Najlepšie darčeky a recepty: Knižné tipy a pohľad na slovenskú gastronómiu
Najlepší darček je kniha. Teda, nemôžeme hovoriť za všetkých, ale za knihomoľov určite!
Knižné tipy, ktoré potešia každého
Autorka bestselleru Jedz, modli sa a miluj Elizabeth Gilbert napísala historický román, ktorý by nemal uniknúť vašej pozornosti. Krásne napísaný príbeh je totiž poctou nielen všetkým ženám, ale aj rozumu, vzdelávaniu, hľadaniu odpovedí. Nájdete v ňom charizmatické postavy, výnimočné myšlienky a hlavnú hrdinku, ktorá si vás určite hneď získa.
Spomínate si na muža menom Ove? Určite áno, jeho dojímavý príbeh očaril milióny čitateľov po celom svete. Autorovi Frederikovi Backmanovi teraz v slovenčine vyšla kniha Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Je to nádherná a dojímavá kniha pre celú rodinu, v ktorej objavíte tú najviac cool babičku na svete! Jedného dňa však babička zistí, že zomiera. Milovanej vnučke Else ešte pripraví posledné dobrodružstvo - v podobe série listov, v ktorých sa ospravedlňuje susedom.
Atlas zemí, ktoré neexistujú je krásna kniha, ktorá poteší nielen tých, čo radi cestujú a objavujú nové krajiny. Graficky unikátne spracovaný atlas pozýva na pútavú exkurziu do skrytého sveta. Skúsený novinár a geograf Nick Middleton berie čitateľa na kúzelný výlet na miesta, pri ktorých nie je jasné, či patria medzi plnohodnotné územia.
Louis de Bernières sa narodil v Londýne. Spočiatku pracoval ako záhradný architekt, mechanik, učiteľ a dôstojník na vojenskej škole. Mandolína kapitána Corelliho je jeho najznámejší román. Je to príbeh lásky, z ktorého dýcha nostalgia a atmosféra gréckeho ostrova. Ktorý je prežiarený slnkom, ale aj plný temných zábleskov vojny, závisti a nepochopenia. Je to príbeh, na ktorý už nikdy nezabudnete.
Pamätáte si Zorničku? Dievčatko, ktoré malo zo všetkého najradšej svoju záhradu. Tak teraz dostala malého brata. Filipko, Zorničkin brat, objavuje úžasný svet zvieratiek v lese a pri vode na rybačke s ockom. Je to pôvodná slovenská knižka a každé zvieratko je z nášho dôverne známeho okolia - diviak, kaňa, vretenica, nočný motýľ, pstruh. S každým sa spája zaujímavý príbeh, ktorý sa čiastočne odohráva vo Filipkovej fantázii, čiastočne je realitou.
Iboja Wandall-Holm, dánska spisovateľka, vyrástla v predvojnovom Liptovskom Mikuláši. Po začiatku deportácií židovských obyvateľov do vyhladzovacích táborov utiekla spolu so svojimi dvomi mladšími sestrami do Maďarska. Napísala o tom knihu, ktorá otvára novú edíciu vydavateľstva Absynt. Edícia sa volá 100% a podľa ich slov v nej budú vydávať výnimočné knihy stojace na hranici beletrie, memoárov a non-fiction, pretože na hranici - v mieste dotyku - sa dejú vždy tie najzaujímavejšie veci. To platí aj o knihe Moruša. Je to skutočne veľmi silná kniha, ktorá je ale napísaná veľmi pekne a uchváti čitateľa svojou poetikou. Moruša je dôležitým kamienkom do mozaiky dejín vojnového Slovenského štátu i tragédie slovenských Židov. Nie je však len o tom, nie je len rozprávaním o vojne a pekle koncentrákov.
Ďalšia kniha s ťažkou témou. Kniha o súdnom procese s nacistickým zločincom Adolfom Eichmannom v roku 1961 vyvolala v čase svojho prvého vydania veľký záujem, ale aj pobúrenie. Eichmanna uniesli z Argentíny do Izraela, kde bol obvinený, že bol jedným z hlavných strojcov konečného riešenia židovskej otázky. Kniha koncipovaná ako reportáž je zároveň historickým svedectvom, filozofickou úvahou a pojednaním o rôznych výkladoch práva.
