Čokoláda, náboženské poznávanie sveta a súvislosti

Pochopenie choroby a smrti bolo spojené s kresťansky motivovanou ideou Božej vôle či Božieho trestu za ľudské hriechy až do začiatku 19. storočia. Vnútornej príčiny vzniku choroby alebo smrti boli neznámym pojmom.

Táto idea bola integrálnou súčasťou mentality a každodenného života väčšiny populácie. Až objavom mikróbov a následne rozvojom mikrobiológie v 19. storočí táto idea začala postupne miznúť.

Príklady a myšlienky spojené s náboženským poznávaním sveta sa odrážajú aj v modlitbách a ich význame. Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Spôsob jeho modlitby urobil silný dojem na jeho učeníkov, pretože keď ho videli, ako sa modlí, jeden z jeho učeníkov prosil, aby aj ich naučil modliť sa.

Nevieme presne, čo ho na Ježišovej modlitbe zaujalo, ale môžeme predpokladať, že to bolo nadšenie, ktoré tiahlo Syna k Otcovi a ktoré zapojovalo celú jeho dušu do tohto synovského kontaktu. V týchto momentoch Kristova tvár musela pokojne žiariť.

Učeník teda čakal až táto modlitba skončí, a potom vyslovil prosbu, ku ktorej dal podnet sám: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11, 1). Bol jedným z učeníkov Jána Krstiteľa a vstúpil do jeho školy, aby sa modlil. Ale keď teraz očami sledoval Ježiša pri jeho modlitbe, vnímal rozdiel a zatúžil modliť sa ako on.

Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveruje svojim učeníkom a svojej Cirkvi základnú kresťanskú modlitbu Otče náš... (Mt 6, 9 - 13). Naučil ich modlitbe, ktorá bola kresťanskou zbožnosťou s úctou prijatá.

Od tejto chvíle, deň čo deň tisíce a tisíce kresťanov opovažujú sa Bohu povedať: Otče náš! Je to najvznešenejšia modlitba, akú môžu vysloviť pery človeka. Známa, až taká známa, že sa dokonca stala akousi jednotkou osvojenia si učebného textu, akousi základnou veličinou pri meraní zvládnutia nejakého učiva.

„Viem to ako Otčenáš,“ povie nejeden študent. Ale naozaj, vieme Otčenáš? Teda vieme, o čo prosíme v modlitbe Otčenáš. Vážime si vôbec modlitbu, ktorú nás naučil sám Pán? Nestal sa pre nás Otčenáš len akousi známou zbožnou básničkou odrecitovanou ráno, večer, či pri inej príležitosti?

Ak sa však zamyslíme nad jej obsahom, a neostaneme len pri zdaní, s prekvapením zistíme, že ona vlastne nie je stará. Je mladá, tak ako jej autor. Je stále nová, stále aktuálna, stále nadčasová, skrývajúca v sebe tajomstvá a poklady. Je aj darom, za ktorý máme ďakovať, pretože sme dostali božský príklad, aký má byť obsah i forma modlitby.

Modlitba Otče náš a jej význam

Modlitba Otče náš, aj keď je najčastejšie vyslovovaná modlitba na svete, neznamená ale, že je nejakou všeobecnou celosvetovou modlitbou. Má ale svoje miesto v živote. V prvom rade a predovšetkým je modlitbou Ježišových učeníkov.

Podľa Matúša stojí v centre Reči na vrchu a je určená nie iba ľudu, ale predovšetkým učeníkom: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ (Mt 6, 9). U Lukáša je to ešte zreteľnejšie, keď jeden z jeho učeníkov prosí, aby ich naučil modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Ježiš im vtedy povedal: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno...“ (Lk 11, 2).

Otčenáš je teda predovšetkým modlitba učeníkov. V každom riadku ide o to, aby nasledovníci Ježiša zabudli na svoje vlastné túžby a životné plány a chceli iba to, čo chce Boh. V tomto ohľade je pre každého, kto sa ju modlí, dosť „riskantnou“ modlitbou. Prečo? Lebo akosi sa „obnosil“. Jeho slová a vety: „Posväť sa tvoje meno,“ „buď vôľa tvoja,“ akoby sa nám rozmazali, vybledli. Avšak u učeníkov mal Otčenáš jasné a zreteľné črty.

