Slovania: Od Baltu po Egejské More – História, Kultúra a Expanzia

Do 10. storočia sme boli jazykovo i kultúrne jednotne vystupujúca časť európskeho ľudstva (od Baltu až po Egejske more).

Obrázok: Územie Euroázie obývané Slovanmi v 10.-11. storočí.

Pôvod a Sťahovanie Slovanov

Starí Slovania sa počas údajného sťahovania národov presunuli azda len o jednu dolinu ďalej. Názor, že by poľnohospodársky národ mohol za tri storočia osídliť taký kus euroázijského kontinentu je absurdný! Archeologické objavy (hlavne staré runové písmo) nám dokazujú prítomnosť Slovanov v Európe už niekoľko tisícroči pred našim letopočtom.

Po skončení doby ľadovej sa pravlasť Slovanov rozprestierala pri brehoch rieky Amudar´ja (Turkmensko a Uzbecká republika). Po preľudnení sa postupne naši predkovia začali presúvať do Európy. Časť pravdepodobne odbočila smerom na Rusko (možno až na Sibír), časť preplavila Kaspické more a pozdĺž Čierneho mora sa dostala do Európy a časť išla na Iránsku vysočinu, cez Mezopotámiu do Malej Ázie.

Slovania v Antickom Grécku

Z práce lúštitela staroslovanského písma Antonína Horáka vyplýva, že otrokmi v antickom Grécku boli Wáni = roľníci (ľud, ktorý sa v neskorších dobách začal nazývat Slo-wáni). Stopy nášho písma sú na keramike, doštičkách a iných predmetoch z ostrovov Lesbos, Chios, Sámos, Kós, Ródos, Kréta, Théra a Lémnos. Wáni, ako grécki otroci, stavali pravdepodobne antické chrámy, sochy a iné pamiatky.

Prítomnosť Slovanov v Mezopotámii a Itálii

Na území bývalej Mezopotámie severne od Damašku (Sýria) objavili Francúzi v 30-tych rokoch 20-teho storočia Grécku pevnosť, na bráne ktorej bol staroslovanský nápis "ČU HÁRIČ TÓ TJÍ TUHÍJ DOURA" = chcem brániť tento pevný dvor (podľa jazykovedných dôkazov boli naši predkovia v tejto oblasti dokonca súčasníkmi, ba možno aj predchodcami Sumerov - 5000 p. n. l.

Iný dôkaz o prítomnosti Wánov v antickej Európe je v Národnom archeologickom múzeu v Aténach, kde sa nachádza Lémnoská stéla s tromi nápismi vo wánskom jazyku (omylom sú tieto nápisy považované za etruské). Keď Etruskovia začali prenikať do Itálie, narazili tam na pôvodné roľnícke obyvateľstvo. Dnes ho poznáme pod názvom Italikovia. Podľa písomných nálezov môžeme tvrdiť, že to boli Wáni. Toto písmo je rovnaké ako na ostrove Lémnos.

Pôvodní obyvatelia boli zotročení, no neasimilovali sa, ale ich potomkovia si uchovali identitu až do 20-teho storočia. Svedčí o tom sčítanie ľudu roku 1900, kedy talianske úrady zistili, že uprostred Talianska v molisanských horách žije národnostná slovanská menšina s vlastným archaickým jazykom v počte asi pol milióna ľudí.

Ďalšie Stopy Slovanov v Európe

Stopy po Slovanoch nachádzame aj v iných častiach Európy (od Kaspického mora po Grónsko a od Kréty po Ladošské jazero). Napríklad (údajne) keltský meč nájdený v lokalite La Téne (Švajčiarsko) má na sebe vyrytý krátky nápis, ktorý sa wánsky číta TJÓ RÍDIÓČ = tou (zbraňou) vládnúc. Pravdepodobne budeme teda musieť prehodnotiť názor, že tu boli Kelti pred nami.