Pätnásť kníh Egypťana Sinuheta uvádza čitateľa do čias starého Egypta v rokoch 1390 až 1335 pred naším letopočtom. Múdry a vzdelaný lekár v štvrti chudobných prijal malého opusteného chlapca, dal mu meno Sinuhe, zasvätil ho do tajomstiev liečenia a okrem všetkej starostlivosti ho zahrnul aj láskou. No Sinuhe, ktorého už aj meno predurčuje k osamelosti, postupne odvrhuje všetkých, čo ho milujú, až sa dostane na dvor faraóna Echnatona a stane sa jeho dôverníkom. Kniha prekračuje rámec historického románu, pretože v nej nájdeme aj množstvo paralel so súčasnosťou.
Juraj Červenák sa zlepšuje s každou ďalšou napísanou knihou, a preto sa tešíme, že vyšiel ďalší diel série Kapitán Stein a notár Barbarič. Nový prípad Steina a Barbariča vás zoberie do stredovekej Viedne. Knihu odporúčame všetkým Červenákovým fanúšikom, alebo jednoducho tým, ktorí majú radi dobre vystavaný detektívny príbeh s dobrou zápletkou a prekvapivým koncom, popretkávaný vtipnými hláškami.
Miro Žbirka je legenda, o tom nikto nepochybuje. A legendy si zaslúžia dobré životopisné knihy. Autor knihy Miro Žbirka: Zblízka, český hudobný publicista Honza Vedral, nazýva hudobný príbeh Mekyho Žbirku jedným z najúžasnejších príbehov československej populárnej hudby. Pri písaní spolupracoval so samotným umelcom a vyspovedal aj mnohých iných účastníkov popovej scény. Kniha je osobným príbehom talentovaného umelca a autentickým príbehom o začiatkoch a vývine slovenského popu. Hoci autor spomína všetky kľúčové udalosti v Mekyho súkromnom živote, pozornosť je sústredená na jeho hudobnú kariéru.
Naša ľudová kuchyňa je okrem rodinného života našich predkov spätá aj so zvykmi, s obradmi, so sviatkami, či dokonca s poverami v ročnom cykle. Práve tomu všetkému sa venuje známa etnologička Katarína Nádaská. V knihe Rok v slovenskej ľudovej kuchyni prináša zasvätený pohľad na tradičnú kuchyňu v presvedčení, že práve táto stránka ľudovej kultúry môže byť studnicou originálnych farieb, chutí a vôní Slovenska, ku ktorým sa oplatí vracať aj v dnešných časoch, keď do našej stravy masívne prenikajú vplyvy svetovej kuchyne. V knihe okrem iného nájdete recepty zozbierané zo všetkých regiónov a upravené tak, aby sa podľa nich dalo variť aj dnes.
Mladá cukrárka, ktorá sa rozhodla prezradiť všetky svoje výrobné tajomstvá a zaručene vás naučiť piecť. Lulus cukrárka je cukrárska kniha, ktorá obsahuje 59 podrobných receptov na takmer 180 stranách. Nádherné torty, macarons, či mini dezerty, to všetko objavíte v tejto cukrárskej knihe, ktorá je pretkaná aj podrobnými obrázkovými postupmi, ktoré vás receptom prevedú krok za krokom. Jej autorkou je Lucia Gažová cukrárka a majiteľka úspešnej cukrárenskej výrobne v Trnave, ktorá denne pripravuje množstvo tort, dezertov a sladkých dobrôt.
Ďalšou zaujímavou kuchárskou knihou, ktorá sa objavila na trhu, je kniha Moniky Kóňovej Spolu pri stole. Ak už neviete, čo navariť cez týždeň na večeru, alebo vám chýba pár overených sviatočných receptov, ktoré budú hitmi pre všetkých jedákov za stolom, Monika vám ukáže, ako jednoducho na to.
Vianoce bez dobrej knihy by ani neboli Vianocami. Či už si vyberiete z našej ponuky kuchárok, románov, odborných kníh alebo kníh pre deti, veríme, že takýto darček určite nesklame.
Vo vojensko-kulinárskom seriáli prinášame ďalší recept a s ním aj ďalší bizarný príbeh, ktorý vypočul a zapísal dokumentarista Peter Kerekes pri zbieraní materiálu k svojmu filmu Ako sa varia dejiny. Anglickú kuchyňu v severnej Afrike predstaví Eddie Clothier...V roku 1941, počas kampane v Severnej Afrike, boli britské vojská zásobované prevažne konzervami. Párky v konzervách, fazuľa v konzervách, sušienky namiesto chleba v konzervách. Životnosť konzerv v horúčave púšte bola krátka.