Ježiš nenaučil učeníkov modlitbu chvály, ako to bolo v židovskej tradícii. Ježiš poznal modlitbu chvál a vďaky. Odovzdal im ale modlitbu prosebnú, ako jedinú a im vlastnú, ktorá zodpovedala práve vznikajúcemu Božiemu kráľovstvu.

Modlitba Otčenáša je veľmi krátka. Odpoveď dáva Matúš Ježišovým učeníkom, ktorú umiestnil pred Otčenáš: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6, 7 - 8).

To je teda dôvod, prečo je modlitba Otčenáš, taká krátka: ide k jadru, k veci, bez žiadnych ceremónii.

V modlitbe Otčenáš je v samotných siedmych prosbách zhrnutá celá Ježišova vôľa i očakávania. Je preto hodná, aby sme sa nad ňou zamysleli a znova lepšie zacítili jej chuť a silu.

Zdravie a choroba v období novoveku

Chápanie pojmu zdravia a choroby v období novoveku nadväzoval na stredovekú tradíciu, aj keď je možné badať určité zmeny. Určujúcim kritériom podstaty zdravia a choroby bolo stále kresťanské učenie a autorita cirkvi.

Pojem zdravia a choroby bol súčasťou štúdia medicíny, ktorá sa ako jeden z kľúčových odborov vyučovala na aj stredoeurópskych univerzitách (Viedeň, Praha, Krakov). Hlavné zdroje, na ktoré sa pri štúdiu medicíny odvolávali, boli diela antických (Asklépios, Dioskorides, Hippokrates, Galénos, a i.) a stredovekých islamských autorít (Avicenna, Rhazes, Albucasis a i.). Predovšetkým Avicennov kanón medicíny bol až do 18. storočia hlavnou a doktrinálnou studnicou lekárskeho poznania. Poznatky a veda sa v tomto období stále vnímali v duchu snahy o retrospektívu akademickej tradície.

Akékoľvek (vedecké) empirické prístupy a poznávanie skutočnosti sa považovali za nesprávne. Novovekí učenci (vrátane lekárov) prijímali predstavu a regresívnej povahe vlastnej vedy, pretože z kresťanského hľadiska dokonalé vedenie existovalo už na prvopočiatku a ich úlohou bolo prinavrátiť sa k tomuto počiatočnému zdroju poznania. Obrat tohto myslenia „naopak“ nastal až nástupom osvieteneckých myšlienok na konci novoveku.

V rannom novoveku sa však objavili prvé kritické ohlasy na adresu antických otcov lekárskeho učenia. Autormi boli predovšetkým humanistickí učenci a lekári (A. Vesalius, R. Colombo, M. Serveto, J. Fernel a i.). Opierajúc sa o zásady humanistickej filozofie a sústredenia pozornosti na človeka dosiahli pozoruhodné výsledky vo viacerých oblastiach zdravia a medicíny (najmä anatómie, fyziológie, neurológie, kardiológie).

Novozískané poznatky humanistického lekárstva postupne prenikli a čiastočne ovplyvnili aj vývoj medicíny a pohľad na zdravie v strednej Európe, kde taktiež pôsobili viacerí priekopníci v oblasti lekárstva. Spočiatku sa do strednej Európy nové poznatky dostávali vďaka lekárom študujúcim na talianskych a nemeckých univerzitách. Ešte v 16. storočí tu bežne pôsobili lekári talianskeho pôvodu (napr. Santorio Santoro v Krakove, Johannes Donatus Adriaticus v Trnave, Esechelius Pipperelus v Košiciach, Antonius Gazius v Krakove a i.).

Od 15. storočia študovali medicínu humanistického typu viacerí študenti zo stredoeurópskeho prostredia, ktorí tu následne pôsobili a šírili lekársku osvetu nového typu. Patrili sem napríklad Sebastián Pauschner-Bausner, Christophorus Stratander, Johannes Antoninus, Johannes Sambucus, Thomas, Jordan, Juraj Henisch, Juraj Purkircher, Samuel Spilenberger, Ján Dávid Ruland, Pavol Clamer, Tobiáš Coberus, Viliam a Karol Raygerovci, Pavol Spindler, Christian Augustini, Michal Haško-Ascani a iní.

