Stvoriteľove dary do Kristových rúk.

Kresťania už od začiatku prinášajú na Eucharistiu spolu s chlebom a vínom aj svoje dary, aby sa podelili s tými, čo sú v núdzi. Tento zvyk konať zbierku (po latinsky collecta) je stále aktuálny a inšpiruje sa príkladom Ježiša Krista, ktorý sa stal chudobným, aby nás obohatil. „Tí, čo majú dostatok a chcú, dávajú, každý podľa svojho úsudku, čo sa rozhodli. Anafora. Eucharistickou modlitbou, čiže modlitbou vzdávania vďaky a konsekrácie, dostávame sa do srdca a vrcholu slávenia: V prefácii Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie.

V epikléze Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha (alebo moc svojho požehnania) na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch. V anamnéze, ktorá nasleduje, Cirkev si pripomína umučenie, zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.

Eucharistia ako obeta

Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Eucharistia, sviatosť našej spásy, ktorú Kristus uskutočnil na kríži, je aj obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie.

Eucharistia je obetou vzdávania vďaky Otcovi, je dobrorečením ktorým Cirkev vyjadruje svoju vďačnosť Bohu za všetky jeho dobrodenia, za všetko, čo vykonal stvorením, vykúpením a posvätením. Eucharistia je aj obetou chvály, ktorou Cirkev v mene celého stvorenstva ospevuje Božiu slávu.

Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza alebo pamiatka.

Pamiatka podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi.

V Novom zákone pamiatka dostáva nový význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“.

Eucharistia je teda obeta, lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie: Kristus, „náš Boh a Pán… raz navždy [obetoval] seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich [ľudí] vykonal večné vykúpenie. Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí. V Eucharistii sa Kristova obeta stáva aj obetou údov jeho tela. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou. V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitbovom postoji.

Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi, je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu, a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz. Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov.

S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve. Cirkev totiž prináša eucharistickú obetu v spoločenstve s preblahoslavenou Pannou Máriou a so spomienkou na ňu i na všetkých svätých a všetky sväté. Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich, „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených“, aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja: „Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi.

Svätý Augustín obdivuhodne zhrnul toto učenie, ktoré nás povzbudzuje k čoraz plnšej účasti na obete nášho Vykupiteľa, ktorú slávime v Eucharistii: „Celú túto vykúpenú obec, čiže zhromaždenie a spoločenstvo svätých, [prináša] ako všeobecnú obetu Bohu Veľkňaz, ktorý obetoval aj seba samého, keď trpel za nás v prirodzenosti sluhu, aby sme boli telom takej vznešenej Hlavy… Toto je obeta kresťanov: ,My mnohí sme jedno telo v Kristovi‘.

Prítomnosť Krista v Eucharistii

„Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac, ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás“ (Rim 8,34) , je prítomný svojej Cirkvi mnohorakým spôsobom: vo svojom slove, v modlitbe svojej Cirkvi, „lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20) , v chudobných, chorých, uväznených, vo sviatostiach, ktorých je pôvodcom, v obete omše a v osobe vysväteného služobníka. Ale „nadovšetko [je prítomný] pod eucharistickými spôsobmi“.

Spôsob Kristovej prítomnosti pod eucharistickými spôsobmi je jediný svojho druhu. Povyšuje Eucharistiu nad všetky sviatosti, a preto Eucharistia je „akoby zavŕšenie duchovného života a cieľ všetkých sviatostí“. V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté „opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus“.

Kristus sa v tejto sviatosti stáva prítomným premenením chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Cirkevní Otcovia rozhodne potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého pri tomto premenení. Napríklad svätý Ján Zlatoústy vyhlasuje: „To, že sa predložené dary stávajú Kristovým telom a jeho krvou, nespôsobuje človek, ale sám Kristus, ktorý bol za nás ukrižovaný. Kňaz, ktorý [ho] predstavuje, vyslovuje tie slová, ale [ich] účinnosť a milosť sú od Boha. Hovorí: Toto je moje telo. Toto slovo premieňa obetné dary.“ A svätý Ambróz o tomto premenení hovorí: Buďme presvedčení, že „toto nie je to, čo vytvorila príroda, ale to, čo konsekrovalo ...

Kvasený a nekvasený chlieb

Odpoveď má korene v minulosti a oplýva bohatou symbolikou. Zatiaľ čo latinský obrad používa nekvasený chlieb už mnoho storočí, východný obrad môže používať kvasený chlieb. Vo východnej tradícii kvasený chlieb predstavuje zmŕtvychvstanie Ježiša. Už v prvopočiatkoch sa nazdávali, že nie je nevyhnutné priamo napodobňovať Poslednú večeru (niektorí učitelia stále diskutujú o tom, aký typ chleba Ježiš použil v čase, keď ustanovil Eucharistiu). Veria, že Eucharistia je oveľa viac ako len napodobenie Poslednej večere. Pre potreby omše si sa mi farníci vyrábali chlieb aj víno, ktoré potom obetovali v ofertóriu (rímsky obrad udržiava zvyšok tejto tradície). Typ použitého kysnutého chleba je veľmi jednoduchý. Obsahuje pšeničnú múčku, droždie, soľ a vodu. Mnohí, ktorí pripravujú tento typ chleba, sa najprv vyspovedajú a od rána postia. Neexistujú žiadne konkrétne modlitby, ktoré by sa mali modliť pri pečení tohto chleba. Ďalšou bežnou črtou tohto chleba je pečať alebo pečiatka. Použije sa ešte predtým, než sa chlieb upečie.