Životnosť vojakov tiež. Pešiak mal v prípade útoku šancu prežiť niekoľko hodín. Posádka v rozpálenej železnej pohybujúcej sa konzerve, v tanku, mala životnosť o pár hodín dlhšiu, delostrelci mali šancu vydržať bez poškodenia obsahu aj niekoľko dní.
Kuchári sa mohli spoliehať iba na svoje šťastie a dúfať, že nemecké a talianske lietadlá neobjavia ich kuchyne a „neokorenia“ im polievku bombami. Eddie Clothier narukoval ako dobrovoľník, aby chránil svoju krajinu pred fašistami. Netušil však, že ju bude chrániť v Afrike. Zásobovanie bolo počas bojov v púšti veľmi ťažké. Nepriateľské lietadlá útočili na zásobovacie konvoje, snažili sa britských vojakov vyhladovať. Bolo to veľmi kruté.
„My sme, samozrejme, robili to isté,“ dodáva s gentlemanským úsmevom Eddie. Niekedy sa stalo, že ich jednotka bola úplne odrezaná od zásobovania. Mali iba jednu možnosť, ako sa dostať k jedlu. Museli ho ukradnúť od nepriateľa. Malá skupinka vojakov sa vydala v noci na prieskum k provizórnym skladom nepriateľa. Pre ustavičné presuny boli sklady rozosiate po púšti, často ďaleko od materských jednotiek. „Keď sme zistili, že sklad stráži iba pár vojakov, jednoducho sme ich zabili. Potom sme dali signál našim kolegom, ktorí prišli za nami s nákladným autom. Rýchlo sme naň naložili jedlo a odišli. Najväčšiu radosť sme mali, keď sa nám podarilo získať knäckebroty. Tie boli oveľa chutnejšie, ako naše nemecké sucháre.“
Jedného dňa Eddieho jednotka zajala skupinu nemeckých vojakov. Eddie im vo svojej poľnej kuchyni rozdával čaj. Odrazu jeden zo zajatcov uvidel hromadu nemeckých konzerv, z ktorých sa Eddie práve chystal variť. „Veď to sú naše konzervy!“ skríkol začudovane. „Samozrejme, my sme vám ich ukradli,“ - odpovedal s úsmevom Eddie. Napriek všetkej krutosti rozpráva Eddie o vojne v Afrike ako o vojne džentlmenov. Nemal nič proti Nemcom, bojoval za svoju vlasť, takisto ako oni bojovali za svoju.
Eddieho úlohou bolo chodiť po zásoby vody. Tie boli často vzdialené od postavenia jednotiek. Jedného dňa sa jeho cisternové auto stretlo s nemeckým džípom. Nemecký dôstojník sa perfektnou angličtinou opýtal Eddieho, kde je tu najbližšia studňa. A Eddie mu automaticky ukázal smer. Až po ceste domov mu došlo, že pomohol nepriateľovi.
Počas Štedrého večera dorazili do El Agheila. Nebojovalo sa, pretože boli Vianoce. Vojaci kládli míny okolo tábora a Eddie chystal večeru, keď zbadali, že od nepriateľských línií k nim prichádza auto. Bolo to auto Červeného kríža. Vystúpili z neho dvaja páni a opýtali sa, či by im neprekážalo, keby pozvali na Štedrý večer svojich „kolegov“ z druhej strany frontu. Britský veliteľ sa na nich prekvapene pozrel a po chvíľke zaváhania súhlasil. Vojakom rozkázal prestať s kladením mín, aby mohli kolegovia nepriatelia bezpečne prejsť.
Večer dorazila skupina talianskych vojakov. Podával sa čaj, sušienky s marmeládou, Taliani doniesli trochu vína. Spoločne sa pomodlili, zaspievali si koledy. „Bolo to veľmi pekné,“ - spomína Eddie.