Lekári osvietenské obdobia v 18. storočí nadviazali a zároveň ďalej rozvíjali tradíciu humanistickej medicíny. Medzi najvýznamnejších patrili Ján Adam Rayman, Otto Karol Moller, Ján Gottfried Hellenbach, Kristián Joachim Schwab, Ján Weber, Ján Krištof Knogler, Matúš Palumbini, Ferdinand Khien, Juraj Grundel, Ján Teofil Windisch, František Joef Maternus, Ján Torkos, Jozef Podesta, Andrej Herrmann, Pavol Bacsmegyi, Daniel Fischer, Daniel Szentkereszti, Jozef Karol Perbegg, Matej Inštitoris-Mošovský, Ján Daniel Perlitzi, Ján Adres Segner, Jozef František Skollanics, Martin Marikovský, Jozef Kiss-Vitzay, Ján Samuel Hueber, Ján Juraj Hueber, Dávid Vietoris. Niektorí z nich prišli s originálnymi myšlienkami.

Napríklad viedenský lekár Franz Anton Mesmer (1734 - 1815) bol predstaviteľom magnetizmu a v duchu naturfilozofie presadzoval existenciu fluida (zvláštna kozmická sila) pôsobiaca a ovplyvňujúca ľudské telo cez nervovú sústavu. V oblasti kardiológie sa preslávil viedenský lekár Joseph Leopold Auenbrugger (1722 - 1808), ktorý objavil metódu preklepávania (perkusia). Český lekár, anatóm, fyziológ a oftamológ Jiří Procházka (1749 - 1820) pôsobiaci vo Viedni a Prahe vypracoval teóriu nervového reflexu. Profesor fyziky Jan Antonín Boháč (1724 - 1767) ako prvý uplatnil poznatky fyzike v medicíne, keď použil pri liečbe elektrinu.

Z hľadiska významu a zmeny chápania choroby a zdravia ako pojmu v rámci strednej Európy je možné uviesť Paracelsa (1493 - 1541), ktorý študoval vo Viedni, Ferrare a niektorých európskych univerzitách. Nejaký čas svojho života strávil aj v Uhorsku a Čechách.

Aj napriek jeho kontroverznosti jeho osobnosti a sklonom k alchýmii, mysticizmu a mágii prispel k určitému obratu chápania choroby a zdravia tým, že pri liečbe apeloval na empirickú skúsenosť, nie na tradíciu. Zaviedol novú vlastnú klasifikáciu chorôb. Navrhoval hľadať liečivá v prírode a bol názoru vychádzajúceho z iatrochémie, podľa ktorej telo živého organizmu fungovalo na základe chemických procesov a každá choroba súviselo s nerovnováhou minerálov a chemických látok v tele. Dobrý zdravotný stav pripisoval k rovnováhe človeka (mikrokozmos) s prírodou (makrokozmos) a tela s dušou.

Humanistický obrat sa prejavil aj v medicíne, predovšetkým v anatómii. Zásah do ľudského organizmu už nebol iba záležitosťou praxe ránhojičov, ktorí v období 16. a 17. storočia ešte stále predstavovali špeciálnu historicko-sociálnu kategóriu. Z anatomického hľadiska sa aj samotní učenci a lekári začali otvorene zaujímať o ľudské telo, čo sa prejavilo na prvých oficiálnych pitvách človeka. Typickým príkladom stredoeurópskeho priestoru bola prvá verejná pitva muža, ktorú vykonal lekár pôsobiaceho na Pražskej univerzite Ján Jessenius (1566 - 1621) 8. až 12 júna roku 1600 v Prahe. O päť rokov neskôr vykonal aj pitvu ženy a dieťaťa. Pitva bola zdokumentovaná a vydaná ako spis vo Wittenbergu.