Na našom území je známy nález kosti s praslovanským nápisom, ktorá bola nájdená v Mikulčiciach (južná Morava - ČR). Je to územie, kde sa rozprestieralo sídlo Veľkomoravskej ríše. Nález sa nachádzal v predveľkomoravskej vrstve, čo svedčí o tom, že naši predkovia tu boli oveľa skôr ako sa nám doteraz vtĺkalo do hlavy.

Stopy po našich predkoch nachádzame aj v Škandinávii. Texty škandidávskych rún už nie sú čistou praslovančinou. Vyskytujú sa tu mnohé prvky vikingskej germánčiny => miesto "našč" je tu "natio", miesto "atoč" je tu "apa" a pod.

Staroveké Zmienky o Slovanoch

Vo 4. knihe dejin Históriés apodexis z 5. storočia pred n. l. Hérodot píše, že oblasti východnej a strednej Európy tvoria nekonečné lesy popretkávané riekami. Zo správ rímskych a gréckych autorov z 1. - 2. storočia n. l. sa dozvedáme o veľkom národe Venedov. Sídlili za Vislou medzi Baltským morom a Karpatmi. Na rozdiel od kočovných kmeňov Venedi chodili peši a stavali si domy. Názov Venedi sa pre Slovanov používal až do 6. storočia.

V šiestom storočí sa začína o Slovanoch písať viac. Mnohí historici sa uchyľujú k tvrdeniu, že Slovania sa až v 4. - 6. storočí objavujú ako nový historický činiteľ. Podľa nich postupujú vo veľkých masách zo Zakarpatia do strednej a juhovýchodnej Európy. Nikto z nich už neodpovedá na otázky: Kde žili pred tým? Jedným z hlavných informátorov v tejto dobe bol Jordanes. O Slovanoch, ktorých nazýva Venedi či Veneti, sa zmieňuje ako o početnom ľude deliacom sa na mnoho kmeňov, ktorý zaberá nesmierne priestory.

Slovanské Vianoce a Tradície

Vá-noce znamenajú svojim slovným významom: „vá-noce“ - svetlé, posvätné noci. Ich názov pochádza z pohanských dôb, kedy boli svěceny ako nejtajemnější a nejslavnější svátky. Dle víry předků staré slunce v tu dobu dokonávalo a nové se rodilo. To, že vánoce byly slaveny ke cti slunce, potvrzuje i další jejich slovanský název „kračun“ nebo „koročun“.

Rozložíme-li toto slovo na k-račun, ko-ročun, obdržíme význam: k, ko = g, go = vtělení toho, čemu předchází a račum, ročun znamená „rog“ = slunce. U Jihoslovanů se nazývalo zrozené slunce „Božič - Božiť“. Což znamená, že nese kytku zlata, čili světlo, aby pozlatil, tj. V Čechách se nazývaly vánoce „světlými hody“.

Na štědrovečerní hostinu byly konány velké přípravy. Říkalo se, že slunce a nejvyšší světlobohové jsou v ráji a právě světnice, v níž se hoduje, má být obrazem tohoto ráje. Proto se v hodovní světnici stlalo po zemi seno a dávalo se i pod ubrus na stůl. Po stěnách se rozvěšovaly zelené jehličnaté ratolesti. Vánoční stromek byl symbolem úrodného stromu světa. Byl ověšen dárečky a ozářen svícemi.

U Jihoslovanů se před večeří kus dřeva „badniak“, ozdobený vavřínem a rozmarínou, ovázaný lnem, posypával obilím, poléval vínem, kropil svěcenou vodou a potom se vložil do ohně. Nastal posvátný okamžik. Hospodář uchopil pohár a odříkával prosbu k bohům, v níž žádal o úrodu pro příští rok, o domácí mír, o vzájemnou lásku a ochranu dětí.

Štedrý večer na Ukrajine.