Pohľad na slovenskú gastronómiu očami Pavla Pospíšila
Bol prvým Čechom, ktorý získal Michelinskú hviezdu. Jeho reštaurácia Merkurius patrí medzi 20 najlepších v Nemecku. Na samom začiatku jeho úspešnej kariéry v gastronómii však bolo štúdium na Slovensku. Čechoslovák Pavel Pospíšil nám poskytol exkluzívny rozhovor, ktorý sme museli začať otázkou na stav gastronómie na Slovensku.
Podľa neho kultúra jedla na Slovensku stále pokrivkáva. V niektorých kultúrnych veciach sú Slováci aj pred Nemeckom, Švajčiarskom, pred Francúzskom. Kultúra jedla je však katastrofa. A to ma veľmi prekvapuje.
Pred 6 rokmi ste sa v jednom rozhovore veľmi kriticky vyjadrovali o slovenskej gastronómii. Platí táto kritika aj dnes? Už nie úplne. Zlepšuje sa to. Vtedy som dostal otázku: Pán Pospíšil, povedzte nám názor na gastronómiu na Slovensku. A ja som odpovedal: Zlodejina a katastrofa. Teraz je to menej zlodejiny a menej katastrofy. Perfektné to však nie je v žiadnom prípade. To bude trvať ešte jednu generáciu.
Je to také isté na celom Slovensku? Bratislava sa približuje k Prahe - Praha je už v podstate západný svet. A v Bratislave je niekoľko desiatok slušných reštaurácií. Robia to dobre, robia to perfektne a s láskou. Inde na Slovensku je to zriedkavé, aj tam však už sú aj dobré reštaurácie - v Žiline, v Banskej Bystrici, Kempinski na Štrbskom plese - to sú perfektné podniky, ktoré sa radia na úroveň západného sveta. Stále je to však málo. Keď si uvedomím, že na Slovensku sa vyrába Porsche Cayenne a najnovšie modely Audi, teda sa tu tvorí svetová technológia, a Slováci nie sú schopní vytvoriť aspoň priemernú kuchyňu a gastronomické služby… toto tu ešte chýba. Dnes prídete do reštaurácie a servírka je ešte urazená, že ste vôbec prišli. Kuchár si myslí, že kuracie prsia s broskyňou a zapečené s ementálom sú tajomstvom šéfa kuchyne. Bohužiaľ, takýchto reštaurácií je tu ešte veľká väčšina. V mnohých to kuchári robia preto, aby zarobili peniaze a nerobia to s láskou. A to je problém.
Čo si myslíte, že by mohlo pomôcť? Čo by ste odporučili tým, ktorí sa chcú gastronómii naozaj venovať? Všetci by mali ísť do zahraničia naučiť sa disciplínu, pokoru a dobrú kvalitu jedla. Každý, kto chce v živote niečo dosiahnuť, musí sa ísť učiť. Kedysi sa chodilo „do sveta“. Mladý človek si urobil školu a išiel do sveta na skusy. To je to, čo už všetci medzičasom zabudli. Keď sa však človek v 19-tich rokoch vyučí, hneď si založí rodinu, už nikam do sveta nepôjde a zostane z neho iba priemerný kuchár, ktorý vie iba spáliť rezeň.
Ako sú na tom naše školy? Vy ste študovali v Piešťanoch - prečo nie v Česku? Vtedy to boli iné časy. Môj otec bol vyhodený dôstojník z Československej armády a ja som bol potomok politicky prenasledovanej osoby. Vtedy boli hotelové školy iba 2 - jedna v Mariánskych Lázních a jedna v Piešťanoch. A v Mariánskych Lázních to brali veľmi politicky. Po vyučení som varil v Brne na veľtrhu, kde varila hotelová škola Piešťany. Ja som sa tam zamiloval do jednej krásnej Slovenky a som si hovoril, že s ňou chcem žiť. Viete, ako to vyzerá, keď máte 18 rokov. Tak som sa vybral za profesorom z tej hotelovej školy a pýtal som sa, či by som mohol chodiť do školy v Piešťanoch, aby som mohol byť blízko k tejto krásavici. Pán profesor mi povedal nech si napíšem žiadosť, že sa na to pozrú a prišla mi odpoveď: Áno, pán Pospíšil, môžete u nás študovať. Čo som bol dosť prekvapený. Slováci to nevideli tak hrozne s tým komunizmom, že môj otec bol vyhodený dôstojník. Takto sa to začalo. Musím však povedať, že vtedy tá škola mala takú vysokú úroveň v rámci celej Európy, že žiaci z nej boli žiadaní ako experti. Dnes nerozumiem tomu, prečo má Slovenská republika cca 70 hotelových škôl. Volajú sa akadémie, univerzity a pod. Trvá 5 rokov, kým sa tam človek vyučí. A keď takéhoto „akademika“ vezmete do praxe a poviete mu: Prosím ťa, olúp mi mrkvu, tak on hľadá králika. Takže toto je ten veľký problém. V celej Európe nemôže byť toľko odborníkov, aby vyučili tisíce žiakov iba na Slovensku. A tieto tisíce študentov chcú byť manažéri - toľko manažérov nepotrebuje hotelierstvo na Slovensku, ani v celej Európe. Keby Slováci predávali toľko dobrých manažérov do celého sveta, tak by nemuseli vyrábať Porsche Cayene.