Okrem Jána Jessenia sa k rozvoju chirurgie a patologickej anatómie podieľali aj iní lekári Jakub Ján Dobřenský z Černého Mostu (1623 - 1697), Kristián Joachim Schwab (1672 - 1722), František Jozef Maternus (1696 - 1773). Špeciálnu kategóriu v rámci strednej Európy v novoveku predstavovali banskí lekári, ktorí dohliadali na zdravie baníkov. Patril sem napríklad Ján Gottfried Hellenbach (1659 - 1728) pôsobiaci v Banskej Štiavnici, Georgius Agricola (1494 - 1555) v Jáchymove, Gottfried Moller (1710 - 1770) a Ján Juraj Hoffinger (1756 - 1792) v Banskej Bystrici a iní.

Ďalší posun v medicína a chápaní zdravia nastalo pod vplyvom osvietenských myšlienok v 18. storočí, kedy sa narozdiel od predchádzajúceho obdobia vedecké poznatky a dôraz na racionálny a empirický prístup začali v spoločnosti vysoko ceniť. Z hľadiska lekárstva a liečby sa kľúčovým sa stal experiment priamo na živých organizmoch a využívanie mikroskopických poznatkov (po objave mikroskopu Anthonym von Leeuwenhoekom v 1676). Tieto zmeny priniesli posun aj v oblasti chápaní, zdravia, chorôb a lekárstva. Zdôrazňoval sa materiálny základ choroby a zdravia.

V období novoveku v rámci univerzitného štúdia boli v strednej Európe kľúčové tri lekárske fakulty (Praha, Krakov, Viedeň). Tento počet bol v porovnaní so západnou Európou veľmi nízky. Začiatkom 18. storočia kvôli akútnemu nedostatku lekárskych fakúlt a školených lekárov, začali vznikať súkromné lekárske školy aj v strednej Európe. Jednu z prvých založil lekár Otto Karol Moller (1670 - 1747) v Banskej Bystrici, ktorá až do zriadenia fakulty v Trnave bola jedinou vyššou lekárskou školou v Uhorsku. Menšiu súkromnú lekársku školu otvoril Daniel Fischer v Kežmarku. Jeho cieľom bolo predovšetkým boj proti poverám a zvýšenie kvality lekárskej starostlivosti v regióne.

Modernizačné reformy v oblasti štúdia medicíny sa realizovali aj v stredoeurópskom priestore po vzore návrhu holandského lekára Hermanna Boerhaaveho (1668 - 1738). Napríklad jeho žiak Gerhard van Swieten (1700 - 1772) vykonal takúto reformu štúdia medicíny na Viedenskej univerzite. Na Trnavskej univerzite bola v roku 1769/1770 ako prvá v Uhorsku zriadená lekárska fakulta, taktiež podľa tohto vzoru. Sedem rokov po jej vzniku bola presídlená do Budína. Podobné reformy medicínskeho štúdia sa realizovali aj na ďalších univerzitách (Praha, Krakov). Reforma zahrňovala zefektívnenie štúdia, prísnejšiu špecializáciu v oblasti klinickej medicíny, diferenciáciu štúdia a iné. Cieľom týchto reforiem bolo vyškoliť viac lekárov, pôrodných sestier či lekárskych asistentov a tým skvalitniť zdravotnú starostlivosť o obyvateľstvo.

Koncom 18. storočia začali vznikať ďalšie vzdelávacie inštitúcie v oblasti lekárstva a zdravotníctva. Napríklad v roku 1782 vznikla v Olomouci lekársko-chirurgické učilište. Na rozdiel od západnej Európy sa v stredoeurópskom priestore chirurgia do pozície samostatného lekárskeho akademického odboru dostala až v 18. storočí najmä v dôsledku osvietenských reforiem za vlády Márie Terézie a Jozefa II.