Prosfora sa skladá z dvoch oddelených kruhových kúskov kvaseného cesta umiestnenými jeden na druhom a pečenými dohromady, aby vytvorili jeden bochník. Tento dvojitý bochník predstavuje dve charakteristiky Krista: ľudskú a božskú. Počas Božskej liturgie je chlieb delený zvláštnym spôsobom. Na prosfore sa zapečie pečať (sfragida) so zvláštnym tvarom. Počas Eucharistie vykoná kňaz tzv. proskomídiu, v ktorej najskôr vyreže stred vyrazeného tvaru s písmenami IC, XC, NIKA (“Ježiš Kristus víťazí”). Chlieb sa premení na Kristovo telom (Baránka). Potom na ľavej strane odreže veľký trojuholník na počesť Panny Márie a deväť malých trojuholníkov na pravej strane ako pripomienka anjelov, prorokov, apoštolov, svätých otcov a prelátov, mučeníkov, asketikov, Joachima a Anny a všetkých svätých vrátane svätého zo dňa, keď sa liturgia slávi.

Eucharistia v Jánovom evanjeliu

Znamenie rozmnoženia chlebov je jasným odkazom na rozprávanie o ustanovení. Spolu s 27. veršom, v ktorom Kristus hovorí o pokrme, ktorý „on“ dáva pre večný život, naznačuje, že celá 6. kapitola bola načrtnutá z eucharistickej perspektívy. Verše 30-50 s rečou o „chlebe života“ nám umožňujú pochopiť, že bol potrebný adekvátny teologický úvod do eucharistickej reči. Celá Kristova osoba sa má prijímať ako pokrm, nielen jeho telo a krv, ale „predovšetkým“ i jeho slovo. Tak prijatie Kristovho „slova“ získava „logicky“ prednosť pred eucharistickou rečou, pretože mať vieru v jeho božské slovo je dôvodom, prečo mať vieru v Kristovu schopnosť meniť skutočnosť, ktorú ukazuje zázrak rozmnoženia chlebov, a následne je dôvodom, prečo priľnúť k viere v eucharistický zázrak.

„Pane, a ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života. Keďže Kristus jediný je Svätý, Ten, ktorý má slová života, stáva sa úkon viery rozumným aj vo vzťahu k jeho nepochopiteľným slovám o eucharistickom tajomstve. Za takýchto pomerov sa kristológia a Eucharistia pevne spájajú a naozaj sa stávajú jedným jediným tajomstvom.

Na prvom mieste v prvej časti Jánovho poučenia je práve rozprava o Kristovi: Ježiš, pretože je Otcovým darom, ktorý „zostúpil“ z neba, napĺňa predobraz manny. Vieme, že o ňom vznikali spory, ktoré boli predmetom záujmu v jánovských spoločenstvách, najmä spor so Židmi, ktorí zostávali nedôverčiví voči Ježišovmu božskému pôvodu; vieme tiež o otázkach, ktoré sa kládli o jeho vtelení alebo o skutočnosti Eucharistie. A to nás privádza k Ježišovej rozsiahlej reči.

Po rozmnožení chlebov bolo jasné, že pod dojmom takého veľkého znamenia ho Židia chcú uznať za Mesiáša a chystajú sa ho vyhlásiť za kráľa, a preto sa pred nimi skryl útekom na vrch, kde mohol byť sám so svojím Otcom. Učeníci medzitým na Ježišov príkaz vyplávali na loďke smerom do Kafarnauma, ktorý sa nachádzal na druhom brehu mora. Ešte boli na ceste, keď sa k nim Ježiš už za tmy pripojil kráčajúc po vode, takže nikto z ľudí, čo ho hľadali, ho nemohol vidieť ani sa k nemu priblížiť (v. 17-21). Až na druhý deň ho našli, ako učí v synagóge (v. 59), a práve tu Ježiš začína reč, v ktorej odhalí ich hlavné pohnútky: „Hľadáte ma nie preto, že by vám chlieb bol znamením duchovných vecí, ale preto, že chcete jesť telesný chlieb - pretože ďalej túžite živiť telesného človeka, ktorý je vo vás, a nie sa znovuzrodiť ako človek duchovný“ (porov. „Ježiš im odpovedal: ‚Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka.

Jeho poslucháči, ktorí pochopili, že v Písme „pokrm“ znamená „Božie slovo“, sú pripravení urobiť všetko, čo im prikáže, ale Ježiš presúva ich otázku zo skutkov, ktoré majú vykonať, na to, čo je podstatné: „veriť“ v neho, ktorého poslal Boh. „Povedali mu: ‚Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: »Dal im jesť chlieb z neba.«‘ Ježiš im odvetil: ‚Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Aj teraz sa tí, čo počúvajú Ježiša, zdajú ochotní mu uveriť, ale kladú mu jednu podmienku: aby spravil nejaké znamenie. Hoci len včera pred ich očami urobil zázrak s chlebmi, chcú niečo ešte väčšie, čo by potvrdilo, že je väčší prorok ako Mojžiš. Aby korigoval ich zmýšľanie, Ježiš použije mannu, ktorú im Mojžiš dal na púšti, ako predobraz pravého chleba z neba, ktorý dáva nie človek, ale sám Boh.

Tabuľka: Rôzne Názvy Eucharistie a Ich Význam

tags: #chlieb #eucharistia #význam

Populárne príspevky:

• Ako si vybrať štvorcový plech na pečenie 325x325?
• Čokoláda Lidl v akcii
• Recept na čokoládovú roládu
• Druhy a proces kladenia vajec rýb
• Recenzie na Trussardi Telové Mlieko