A teda čo považujete za najväčší problém? Absenciu praxe? Už Lenin povedal, približne v roku 1917, že „Teória bez praxe je lož“.
Kde je, podľa vás, najlepšia úroveň vzdelávania v oblasti gastronómie? Môj syn chodí do hotelovej školy v Heidelbergu. Na túto hotelovú školu sa nemôžete prihlásiť, keď nie ste vyučený, nemáte vyštudované 3 roky v Nemecku. Po troch rokoch učenia musíte tejto hotelovej škole dodať ešte potvrdenie, že ste pracovali 3 roky v praxi, z toho 1 rok v zahraničí. To znamená, že tí kadeti, ktorí vychádzajú z tej školy majú okolo 23 - 25 rokov. Teda majú už úplne inú predstavu o živote, o škole - oni chcú študovať tú školu preto, aby niečo dosiahli. V tých slovenských školách sa 15-ročné deti pošlú na 5-ročnú hotelovú akadémiu a oni nemajú žiadnu prax, nemajú žiadnych majstrov, nemajú možnosť pozrieť sa do sveta. V zahraničí musí mať ten mladý človek najskôr zmluvu s nejakým podnikom, že sa tam bude 3 roky učiť. Chodí 3 roky do práce a 2x do roka po dva týždne ide do školy, ale inak je v podniku. Tu je to všetko opačne - tu chodia všetci do školy a nikdy nikto nikde nerobil. Snáď však čím ďalej, tým viac ľudí pochopí, že keď chcú niečo dosiahnuť, musia sa pozrieť do sveta. Nie že sa to všetko naučia na Slovensku. Tu sa nemôžu nič naučiť, keď tu nič nie je. Musia ísť do sveta - do Ameriky, do Francúzska, do Anglicka, do Nemecka, do Talianska, Španielka, … a tam uvidia, ako sa to robí inak a z každej tej zeme si vezmú niečo pre seba domov a potom to môžu uplatniť vo vlastnej zemi.
Zmena našej gastronómie závisí aj od zmeny zákazníkov. Na čo by si mal dať pozor zákazník v našich reštauráciách? Keď vojdete do slovenskej reštaurácie, bolo by úplne najlepšie, keby ste potrebovali ísť na toaletu. Keď tam vojdete a tá toaleta je špinavá, nie je tam papier, ani mydlo, poďakujte sa, dajte radšej čašníkovi 10€ a povedzte, že ste si to rozmysleli. Takto to totiž k ničomu dobrému nevedie. Toto je úplne prvý krok. Keď náhodou nájdete čisté pekné prostredie, pozrite sa na jedálny lístok. Zvyčajne je na ňom 380 jedál - 40 predkrmov, 20 polievok, 50 hlavných jedál a 16 dezertov, … a každá príloha stojí asi 5€. Taktiež by ste mali odísť. Radšej si u nich dajte čaj a opäť choďte niekam ďalej. To je to najzákladnejšie - čistota toalety a veľký jedálniček. Samozrejme, je dôležité aj prostredie vo vnútri, ako sú upravené stoly, ako vás privítajú a usadia k stolu.
Aby sme sa však dostali aj do kuchyne a nielen k reštauráciám… Čo je pre vás takou základnou potravinou? Soľ. Soľ je nad zlato. Asi by ste chceli počuť niečo zaujímavejšie, ale nič iné Vám nepoviem. Možno by ste chceli počuť kurča alebo syr. Nie, nie, soľ je nad zlato. JE to dobrá potravina, ktorá je dôležitá už od začiatku varenia a nikde by nemala chýbať - ani pri dezerte ani pri slaných jedlách.