Faktory ovplyvňujúce zdravie a choroby

Výskyt chorôb respektíve zdravotných problémov u obyvateľstva stredoeurópskeho priestoru v období novoveku často závisel od sociálno-ekonomických, demografických, prírodných, klimatických a vojensko-politických faktorov. Obyvatelia nižších sociálnych vrstiev boli náchylnejší na choroby najmä z dôvodu častého nedostatku výživy, zlých hygienických podmienok a zároveň boli najčastejšie vystavovaní negatívnym vplyvom prírodných pohrôm (neúroda, záplavy a i.) či vojenských ťažení. Dôležitú úlohu zohrávalo aj klimatické a demografické hľadisko. Obyvateľstvo nížinatých poľnohospodárskych oblastí bolo zväčša menej zdravotné odolné a viac podvyživené, než obyvateľstvo horských oblastí, ktorí získavali obživu z ekonomicky menej náročného chovu zvierat, prípadne využívania lesných porastov. Rozdiel predstavoval aj život v mestách a na vidieku. Vyššia koncentrácia obyvateľstva zohrávala taktiež dôležitú úlohu najmä pri šírení infekčných chorôb. Tým pádom v mestách sa šírilo rýchlejšie než na vidieku.

Okrem toho, k výskytu infekčných chorôb prispievali aj slabá hygiena, nepriaznivá klíma, cestovanie za obchodom, vojnové ťaženia, neúroda, záplavy, hladomor, nedostatočné lekárskej znalosti, strach a povery. Čo sa týka strednej Európy v novoveku, častou príčinou vypuknutia a šírenia epidémií (predovšetkým morovej) boli časté vojenské konflikty ako osmansko-habsburské vojny, stavovské povstania a Tridsaťročná vojna. Dôležitú úlohu zohrával aj sociálny status. Predstavitelia nižších spoločenských vrstiev (roľníci, mestská chudoba, žobráci a i.) trpeli zväčša inými typmi chorôb, než členovia vyšších spoločenských vrstiev (šľachta, bohatí obchodníci a i.). Predovšetkým podvýživa a nekvalitná strava (napr. u chudobných roľníkov) spôsobovala rôzne zdravotné problémy.

Na rozdiel od súčasných vedeckých a medicínskych poznatkov príčiny vzniku choroby v novoveku úzko súvisela s nábožensko-ideovým myslením. Za príčinu sa považoval predovšetkým „boží zásah“ alebo „boží hnev“ za hriechy ľudstva. V mnohých prípadoch sa za príčinu nákazy považovala povera v podobe pripisovania viny odlišnému nábožensko-sociálnemu elementu - napríklad kacírom alebo židom. V dôsledku toho vypukli viaceré protižidovské pogromy. Podstatu šírenia chorôb (najmä infekčných) v učenejšej časti spoločnosti už naberalo racionálnejší charakter. Za príčiny prenosu sa považovala často krát voda, vzduch alebo miesto. Zdravotné ťažkosti alebo choroby (aj infekčného charakteru) si predstavovali ako hnilobu, ktorá bola dôsledkom nerovnováhy štyroch kľúčových zložiek tela. Pôvod tejto predstavy pochádzal z humorálnej (hippokratovskej) medicíny. Svoje miesto mala aj mágia a astrológia, ktorá sa v tom čase považovala za prípustný spôsob príčiny prípadne odvrátenia rôznych typov chorôb. K šíreniu nových druhov infekčných chorôb prispeli aj rano-novoveké zámorské objavy (napríklad syfilis).

Mor a iné epidémie

Pretrvávajúcim a opakujúcim sa problémom v období novoveku predstavovali vysoko infekčné choroby ako mor (bubonický, pľúcny), ktorého prvú veľkú pandémiu v Európe zaznamenávame už v rokoch 1347 - 1353 (pozri Čierna smrť). Od tej doby sa v rôznych častiach svetadiela, vrátane strednej Európy, objavoval s rôznou intenzitou až do konca 18., v niektorých oblastiach až do začiatku 19. storočia. Pod pojmom mor sa v tomto období mohli označovať aj iné choroby infekčného charakteru. Patrili sem úplavice, týfus, cholera, čierne kiahne, malária, tuberkulóza, syfilis a iné. V prameňoch sa nachádzajú správy o desiatkach väčších či menších morových epidémií, ktoré zasiahli stredoeurópske územie v období 16. až 18. storočia. Do tohto priestoru sa zväčša dostával z Blízkeho a Stredného východu alebo Afriky počas vojen s Osmanmi. Okrem vojen sa choroby šírili aj prostredníctvom obchodu.