Sváteční tabule byla rozmanitá a bohatá. U Huculů i jinde bývalo zvykem strojit devatero jídel. Na stůl se dávala posvátná jídla, jakými byly u Poláků např. „kaše kucia“ - pšenice s máslem a medem, nebo u Srbů „varica“ - kaše ze všech druhů obilí a luštěnin, či „koljivo“ - uvařená svěcená pšenice.

V Dalmácii byl po celou dobu trvání svátků - tj. po osm dnů - otevřen dům, aby kdokoliv mohl vstoupit. V domě byla připravena tabule s pokrmy pro každého příchozího. Na jihoslovanské tabuli jsou předkládána selátka, kterým se říká „boža“. Tato byla zasvěcena přímo zrozenému slunci. Proto se říkalo dětem, a dodnes říká, aby se během dne postily, že za to večer uvidí „zlaté prasátko“.

Po večeři byl u Slovanů zachováván prastarý zvyk. Nádobí i zbytky jídla musely zůstat na stole, při svitu svíce, až do rána. Ten, kdo by stůl uklidil, by se dopustil smrtelného prohřešku. Tento obyčej se dodnes uchoval na počest zemřelých.

Po vánočních hodech se rozpoutalo bujaré a hlučné veselí. Mládež se strojila do masek zvířecích podob, zejména byla oblíbena maska jelena. Toto přestrojení bylo nazýváno „okrutník“, což znamenalo duši bez těla, která může přijmout jakoukoliv podobu.

Tyto maškarní reje měly hluboký symbolický význam. Spočíval ve víře, že zároveň s umíráním starého slunce a rozením se nového, rodí se i nová božstva, zatímco stará božstva ztrácejí sílu a moc. Lidé věřili, že o vánočním čase se otevírá nebe, proto často nocovali venku, aby zahlédli zlatý otvor na obloze. Nezapomínalo se ani na božstva, kterým byly přinášeny oběti.

V Čechách se o Štědrém večeru házela do vzduchu hrst mouky, nebo se kladla sůl na okno jako oběť pro Meluzínu. Na Slovensku dávali „větrovou oběť“ - tj. misku mouky nebo krupice za okna. I zemi se přinášela jídla a zakopávala se. Hlavně to byly rybí kosti a zbytky jídel ze štědrovečerního stolu, které se balily do bílých ubrousků a zakopaly ke kmeni stromu.

Za tyto oběti žádali lidé od božstev věštby. Štědrý večer, kdy minulost se prolínala s budoucností, byl pro tyto obřady příznivým časem. Ke studním a studánkám dávaly dívky půl ořechu, půl jablka a kousek vánočky. Přitom volaly: „Studánko! Tu ti nesu večeřičku, pověz ty mně pravdu, co se tě ptát budu!“ Pak naslouchaly, jaký se ozve zvuk a z toho usuzovaly na odpověď. Také se dívaly pod led, kde měly spatřit, co je čeká.

I zvířata sloužila v tento čas jako prostředníci věšteb. Děvčata naslouchala před konírnou, jestli zařehtá kůň, což mělo být znamením, že v příštím roce budou vdavky. Na ohništi se rozpouštělo olovo, potom se slévalo do vody, kde jeho tvar měl předpovědět budoucnost, z ořechových skořápek se dělaly malé lodičky, na nichž seděly dušičky v podobě svíček a vložily se na hladinu vody v míse. Každý přítomný měl svou lodičku.

Bývalo také zvykem naslouchat hlasu ohně, hořícího v kamnech. K vánočním tradicích, které se uchovaly dodnes, patří i krájení jablka. Pokud se objeví čtyřpaprsková hvězda, dotyčný zemře, pokud vícepaprsková, čeká ho dlouhý život. V Dalmácii se velký oheň, zapálený o vánocích, nazýval Koleda. Místo, kde byl pálen, a kam každý z vesnice musel přinést kousek svého dříví, se jmenovalo „kolediště“. Zvyk koledy je dosud zachován u všech slovanských národů. U Bojanů se koledníci nazývali „vajdi“, což připomíná jméno kněžích na Litvě - „Vajdeloti“.