Považujete niektorú potravinu za zbytočnú? Možno niečo, bez čoho v kuchyni zaobídete? To by bol naopak dlhý zoznam jedál, ktoré sú zbytočné. Teraz Vám ich narýchlo nevymenujem. Skôr by som mohol spomenúť niektoré pravidlá, ako napríklad: pečeň sa má soliť až keď sa usmaží, nie predtým. Je úplne jedno, či sa solí predtým alebo potom. Je to iba zbytočné bla bla. A takýchto nezmyselných pravidiel je množstvo.
Aký je váš názor na rôzne trendy v stravovaní, ako napríklad delená strava, raw strava, vegetariánstvo a podobne? Poviem Vám to jednou vetou: Takto si to Pán Boh nepredstavoval. Všetci sme zrodení na obraz Boží a všetci sme sa tisícky rokov stravovali úplne normálne. Samozrejme striedmo. Normálna striedma strava nemôže nikomu uškodiť. A tiež dobré pitie. Ja pijem rád dobré víno. Nie som alkoholik, „panák“ tvrdého alkoholu si dám len zriedka. Mám však rád dobré víno. Ráno sa naraňajkujem, na obed si dám nejaké bezmäsité jedlo a večer červené víno a dobrý syr. Takto sa držím. Každý však musí jesť podľa svojej postavy, predpokladov, predkov. Hlavne, najhoršie je, keď z toho premýšľania Čo mám jesť, čo nemám jesť? máte stres. Stres vás zabije. Žite si svoj život v pohode. Každý sa musí rozhodnúť, či chce žiť o 2 nešťastné roky dlhšie alebo o 2 šťastné kratšie. Ja budem žiť radšej šťastne a o 2 roky kratšie. Takto to vidím ja.
Ešte na záver nám prezraďte - ako u vás vyzerajú sviatky? Kto u vás varí? Napríklad nás na Vianoce varia kuchári. Každý rok je v kuchyni asi 20 ľudí - 10 je personál a 10 je moja rodina: moje deti od všetkých manželiek aj s tými manželkami. Je to obrovský zážitok. My sa všetci raz za rok vidíme, všetci sa majú radi, všetci si rozdávame darčeky a je to obrovská kopa pod stromčekom. Je tam aj 50 krabíc s darčekmi a vždy jeden člen rodiny dostane za úlohu čítať kartičky a podávať darčeky tým, komu sú určené. Každý si musí darček rozbaliť, ukázať a povie sa od koho to dostal. Je to taká hra, ktorú hráme aj do druhej, do tretej v noci. Všetci sme šťastní a každý rok sa tešíme na to, že sa opäť v zdraví všetci stretneme.
Aj malé rodiny sa zväčša na sviatky doma škriepia a vy v takej veľkej rodine sa nehádate? Nie, u nás to tak nie je.
Špionážna aféra Alfreda Redla
Vysoký dôstojník rakúsko-uhorskej armády Alfred Redl bol hlavným aktérom aféry, ktorá pred 110 rokmi otriasla podunajskou monarchiou.
Je krátko pred polnocou 24. mája 1913, keď do hotela Klomser vo viedenskej ulici Herrengasse prichádzajú štyria armádni dôstojníci. „Ideme za plukovníkom Redlom, ktorý sa tu včera ubytoval. Ten sprvu váha, pravidlá hotela nedovoľujú, aby hostia prijímali návštevy v izbách, no keď vidí prísne pohľady uniformovaných mužov, nasmeruje ich do príslušného apartmánu. Neodchádzajú však ďaleko, stoja na rohu vedľajšej ulice, akoby na niekoho alebo na niečo čakali. Približne o dve hodiny neskôr pretne nočné ticho výstrel. Ozval sa práve z hotela Klomser. Len oni v tejto chvíli vedia, čo sa v hotelovej izbe stalo. Len veľmi malý okruh osôb vie, že muž, ktorý tam obrátil proti sebe zbraň - vysoký dôstojník vojenskej špionáže plukovník Alfred Redl -, bol odhalený zradca.
V pondelok 26. „Náčelník štábu pražského armádneho zboru plukovník Alfred Redl spáchal v jednom z viedenských hotelov samovraždu. Život si vzal v náhlom pohnutí mysle.