V období 16. - 18. storočia zasiahli strednú Európu viacero vĺn morových epidémií (Napr. 1520 - 1521, 1597 - 1599, 1622 - 1623, 1679 - 1681, 1713 - 1715, 1736 - 1737). Charakteristickým znakom prekonania morovej epidémie stredoeurópskeho priestoru bola výstavba samostatne stojacich morových stĺpov zväčša na námestiach zasiahnutých miest. Silná náboženská kresťanská tematika výzdoby stĺpov (mariánska, sväto-trojičná) mala na jednej strane vyjadrovať oslavu viery a cirkvi, na druhej strane vďačnosť a ochranu pred ďalšou epidemickou pohromou. Tento znak je zaujímavým ukážkovým príkladom vtedajšej nábožensky motivovanej mentality chápania príčiny vzniku a zániku morovej epidémie ako zásahu „vyššej moci“. Najväčšie a najznámejšie dochované morové stĺpy sú vztýčené vo Viedni, Prahe, Olomouci, Košiciach, Banskej Štiavnici, Kremnici.

V období šestnásteho storočia sa lokálne výskyty moru vyskytovali v oblasti celej strednej Európy. V Čechách v rokoch 1521, 1530 - 1531, 1542, 1554, 1562, 1568, 1570 - 1572, 1583 - 1586. Rozsiahlejšie epidémie prepukli najmä v rokoch 1581 - 1582 a 1597 - 1599. Podobné zväčša regionálne výskyty moru zaznamenali aj v Uhorsku v rokoch 1526, 1541 - 1542, 1551, 1554, 1558 - 1563, 1571-1572, 1585 - 1586 a 1595. Roku 1510 kvôli strachu z tejto nákazy opustil vtedajší uhorský kráľ Vladislav II.

Intenzita a častý výskyt moru v strednej Európe kulminovali v 17. storočí. V oblasti dn. Rakúska, Čiech a Uhorska prispeli k rozšíreniu epidémie časté presuny vojsk počas tridsaťročnej vojny, protihabsburských stavovských povstaní, či vojen s osmanskými Turkami. V Uhorsku sa mor objavil v rokoch 1600 - 1602 najskôr na území dnešného Slovenska a Sedmohradska neskôr v rokoch 1603 - 1604 v celom Uhorsku. Ďalšie správy pochádzajú z rokov 1621 - 1622, 1628 (Sedmohradsko juhozápadné Uhorsko) 1632 - 1634 (horné Uhorsko, Sedmohradsko), 1644 - 1645, 1653, 1654 - 55, 1660 - 1662 (Sedmohradsko, severovýchodné Uhorsko), 1676 - 1681 (horné Uhorsko) a 1690 - 1692. Podobnú intenzitu vykazujú aj české krajiny, v ktorých sa mor objavoval najčastejšie počas 30-ročnej vojny (1624 - 1626, 1631 - 1635, 1639 - 1640, 1648 - 1649). Obzvlášť veľká morová rana postihla strednú Európu (dn. Rakúsko, Čechy, južné Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Sedmohradsko, Chorvátsko, Slovinsko, Srbsko) v rokoch 1679 - 1683. Posledná veľká morová epidémia zasiahla strednú Európu v rokoch 1709 - 1715 (resp. 1723). Zasiahla rozsiahle územia vtedajšej Habsburskej monarchie a Svätej ríše rímskej (dnešné Rakúsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Nemecko, Poľsko). V priebehu 18. storočia sa mor sporadicky objavoval v oblasti Sedmohradska (1718 - 1719, 1738 - 1742). Posledné morové epidémie boli zaznamenané v rokoch 1770 - 1772 v oblasti dnešnej Moravy a 1795 a 1798 v oblasti dnešného Sedmohradska.

tags: #čokoláda #náboženské #poznávanie #sveta #súvislosti

Populárne príspevky:

• Príznaky a liečba nevoľnosti z uhoriek
• Červená repa: 7 receptov na detoxikačné šaláty
• Mariánske pútnické miesto Višňové
• Poľský jablkový koláč
• Použitie a zloženie Itesco vanilkového extraktu