Slovanské Písmo a Jazyk

Naši predkovia mali písmo, ktoré sa nazýva runové. Runy sú znaky, ktoré slúžia podobne ako znaky čínskeho či japonského písma. Tieto znaky sa podobajú na rôzne tvary konárov stromov (obzvlášť duba) a tak môžme predpokladať, že mnohokrát sa v takejto (drevenej) forme uchovávali.

To je príčina, prečo nie je viac uchovaných nápisov (drevo predsa počas niekoľkých tisícročí musí zhniť alebo spráchnivieť - najmä v našom pomerne vlhkom podnebí). V deviatom storočí existoval spisovný slovanský jazyk - staroslovančina, ktorou sa bolo možné dorozumieť rovnako dobre na pobreží Egejského mora, v Bulharsku, v strednej Európe i v Rusku.

Expanzia Slovanov

Väčšina Slovanov ani netuší akí mocní sme bývali v dobe expanzie. Jeden arabský cestovateľ raz (5/6. „Slovania sú najmocnejší národ. Dôvodom expanzie bol pravdepodobne nedostatok životného priestoru v pravlasti. Expanzia Slovanov sa začala asi v 5. storočí.

Najstaršia správa o útokoch Slovanov pochádza z roku 493 z Byzancie. Slovania boli vyzbrojení väčšinou len kopijami. Používali aj krátke luky s otrávenými šípmi a sekery. Neradi bojovali na otvorenom priestranstve a nepoznali žiadne formácie. Napriek tomu dobyli územia na Balkáne, a to museli bojovať s perfektne vycvičenou a vyzbrojenou byzantskou armádou.

Slovania nebrali zajatcov, domáce obyvateľstvo zabíjali neuveriteľne krutými spôsobmi. Narážali ich na koly, ubíjali ich na smrť alebo ich nahnali do domov a za živa upálili. V 7. st. už sídlili na obrovskom území. Zo západu ohraničenom riekami Labe, prameňom Mohanu až po Jadranské more. Na juhu osídlili celý Balkán a Peloponéz. Dostali sa až do Benátok. Osídľovali Egejské Ostrovy a Krétu. Ich osady boli aj v Malej Ázii. V Byzancii sa hovorilo dvoma jazykmi - gréckym a slovanským.

Nie všetky územia ktoré osídlili aj dobyli. Proste sa tam nasťahovali. A tak územia pod Byzantskou mocou boli opätovne pogréčtené. Zaujímavé je ich osídlenie Anatólie (Turecko). V 7. st. zaberalo severozápadnú časť Malej Ázie. V ôsmom storočí pribudlo územie na maloázijskom pobreží Čierneho mora východne od Carihradu a veľké územie okolo najsevernejšieho výbežku Malej Ázie. V deviatom potom získali povodie rieky Seyhan (severovýchodne od Cypru).

Mapa Byzantskej ríše v roku 700 n.l.

Slovania boli veľmi obávaní bojovníci. Boj proti nim bol ťažký, keďže nepoužívali stratégie, na ktoré bol civilizovaný svet zvyknutý a navyše nemali centrálne vedenie. O boji a mieri sa rozhodovalo na kmeňových radách. Vedeli sa dobre maskovať a využívali terénne výhody.(Pseudo-) Mauríkios (6/7 st.) dokonca o nich napísal, že sa schovávajú vo vode tak, že dýchajú cez dlhú dutú trstinu, zatiaľ čo ležia na dne. Nikto nedokázal prekonávať vodné toky tak ako oni. Do svojich vojsk ich najímali ako žoldnierov aj Byzantínci, aj Arabi.

Arabi výraz Slovan (Saqaliba - z gréckeho sclavoi) používali na všetky etniká žijúce v okolí Slovanov (Nemci, Balti, Bulhari...) Slovania sa ako otroci dostali aj do Španielska. Z otrokov sa rýchlo vypracovali na elitné oddiely arabských vládcov ako v Španielsku tak aj u umajjovských kalifov. Pretože väčšina bielych otrokov boli Slovania, všetkým bielym otrokom sa tak začalo hovoriť. Toto prešlo aj do európskych jazykov ktoré boli v kontakte s arabským Španielskom: anglicky- slave, nemecky-Sklave, francúzsky- esclave.

Na severe a východe sa Slovania šírili ďalej, až zabrali svoje dnešné územia. Na slovanských vojenských úspechoch majú svoj podiel nesporne aj Avari, ktorí sa v Európe objavili roku 558 na dolnom toku Dunaja a v roku 567 sa presťahovali na stredný tok, odkiaľ vytlačili Longobardov a Gepidov.

Avari spolu so Slovanmi útočili na Byzanciu skoro každý rok a dostávali sa až na pobrežie Čierneho mora a po Carihrad. V roku 582 sa pádom Sirmia zrútila Byzantská hranica. Avari bojovali iba pre korisť a vždy sa vrátili naspäť na svoje územie. Naproti tomu, Slovania sa usadzovali na dobytých územiach. V 90. rokoch 6. st. bojovali Avari s Franskou ríšou a vtedy sa Slovania usadili v Rakúsku a východných Alpách.

V roku 626 sa dostala Byzancia do zúfalej situácie, keď jej hlavné mesto z jednej strany obliehalo avarsko-slovanské vojsko a z druhej perzská armáda. Slovania útočili aj po vode, ale ich primitívne člny boli byzantskou flotilou rozprášené. Keď sa porazení Slovania vylodili, dal ich avarský kagan pozabíjať. Keď to videli ostatní Slovania, okamžite zrušili spojenectvo s Avarmi a z obliehania odišli.

Avari nie sú jediní kočovníci s ktorými sa Slovania spojili. Ďalší boli napr. Bulhari (Kutiguri, Utiguri), s ktorými Slovania od 6. st. útočili na Balkán. Kde Slovania nemali nad pôvodným obyvateľstvom prevahu, boli postupne asimilovaní. V Rumunsku dochádza k romanizácii Slovanov od Dákov na začiatku druhého tisícročia. Ďalej boli Slovania pohltení v Grécku, Anatólii, Albánsku, Bavorsku...

Inde postupom času Slovania svoje územia stratili a boli asimilovaní dobyvateľmi (Polabie, Pobaltie, Rakúsko) v stredoveku od 12.

Súčasnosť

Najkratši deň v roku, dnes známy ako Vianoce. V tomto období bolo zvykom, že kto prvý vstane tak pôjde nabrať vodu zo studničky a pokropí ňou ostatných. Oslavoval sa návrat Slnka. Ludia chodili po domoch a nosili otáčajúci sa prakríž alebo figúrku nového znovuzdrodeného boha Svarožica, Dažboga.

Na jeho počesť sa zapaľovali ohne, ktoré súviseli s kultom ohňa, symbolom svetla a tepla, čím sa čarovne privolával po zimnom slnovrate. K slávnostiam slnovratu patrili tiež maškarné sprievody a hry. Nosili sa hlavne masky zvierat: medveďa, koňa, kozla, vlka či tura. Niekedy sa muži prezliekali za ženy a naopak. V tieto dni sa ludia veselili, dávali na seba kostými zvierat a takto chodili po dedine. Často boli doprevádzaní kozou, buď skutočnou alebo si vytvorili hlavu, ktorú potom nosili na palici. Dieťa na chrbáte koňa znázorňovalo znovuzrodenie Slnka. Kôň mohol byť vytvorený dvoma mládencami v kostýme koňa. Jeden z nich niesol spriada...

Slovenské vianočné zvyky a tradície

tags: #egejske #hviezdy #kolac #recept